Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Z komunistického dažďa pod sekularizačný odkvap

Číslo 4/2009 · Imrich Gazda · Čítanosť článku: 2600
 

Nielen katolícka cirkev v Československu, ale aj v okolitých krajinách vyšla zo zápasu s komunizmom ako morálny víťaz. Časť kňazov a veriacich síce s režimom, mnohokrát aj s dobrým úmyslom, kolaborovala, ešte väčšia časť bola súčasťou „šedej zóny“, ale vďaka odvahe a utrpeniu tisícok hrdinov sa misky váh historického hodnotenia cirkvi mohli jednoznačne prikloniť na jej stranu.

Cirkev tak do éry slobody vstúpila s vysokým morálnym kreditom. Mimoriadnej priazni sa tešila aj medzi neveriacimi. Tých však nebolo veľa, pretože trendom prvých ponovembrových rokov bolo hlásiť sa k viere. Zaplnili sa nielen kostoly, ale aj kňazské semináre, rehoľné domy, z ilegality vyšli náboženské hnutia, rozvíjalo sa cirkevné školstvo aj charity. S obnoveným postavením cirkvi boli spojené obrovské očakávania duchovnej obrody národa.

Pri pohľade späť sa mnohí uchyľujú k skeptickému hodnoteniu nenaplnených očakávaní. Lenže tak ako v iných oblastiach boli aj očakávania smerom k cirkvi prehnané. November plný (oprávnených) ideálov vzbudil nebezpečný pocit, že láska a pravda definitívne zvíťazila nad lžou a nenávisťou. Kto iný mal byť zosobnením tohto krásneho nového sveta, keď nie cirkev? V idealistickom opare sa zabúdalo na to, že v cirkvi nemožno uskutočniť to, čo sa napokon nerealizovalo ani v profánnej sfére – úplne nahradiť skompromitovaných novými tvárami. Pokrstený je členom cirkvi navždy, rovnako kňaz je kňazom naveky, takže v „ponovembrovej cirkvi“ sa zliali všetky prúdy spred Novembra: vzdorujúci veriaci aj kolaboranti, prenasledovaní kňazi aj „pacemáci“, tajní biskupi aj tí, ktorí boli menovaní so súhlasom režimu. Pred nikým z nich sa náruč katolíckej, t.j. všeobecnej cirkvi nemohla uzavrieť. Nový svet tak mali budovať aj tí, ktorí ešte pred niekoľkými mesiacmi oslavovali vraha Barabáša namiesto Krista.

Existuje reálny základ pre konštatovanie, že príbeh „ponovembrovej cirkvi“ je neúspešný?


Budovanie

Prvé roky slobodnej cirkvi možno označiť za roky budovania. A to doslovne. V slovenských mestách a dedinách začali vyrastať nové kostoly, farské budovy, pastoračné centrá. Jednotlivé diecézy si začali budovať alebo opravovať kňazské semináre, ktoré v istých prípadoch pripomínali megalomanské stavby. Mnohí kňazi v tom čase našli záľubu v „stavbárine“. Plné kostoly budili zdanie, že jednou z najväčších potrieb cirkvi tých dní sú budovy. V eufórii z prebudenia sa kresťanského národa málokomu napadlo, že o niekoľko rokov budeme riešiť otázku, čo s týmito budovami.

Budovala sa aj ďalšia cirkevná infraštruktúra. Prázdne biskupské stolce obsadili noví biskupi, pred ktorými stála výzva personálnej aj materiálnej stabilizácie diecéz. Tie už medzičasom zmenili svoje hranice. V marci 1993 vznikla Konferencia biskupov Slovenska (KBS). Počas dvadsiatich rokov sa vďaka jej úsiliu podarilo realizovať až tri návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku (1990, 1995, 2003).

