Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Výnimočný pontifikát

Číslo 1/2005 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 3858
 

Zvolenie kardinála Karola Wojtylu do pápežského úradu logicky vychádzalo z potrieb a smerovania Katolíckej cirkvi na sklonku sedemdesiatych rokov minulého storočia. Cirkev potrebovala predovšetkým pápeža, ktorý by pokračoval v línii vyznačenej Druhým vatikánskym koncilom. V týchto súvislostiach nebol Karol Wojtyla žiadnym nováčikom. Bol jedným z koncilových otcov a vďaka svojmu nadhľadu, komunikatívnosti, prenikavému intelektu a odvahe prehodnocovať postoje patril k tým, ktorí do rokovaní aktívne vstupovali. Na konkláve v roku 1978 sa teda neobjavil ako neznáma tvár, ale stretol sa tu s viacerými kardinálmi, s ktorými sa poznal práve zo zasadaní koncilu.

Inšpirovaný závermi koncilu napísal Wojtyla knihu Pri základoch obnovy, ktorá svedčí o tom, že sa osobne stotožňoval s jeho závermi.

Druhým dôvodom, ktorý mal nepochybne na Wojtylovo zvolenie vplyv, bola skutočnosť, že koncom sedemdesiatych rokov sa ľudstvo ocitlo na prahu komunikačnej revolúcie. Potrebovali sme pápeža, ktorý by mal predpoklady pracovať s pomocou nových mediálnych prostriedkov. Ako sa ukázalo, voľba bola v tomto ohľade viac než prezieravá. Veď dnes, po dvadsiatich siedmich rokoch pontifikátu Jána Pavla II., si vieme len ťažko predstaviť niekoho, kto by s médiami mohol pracovať intenzívnejšie a lepšie.

Tretím dôvodom pre zvolenie Wojtylu bola zaiste politická situácia v čase tejto voľby. Socialistický blok síce ešte stál pevne na oboch nohách, ale v jeho naoko nenarušenej celistvosti sa už objavili prvé trhliny. Do pápežského úradu sa žiadal niekto, kto problematiku východných totalít dôverne pozná a bude vedieť reagovať na najmenšie zmeny a posuny v ich vývoji. Wojtyla šiel na konkláve bez toho, že by pripúšťal svoje menovanie. O pár dní neskôr, keď rástli jeho preferencie, ho práve jeho starší poľský spolubrat – kardinál Wyszynski – povzbudzoval, aby úrad prijal. Dôvodom mohli byť okrem iného práve zmeny vo Východnom bloku, ktoré Wyszynski v krátkej budúcnosti azda predpokladal.

Keď sa dnes, po takmer troch desaťročiach, pokúšame pontifikát Jána Pavla II. hodnotiť, uvedomujeme si , ako si Prozreteľnosť tohoto kňaza na najvyšší úrad v Cirkvi pripravovala. Prvé desaťročia jeho aktívneho života znamenali pre Karola Wojtylu úzky kontakt s dvomi prostrediami: s prostredím intelektuálov a so svetom prostých ľudí z robotníckeho prostredia. Takéto spojenie nebýva bežné, a svojím spôsobom ho možno považovať za raritné. Domnievam sa, že práve spolužitie s jednoduchými susedmi, priateľmi a rovesníkmi, je najlepšou zbraňou proti intelektuálnej pýche. Pre Wojtylovu charakteristiku je dôležitá skutočnosť, že tieto dvojaké kontakty sa v ňom nespojili len ako súčet dvoch skúseností, ale v jeho osobnosti spoluvytvorili celkom novú, tretiu kvalitu.

Zvláštne boli okolnosti, za ktorých Wojtyla tajne študoval teológiu u kardinála Sapiehu. Bolo to počas vojny a všetko muselo prebiehať v najväčšom utajení. Hoci tieto okolnosti predstavovali veľký nápor, boli tiež istým obranným mechanizmom. V Poľsku, v silne katolíckej krajine, mohlo byť štúdium bohoslovia aj konjunkturálnou voľbou všeobecne uctievaného a spoločensky vysoko hodnoteného povolania. Existovalo reálne nebezpečenstvo, že adept kňazskej služby sa obrní akýmsi pancierom dôležitosti, či nebodaj samoľúbosti. Za vojny však bol ochotný podstúpiť všetky riziká tajného štúdia len ten, komu išlo skutočne o službu iným.

Wojtylovo smerovanie nebolo však formované len štúdiom bohoslovia (ktoré už po oslobodení riadne ukončil na Jagelonskej univerzite). Jeho intenzívny záujem o literatúru, štúdium filológie, určoval v jeho vnímaní nielen cit pre štrukturálne zákonitosti jazyka, ale i pre sémantickú silu slova. Azda práve táto danosť spôsobovala, že jeho prejavy boli nielen teologické, ale neraz obohatené i poetizujúcimi prvkami, ktoré formulovali pravdu v inej, osviežujúcej rovine.

