November a jeho antihodnoty

Číslo 4/2009 · Andrej Imrich · Čítanosť článku: 2627
 

Sú veci, ktoré si musíme veľmi prácne, niekedy až krvopotne zadovážiť s veľkým nasadením, a je mnoho vecí, ktoré dostaneme zadarmo. Čo sme si zadovážili s veľkou námahou, to si vieme ctiť a chrániť, vieme sa z toho aj veľmi tešiť. To, čo nám nikdy nechybovalo, lebo sme to vždy zadarmo mali, to často nevieme doceniť a nevieme si to vážiť. Také hodnoty dokážeme aj ľahkomyseľne premrhať.

Takýmto darom, o ktorom hovorím, je sloboda. Je to dar Novembra 1989. Prečo? Pretože väčšina z nás, ktorí sa tešíme slobode, sme ju dostali bez zápasu, bez námahy. Bol to iba neveľký počet ľudí, ktorí vtedy odvážne išli s „kožou na trh“. Išli do rizika, ktoré sa celkom predvídať nedalo, a spustili „nežnú revolúciu“. Týchto ľudí si treba vážiť a uchovať ich v pamäti národa. Ponovembrová sloboda ale nie je celkom zadarmo. Je vykúpená utrpením množstva nevinných osôb počas komunistických represálií, ktorí sa slobody nedožili. Božia Prozreteľnosť zariadila, aby netrpeli zbytočne. Pre ich zásluhy bola darovaná sloboda nám, ich potomkom. Sú našimi dobrodincami a majú zostať v našej vďačnej pamäti.

Otázkou je, prečo si tak málo vážime slobodu. Odpoveď sa ponúka v podobenstve. Kto na chlieb nepracoval a vždy ho mal dostatok, ten si kúsok chleba dostatočne neváži. Kto musí na chlieb tvrdo pracovať, vie si ho vážiť. Kto zažil hlad, aj keď zadarmo dostane kúsok chleba, vie si ho oceniť. Podobne je to aj so slobodou. Kto zažil neslobodu, aj keď ju zadarmo dostane, bude si ju vážiť. Kto od detstva vyrastá v slobodnom svete, slobodu berie ako čosi úplne samozrejmé. Mnohokrát nevie byť za ňu dostatočne vďačný. V tomto zmysle chápeme, ak si nevedia vážiť slobodu tí, čo začali vnímať svet až po Novembri. Ale prečo za komunizmom banovalo toľko ľudí, ktorí útlak komunizmu zažili na vlastnej koži alebo boli jeho očitými svedkami? Pripadá nám to ako mysterium iniquitatis (tajomstvo neprávosti).

Hodnota slobody

Sloboda je taká hodnota, ktorú treba zužitkovať. Je ako priestor, ktorý treba naplniť dobrom. Nepoužitá sloboda je znehodnoteným darom. Sloboda naplnená zlom je zneužitou slobodou.

Vynaliezaví, tvoriví a usilovní ľudia s vysokou morálkou potrebujú slobodu, vedia ju zužitkovať a oceniť. Takí sa neodvážia povedať, že za komunizmu bolo lepšie, lebo by to cítili ako rúhanie sa. Ľudia so zakrpateným duchom bez tvorivosti, bez vynaliezavosti, ktorým sa nechce pracovať ani premýšľať, tí všetci slobodu nepotrebujú. Dokážu s nostalgiou spomínať na „zlaté“ komunistické časy útlaku. Štátny režim ich totiž viedol za ručičky. Oni nikdy nepotrebovali byť sebou, mať svoje presvedčenie. Preto sa necítili potupení, ak dostali úlohu šikanovať tých, čo mali svedomie, svoj názor i svoje presvedčenie. Tí, čo sa takouto úlohou cítili potupení a čo takéto potupenie vnímali okolo seba, za komunizmom nesmútia.

Vynaliezavci bez morálky slobodu zneužívajú, lebo do priestoru slobody vnášajú celé spektrum zla. Do spoločenského života vnášajú antihodnoty, akými sú klamstvo, podvod, korupcia, násilie a im podobné. Antihodnoty ohrozujú slobodu v jej podstate. Antihodnoty skôr alebo neskôr povedú k nastoleniu totality.

Z toho jasne vyplýva, že November nám predovšetkým doniesol veľkú príležitosť. Dostali sme neuveriteľný priestor pre mnohoraké naše iniciatívy. Dostali sme možnosti študovať, tvoriť, podnikať či cestovať. Ponovembrovým javom je aj to, že sa sťažili možnosti nájsť si prácu. Nie je a asi nikdy nebude ľahké zabezpečovať ľuďom prácu, ak pritom nemá byť umelá prezamestnanosť a tým znížená konkurencieschopnosť. Ale ak sa využije priestor slobody v tom, že sa budú brať vážne možnosti vzdelania a výchovy, že ľudia budú cítiť povinnosť k tvorivosti, vynaliezavosti a k podnikaniu, potom sa bude znižovať aj problém nezamestnanosti.

Ľudia s úctou k slobode si musia ctiť a podporovať slobodu svedomia, prirodzenú morálku, zdravé podnikateľské prostredie, vymožiteľnosť práva, spravodlivý daňový systém, stabilnú menu a ostatné danosti, bez ktorých slobodný svet nemôže existovať. Ľudia s úctou k slobode si musia ctiť vynaliezavých, tvorivých a podnikavých ľudí s vysokou morálkou. Keď toto budeme mať v úcte, užitočne naplníme priestor slobody a pochopíme, akou úžasnou hodnotou ona je. Úcta k slobode a k spomínaným hodnotám musí byť v srdci každého človeka, musí preniknúť do všeobecnej verejnej mienky, musí byť hlavným kritériom pri ktorýchkoľvek voľbách a pri každom našom dôležitom i bežnom rozhodovaní. Slobodu sme nadobudli a je to príležitosť, aby sme ju aj plnohodnotne zužitkovali.

