Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Univerzita ako simulakrum

Číslo 4/2009 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 2673
 

Aké sú slovenské univerzity 20 rokov od pádu komunistického režimu? Odpoveď na nastolenú otázku vyžaduje poznať odpovede minimálne na dve otázky: Čo je univerzita vo svojej podstate? Do akej miery sú slovenské univerzity dnes univerzitami podľa funkcie a do akej iba podľa mena? K prvej otázke budem zastávať názor, že poslaním univerzity je hľadanie pravdy kvôli pravde samotnej. Cieľom univerzity teda má byť samotné poznanie. A keďže intelekt môže poznať všetko, čo reálne existuje, poslaním univerzity je disponovať ho k tomu, aby bol schopný to poznať. Tak ako človek dokáže rozvíjať iné svoje funkcie, napr. telesné, lepšie či horšie, aj používanie intelektu môže byť rôzne. Univerzita by mala byť inštitúcia, ktorej cieľom by malo byť uschopnenie intelektu, aby mohol poznávať skutočnosť pravdivo.

Druhá otázka je v niečom ešte ťažšia ako prvá. Jej zodpovedanie totiž vyžaduje menšiu mieru abstrakcie, a teda jej výstupy budú stáť v relatívne jasnom svetle voči jednotlivostiam. A keďže jej závery nebudú platiť v rovnakej miere pre každú slovenskú univerzitnú inštitúciu, mnohí budú mať pocit, že ich sa tie závery netýkajú, alebo v oveľa menšej miere, ako je to v tejto eseji. S týmito námietkami súhlasím. Ich ostrosť sa pokúsim otupiť tým, že moje závery vychádzajú zo skúsenosti najmä so slovenskými filozofickými fakultami, hoci zaiste, aj medzi nimi sú rozdiely. Zámerne však neuvádzam odkaz na žiadnu konkrétnu fakultu či katedru, aby som neodvádzal pozornosť od celku. Odpovede na druhú otázku teda majú povahu skôr charakteristiky ducha slovenských univerzít. Určite existujú aj také inštitúcie, kde je tento duch takmer pred vyhynutím. Pri odpovedi na druhú otázku vychádzam z tvrdenia, že prevládajúcou črtou slovenských univerzít je predstieranie. Avšak, a to je zaujímavé, nie je to predstieranie univerzitného ideálu – čo je samo o sebe veľmi zlé –, ale je to predstieranie niečoho, čo univerzitou vlastne nie je – a to je tak trochu aj smiešne. Je to predstieranie moderného klonu klasickej univerzity, ktorý azda môžeme nazvať profesionálnym školiacim strediskom pre prax. Ak by toho slovenské univerzity boli schopné, ak by mali tú možnosť, najradšej zo všetkého by vyhoveli túžbam svojich študentov a produkovali absolventov úspešných na trhu práce. Akurát, že tento cieľ je pre väčšinu univerzít vzdialený. Stačí si len prejsť mnohé študijné programy najmä na humanitných či spoločenskovedných fakultách, aby aj laik zistil, že s uplatnením to nebude jednoduché. Slovenské univerzity však predstierajú, že to dokážu. A, paradoxne, toto predstieranie nie je okúzľujúce ani rafinované, ani presvedčivé. Prečo to tak je, sa pokúsim ukázať v ďalších odsekoch.

Ak spojím odpovede na obe otázky, vychádza mi z toho, že slovenské univerzity aj 20 rokov po zmene režimu naďalej predstierajú, že napodobňujú, resp. realizujú falošnú kópiu skutočnej univerzity.

