Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Problémy všeobecného ponímania vedy

Číslo 3/2005 · Jiří Fuchs · Čítanosť článku: 7051
 

Problémy všeobecného ponímania vedy
Jiří Fuchs

Na otázku „Čo je to vlastne veda?“ odpovie priemerne vzdelaný človek zväčša vymenovaním rôznych, podľa možnosti prírodovedných odborov („veda – to je napríklad fyzika, biológia...“); o kultúrno-humanitných odboroch by sa zmienil s istým váhaním. Za viac-menej vydarenou formuláciou tejto nepodarenej definície sa skrýva pomerne jednotná, dnes vo všeobecnosti prijímaná predstava o vede. Veda sa podľa nej javí ako systém poznatkov či teórií o skutočnostiach tohoto sveta, ktoré sú dostupné na základe skúseností. Vzdelanejší respondenti zaradia do svojich odpovedí aj niečo o faktoch, o empirických javoch, o empiricko-exaktných metódach, o experimentoch, verifikáciách či o teóriách.

Táto predstava o reálnej vede sa v dvadsiatom storočí rozšírila a stala sa samozrejmou hlavne pod vplyvom scientizmu. Scientizmus nie je len jednou z mnohých teórií vedy. Má aj typické rysy ideológie, v ktorej sa enormne zdôrazňuje význam vedy v ľudskom živote. Pritom je vedecká racionalita viazaná na neosobnú kvantifikovateľnú tematiku, pretože scientisti prispôsobujú všetko vedecké modelu matematicko-fyzikálneho poznania. Preto uznávajú za reálne vedy len tie, čo sa zaoberajú nejakou čiastkovou oblasťou skúsenostného sveta. Predmet každej vedy si vyžaduje premyslené prístupy. Skúsenostný predmet si vyžaduje zodpovedajúce, empirické metódy, v ktorých dominuje pozorovanie, experiment, opis a overovanie hypotéz. Na základe tejto metodológie sa potom vykladajú empirické javy inými empirickými dátami, a to len v rámci danej špeciálnej oblasti. Scientizmus takto v systéme reálnych vied absolutizuje vedy empirické. Svojou programovou reflexiou vedy a na pohľad prísnymi nárokmi na autentickosť vedeckého poznania teda scientizmus najviac prispel k presvedčeniu, že reálna veda vo svojej podstate môže byť len špeciálna empirická veda, ktorej vzorom i reprezentatívnym cieľom sú úspešné prírodovedné odbory. Ak k tomu pridáme ešte aj praktickú aplikovateľnosť a užitočnosť, javí sa súčasné chápanie vedy nespochybniteľné. Ak však chceme reflektovať problematiku všeobecnej teórie vedy o čosi sústredenejšie a neuspokojíme sa pritom so scientistickými stereotypmi, potom začne rýchlo vychádzať najavo, že zažitý pohľad na vedu vôbec nie je, v zmysle jeho nespochybniteľnosti, samozrejmý.

V duchu scientistických stereotypov sú dnes písané bežné texty, napríklad aj skriptá Leopolda Pospíšila. Ich kritické čítanie môže vyostriť problematickosť scientistického ponímania vedy. Pospíšil vyjadruje svoje scientistické poňatie vedy kategoricky a jednoznačne: „Veda sa definuje ako sústavné štúdium súboru faktov (javov) ... ktoré sa analyzujú empirickou metódou...“ (str. 7) Vášnivý záujem o podrobné fakty vraj poznamenal zrodenie skutočnej vedy a pevne ju oddelil od filozofie. Tento „empirizmus“ (ako to autor nazýva), je základným atribútom vedy a hlavnou súčasťou jej metódy (str. 7, 9). Práve empirizácia reálnych vied je oným špecifickým rozdielom, ktorý definuje scientistickú teóriu vedy. Stojac na svojej scientistickej pozícii potom Pospíšil odmieta zaradiť filozofiu medzi vedy, pretože filozofia zabieha do neempirických oblastí a neuznáva empirické overovanie ako jediný prostriedok vedúci k nadobudnutiu „evidencie pravdy“ (13). Nakoniec Pospíšil trvá na identifikácii „kvázisociálnych vedcov“ z radov filozofov a na oddelení „spoločenskej chémie“ od „spoločenskej alchýmie“ (21). Pochopiteľne – tými alchymistami sú podľa neho práve filozofi.

