Dva novembre

Číslo 4/2009 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 3017
 

Dvadsať rokov po páde komunizmu sme svedkami toho, ako sa medzi politickou elitou stupňuje zápas o November ’89. Aj tí, ktorí donedávna jeho význam zľahčovali, či ho dokonca zosmiešňovali, sa zrazu hlásia o slovo. Chcú, aby aj ich hlas bolo počuť, aby si v dejinách zabezpečili zodpovedajúce miesto. Súčasne s tým sa vytvárajú rôzne podoby spomínania na túto kľúčovú udalosť moderných slovenských dejín. K spomienkovým akciám, ktoré boli organizované občianskymi združeniami a niektorými politickými stranami, sa v jubilejnom roku do osláv prvýkrát výraznejšie zapojil štát. Sedemnásty november tak dlho nebol štátnym sviatkom, ale len pamätným dňom. Ľuďom často nebolo jasné, ako sa tento sviatok volá a čo sa vlastne pripomína, prípadne oslavuje. V kalendároch bol tento dátum zapísaný ako Deň študentstva, neskôr Deň boja proti totalite. V prvých desiatich rokoch po páde komunizmu, keď väčšina ľudí pod vplyvom ťažkej ekonomickej situácie, po osobnej skúsenosti s nezamestnanosťou, po zbabranej privatizácii nostalgicky spomínala na „zlaté časy“ pred „demokraciou“, sa November a ideály s ním spojené stali pre veľkú časť spoločnosti nechceným dieťaťom. Až v roku 2001, keď bol ministrom kultúry jeden z tribúnov revolúcie, sa z neho stal štátny sviatok, Deň boja za slobodu a demokraciu. Dvadsať rokov je na prvý pohľad krátka doba. Každý, kto zažil rúcanie komunizmu, či už sa triasol od zimy na námestí, alebo od strachu v teple svojej kancelárie, má November ’89 hlboko vrytý do pamäti. Málokto si však uvedomuje, že za ten čas sa na Slovensku narodilo milión detí a najstaršie ponovembrové ročníky už študujú na vysokých školách. Každý piaty obyvateľ tejto krajiny teda už komunizmus na vlastnej koži nezažil a takmer tretina Slovákov nemá na dobu, keď na prekročenie západných hraníc bola potrebná výjazdová doložka a devízový prísľub, žiadne alebo len hmlisté spomienky. Spýtajte sa osemnásťročných maturantov, čo znamenajú skratky VB, VPN alebo v ktorom roku padol komunizmus. Tam, kde chýba individuálna pamäť, sa predstavy minulosti vytvárajú len pod vplyvom kolektívnej pamäti.

Tak ako každý zdravý ľudský jedinec má pamäť, ktorá ho ovplyvňuje pri jeho rozhodovaní, správaní a aktivizuje ho k činnosti, i spoločenstvá ľudí sa vyznačujú istou formou pamäti. Už pred pol storočím Maurice Halbwachs poukázal na fakt, že pamäť každého jednotlivca je spoločensky podmienená, svoje jasné kontúry dostáva až v kolektíve, vo svojom sociálnom prostredí, v rodine, škole, v náboženskej komunite, v národe. Každá z nich istou mierou vplýva na človeka, aby sa stotožnil s udalosťami, osobnosťami a podobne, ktoré za dôležité považuje jeho prostredie. Nikto nespochybňuje dôležitosť udržiavať a na ďalšie generácie prenášať pamäťové stopy na kľúčové udalosti vlastných dejín. Kolektívna pamäť zohráva pri formovaní identity kľúčovú úlohu. Pamäť a identita sú od seba závislé, jedna determinuje druhú. Identita je zakorenená v pamäti a to, čo si pamätáme, je definované prijatou identitou.¹

Dôležitosť kolektívnej pamäti spočíva i v tom, že príslušníkom národa a štátu poskytuje pocit kontinuity. Ak je zdieľaná väčšinou spoločnosti, vytvára solidaritu, bez ktorej žiadna spoločnosť nemôže existovať. Pre podobu kolektívnej pamäti je preto dôležité, kto má vplyv na inštitúcie, ktoré ju spoluformujú, kto kontroluje obsah učebníc, dramaturgiu televíznych programov, podobu štátom organizovaných spomienkových akcií. Ako upozornil Jan Assmann, závislosť človeka na kolektívnej pamäti je svojou povahou neprirodzená a musí byť „vynútená násilím“. Aby sa niečo pamätalo, musí to byť do ľudskej mysle vpísané, vpálené a neustále, často i s bolesťou pripomínané.²