Podstata univerzity

Pojem univerzity vypovedá o jej podstate. Poznanie v najširšom slova zmysle je jej objektom a jeho iniciácia v mysliach študentov jej poslaním. Predbežná definícia, ktorá čerpá inšpiráciu z Newmanovej knihy The Idea of a University, zároveň naznačuje, čo univerzita nie je. Aj keď je pravda, že poznanie je užitočné na mnohé iné veci, cieľ, ku ktorému univerzita smeruje, nie je užitočnosť, ale pravda. A preto, hoci mnohé študijné odbory sú užitočné pri zabezpečovaní životných potrieb, pri presadzovaní sa na trhu práce, pri získaní postavenia, vplyvu či prestíže, žiadny z týchto cieľov nie je cieľom univerzity. Naopak, v prípade univerzity peniaze, zabezpečené životné potreby, a pod. slúžia poznávaniu a hľadaniu pravdy. Preto by vyučovanie na univerzite malo mať v prvom rade povahu liberal arts, pretože už neslúži zabezpečovaniu nevyhnutností, ale realizuje sa až vtedy, keď sú nevyhnutné potreby už zaistené. Ak sa teda poznávanie pestuje na univerzite nie kvôli užitočnosti, ale kvôli poznávaniu, je to preto, že poznávanie rozvíja najvyššiu schopnosť v človeku, ktorou je ľudská myseľ. Rozvíjanie intelektu je nevyhnutnou súčasťou plnšieho ľudského života, pretože rozum je niečo, čo človeka definuje. Ako tvrdí už Cicero, ktorého cituje aj Newman: „Význačnou vlastností člověka je pak především hledání a zkoumání pravdy. Jsme-li totiž prosti nezbytných prací a starostí, toužíme něco vidět, slyšet a něčemu se přiučit a poznání věcí skrytých a podivuhodných pokládáme za nutně potřebné k blaženému životu. Z toho lze usoudit, že pravdivé, prosté a jasné poznání je lidské přirozenosti nejpřiměřenější.“1

K podstate intelektuálneho rozvoja patrí, že myslenie sa rozvíja celostne vzhľadom k celej realite, nie iba voči určitej časti reality. Čo je telocvičňa pre telo, je univerzita pre myseľ. Dobrá telocvičňa je taká, ktorá rozvíja telesnú zdatnosť vo všetkých aspektoch. Zameriava sa na silu, ale ak by sa zameriavala iba na silu, bola by iba posilňovňou. Ak by sa zameriavala iba na rýchlosť, bola by iba atletickou dráhou. Ale dobrá telocvičňa je taká, kde sa pestuje fyzická sila a rýchlosť spolu s obratnosťou, vytrvalosťou či telesnou estetikou, pretože aj ľudské telo je v dobrom stave vtedy, keď sú všetky jeho funkcie rozvinuté harmonicky. Kým telocvičňa vedie k telesnej zdatnosti, resp. zdraviu tela, univerzita vedie myseľ k poznaniu. Poznanie pre myseľ je to, čo zdravie a telesná zdatnosť pre telo. A tak ako sa telesná zdatnosť rozvíja dobre vtedy, keď sa neodhliada od žiadneho aspektu telesného rozvoja, aj myseľ môže byť v dobrom stave až vtedy, keď je disponovaná k najširšiemu možnému poznaniu, akého je schopná. Môžeme ju vzdelávať iba vo fyzike a budeme mať fyzikálny ústav, môžeme ju „cepovať“ biológiou alebo výlučne medicínou a budeme mať biologické laboratórium alebo nemocničnú kliniku. Ale univerzitu budeme mať až vtedy, keď nezostaneme iba pri skutočnosti materiálneho pohybu živých organizmov alebo telesného zdravia, ale budeme ju formovať na prijatie skutočnosti v celom svojom bytí.

Univerzitné vzdelávanie je však náročný a postupný proces. Skutočnosť v celej hĺbke a šírke svojej existencie je totiž rôznorodá a zložitá. Ako by sa v jej zložitosti nevzdelaná myseľ mohla zorientovať? Keby sa náhodou malé dieťa náhle ocitlo na univerzitnej prednáške, asi by sa cítilo ešte viac stratené ako vidiečan prvýkrát vo veľkomeste. Jeho myseľ by bola zaplavovaná zmyslovými podnetmi najrozličnejšieho druhu a v tej spleti farieb a zvukov by sa začala strácať. Ako pri karnevale by sa v nej nové pojmy a definície krútili a zlievali do jedného pestrofarebného a nerozlíšeného zhluku. Je isté, že až disponovaná, vzdelaná myseľ dokáže adekvátne rozlišovať nerozlíšenú masu na jednotlivé časti a tie vidieť v ich súvislostiach a poriadku, jasne a pravdivo. Žiadna ľudská myseľ však aktuálne nepozná všetko, ani myseľ univerzitného profesora. Niekde treba začať a nedá sa zamerať na všetko odrazu. A tak profesor aj študenti, nech študujú akýkoľvek predmet, by si mali byť vedomí, že štúdium ich predmetu je iba štúdium jedného aspektu skutočnosti. Že profesor povedzme aplikovanej ekonomiky alebo biomedicínskej fyziky je v niečom ako jaskyniar, ktorý lúčom svetla svojej baterky osvetľuje iba úzky pásik reality, pričom väčšia časť z nej ostáva zahalená tmou. Univerzita našťastie ponúka množstvo bateriek, a tak profesori jednotlivých katedier môžu postupne osvetliť celý priestor natoľko, že sa v ňom začne ukazovať celková štruktúra, účelnosť, poriadok, krása. Študent univerzity teda postupne prechádza z tmy na svetlo – ale nie naraz a v okamihu, tak, že ho toto svetlo oslní, že vlastne nevidí nič, ale pomaly a postupne, systematicky a disciplinovane. Skôr než mystikom je moreplavcom, ktorý objavuje nový kontinent a snaží sa ho zaradiť do toho, čo už vie, zmapovať a klasifikovať, spoznať.