Prečo si všímame Pospíšilovo oddeľovanie vedy od filozofie? Ak nie sme iba pasívnymi konzumentmi toho, čo nám predkladajú, mali by sme sa zamyslieť nad tým, aké poznanie vlastne Pospíšil vo svojom ponímaní vedy uplatňuje... Je totiž jasné, že Pospíšilova scientistická koncepcia vedy si nárokuje vo vedeckom svete platnosť. Musí byť teda sama osebe výsledkom nejakého poznania, ktoré je potrebné, aby mohla byť veda záväzne definovaná. Toto poznanie by sa malo vyniesť na svetlo, malo by sa jasne sformulovať. Ohlasuje sa totiž kritická otázka, ktorá je pre Pospíšilovo ponímanie vedy rozhodujúca: Ako súvisí samotná definícia vedy s týmto Pospíšilovým názorom? „Posvätí“ ho? Alebo azda nie?

Kritické otázky na túto tému, otázky o povahe a dimenziách vedy kvalifikujú hodnotenie scientistického riešenia. V Pospíšilovom texte však nič nenasvedčuje tomu, že by si vôbec takéto otázky položil, že by dbal o logickú situáciu a status jeho výpovedí o vede. To však nie je medzi scientistami nič neobyčajného. Scientisti preukazujú zarážajúcu nevšímavosť voči predpokladom svojho skalopevného presvedčenia o jedinej pravej, čistej vede. Postupujú zvyčajne takto: zdôraznia, aké je dôležité striktne odlíšiť vedecké od nevedeckého. Potom jednoducho oznámia, kade vedie hranica, a tú potom starostlivo strážia.

Ak sa nenecháme odstrašiť (miestami až agresívnou) rétorikou týchto vedeckých puristov, môžeme s úspechom poukázať na ich autoreflexívnu slepotu, ktorá sa stáva zjavnou vtedy, keď sa zameriame na to, aké majú scientisti dôvody pre svoje skalopevné presvedčenie. Vtedy sa stávajú podozrivými, či sa len konjunkturalisticky nevezú na vlnách nesporných úspechov prírodných vied, ale aj na spornej úspešnosti filozofických trendov prameniacich v lockovskom empirizme.

Pýtajme sa teda i za scientistov: Môže nám pri všeobecnej reflexii vedy, z ktorej má vzísť zodpovedajúca definícia vedy, pomôcť nie­ktorá z preferovaných empirických vied? Azda fyzika či fyziológia? Keďže veda je sama osebe výsledkom a kvalitou poznania, môže všeobecné znaky vedy kompetentne určiť len ten, kto sa vyzná v zložitej problematike poznania. Pravdivá teória vedy predpokladá pravdivú teóriu poznania.

Zbežná orientácia v dejinách myslenia poukazuje na to, že otázky o poznaní sa naliehavo kladú a rôznorodo riešia vo filozofii. Filozofické skúmanie ľudského poznania sa odohráva za hranicami metodológie empirických vied. Jeho kľúčové témy (skepsa, subjektivizácia, relativizácia...) majú zjavne neempirickú povahu. Každá súvislejšia všeobecná výpoveď o vede ako takej teda vychádza z nejakej viac-menej vedomej koncepcie poznania, ktorá je vo svojej podstate neempirická.

Teória vedy teda používa neempiricky vytvárané a neempiricky overené (verifikované) pojmy a predpoklady – predovšetkým o ľudskom myslení. Týmito filozofickými prostriedkami potom do podrobností upresňuje obsah a rozsah pojmu „veda“. V tejto rozhodujúcej fáze je teória vedy takisto neempirická. Pospíšil by bol možno prekvapený, keby pri konfrontácii s podobnou reflexiou podmienok určujúcich vytváranie pojmu „veda“ musel napokon uznať, že jeho scientistický výklad je vlastne istou, azda i dosť degradovanou, filozofiou.

