Potraty po dvadsiatich rokoch slobody

Číslo 4/2009 · Pavla Bicianová · Čítanosť článku: 4029
 

Dvadsať rokov máme slobodu a s ňou aj možnosť verejne vystupovať. Môžeme otvorene hovoriť o veciach, ktoré nás trápia, a môžeme ich aj zmeniť. A túto možnosť sme pri umelých potratoch nevyužili. Po komunistoch sme zdedili jeden z najhorších potratových zákonov v Európe. Pri pohľade s odstupom to vyznieva až šokujúco, ale neboli sme schopní s ním pohnúť. Dokonca aj názov zostal pôvodný. Kde sa teda stala chyba? Či sme dosť nahlas nekričali a neštrngali na námestiach? Chceli sme predsa slobodu a právo pre všetkých! Ako je teda možné, že právo tých najbezbrannejších ostáva nechránené?

Na začiatok patrí štatistika. Za dvadsať rokov si podľa Štatistického úradu umelé potraty na Slovensku vyžiadali približne 470-tisíc obetí. Boli to deti, na ktoré ich rodičia nemali náladu a čas. My, čo cítime a vidíme bezprávie, ku ktorému dochádza v našich nemocniciach, sa však musíme samých seba pýtať, či sme mali čas za nich bojovať a chrániť ich. Či sme mali čas pomáhať ich matkám. Či sme urobili všetko pre to, aby sa mohli narodiť. Vieme, že mnohé z nich boli počaté z nevery, zo žiadostivosti, v alkoholovom opare, keď zlyhala antikoncepcia, možno pri znásilnení. Mnohé z nich lekári označili za „poškodené“. Na mnohé z nich nebolo dosť peňazí či miesto v byte. Také deti sú predsa nechcené. Sú nemilým prekvapením, ťaživým balvanom, ide z nich strach. Bolo lepšie sa ich zbaviť. Samozrejme legálne.

Náš potratový zákon teda po rokoch komunizmu pretrval aj dve slobodné desaťročia. Zabíjal však menej. Najpotratovejším rokom v histórii komunistického Slovenska bol rok 1988, keď bolo umelým potratom zabitých až 51-tisíc detí (pre porovnanie – narodilo sa 83 700). Odvtedy majú potraty u nás klesajúcu tendenciu. V roku 1990 bolo potratených približne 48 500 detí (narodených 80 400), v roku 1995 potratených 29 500 detí (narodených 61 700), v roku 2000 potratených 18 500 detí (narodených 55 400) a v roku 2005 bolo potratených okolo 14 500 detí (narodených 54 600).

Klesajúce čísla umelých potratov na Slovensku majú svoje príčiny. V prvom rade je to celková klesajúca pôrodnosť, väčšia dostupnosť a užívanie hormonálnej antikoncepcie s abortívnym účinkom, častejšie používanie abortívnych vnútromaternicových teliesok, ako aj voľne dostupné potratové tabletky „deň po“. Tieto skryté chemické potraty sa nepodarilo štatisticky zachytiť a každému je jasné, že čísla by boli omnoho väčšie ako pri potratoch chirurgických.

Oceniť však treba zásluhu tých, ktorí proti potratom verejne, ale aj v súkromí bojovali. Pro-life hnutie na Slovensku tvorilo pár politikov, lekárov, kňazov, aktivistov a nadšencov, pre ktorých bola ochrana života nenarodených dôležitá. V absolútnej väčšine to boli všetko katolíci. Vznikali prvé pro-life organizácie a spoločenstvá. Organizovali sa stretnutia, prednášky, pochody za život, modlitby pred nemocnicami, sväté omše. O nenarodených sa začali skladať básne, piesne, prozaické diela v podobe hudobno-slovných programov, vznikali úvahy a zamyslenia, osobné svedectvá, modlitby, krížové cesty nenarodených. Za mnohými pro-life aktivitami a projektmi stáli matky, ktoré v tehotenstve zažili pohŕdanie od svojich najbližších, nepochopenie od lekára a museli doslova bojovať za svoje nenarodené deti.

Na slovenských cintorínoch sa postupne začali objavovať pamätníky a symbolické hroby nenarodeným deťom. Ďalšou z možností na prejavenie úcty k nenarodenému ľudskému životu je aj pochovávanie nenarodených. Nehovorí sa o tom otvorene, pretože ide skutočne o citlivú a bolestivú záležitosť. Je však potrebné vedieť, že už aj na Slovensku máme od novembra 2005 zákon, ktorý pochovávanie nenarodených detí v ktoromkoľvek vývojovom štádiu umožňuje.

Vďaka všetkým pro-life snahám a aktivitám už umelý potrat nie je jediným riešením. Dnes máme pre tehotné linku pomoci, psychologicko-poradenské centrá, finančné projekty, domovy pre tehotné v kríze, utajené pôrody, osvojenie dieťaťa po narodení. Žena, ktorá žiada o umelý potrat, sa o týchto alternatívach dozvie priamo od svojho gynekológa. Túto povinnosť informovať mu ukladá zákon o zabezpečení informovaného súhlasu žiadateľke o potrat. Po päťdesiatich rokoch existencie komunistického potratového zákona to bol v roku 2009 konečne prvý krok smerujúci k obmedzeniu výkonu potratov. A nie je to zásluhou ani podpísaného premiéra Fica, ani ministra Rašiho.