Predstieranie falošnej kópie

Koľko z toho je súčasťou slovenskej univerzitnej skúsenosti? Je na slovenských univerzitách poznávanie cieľom vo svojej podstate alebo je podriadené iným cieľom? Štatúty, deklarácie, rektorské prejavy – mnohí máme skúsenosť, že sú často prázdnymi slovami – ale predsa, korešpondujú aspoň slová s definíciou univerzity? Sčasti áno, ale zároveň sa zdá, akoby pre slovenské univerzity samotné poznávanie nebolo dostatočným cieľom. A tak niektoré univerzity chcú budovať spoločnosť, iné slovenský národ, ďalšie chcú evanjelizovať neopomínaním cyrilo-metodského dedičstva, iné chcú pomôcť národu v jeho snahe presadiť sa v globalizovanom svete. Náročné, budovateľské a aj vznešené ciele, ale sú to ciele univerzity? Zdá sa, že veľa dôležitých slov skôr zakrýva pravdu, že poznávanie pravdy nie je ich konečným cieľom. Vyzerá to tak, že naše univerzity vzdelávanie a poznávanie neberú ako dostatočné ciele – sčasti preto, že ich nedokážu naplniť –, a preto zrejme majú pocit, že ich treba oživiť ďalšími.

Aj keď sa zdá, že uvedené dodatočné ciele sú príliš abstraktné na to, aby boli myslené vážne, je predsa len jeden cieľ, ku ktorému naše univerzity úprimne vzhliadajú. Je ním výchova odborníkov, ktorí si nájdu uplatnenie na trhu práce. Iste, nežijeme v 17. storočí, keď študenti nemuseli mať starosť o existenčné nevyhnutnosti, lebo tie už boli vyriešené ich spoločenským postavením. Súčasné nastavenie spoločnosti však núti študentov k tomu, aby mysleli aj na svoju budúcnosť a zabezpečenie a bolo by čudné, ak by im univerzity nemali byť v týchto cieľoch nápomocné. Problém však vzniká vtedy, keď sa z vedľajšieho cieľa stane hlavný, a keď špecializácia v určitom odbore nahradí kultiváciu myslenia. Práve toto sa však dnes na slovenských univerzitách deje. Aplikované vedy a ich absolventi ako lekári, elektrotechnici, manažéri, IT-čkári, právnici hrajú prím. Lenže ani materské vedy nechcú zaostávať, a dokonca ani filozofia. Že filozofia je čistá teória? Omyl, minimálne jedna internetová stránka katedry filozofie hovorí, že jej absolvent je predsa „odborne pripravený plniť úlohy praxe v súlade s aktuálnymi potrebami spoločenského vývoja v SR a v širšom európskom priestore“. Absolvent filozofie je predsa „samostatný“, ale aj „tvorivý, (koncepčný) pracovník“ okrem vzdelávacích inštitúcii aj napríklad „v masmédiách“, „v treťom sektore“, „v štátnej a verejnej správe (oblasť ‚ľudských zdrojov‘)“, „v politických inštitúciách“. Ak by katedry neblufovali pri vymýšľaní uplatnenia pre svojich absolventov, proti týmto dobrým cieľom by sa nedalo namietať iné, než že to v pravom zmysle slova nie sú ciele univerzity, a preto by nemali mať monopol. Kým totiž univerzita ašpiruje v prvom rade na univerzálne vzdelanie, na poznávanie kvôli poznávaniu, oni chcú myseľ študentov vytrénovať podľa požiadaviek praxe. Poznanie prestáva byť cieľom samým osebe, ale slúži iným veciam: zabezpečeniu materiálnych dobier, kariére a pod. Ak teda nie sú slovenské univerzity univerzitami podľa funkcie, sú aspoň užitočné? Sú ich absolventi dostatočne pripravení na praktický život, ku ktorému počas celého štúdia vzhliadajú? Opäť, výhodu majú asi technické odbory. Predsa len v porovnaní s humanitnými odbormi sú exaktnejšie a ich výsledok sa dá lepšie posúdiť. A preto je jasné, že dobrý stavebný inžinier je taký, ktorý vie správne vypočítať dĺžku tuhnutia betónu pri určitej teplote, aby stavba uniesla určitú záťaž. A selekcia dobrých a zlých sa dá efektívne urobiť už počas štúdia, aby sa predišlo tragédiám, keby sa stavba zrútila. S humanitnými odbormi je to ťažšie. Jednak sa stále sporia o svoj cieľ, a keď existuje množstvo cieľov, ku ktorým chcú ašpirovať, je ťažšie povedať, do akej miery sú vo svojich metódach a výsledkoch poctivé. Tie sa už nedajú tak ľahko overiť. Zato sa oveľa ľahšie dajú predstierať. Keď na nás spadne most alebo keď chirurg nedokáže zašiť slepé črevo, je veľmi náročné vytvárať dojem, že realizátor stavby a operatér sú odborníci na svojich miestach. Ale keď ekonóm či sociológ interpretuje zozbierané dáta jedným z mnohých spôsobov, keď sa vyslovuje politológ, a dokonca k tomu často nepotrebuje ani pevné dáta, a keď – ak to už musí byť – zaujme stanovisko filozof, tak sa často zdá, že je takmer nemožné odlíšiť šarlatána od niekoho, kto sa naozaj vyzná.