Pracovalo sa aj na poli legislatívnom: v ústave sa nachádza odkaz na cyrilometodskú tradíciu, v roku 2000 sa uzatvorila Základná zmluva medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou, v platnosti sú aj dve zo štyroch tzv. čiastkových zmlúv (o katolíckej výchove a vzdelávaní a o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch SR). Navyše vďaka diplomatickým aktivitám KBS sa zabránilo prijatiu viacerých škodlivých zákonov.

Rýchlo sa očistili aj skompromitované katolícke médiá (Katolícke noviny, Duchovný pastier) a pribudli nové: v roku 1993 Rádio Mária, ktoré sa koncom roka 1994 premenovalo na Rádio Lumen, v roku 2008 Televízia Lux. Svoje časopisy majú dnes všetky väčšie rehole, hnutia, kňazské semináre, farnosti. Katolícke vydavateľstvá vydali počas dvadsiatich rokov stovky obsahovo bohatých a graficky kvalitných kníh.

Pri pohľade na tieto telegraficky vymenované úspechy sa zdá byť odpoveď na vyššie položenú otázku jasná. Cirkev sa v priebehu uplynulých rokov stala fungujúcou a prínosnou inštitúciou. Pohľad späť nás však neoprávňuje k spokojnému potľapkávaniu sa po ramenách, ale len k pokornému opakovaniu slov: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť“ (Lk 17, 10b). Veď, napokon, mohol sa ponovembrový príbeh cirkvi vyvíjať ináč? Nie je inštitucionálna obnova cirkvi, za ktorou nesporne stojí mnoho úsilia konkrétnych osôb, len prirodzeným dôsledkom slobodného rozvoja? Prekvapením by bolo skôr, keby sa táto rekonštrukcia nepodarila. Odpoveď na otázku položenú v úvode má svoje pokračovanie.


Totalita v nás

Často sa opakujú pravdivé slová, že ani dvadsať rokov slobody z nás nevyhnalo ducha totalitného režimu. Samotní aktéri spoločenskej zmeny prízvukujú, že skutočne slobodnými nebudú ešte ani deti narodené po roku 1989, ale až deti týchto detí, deti rodičov, ktorí neboli zaťažení pretvárkou, lžou a falošnosťou. To, čo sa vzťahuje na občiansku spoločnosť, vzťahuje sa aj na cirkev.

„Slovensko je katolícke formou, ale iná vec je, ako to žijeme. U nás je to v stredovej polohe medzi áno a nie, kým na Západe je to striktnejšie: keď áno, tak áno, keď nie, tak nie,“ povedal v rozhovore pre týždenník Týždeň trnavský arcibiskup Róbert Bezák.1 O formálnej viere sa (nielen) v rámci slovenskej cirkvi diskutuje neustále. Niet sa čomu čudovať. V každom náboženstve existuje permanentné riziko zmechanizovania viery, praktizovania rituálov bez obsahu. Otázka formálnosti viery je večnou otázkou. Na Slovensku sa táto formálnosť prejavuje v odlišnom správaní sa mnohých veriacich v rámci náboženského a v rámci občianskeho priestoru. V kostole katolíkom, vo voľbách nacionalistom alebo komunistom so sociálnodemokratickou tvárou. Táto dvojtvárnosť je najmarkantnejším dedičstvom bývalého režimu, ktorý mnohých veriacich vmanévroval do pozície nechceného napĺňania biblickej požiadavky „nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá“, respektíve do nasledovania príkladu biblického Nikodéma – byť Ježišovým učeníkom, ale tajným. Komunistická pretvárka, ktorá z nás ešte nestihla vymiznúť, je dnes v dôsledku zosmiešňovania a vytláčania náboženských prejavov z verejného priestoru v rámci starého kontinentu opäť aktuálna.

