Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Odkódovaný Da Vinciho kód

Číslo 3/2005 · Jozef Jančovič · Čítanosť článku: 19783
 

Jedna vysokoškoláčka pri rozhovore zvážnela a spýtala sa ma, či je to naozaj pravda, že Ježiš mal Máriu Magdalénu za ženu a mal s ňou deti. Prekvapila ma jej neistota a vážnosť, s akou otázku nastolila, hoci v hrubých rysoch poznala život Ježiša z evanjelií; divil som sa nedostatku jej kritického prístupu, ktorý by jej už skôr pomohol odhaliť túto šíriacu sa nepravdu o Ježišovi z románu Da Vinciho kód. Ako to, že ľudia, ktorí bežne v iných situáciách kritický prístup prejavujú, stoja v prípade inteligentne ponúknutého blufu bezmocní? Je za tým možno nedôslednosť moderného človeka, ktorý niekedy v rezignácii na pravdu stráca schopnosť kriticky rozlišovať, alebo si dokonca určí, čo si kritiku zasluhuje a čo nie. Tomuto podivnému postupu v myslení často napomáha najmä neznalosť skutočností a súvislostí. Úspechu románu Da Vinciho kód napomáha slabá znalosť Ježišovho života a toho, čo je z jeho diela pre náš život a spásu normatívne, ale i neznalosť skutočností a historického kontextu prvotného kresťanstva, v rámci ktorých evanjeliá o Ježišovi vznikali a ktoré sa pre spoľahlivosť historickej a teologickej výpovede o Ježišovi stali súčasťou biblického kánonu. Ak sa takéto fakty a poznatky nevezmú do úvahy, tak sa v hlave nekritického čitateľa Brownovho románu usídli riadny myšlienkový balast o Ježišovi.

Kniha amerického spisovateľa Dana Browna Da Vinciho kód zožína od jari minulého roka obrovský čitateľský ohlas i na Slovensku. Po Harry Potterovi sa z nej stala v priebehu roka už aj u nás kultová kniha. Jej náklad prekročil už 100 tisíc výtlačkov. Po českej príručke Šifra mistra Leonarda: Fakta, ktorej autor je Simon Cox, v júli vyšiel k románu ďalší kľúč od Reného Chandella, Poselství Da Vinciho kódu. Najnovšie sa dokončuje film, ktorý k rozšíreniu vedecky tváriacich sa omylov prispeje azda najúčinnejším spôsobom. Keď v roku 2003 vyšiel román v USA, bol 40 týždňov na čele v rebríčku bestsellerov novín New York Times a nadlho sa usadil na prvej pozícii v zozname najpredávanejších kníh internetového predajcu amazon.com. Po umeleckej stránke sa nedá autorovi románu uprieť jeho rozprávačský talent. Jeho triler má napínavé zvraty a zápletku, v knihe sa originálnym spôsobom otvára množstvo tém, ktoré v dejinách vždy zabrali (maliarske umenie, gnostické evanjeliá, legenda o gráli, kabala, templári, slobodomurári, symbolika, šifry). Kniha je veľmi pútavá, miestami až zábavná. Veľmi neprístojnou sa kniha stáva pre svoju tému a propagandu o Ježišovi a tiež pre ostrú kritiku prvotnej Cirkvi, ale aj súčasnej „mocenskej“ Katolíckej cirkvi, ktorej vedenie v románe podporuje cirkevnú skupinu Opus Dei, aby cez ňu zatajovala oslobodzujúcu pravdu a novú náboženskú múdrosť o Ježišovi. „Nová múdrosť“ je doslovný preklad mena francúzskej knižnej hrdinky Sophie Neveu.

O čom je kniha?

Dej knihy sa začína v Louvri, kde bol zavraždený kurátor múzea Saunière. K mŕtvemu telu privolajú Roberta Langdona, harvardského špecialistu na symboliku, aby rozlúštil záhadnú šifru pri zavraždenom. Keď sa spolu s vnučkou zavraždeného, kryptologičkou Sophie Neveu, pustia do lúštenia kurátorom zanechaných šifier, aby neskôr uháňali ulicami Paríža a Londýna pred políciou a hľadali grál, zistia najprv, že v da Vinciho dielach je množstvo stôp tajomného posvätného ženstva. Horúco začne byť až vtedy, keď Langdon zistí, že Saunière bol nositeľom tajomstva Priorstva Siona, o ktorom sa medzičasom čitateľ dozvie, že práve ono uchovávalo po stáročia tajomstvo svätého grálu. Povestný grál tu má inú povahu, nie je to od čias rytierov hľadaný posvätný Ježišov kalich z Poslednej večere, ale je to posvätné ženstvo a bohyňa, ktorých uctievanie Cirkev potlačila už v začiatkoch kresťanstva a neskôr ho ničila upaľovaním bosoriek. Vo fantázii Browna Cirkev v tomto ťažení pokračuje pomocou cirkevného hnutia Opus Dei. Vykreslil ho ako fanatickú šedú eminenciu Cirkvi, schopnú za peniaze zabíjať tých, čo by mohli pomôcť odhaliť túto pravdu. Z pohanskej bohyne Isis sa vraj posvätné ženstvo konkretizovalo vo svätej svadbe Ježiša a Márie Magdalény a cez ich potomkov s kráľovskou krvou (t.j. sang real, je rozdelené pôvodné slovo sangreal – svätý grál). Mária Magdaléna vraj po odsúdení Ježiša ušla do Francúzska, kde sa vraj v piatom až ôsmom storočí presadili títo kráľovskí potomkovia cez kráľovskú merovejskú dynastiu. Medzi týchto svätých potomkov patrí, na jej vlastné veľké počudovanie, aj inteligentná a sympatická Sophie Neveu. Happyend románu netvorí len nájdenie symbolu grálu, teda posvätného ženstva v slobodomurárskom chráme v škótskom Rosslyne, ale nájdenie rodiny aj pre Sophie bez rodičov, nájde svoju starú matku a brata, ktorý je tiež z línie kráľovských potomkov Ježiša.