Lenže aj k samotnému univerzitnému predstieraniu existujú výhrady. Môžeme povedať, že slovenské univerzity chcú aspoň navonok vyzerať užitočne a moderne? Ak by to bola pravda, dalo by sa im vyčítať, že čím viac peňazí míňajú na marketing a prezentácie, tým menej energie im zostáva na poznávanie. Budujú príťažlivý obraz, kým podstata chátra. Lenže zdá sa, že tento záver neplatí. Éra univerzitného marketingu zatiaľ na Slovensku nenastala. Stačí sa pozrieť na internetové stránky slovenských univerzít. Aj keď sa postupne stávajú graficky príťažlivejšie, nie sú stavané tak, aby potenciálneho návštevníka k sebe „pripútali“. Skôr pôsobia dojmom, že existujú tak trochu nasilu – pretože sa to očakáva. Asi preto skôr zahlcujú informáciami, než pomáhajú v orientácii. No nielen virtuálny obraz, ale aj ten materiálny prechádza zmenami: vonkajšie fasády sa opravujú, aj vnútorné vybavenie sa postupne zlepšuje – akurát, že zmeny univerzitného „stylingu“ ani zďaleka nedosahujú tempo v iných oblastiach. Aj preto ich študenti vnímajú skôr ako povinné dobiehanie, než že by očarení podľahli lákavej, hoci nepravdivej kalorickej zmyslovosti. Skôr to vyzerá tak, že univerzity sa iba tvária, že robia marketing. Ten v skutočnosti veľmi nerobia, pretože zatiaľ ho ani nepotrebujú robiť. Počet študentov predsa stále presahuje kapacitné možnosti a štúdium je zadarmo. Lenže nerobiť úplne nič nekorešponduje s ľudskou povahou. Univerzity teda vypúšťajú bubliny, že sú príťažlivé kópie originálu, aj keď nie sú ani originálom a zväčša ani príťažlivým gýčom. Znie to čudne, ale zodpovední sa väčšinou iba tvária, že sa tvária. „Vzdelanostná spoločnosť“, „globalizovaný svet“, „vzdelávanie pre 21. storočie“, „centrá excelentnosti“, „tvorivý koncepčný pracovník“ a im podobné simulakrá majú napodobňovať marketing skutočného „biznis sveta“. Lenže kým biznis marketing a reklama sú skutočné a ľudia sa buď nechávajú presvedčiť, alebo sa musí zmeniť reklama, v univerzitnom svete sa ošúchané simulakrá iba nahrádzajú ďalšími. Je to preto, že tu neslúžia v prvom rade pre študentov, ale majú politickú funkciu. Sú určené pre verejnosť a politikov pri moci.

Slovenské univerzity sú chabou potemkinovskou dedinou. Nie sú tým, čím by mali byť, ale nie sú ani tým, čím by chceli byť. A nedokážu to ani kvalitne predstierať, aj keď by chceli. Aké sú príčiny tohto stavu a k akým dôsledkom to vedie?