Nebezpečenstvo slobody

Už sme si naznačili, že duchom zakrpatený človek slobodu nepoužije a človek s nízkou morálkou slobodu zneužije na presadenie antihodnôt. Toto je neustále nebezpečenstvo slobody. Ak zaberú priestor slobody antihodnoty, nebadane sa ocitneme v totalite.

Antihodnoty sa prezentujú vo falošnom svetle, aby boli vnímané pozitívne. Tu si treba uvedomiť, že nie je všetko pravda, čo sa nám tak zdá na prvý pohľad a prvé počutie. To treba mať na zreteli pri každej reklame, pri každej ponuke, pri predvolebnej kampani, pri každom rozhodovaní, aby sme nikdy nesiahli po antihodnote. Veľký pozor treba dať, aby sme sebectvo nepresadzovali ako lásku. Sebectvo je totalitné, pravá láska – naopak – slobodu chráni. Nesmieme svoje sympatie venovať bludu, lebo len pravda nás oslobodí.

Jeden z nebezpečných bludov, ktorý sa uvádza do života spoločnosti, je násilné presadzovanie rovnosti medzi tým, čo je nerovnaké. Zachádzať rovnako s nerovnakým je nespravodlivé. Muž a žena sú si rovní v ľudskej dôstojnosti, ale sú rozdielni v službe. Rovnosť v dôstojnosti im treba uznať, ale treba uznať aj rozdielnosť v službe. Pri darovaní života inú službu uskutočňuje žena a inú muž.

Zachovanie ľudského rodu je najvyššia pozemská hodnota. A zachovať ľudský rod môže iba spoločenstvo muža a ženy, nie spoločenstvo dvoch mužov či dvoch žien. Preto spoločenstvo muža a ženy má výsostné postavenie v užitočnosti pre ľudský rod. Zdegradovať ho v mene rovnosti na rovnocennosť s iným druhom spoločenstva je nespravodlivé, lebo je to blud. Tento druh rovnosti je antihodnotou.

Ale výpočet antihodnôt je oveľa širší. Jednou z nich, ktorá zaberá priestor našej slobody, je aj klientelizmus. Má rovnako deštrukčné dôsledky ako korupcia. Pod korupciou tu rozumiem, keď niekto predáva svoju česť. Za peniaze robí to, čo je proti jeho svedomiu, o čom vie, že je to nečestné. Ku klientelizmu dochádza vtedy, keď niekto zadarmo svojmu príbuznému či priateľovi poskytne službu, ktorú morálka nedovoľuje. Klientelizmus je veľmi nebezpečný v tom, že nevyvoláva výčitky svedomia, lebo nebol prijatý úplatok. Jeho spoločenské dosahy sú však vážne. Je hlboko zakorenený v celej našej spoločnosti. Žijeme klientelistickú kultúru. On je naším životným štýlom. Veľmi to poškodzuje našu slobodu. Na každom kroku hľadáme protekciu. Veď predsa na čo máme právo, spokojne požiadajme o to aj nám neznámych ľudí. Ak na to nemáme právo, nesiahajme na slobodu svedomia našim priateľom, že budeme od nich požadovať to, čo oni nám čestným spôsobom nemôžu splniť.

Keď hovoríme o klientelizme, často myslíme len na politikov, štátnych úradníkov či funkcionárov. Veľmi nebezpečný je však klientelizmus bežných ľudí, ktorí majú v krvi hľadať protekciu, aby dosiahli u nositeľov právomoci svoj cieľ. Nositelia právomoci sú pod ich tlakom často bezradní. Ide o nebezpečný klientelizmus zdola, ktorý sa málo kritizuje.

Táto naša túžba po protekcii je veľmi krátkozraká, lebo za ňu treba niekedy draho zaplatiť. Niektorí počas komunizmu hľadali v istých situáciách protekciu. Našli ju. Za tú protekciu sa dostali do zväzkov ŠtB ako agenti. Dnes sa za to hanbia a uvedomujú si, aká je tá protekcia drahá. V skutočnosti lacná nebude nikdy. Ľahko sa z nej stane nastražená mína, ktorá vybuchne tam, kde to najmenej čakáme a kde nám narobí veľké škody.

Mať slobodu by mala byť preto pre nás výzva, aby sme naplno rozvinuli všetky tvorivé sily a bez prekážok budovali krajší svet. Pred vyše dvadsiatimi rokmi sa ľudia o takýchto možnostiach ani neodvážili snívať.

Dvadsať rokov slobody je teda niečím, za čo treba ďakovať Pánu Bohu. Boli obdobia, keď sme si ju nevážili, dali sme väčší priestor antihodnotám a naša krajina sa dostávala do izolácie. Boli obdobia, keď sme sa viac upriamili na pravé hodnoty a naša krajina nadobudla väčší rešpekt. Bojím sa, že v súčasnosti zažívajú pseudohodnoty svoju renesanciu. Treba sa nám spamätať, aby sme si slobodu uchránili.

V každom prípade treba vzdať hold tým, ktorí sa odvážili počas komunizmu aj za cenu veľkých prenasledovaní zachovať si svoje presvedčenie a nezrieknuť sa ho. Boli to oni, čo v národe živili túžbu po slobode, ktorá prežila až do Novembra. Treba vzdať hold tým, ktorí sa odvážili vyjsť do ulíc. A treba vzdať hold aj tým, ktorí za posledných dvadsať rokov vnášali do života našej spoločnosti pravé hodnoty. Slobodu ešte máme práve vďaka nim.

Autor je biskup Spišskej diecézy.