Dvojtvárnosť slovenského katolicizmu posilňuje aj nerealizovaná finančná odluka cirkvi od štátu. „Zatiaľ čo v období komunistickej diktatúry a krátko po nej sa odluka cirkvi od štátu zdala z hľadiska cirkvi mimoriadne žiaduca, postupne to bola práve Cirkev, ktorá sa síce mlčky, ale viditeľne prestala usilovať o zmenu stavu status quo (s výnimkou reštitúcií) a aktuálny model prepojenia so štátom (spočívajúci predovšetkým v zaistení financovania) dlho považovala za vyhovujúci.“2 Slová, ktoré na adresu českej cirkvi napísal vo svojej knihe Laboratoř sekularizace rektor Masarykovej univerzity v Brne a katolícky intelektuál Petr Fiala platia aj pre slovenské pomery.

Je prirodzené, že ak ma niekto platí, som mu lojálny a nekritizujem ho. Búšenie do systému, ktorého som súčasťou, je nelogické. Ako môže byť cirkev úplne slobodná pri kritike schvaľovania zákonov, ktoré odporujú prirodzenému zákonu, etnického napätia, nespravodlivosti v justícii, kupovania poslancov, nástenkárstva, obohacovania, pokrytectva a amorálneho správania štátnych predstaviteľov, keď jednou rukou hrozí a druhou pýta? Argument, že cirkev sa aj tak nemá miešať do politiky je len potvrdením vyššie spomínaného umelého oddeľovania náboženského a občianskeho priestoru. Ak kričí pri bioetických otázkach, ale ponad politické, sociálne a iné spoločenské problémy sa prenesie len tichým šepotom, nemôže sa čudovať, že v spoločnosti má imidž moralizátorskej inštitúcie, ktorá je odtrhnutá od každodenných problémov obyčajného človeka. Zabíjanie nenarodených detí je nemým výkrikom Ábelovej krvi, ktorá neustále volá k Bohu. V jej tieni však nemôže zostať ani zadržiavanie miezd robotníkom, znevýhodňovanie mnohodetných rodín, súdne prieťahy, korupcia na úradoch. Počuť hlas cirkvi dostatočne silno aj v týchto prípadoch?

Pritom nie je potrebné viac ako nasledovať príklad súčasného pápeža. Benedikt XVI. napĺňajúci prorockú funkciu svojho úradu sa nebojí – bez ohľadu na reakcie politikov, medzinárodných organizácií, náboženských predstaviteľov, záujmových skupín – otvoriť otázku prezervatívov, ale zároveň oceniť koncept pozitívnej laicity Spojených štátov, navštíviť mešitu a oceniť rozumných moslimských lídrov, ale zároveň jasne povedať, že konať násilne sa protiví podstate Boha a pri protižidovských útokoch moslimského predstaviteľa nediplomaticky opustiť sálu. Pápež bojuje za úctu k životu v najširšom význame tohto slovného spojenia.


Vodcovia tvorivej menšiny

Ak má mať hlas cirkvi odozvu a získať v médiách priestor presahujúci dvadsaťsekundovú výpoveď alebo päťriadkovú noticku, musí mať ľudí, ktorí vedia nielen čo, ale aj ako povedať. V ponovembrovom čase, keď nestačí už len vzdorovať, ale je potrebné predkladať rozumné a zrozumiteľné návrhy prispievajúce k rozvoju spoločnosti, je nevyhnutné, aby pastieri duší v sebe spájali rozmer intelektuála a komunikátora. „Niektorí sú starí, tváre majú poznačené dlhými fyzickými útrapami, ich chôdza je ťažkopádna. Ale ich pohľady sú prenikavé a intenzívne. Sú to muži, ktorí neustúpili. Ďalší sú mladí, zdajú sa byť plní entuziazmu, ale v skutočnosti majú na srdciach ťažobu. Na ich pleciach spočíva neznáme znepokojenie: počas posledných dvadsiatich rokov sa počet katolíkov citeľne zmenšuje a nezdá sa, že by sa tento fenomén spomaľoval.“3 Reportér vatikánskeho denníka L´Osservatore Romano Mario Ponzi opísal českých a moravských biskupov, očakávajúcich príchod pápeža Benedikta XVI. na pražskom letisku Stará Ruzyně, ako mýtických hrdinov. Obraz, ktorý možno opäť vztiahnuť na slovenskú realitu, kde menovanie arcibiskupov Zvolenského a Bezáka otvorilo fázu nástupu druhej ponovembrovej biskupskej generácie. Väčšine odchádzajúcich biskupov patrí uznanie za vedenie cirkvi v komplikovanom období výrazných spoločenských zmien. Niektorí sa stali biskupmi ešte pred Novembrom a svojich veriacich museli mnohokrát viesť v priamej konfrontácii s režimom, ďalší získali biskupské stolce ako ocenenie ich vzpriameného postoja v čase útlaku.