Príčin bude veľa, ale vzhľadom na tému sa zameriam na tú spred Novembra ’89. Červené roky pred Novembrom sú pre slovenské univerzity aj dnes ešte stále veľkou inšpiráciou. Veď kto sú až na pár výnimiek väčší predstierači ako slovenskí (post) komunisti vo funkciách? Ak sa pred rokom ’68 našli ešte úprimne naivní, kto mohol zoči-voči sovietskej okupácii Československa pritakávať priateľskej, bratskej spolupráci so Sovietmi, než iba profesionálny predstierač? A predsa, čím viac sa komunistickí predstierači „profesionalizovali“, tým viac išla kvalita ich predstierania dole vodou. Predsa len, skutočnosť sa nedá podvádzať príliš dlho rovnako presvedčivo. A keďže návrat k realite je vždy ťažký a bolestný, náhradným liekom, ktorý síce nelieči príčiny, ale funguje ako dobré analgetikum svedomia, je cynizmus a rezignácia. Tento liek neprestali mnohí slovenskí akademickí funkcionári a ich novodobí učni používať dodnes. Keď sú pri kormidle, tak predstierajú, že poznajú cieľ a vedia sa k nemu dostať. A keď nie sú, tak uplatňujú pštrosiu politiku: predstierajú, že nevidia, keď veci nejdú dobrým smerom, alebo predstierajú, že veci idú dobrým smerom. Tých, čo sú pri moci, možno ohovárať iba v kuloároch, zoči-voči sa treba podriadiť a slúžiť alebo to aspoň predstierať. Cynická univerzitná nálada plodí nekvalitné simulakrá a tie sa prenášajú na študentov. Ich osvojovanie ide akosi ľahšie, než získavanie skutočného poznania, hoci v konečnom dôsledku je život plný predstierania horší. Opäť platí, že Potemkinovi sa darí viac v humanitných vedách, ktorých zvládnutie sa dá ľahšie predstierať. Ide študentom o rozvoj intelektu, o poznanie? Sotva. Tí viac idealisticky založení nemajú čas svet spoznať, ale chcú ho čím skôr zmeniť. Ale môže byť dobrá taká zmena, ktorá nestavia na poznaní skutočnosti? Ostatným študentom sa však nechce meniť svet – chcú sa v ňom skôr uchytiť. Túžia dokonca po poznaní, ale iba do tej miery, v ktorej im poznanie zabezpečí ich vysnívanú profesiu, ak nejakú majú. A tak sa viacerí z nich stanú dobrými lekármi či informatikmi, ale s minimálnou schopnosťou poznania literatúry, histórie, hudby, filozofie. Väčšina však viac-menej iba predstiera, že pracuje na svojej budúcej kariére. V skutočnosti sa venuje študentskému životu, ktorý už skoro ani nepredstiera, že má niečo spoločného so štúdiom. Lenže skoro všetci robia skúšky a zo školy odchádzajú s diplomom. Mnohí študenti síce majú po skončení školy pocit, že sa vlastne nič nenaučili, ale zato sú plní skúsenosti „reálneho“ života. A keď to musí byť, na promóciách sa zatvária, že aspoň niečo vedia. A aj profesori sa tvária, že aspoň niečo tých študentov počas rokov na univerzite naučili. Kruh simulakier sa uzavrel. V závere sa patrí načrtnúť riešenia. Ako rozbiť simulakrá? Napadajú mi tri spôsoby. Prvý je, že začať treba nie na politickej úrovni ani nie na úrovni vedenia univerzít, ale na úrovni učiteľov. Lebo keď bude učiteľ skutočným učiteľom a bude študentov viesť k poznávaniu pravdy vo svojom odbore tak, že zo svojho odboru nespraví posvätné orákulum na vysvetľovanie univerza, ale že ho bude vidieť v určitom poriadku voči ostatným odborom a nebude prekračovať hranice svojej kompetencie, tak napriek mnohým prekážkam a neistým šanciam na úspech minimálne nebude prispievať k produkcii simulakier. Druhý krok vidím v spolupráci učiteľov, ktorým univerzitné bubliny už idú na nervy. Tretí potom v postupnej zmene samotnej univerzity. Nie cez akreditačnú komisiu ani cez ministerské páky či fondy EÚ, ale trpezlivým pretváraním univerzitnej každodennosti a osobným nasadením. Do akej miery sú tieto tri kroky na programe dňa, neviem. Každopádne, poznávanie sa dá pestovať aj mimo oficiálnych štátom odobrených inštitúcií. Stačí, ak sa nájde pár učiteľov a študenti, ktorí budú spolu na určitý čas žiť, študovať a učiť sa jeden od druhého.

Autor je členom správnej rady kolégia Antona Neuwirtha.


1CICERO, Marcus Tullius: O Povinnostech I, 4. Praha: Svoboda, 1970, s. 30

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.