Skutočnosť, ktorú sme tu práve konštatovali – že totiž teória vedy je vlastne filozofiou vedy, že vo svojej podstate závisí na neempirickom poznaní, nie je pre scientistov vôbec príťažlivá. Scientisti empirizujú pojem reálnej vedy, zavádzajú do jeho definície empirické obsahy, metódy či spôsoby overovania. Tým obmedzujú rozsah pojmu „reálne vedy“ len na špeciálne-empirické odbory, pričom okázalo vyčleňujú filozofiu z oblasti vedeckého myslenia. Táto ich aktivita, špecifikum scientistickej pozície, je však paradoxne filozofická, teda neempirická. Je tu dôkaz, ktorý scientistickú koncepciu vedy usvedčuje ako falzum:

Scientistická empirizácia vedy je buď pravdivá, alebo mylná (ak chápeme pojem „pravda“ správne, potom tretia možnosť neexistuje). Ak je pravdivá, je nevedecká, pretože je neempirickou tézou – a veda stojí podľa scientistickej tézy (ktorú teraz budeme pokusne považovať za pravdivú) len na empirických tézach. Ak je však scientistická téza mylná, je takisto nevedecká, pretože veda pozostáva z pravdivých téz.

Ak je teda empirizácia vedy pravdivá, nemôže byť ako neempirická vedeckou teóriou. Ak je empirizácia vedy mylná, nemôže byť ako taká vedeckou teóriou. Scientizmus je teda v každom prípade nevedecký.

Ak snáď tento záver scientistov zaskočí, je to svedectvo, že ich sebareflexia, a teda aj ich kritické myslenie nie je na veľmi vysokej úrovni. Čo vyplýva zo záveru, ktorý je daný scientistickými premisami?

Scientisti ako vedeckí puristi zdôrazňujú, že teoreticky záväzná môže byť len vedecká téza. Zistili sme však, že samotná scientistická téza o vede nemôže byť v scientistickom kontexte považovaná za vedeckú. To znamená, že nie je ani teoreticky záväzná. Scientisti ju však vo svete vedy prezentujú (s naliehavosťou často až sektárskou) ako teoreticky záväznú pravdu o povahe a rozsahu možnej vedeckosti, ktorú majú ľudia vedy rešpektovať. To je však rozporuplné. Na pozícii scientizmu sa o jeho ústrednej téze tvrdí, že je i nie je teoreticky záväzná. Je záväzná, pretože je ako taká scientistami s vášnivou neúprosnosťou predkladaná. Nie je záväzná, pretože bolo dokázané, že v žiadnom prípade nemôže byť vedecká. A čo iné by mohlo byť pre scientistov teoreticky záväzné, než vedecká pravda? Tento rozpor teda diskvalifikuje scientistickú pozíciu, odhaľuje jej neudržateľnosť.

Celý dôkaz proti scientizmu stojí a padá s predpokladom, že scientistická téza je neempirická, pretože vychádza z neempirickej reflexie poznania. Tento predpoklad spochybňuje známy psychológ J. Piaget, ktorý vo svojej scientisticky ladenej knihe Múdrosť a ilúzie filozofie upozorňuje, že dnes už problematiku poznania vedecky zvládne empirická psychológia. To by znamenalo, že scientizmus môže byť založený na čisto empirickom základe.

Problém je v tom, že otázky, o ktoré ide v spore o hranice vedy, presahujú možnosti opisu vychádzajúceho zo skúsenosti. Empirický psychológ, ak je odkázaný na svoje metódy, stojí bezradne pred námietkami skeptika či subjektivistu, ktorí radikálne popierajú základné hodnoty poznania (i skúsenostných opisov), s ktorými sa môže vyrovnávať len filozof. A práve v tejto polohe sa rozhoduje o tom, ako vymedzíme vedu a aké následne vymeriame dimenzie vedeckého myslenia. Lebo znalosť, aké sú medze platnosti poznania, predpokladá znalosť dôvodov tejto platnosti – a tie jednoducho nemožno konštatovať.

Ťažiskový dôkaz proti scientizmu zahŕňa širšie súvislosti. Vychádza z analýzy jeho filozofických predpokladov, teda z kritiky empirizmu. Výklad poznania, ktorý predkladajú empirici, nezmyselne redukuje ľudské myslenie na empiricky dostupné stránky skutočnosti, hoci sám osebe sa týka aspektov neempirických. Práve z tejto redukcie empirikov ťažia scientisti svoju redukciu kapacity vedeckého myslenia. Ak sa totiž myslenie obmedzí na skúsenosť, potom sa ani vedecké myslenie nevyšplhá do mimoskúsenostných výšin.

Aplikačné pole scientizmu je dosť široké a antropologicky relevantné. V pohľade na človeka je vedecká racionalita scientistického typu zaťažená jednostrannosťou metodických abstrakcií, ktoré síce prirodzene patria ku špeciálnym odborom, ale v podobe tematických redukcií bývajú scientistami ľahko absolutizované. Ak sa na tomto základe usilujeme vytvoriť celkový obraz ľudskej reality, bez spoľahlivých filozofických pojmov a kritérií môžeme dospieť len k ľubovoľnému, chaotickému nahromadeniu empirických poznatkov rôznych čiastkových vied, pričom sa vynechávajú podstatné princípy ľudského života.