Obraz Maria Ponziho naznačuje, že ani nových biskupov nečakajú pokojné a bohaté pastviny pre ich stádo. Tradične vysoká miera religiozity nezastaví sekularizáciu slovenskej spoločnosti. Maximálne ju spomalí, aby sa potom ukázala v celej svojej sile. Sekularizačné trendy, ktoré sa už prejavujú vo väčších mestách, čoskoro dorazia na vidiek. Náporu sekularizmu sa však netreba obávať. Dokonca možno privítať jeho očistný charakter: formálne veriaci zavrhnú svoju náboženskú masku, ktorá sa bude javiť ako nemoderná, kým autenticky veriaci sa ešte viac primknú k svojej cirkvi. „Povedal by som, že normálne sú tvorivé menšiny tými, ktoré ovplyvňujú budúcnosť a v tomto zmysle sa musí katolícka cirkev chápať ako tvorivá menšina, ktorá vlastní dedičstvo hodnôt, ktoré nie sú len záležitosťou minulosti, ale veľmi živou a aktuálnou skutočnosťou.“4 Týmito slovami odpovedal Benedikt XVI. na otázku novinára, ktorý sa počas tradičnej tlačovej besedy na palube lietadla vezúceho pápeža do Českej republiky zaujímal o to, ako môže cirkev prispieť k budovaniu spoločného dobra v sekularizovanej krajine. Prázdne kostoly v Čechách a ďalších krajinách západnej Európy a ešte stále relatívne plné na Slovensku by nás nemali miasť, že situácia u nás je radikálne iná. Skôr by mali byť živým odkazom na to, čo nás pravdepodobne čaká.

Práve nastupujúca generácia biskupov, ktorých čaká neľahká misia vodcov tvorivej menšiny, by mala byť vnímavá na tieto znamenia čias. V čase postupujúcej sekularizácie je snaha zachovať si výrazný spoločensko-politický vplyv neudržateľná. Výzvou dneška je byť cirkvou expandujúcou dovnútra, podporujúcou pestrý duchovný život veriacich, stavajúcou na kvalite osobných vzťahov a bratskom zväzku kléru a laikov. Život v duchu prvej kresťanskej komunity „všetko mali spoločné“ môže byť silným svedectvom oslovujúcim ľudí, ktorí sú znechutení a často aj zranení dnešným krátkozrakým materializmom, hedonizmom a individualizmom.

Prehlbovanie materializmu, ktorý nedokáže uspokojiť najelementárnejšie ľudské potreby, akými sú túžba po láske alebo potreba nádeje, bude zároveň vytvárať priestor pre vzrast tzv. postmaterialistických hodnôt (úcta k životnému prostrediu, akcentovanie ľudských práv, ochrana menšín), ktoré nemajú priamo náboženský rozmer, ale ho ani nevylučujú, resp. sú mu otvorené. Ako upozorňuje Petr Fiala, pod vplyvom dopytu po týchto hodnotách si cirkev nesmie pomýliť svoje poslanie a netransformovať sa len na akúsi ľudskoprávnu organizáciu, v ktorej by zanikol jej transcendentný rozmer. V tejto pozícii by ju však niektorí najradšej videli. „Práve v tejto oblasti sa Cirkev dostáva do mimoriadne silnej konkurencie nových záujmových skupín, ktoré si môžu dovoliť ponúknuť spoločnosti omnoho spektakulárnejšie tézy a na konkrétne sociálne skupiny viac zameranú propagáciu ako Katolícka cirkev,“ píše Fiala.5 Vzrast postmaterialistických hodnôt treba využiť, ale nie sa dať nimi zneužiť.


