Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Historiografia a jej spory

Číslo 4/2009 · Martin Lacko · Čítanosť článku: 2215
 

Spoločenské vedy, špeciálne história, patrili k oblastiam, ktoré si komunistická strana veľmi pozorne strážila. Nielen v bývalom Československu. V zásade platilo, že čím väčšmi sa skúmané obdobie blížilo k súčasnosti, tým väčšie kompromisy s mocenským výkladom museli jednotliví autori robiť. Kľúčovým z hľadiska politiky KSČ bolo 20. storočie. Hlavnou úlohou historikov najnovších dejín bolo dokazovať dejinnú nevyhnutnosť tzv. národnodemokratickej revolúcie (rozumej mocenského monopolu KSČ). Obrovská pozornosť sa venovala sociálnym a triednym bojom, otázkam odboja, československo-sovietskej družby, internacionalizmu a, samozrejme, úspechom politiky KSČ po tom-ktorom zjazde.

Publikovanie odborných statí za normalizácie prechádzalo dvojitým, niekedy až trojitým sitom. Pravdupovediac, mnohé práce nemuseli vtedajší cenzori na čele s Viliamom Plevzom ani veľmi korigovať. Veľmi účinne totiž fungovala autocenzúra. Akokoľvek zvláštne sa to dnes môže zdať, niektorí z profesionálnych historikov 20. storočia boli presvedčení o tom, že tvoria a publikujú v zásade slobodne (!).

Vývoj v historických či akademických štruktúrach akoby kopíroval ten politický: najviac skompromitovaní museli odstúpiť zo svojich funkcií, najviac postihnutí boli rehabilitovaní, mohli sa vrátiť na svoje predošlé miesta. Niektorí sa odmlčali a prestali písať sami. No žiadna radikálna očista sa nekonala: s prorežimistickými historikmi sa spoločnosť nevyrovnala ani v morálnej rovine. Po istom zaváhaní väčšina z nich vstúpila do nových pomerov ako uznávaní a renomovaní odborníci. To isté platí aj pre vysokoškolských pedagógov – nik neskúmal pôvod ani hodnotu ich docentúr, profesúr. Ba v novom zriadení sa otvorili nevídané možnosti. Na nových univerzitách, ktoré rástli ako huby po daždi, sa stali žiadanými, priam nedotknuteľnými odborníkmi, funkcionármi – vedúcimi katedier či garantmi odborov... Časť z „bývalých ľudí“ po roku 1990 presadla na nacionálnu vlnu; z väčšiny sa však stali liberáli. Takto kádre historickej vedy v zásade preplávali do nových pomerov, a najmä druhá, väčšia skupina sa veľmi dobre uplatňuje aj v dnešnej dobe politickej korektnosti a ideologicko-politického tlaku Európskej únie.

Netvrdím, ani som nikdy netvrdil, že všetky práce vydané pred rokom 1989 socialistickou historiografiou sú dnes nepoužiteľné. Práve naopak, nazdávam sa, že vyšlo aj niekoľko vysoko kvalitných, dodnes neprekonaných diel; mnohé sa zas dajú dobre využiť po odmyslení ideologického balastu, čo konečne dosvedčuje aj ich hojné využívanie historikmi podnes.

Problém však leží inde. Nazval by som ho problémom 90. rokov. Netkvie ani v tom, že niektorí z podnes aktívnych historikov bývalého režimu sú schopní do krvi sa uraziť, ak ich nazvete napr. „bývalými marxistickými historikmi“. (Pritom je celkom zrejmé, že kto sa sám nehlásil – aspoň navonok – k marxizmu, nemohol vo vtedajších historických či akademických štruktúrach pracovať, publikovať; nevraviac už o tom, že viacerí sa medzi sebou obviňovali z nemarxistických názorov.) Problém je v tom, že nik z týchto autorov sa podnes verejne neospravedlnil za svoj osobný príspevok k deformácii dejín, za nepravdy, ktoré boli publikované či vyslovené. Posiaľ som sa nestretol s tým, že by ktosi z našich autorov napísal to, čo známy český vojenský historik Karel Richter vo svojej knihe Přes krvavé řeky v roku 2003, kde sa v úvode všetkým čitateľom ospravedlnil slovami, že nesie „svoj podiel viny na skresľovaní východného odboja v rokoch totality“...

Jedným zo špecifík slovenskej historickej vedy (oproti českej) bolo, že pád režimu v jeseni 1989 ju našiel nepripravenú. Koniec-koncov ako celú slovenskú spoločnosť. Slovenskí historici – až na pár výnimiek – nemali, jednoducho povedané, čo vyťahovať zo zásuviek, nemali v rukopisoch nachystané práce, ktoré by obstáli v novej dobe... Bol to tiež dôsledok rozdielnych dosahov normalizácie na Slovensku a v Čechách. Oná príslovečná miernosť až rodinnosť, ktorú v mnohých prípadoch Slovensko na rozdiel od Čiech malo, sa zrazu ukázala ako nevýhoda.

Dôležitou črtou ostatných dvoch desaťročí boli aj inštitucionálne zmeny.