Oslavy významných výročí vždy slúžili a slúžia rovnakému cieľu. Verejne sa pri nich vzdáva hold konkrétnym činom a osobám. Prostredníctvom nich sa v koncentrovanej podobe pripomínajú základné hodnoty, ktoré spoločnosť vyznáva, tradície, k odkazu ktorých sa hlási. Osobitne to platí pri dejinných zlomoch, ktorých výročia sa stali štátnymi sviatkami a dňami pracovného voľna. Oslobodenie od práce nemalo len evokovať podobnosť s cirkevnými sviatkami a dodať danému dňu sviatočný charakter. Moderný štát voľný čas využil na to, aby občana zatiahol do inscenovaných rituálov, slúžiacich na prejavenie lojality. V totalitných režimoch bola do verejných osláv zatiahnutá celá spoločnosť, nikto nesmel stáť bokom. Už iskričkám a pionierom sa dali do rúk lampióny, aby v predvečer 7. novembra prechádzali ulicami a pripomínali si výstrel z Auróry. Komunistický režim, podobne ako v iných prípadoch, i pri lampiónových sprievodoch prevzal a zneužil kresťanské rituály. V predvečer sviatku svätého Martina bola najmä v nemeckom mestskom prostredí tradícia robiť sprievody detí ulicami a hľadať Martina, ktorý sa podľa legendy ukryl pred ľuďmi po tom, čo sa dozvedel, že sa stal biskupom. Aj demonštrácie, pri ktorých sa niesli obrovské portréty Lenina, Stalina, Marxa či Gottwalda, boli len odkopírovaním náboženských sprievodov s obrazmi, v ruskom prostredí ikonami Matky Božej a Krista Spasiteľa.

Kultúrne techniky, ktoré boli ešte v minulej generácii pri vytváraní kolektívnej pamäti, boli pri sprostredkovaní a prenášaní ideálov v spoločnosti a pri upevňovaní identity jej členov veľmi dôležité. Tie síce ani dnes úplne nestratili na význame, ale okruh ľudí, ktoré oslovujú, sa však podstatne zúžil. Okrem inscenovaných osláv k nim patrilo i stavanie pamätníkov, vydávanie pamätných mincí, známok a pod. V súčasnej spoločnosti sa kolektívna pamäť udržiava a distribuuje predovšetkým prostredníctvom vzdelávania a už takmer jednu celú generáciu majú v konštrukcii kolektívnej pamäti najvýznamnejšiu úlohu médiá. Tieto inštitúcie majú najväčšiu moc pri rozhodovaní o tom, čo v dejinách je pre súčasnosť dôležité a ako sa to má vysvetľovať.

Súčasnú podobu štátu zásadným spôsobom vytvárajú ľudia, ktorí sa nielenže na demontáži komunizmu nepodieľali, ale zasnežené novembrové a decembrové dni ani nevnímali ako radostný, jedinečný okamih, keď sa z nich stali plnoprávni občania vlastného štátu. Dosvedčujú to nielen ich verejné vyjadrenia, ale i činy. Ich postoj k Novembru je viac ako ambivalentný. Ignorovať ho by znamenalo ponechať jeho výklad vtedajšej a do určitej miery i súčasnej opozícii. Úplne sa s ním stotožniť, prebrať jeho myšlienkový odkaz, jeho základné ideály a vnímať ho ako „most medzi horšou minulosťou a lepšou budúcnosťou“ je vzhľadom na ich mentálne nastavenie nereálne. Logickým dôsledkom toho je, že sa v doteraz nepoznanej intenzite rozhorel zápas o pamäť o Novembri.

Už v minulých rokoch zaznievali zo strany ľavice hlasy, že hlavným symbolom nežnej revolúcie pre Slovákov nebol Václav Havel, ale Alexander Dubček, že demonštrácie v Novembri 1989 mali za cieľ len pokračovať tam, kde skončil rok 1968, vybudovať demokratický štát so silným sociálnym rozmerom. Heslami Novembra teda neboli len demokracia a sloboda, ale i sociálna spravodlivosť. Táto tendencia však pri tohtoročných oslavách – i vzhľadom na blížiacu sa volebnú kampaň – ešte zosilnela. Jej cieľ je na prvý pohľad zrejmý. Relativizovať význam 17. novembra a hodnôt, ktoré reprezentuje, a dodatočne si ich prispôsobiť, aby sa nemohol stať tým, čím sa pomaly stáva, sviatkom hodnôt a postojov, ktoré tradične patria skôr k pravicovému pohľadu na svet. Teda nie odvaha a túžba po slobode, nie osobná aktivita, nie všímavosť a zodpovednosť za veci verejné, za to, ako vyzerá svet okolo, ale rovnosť, solidarita, sociálna spravodlivosť a spoliehanie sa na to, že spoločnosť urobí za nás lepším a spravodlivejším niekto iný (strana, vláda, štát...). Toto je hlavnou príčinou obáv z „privatizácie odkazu nežnej revolúcie“, strachu z „maďarského modelu vyháňania ľudí do ulíc“.

Zápas o to, aký obsah bude mať v kolektívnej pamäti November ’89 sa ešte len začína. Vlastne sa už rozhoduje o tom, čo sa o ňom bude písať v učebniciach dejepisu, ako sa o ňom bude prednášať na katedrách histórie. Od toho závisí, či na ďalších okrúhlych oslavách budú mať ľudia pocit, „ako keby oslavy SNP organizovali fašisti“.