Dôsledný scientista sa však môže zdržať nároku na celostný výklad ľudskej bytosti; no ambícia vytvoriť takýto výklad je príliš príťažlivá. V praxi potom z pochopiteľných dôvodov dochádza k tomu, že si antropologickú tému niekto uzurpuje – a dostaví sa očakávaný, redukcionistický výsledok. Redukcii myslenia, prípadne vedeckého myslenia, totiž zodpovedá výkladová redukcia poznávaných objektov na empirické aspekty, ktorých púhy súčet býva potom chápaný ako celok daného objektu. Človek sa touto optikou zdá byť len množinou empiricky dostupných javov, ktorých množstvo a odborný opis vyvoláva zdanie dostatočnosti... A pritom spočíva ľudské bytie možno celkom inde, v neempirických, hlbších polohách. Scientista to odmietne bez toho, že by sa touto možnosťou vedecky zapodieval. To je však dogmatické.

V rámci scientistami zúženej racionality je teda človek chápaný ako púhy organizmus, ktorý vedci brilantne opísali. Jeho vrcholné životné prejavy (myslenie a slobodné rozhodovanie) možno naoko odvodiť a kauzálne vysvetliť na základe mozgových procesov. Životná prax sa touto teoretickou materializáciou človeka postupne animalizuje, nezadržateľne sa posúva k egoistickému hedonizmu. Životná filozofia hedonikov učí, že pôžitok, potešenie sú najväčšie hodnoty, pre ktoré stojí za to žiť a ktorým sa má všetko v živote podriadiť. Toto racionalizované sebectvo sa potom len slabo kompenzuje ideologickými utópiami kolektivizujúceho charakateru, v ktorých sa individuálnemu životu podsúva jednoznačné cieľové zameranie na Celok. Takým „Celkom“ môže byť spoločnosť, štát, národ, strana, im sa má všetko v individuálnom živote podriadiť. Otázka je, či tieto vízie zodpovedajú personálne štrukturovanému životu, či doň nevnášajú veľkú dávku neprirodzenosti.

Také a podobné predstavy o človeku a o spôsobe jeho vedeckej tematizácie sú veľmi rozšírené, čo svedčí o vplyve scientizmu, ktorý maskuje ich filozofickú podstatu veľkou preferenciou empirických vied.

Ak sledujeme vývoj filozofie vedy v dvadsiatom storočí, mohlo by sa nám zdať, že predsa len prichádza k uvoľneniu scientistického panciera. V posledných desaťročiach totiž nastal istý odklon od rigidného pozitivizmu, ktorý svojou zásadou „nič okrem faktov“ vytvoril pre scientizmus bezprostredný filozofický rámec. Ale tento posun, reprezentovaný napríklad Kuhnom či Feyerabendom nie je žiadnym pokusom o veľkorysejšie, filozoficky nerozporuplné ponímanie vedy. V týchto nových koncepciách sa na pôde novovekých teórií poznania iba komplementárne oživuje druhý hlavný princíp, ktorým sa vedecká racionalita problematizuje akosi zvnútra... Ak scientizmus vyvodzoval limitovanie vedeckosti z agnostických výsledkov novovekej teórie poznania, potom sa v postmodernej ére spochybňujú samotné kvality vedeckosti (obecnosť, istota, invarianty, objektivita, hodnota dokazovania...). Postmodernista R. Rorty napríklad tvrdí, že filozofom už nemá ísť o pravdu, že nemajú argumentovať, analyzovať pojmy, overovať si svoje tézy; majú skôr len vytvárať pôsobivé slovníky. Postmoderna tu zrejme podľahla kúzlu latentnej hlbinnej skepsy, ktorá rozochvieva základy novovekej teórie poznania.

Pre vydarenejšie metodické úvahy je dnes nevyhnutné, aby sa hneď od počiatku nenechali zatieniť scientistickou mentalitou a aby zohľadňovali i tieto filozofické otázky. Len tak sa môže vedecké myslenie vymaniť zo stiesneného priestoru scientistickej metodológie.

Autor je český filozof.
Preložil Pavol Smolík.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.