Obnova teologického myslenia

Práve v tejto komplikovanej dobe, keď cirkev potrebuje nanovo obhájiť opodstatnenosť svojej existencie nielen pred neveriacimi, ale aj pred vlastnými členmi, vzrastá dopyt po kvalitných teológoch a teologických pracoviskách, ktoré by biskupom ponúkali bohaté teologické podnety. Dôležitosť ich poslania zvyšuje aj požiadavka Benedikta XVI., ktorá nasledovala hneď po vyššie citovaných slovách počas letu do Prahy. Pápež zdôraznil, že prvým krokom, ktorý musí realizovať tvorivá menšina v sekularizovanej spoločnosti, je intelektuálny dialóg veriacich s neveriacimi. „Obe skupiny sa navzájom potrebujú: neveriaci sa nemôže uspokojiť s tým, že nevie, či Boh existuje, alebo nie, ale musí skúmať a vnímať veľké dedičstvo viery; katolík sa nemôže uspokojiť s tým, že má vieru, ale musí stále viac skúmať Boha a v dialógu s druhými ho znovuspoznávať vždy dôkladnejším spôsobom. Toto je prvá úroveň: vznešený intelektuálny, etický a humánny dialóg.“6

Stav teologickej vedy na Slovensku však nie je lichotivý. Ako poznamenal jeden bystrý pozorovateľ, máme veľa teológov, ale málo mysliteľov. Pritom teológia stojí pred rovnakou výzvou ako samotná cirkev. „V prvom rade pred nami stojí úloha obhájiť existenciu teológie ako takej. Teológia, kedysi nevyhnutná súčasť akademického života, bola v období socializmu vytrhnutá z univerzitného prostredia a zaradená pod ministerstvo kultúry. Dnes pociťujeme podobné snahy zatlačiť ju do priestoru subjektívneho zážitku človeka. Poukazuje sa na jej nevedeckosť až iracionalitu. (...) Je potrebné so všetkou vážnosťou pestovať teológiu ako vedu, apelovať na systematickosť a odbornosť, na hĺbku myslenia a schopnosť predkladať vízie, ktorou sa teológia vždy vyznačovala (...)Teológia musí mať partnerov na dialóg, ak nechce zostať v monológu, ktorému nielen nikto nerozumie, ale ani nepočúva,“ konštatuje editoriál otvárajúci jedno z vydaní časopisu pre teológiu, kultúru a spoločnosť Nové horizonty.7 Rovnako konštruktívne hlasy zaznievajú aj z protestantského prostredia: „Námietky proti teológii ako vede zaznievajú dodnes. Prichádzajú z dvoch strán. (...) Pre prvých je teológia prázdna paveda, pre druhých neužitočná teória. (...) Teológia kladie fundamentálne ,otázky o pravde vedca´ ako takého a pýta sa na podstatu človeka ako takého. Svojimi otázkami provokuje, núti k zamýšľaniu nad kategóriami, ktoré sa nedajú pozitivisticky zmerať a ovládať. (...) Akýmsi lakmusovým papierikom vedeckosti teológie je však smerovanie teológie aj smerom von – do diskurzu s inými vednými odbormi. Práve vtedy sa ukazuje, do akej miery teológ nezakotvil na pozíciách fideizmu, ale spĺňa požiadavky kladené na akademického vedca.“8