Za komunistického Československa sa u nás aplikoval zvláštny, v podstate sovietsky model: na univerzitách sa učí, veda sa robí v Slovenskej akadémii vied, konkrétne história v Historickom ústave, prípadne v Ústave marxizmu-leninizmu. November 1989 a ďalší vývoj priniesli aj tu zmeny. Nešlo len o to, že zanikli inštitúcie, ktoré mali v názve slovo „marxistické“, či v zhoršení materiálnej situácie ostávajúcich historických inštitúcií. Po roku 1990 vznikli nové univerzity aj s katedrami histórie; na iných sa štúdium histórie len obnovilo. Medzníkom pre rozvoj historickej vedy bol aj vznik SR v roku 1993; o rok neskôr začal totiž svoju činnosť Vojenský historický ústav; o tri roky nato Slovenský historický ústav Matice slovenskej. Napokon, v roku 2003 Ústav pamäti národa, ktorý sa zaradil medzi najvýznamnejšie historické inštitúcie. Nebyť novembra 1989 a tiež vzniku SR, tieto by boli sotva vznikli.

November 1989 zmietol však zo stola nielen Ústav marxizmu-leninizmu, ale predovšetkým mnohé témy a tézy, ktoré sa zdali nespochybniteľné. Po medzinárodnom robotníckom hnutí, internacionalizme či „večnosti“ československo-sovietskej družby a podobných témach už neštekol ani pes. S istou zotrvačnosťou však pretrvávala nedotknuteľnosť ZSSR či heroizácia odboja (najmä partizánov), s čím sa bývalí socialistickí historici pasujú podnes.

Prvé mesiace a roky slobody sa niesli v znamení hľadania nového modelu histórie, ktorý by nahradil ten komunistický. Podobne to bolo aj v iných postkomunistických krajinách. Diskusiu viedli napr. naši susedia. V Maďarsku bola po roku 1989 určujúcou otázka: vrátiť sa k bolestínskemu, trpiteľskému modelu histórie medzivojnového obdobia (Trianon ako najväčšia skrivodlivosť dejín a politika ako snaha o jej nápravu) alebo, naopak, oprostiť sa od tejto historickej traumy a snažiť sa o nový demokratický začiatok? Po krátkych rozpakoch jednoznačne zvíťazil prvý model, ktorý maďarskí autori preferujú podnes. V českých krajinách sa vzor našiel rýchle. Za politický ideál sa pokladá 1. ČSR a jej zakladateľ T. G. Masaryk. Ukrajina svoj model nenašla podnes a ako je politicky rozčesnutá na prozápadný a proruský smer, sú rozčesnutí aj jej historici. Jedni preferujú ako historický vzor banderovské hnutie za nezávislosť, iní sa primkýnajú k sovietskej tradícii.

Na Slovensku bol historický zápas komplikovaný. Obdobie otrasu bývalých štruktúr využila časť historikov i publicistov na svoj prienik. Vo viacerých prípadoch mali ich práce, názory na postkomunistickú spoločnosť i historickú vedu priam blahodarné účinky: odkrývali komunistami tabuizované témy, upevňovali národné povedomie, patriotizmus. A ak už nič iné, provokovali k historickej diskusii... Celkovo však miesto kritického a pravdivého obrazu dejín, ktorý sa priam žiadal a očakával, priniesli novú mytológiu. Ako model ponúkli totiž idealizáciu obrazu 1. SR a zavrhnutie odboja, čím sa fakticky vrátili k tézam ľudáckej propagandy z konca vojny. Výklad obdobia 1. SR a najmä hodnotenie jej prezidenta-kňaza Jozefa Tisa sa tak stalo (či si to niektorí priznajú, alebo nie) základným jablkom sváru. 90. roky sa niesli v znamení polemík a hádok, prechádzajúcich do osobných invektív. Historické pole i publicistika sa akoby zmenili na jedno veľké kolbište, rozdelené červenou čiarou: pozitívne alebo negatívne hodnotenie 1. SR a Tisa. Akoby podstatným nebola historická pravda a zdravý úsudok.

Dvadsať rokov je obdobie, za ktoré sa v našich národných dejinách 20. storočia stihli odohrať zásadné veci: za dvadsať rokov medzivojnovej ČSR sa odstránili dôsledky surovej maďarizácie, doformovala sa identita národa. Za iných dvadsať rokov, od roku 1948 do roku 1968, stihli komunisti premeniť náš národ a našu krajinu doslova od základov. Za dve desaťročia demokracie vyšlo množstvo odborných i vedeckých publikácií, odznelo množstvo závažných slov. Vyhlásiť preto, že slovenský štát je bielym miestom našich dejín, môže len absolútny ignorant. Triezvo uvažujúci človek by očakával, že pod váhou historických prác, dokumentov či argumentov sa historické stanoviská zblížia, hrany sporov otupia. Žiaľ, nestalo sa tak. Sledujúc dnešnú spisbu historikov, ich názory, mám pocit, že pokiaľ ide o objektivizáciu výkladu tohto najkontroverznejšieho obdobia, k pravde sa viac priblížili tí, ktorí boli kedysi poplatní marxistickej vede. Menej tí, čo so svojimi epigónmi neúnavne hlásajú úplnú rehabilitáciu Jozefa Tisa, podávajúc ju priam ako betlehemský poklad. Títo akoby ustrnuli, zasekli sa. A zotrvávať po dvadsiatich rokoch slobodnej diskusie na ideologických stanoviskách z časov studenej vojny je postoj ťažko zlučiteľný s hľadaním historickej pravdy. A to je veľký problém. Nazval by som ho ako druhý problém slovenskej historickej vedy 20. storočia na začiatku 21. storočia.

Autor pracuje ako historik v Ústave pamäti národa.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.