Rozhodujúce sú v celej diskusii názory verejnosti. Za dvadsať rokov sa v tomto ohľade veľa nezmenilo. V roku 1990, krátko pred prvými voľbami, vytiahlo vtedajšie VPN potratovú kartu proti KDH. Liberálne VPN s mnohými bývalými komunistami hrozilo čiernou či hnedou totalitou. KDH to stálo stratu podpory, pričom revolučné VPN nemalo po voľbách žiadny problém s „totalitným“ KDH vstúpiť do vlády. Prvú masovú celospoločenskú diskusiu o potratoch vyvolala bilbordová kampaň zo septembra 2007. Na plagátoch po celej krajine bol zobrazený potratený ľudský plod a tí, ktorí dovtedy najviac bránili ľudské právo nenarodené dieťa zabiť, mali zrazu s týmto obrázkom „základného práva“ etický problém. Zvláštneho je však toho viac. Keď sa ľudí spýtate v prieskume verejnej mienky, väčšina Slovákov potraty neschvaľuje. Realitou však zostáva, že v našej slobodnej spoločnosti máme stále platný zákon, ktorý zabíja nenarodených. A to preto, že mnohým sa zákaz potratov javí ako extrémne radikálny. Akoby radikálnym nebol opak. Najmä ak potraty za zlé považujú aj mnohí ich obhajcovia.

Za dvadsať rokov bolo predložených niekoľko návrhov, ktoré buď menili ústavu, alebo zákon a žiadali zákaz potratov. Najdôležitejším sa však nakoniec stalo rozhodnutie ústavného súdu, ktoré reagovalo na ústavnú sťažnosť, ktorej snahou bolo potraty obmedziť. Ústavný súd vedený ženou-sudkyňou nepriznal nenarodenému dieťaťu do troch mesiacov od počatia nijakú právnu ochranu a celú úpravu nechal otvorenú. Slovensko sa zázrakom nestalo sídlom Populačného fondu OSN (UNFPA), šíriaceho a podporujúceho umelé potraty, potratové tablety a antikoncepciu. Ficova vláda najskôr schválila návrh o zriadení Regionálneho úradu UNFPA pre východnú Európu a strednú Áziu v Bratislave, neskôr – po zásahu katolíckych biskupov – svoju ponuku stiahla. Tento príklad ako máločo iné vyjadruje ľahkosť, s akou k témam ochrany života dieťaťa pristupuje väčšina slovenských politikov. Za dvadsať rokov vieme, že na strane potratov stojí Vladimír Mečiar, Robert Fico či mestskí liberálni politici, ako naposledy Iveta Radičová či pred ňou Martin Bútora. Mikuláš Dzurinda zase robil celé roky všetko pre to, aby sa téme verejne vyhýbal. Vedome tému ignoroval, čím sa podobal na Roberta Fica. Keď však prišla šanca, zneužil návrh medzinárodnej zmluvy o výhrade vo svedomí a postavil sa na opačnú stranu, k Mečiarovi a Ficovi. Šampiónom pro-life politiky bolo až do roku 2006 na Slovensku KDH. A najviac bývalí či súčasní poslanci Alojz Rakús, Anton Neuwirth, Vladimír Palko, a najmä František Mikloško, ktorý z témy ochrany života urobil jednu z hlavných tém prezidentských volieb. Z biskupov boli najaktívnejší František Tondra a Rudolf Baláž. Ukázalo sa, že zbytočne budeme vyzdvihovať krásu dieťatka v prenatálnom vývine, zbytočne budeme odhaľovať zakrvavené embryá, pokiaľ zostane v platnosti nespravodlivý zákon. Slobodné voľby pre nás znamenajú, že každý jeden z nás nesie zodpovednosť za to, že tu tento nespravodlivý zákon máme. Dôležitý nie je len náš súkromný postoj, ale aj naše rozhodovanie a hlasovanie v politike. A ani tam to nekončí. Téma ochrany života patrí napríklad na akademickú pôdu, nie ako ideologická, ale právna či filozofická téma. Na to však u nás chýbajú zanietení akademici. Potrat je témou pre umelcov, hercov, skladateľov. Chýbajú nám divadelné hry, romány aj dokumenty a filmy, ktoré by tému stále nanovo spracovávali. Chýbajú nám aj veriaci a verejne aktívni protestanti, židia či ateisti, ktorí by stáli na strane života a svedčili, že to nie je téma náboženská, ale ľudskoprávna.

Posledná štatistika z roku 2008 totiž hovorí jasnou rečou: 13 394 detí usmrtených umelým potratom! K 30. júnu 2009 mala Slovenská republika 5 416 958 obyvateľov. Len o 150-tisíc viac ako pred dvadsiatimi rokmi. A mohlo nás byť o 470 000 viac. Dosť silný apel na to, aby sme za najbližších dvadsať rokov situáciu na Slovensku zmenili.

Autorka je bioetička, momentálne na materskej dovolenke.