Problematický stav slovenskej teológie však nie je len dôsledkom všeobecného spochybňovania jej vedeckosti a opodstatnenosti. Kým teologické fakulty boli v období vzniku univerzít ich kľúčovou súčasťou (spolu s filozofickými, právnickými a lekárskymi fakultami), dnes sú vnímané ako druhotriedne pracoviská so slabými vedeckými výkonmi a výstupmi. Mladí teológovia vracajúci sa naplnení ideálmi a podnetmi zo štúdií v Taliansku, Spojených štátoch alebo vo Francúzsku mnoho ráz rýchlo rezignujú a zapadajú do vychodených koľají. Zaujímavé podnety tak nevychádzajú z inštitucionalizovaných pracovísk, ale z neformálnych teologických zoskupení, ktoré sa pokúšajú systematicky rozvíjať isté teologické koncepcie. Ani tými však Slovensko neoplýva. Bratislavské Teoforum inšpirované novou politickou teológiou Johanna Baptistu Metza funguje aj v čase slobody takmer undergroundovo kvôli podozrievavým pohľadom na jeho členov, myšlienky, postoje a kvôli odporu bývalého bratislavsko-trnavského arcibiskupa Jána Sokola. Spoločenstvo spišských teológov združených v Klube priateľov Ferka Skyčáka, ktorý okrem iného vydáva aj vyššie citovaný časopis Nové horizonty, si zasa ešte len hľadá svoju cestu.


Odpoveď o dvadsať rokov

Bol príbeh „ponovembrovej cirkvi“ neúspešný? Podľa autora tohto príspevku by jednoznačná odpoveď na túto otázku bola – aj po dvadsiatich rokoch slobody – predčasná. Definitívna odpoveď bude závisieť od tohto, ako sa cirkev dokáže vyrovnať s kľúčovou výzvou sekularizmu. Už dnes je však potrebné pýtať sa, nakoľko sú čiastkové neúspechy dôsledkom štyridsaťročnej totality a nakoľko premrhania dvadsaťročnej slobody. Odpovedať je potrebné vecne, konkrétne a argumentačne podložene. Na to sa však nemôže podujať jednotlivec, ktorý sa na problém môže pozrieť len zo svojej subjektívnej perspektívy.

Platí to aj o tomto príspevku. Úmyslom autora nebolo predložiť rozsiahlu odbornú analýzu, ale pozrieť sa na stav slovenskej cirkvi z pohľadu jedného obyčajného veriaceho človeka. „...každý mi môže slobodne protirečiť. Prosím len čitateľky a čitateľov o prístup vnútornej sympatie, bez ktorej nie je možné žiadne porozumenie,“ napísal v úvode svojej knihy Ježiš Nazaretský pápež Benedikt XVI.9 A s týmito slovami možno len súhlasiť.

Autor je vysokoškolský pedagóg a publicista.


1 HRÍB, Štefan – HANUS, Martin: Nechcem hromadu papierov, ale Krista. In: .týždeň. Roč. 2009, č. 45, s. 30.
2 FIALA, Petr: Laboratoř sekularizace. Brno : CDK, 2007, s. 54.
3 CAUSERO, Diego: Le robuste radici cristiane di un Paese che si dice agnostico. In: L´Osservatore Romano, 26. 9. 2009.
4 Intervista concessa dal Santo Padre ai giornalisti durante il volo verso la Repubblica Ceca. Dostupné na internete http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/speeches/2009/september/documents/hf_ben-xvi_spe_20090926_interview_it.html
5 FIALA, Petr: Laboratoř sekularizace. Brno : CDK, 2007, s. 94.
6 Intervista concessa dal Santo Padre ai giornalisti durante il volo verso la Repubblica Ceca. Dostupné na internete http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/speeches/2009/september/documents/hf_ben-xvi_spe_20090926_interview_it.html
7 Úlohy súčasnej slovenskej teológie. In: Nové horizonty. Roč. 2008, č. 2, s. 55.
8 BATKA, Ľubomír: Patrí teológii miesto na univerzite? O vedeckosti teológie, teologickosti viery a vierohodnosti viery. In: Kvasz, Ladislav – Zeleňák, Eugen (ed.): Vzťah vedy a náboženstva. Ružomberok : Katolícka univerzita v Ružomberku, 2008, s. 151 – 161.
9 RATZINGER, Joseph - BENEDIKT XVI.: Ježiš Nazaretský. Trnava : Dobrá kniha, 2007, s. 17.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.