Karol Wojtyla bol teda intelektuálom, ktorý žil v robotníckom prostredí. Jeho intelektuálny prejav nemal nikdy povahu výlučnosti, a preto dokázal ako pápež zároveň oslovovať davy rôznej sociálnej a vzdelanostnej úrovne. Iste práve táto schopnosť sa ukázala dôležitou pri pápežovej komunikácii napríklad s predstaviteľmi poľskej Solidarity.

Nezanedbateľnou Wojtylovou črtou bol jeho blízky vzťah k herectvu. Je všeobecne známe, že v istom období života dokonca po herectve túžil ako po povolaní. Mal dar úderne, v skratke, apelatívne, často práve nonverbálnymi „hereckými“ prostriedkami komunikovať Pravdu. Mal vrelý vzťah k svojmu „publiku“. Potreboval priamy kontakt s davom, ktorý vnímal ako množstvo individualít. Vedel reagovať na dav a pohotovo improvizovať. Iste aj táto potreba spätnej väzby spôsobila, že Ján Pavol II. nevyužíval možnosti masmédií ostávajúc medzi múrmi Vatikánu, ale za jemu zvereným ľudom osobne prichádzal. Pápež mal radosť z osobných kontaktov: dotýkal sa ľudí, bral na ruky deti, požehnával robiac znak kríža priamo na čele každého, kto sa k nemu priblížil. Ako filozof vedel, že cesta ku Kristovi vedie cez blížneho. A naopak.

Vzťah medzi týmto Kristocentrickým a antropocentrickým pohľadom na svet však vnímal i v historických súvislostiach. Na jednej strane sa, ako prvý pápež, ospravedlnil za všetky pochybenia členov Cirkvi, ktorí v histórii nekonali v duchu evanjelia. Zároveň však blahorečil a svätorečil viac osôb, než všetci jeho predchodcovia od šestnásteho storočia dohromady. Tým deklaroval, že v časoch, keď mnohí pochybili, Cirkev zároveň žiarila množstvom svätých životov radikálne žijúcich evanjeliové posolstvo. Moderná liberálna spoločnosť však zdôrazňuje len to ospravedlnenie za previnenia. Čistota Cirkvi v akejkoľvek radikálnej podobe jej akosi vadí.

Ján Pavol II. sa stal svojím záujmom o každú ľudskú individualitu pápežom zjednotenia. Dokázal zbližovať ľudí, ktorí by sa bez jeho pričinenia nikdy neboli stretli. Modlil sa v moslimskej mešite i v židovskej synagóge, navštívil ešte stále totalitnú Kubu a komunikoval s jej štátnymi predstaviteľmi, urobil veľký krok na ceste ekumenizmu vo vnútri kresťanského spoločenstva. Pritom však nikdy nepoľavil zo svojich názorov, zachoval si vlastnú identitu. Zdôrazňoval vážnosť Eucharistie, úlohu Márie, apeloval na dôstojnosť človeka od počatia až po prirodzenú smrť. Nebolo to jednoduché – veď často komunikoval s ľuďmi, ktorých názory boli diametrálne odlišné. Každého, s kým prišiel do styku, však dokázal vnímať ako dynamickú osobnosť, ktorá je schopná vyvíjať sa, a teda stojí za to venovať jej čas, pozornosť, lásku. Silu jeho schopnosti zjednocovať napokon preukázal jeho pohreb, na ktorom sa stret­li milióny veriacich i neveriacich ľudí a prakticky všetky spoločenské a politické elity sveta. Jána Pavla II. označovali za konzervatívneho pápeža. Bol proti antikoncepcii, proti potratom, proti eutanázii. Jednoducho „nešiel s dobou“, bol „staromódny“. Proti takémuto pohľadu však svedčí nesmierna obľúbenosť tohoto pápeža medzi mládežou. Nielen na svetové stretnutia mládeže za ním cestovali státisíce mladých, prišli i na jeho pohreb. Mnohí analytici sa snažia tento jav vysvetľovať početnými krízami v rodinách. Mladí podľa nich v pápežovi vyhľadávali akúsi náhradu za rodičov, akýsi ideál starého otca. „Neškodného“ sentimentálneho deduška. Som presvedčený, že takáto interpretácia je chybná.Pápež, naopak, inšpiroval svojím dynamizmom, koherentnosťou, radikalizmom, s akým chránil tradičné hodnoty Cirkvi. Táto priamosť, otvorenosť pred Bohom i pred ľuďmi, bola zdrojom sympatií mladých ľudí a príčinou, prečo bol Ján Pavol pre nich osobnosťou natoľko príťažlivou.

V posledných dňoch médiá (i tie komerčné) chrlili chvály na Jána Pavla II. Z tých istých médií však dennodenne počujeme, v tých istých médiách niekoľkokrát do týždňa čítame tendenčne formulované útoky proti Cirkvi. Chcem s hrdosťou zdôrazniť, že práve my sme Cirkvou Jána Pavla II. A práve on je plodom tejto Cirkvi. Vyžadujme teda dôsledný prístup: Jána Pavla II. nemožno vnímať oddelene od jeho Cirkvi.

Šlo našim médiám opäť raz len o komerčne zaujímavé „sebazviditeľňovanie sa“? Alebo musel Karol Wojtyla zomrieť, aby sa Cirkev naozaj dočkala väčšej úcty?

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.