Tézy románu

Vzniká otázka, či sa vôbec zaoberať takýmto románom, ktorý treba čítať ako román, nič viac, nič menej. Áno, nemýlime si literárny druh diela od Dana Browna, nie je to žiadna vedecká publikácia, no pre málo kritického čitateľa je takéto rozlišovanie málo platné a nepodstatné; a zdá sa, že nielen pre neho, najmä ak sa kniha stáva súčasťou intelektuálnych debát, o ktorých svedčí vznik „serióznych kľúčov“ k románu. V časoch ezoterizmu, novodobého neverectva, apatie k našim kresťanským koreňom, deštruktívnej kritiky Cirkvi a určitej biblickej ignorancie sa závratný úspech tohto provokujúceho románu znamenite rozmohol. Od svojej prvej stránky pomenovanej Fakty sa chce román javiť čitateľovi ako historická fikcia s vedeckými a historickými faktami. V skutočnosti zostáva len čírou fikciou vo vedecko-historickom šate. Zrodila sa v hlave Dana Browna, ktorý do nej vniesol mimochodom aj výdatnú dávku protikatolíckej propagandy. Autor už od prvej stránky vyvoláva dojem, že všetky dokumenty citované v románe zachytávajú presne dejiny. Ako prvé sa citujú pergameny z Louvru známe od roku 1975 ako Les Dossiers Secrets s členmi Priorstva Sionu. Vo vedeckých kruhoch sú dnes tieto listiny považované za historický falzifikát jednej pravicovej slobodomurárskej lóže škótskeho obradu, ktorá túto spoločnosť založila v dvadsiatych rokoch minulého storočia vo Francúzsku a antidatovala jej vznik do roku 1099, pričom zaradila medzi svojich veľkých majstrov priorstva také maliarske esá ako Leonardo da Vinci a Sandro Botticelli i jedného z najväčších fyzikov v dejinách sira Isaaca Newtona a umelcov Victora Huga, Debussyho a Jeana Cocteaua. So zavádzaním čitateľa Brown pokračuje, keď k reálnym historickým dokumentom zaradí aj dva gnostické spisy: Filipovo evanjelium a evanjelium Márie Magdalény. Sú to staroveké texty s opisom historických postáv. Že ich obsah je púhym výmyslom, a nie je založený na skutočných udalostiach, to je však pre autora románu úplne nepodstatné; a zaoberanie sa tým by bolo pre román zničujúce. Preto treba údaje z nich dohnať do extrému a presvedčivo ich čitateľovi naservírovať. Spomínané gnostické evanjeliá totižto úzko súvisia s falzifikátmi Priorstva Sionu, ktoré svoj príbeh o gráli založilo sčasti na nich, keď aj ono, tak ako Dan Brown, našlo práve v nich poukaz na manželstvo Ježiša s Máriou Magdalénou, z ktorého vraj povstalo sväté potomstvo. A tak jeden pamflet použil ďalšie dva historické falzifikáty o Ježišovi.

Pri čítaní takéhoto románu bezbrehej fantázie tváriacej sa kriticky k osobe Ježiša bude treba postupovať kriticky. Pseudopravdy zo starovekých dokumentov, pokladané za historické, sa rad radom vyvrátia. Tento príspevok sa bude následne zaoberať základnými biblickými omylmi románu Da Vinciho kód, ktoré Brown pseudovedecky namiešal; týkajú sa Ježiša, Márie Magdalény, biblického kánonu, problematiky evanjelií a dvoch gnostických spisov, citovaných v románe.

Omyl č. 1. Najranejšie evanjeliá nie sú štyri kánonické evanjeliá, ale gnostické apokryfné evanjeliá, ktoré boli v dejinách zatlačené do úzadia.

Tento nesprávny názor je v knihe viackrát vyjadrený vedcami Langdonom a Teabingom, čím získava na údajnej dôveryhodnosti. Teabing vyjadrí ďalší pokútny názor, že do Nového zákona sa malo zaradiť vyše 80 evanjelií, ale napokon, vďaka pragmatickej politike Konštantína Veľkého sa vybrali iba štyri kánonické evanjeliá a ostatné sa spálili. V skutočnosti sú kánonické evanjeliá prvými evanjeliami, ak ich niečo predchádzalo, tak sú to Pavlove listy (istotne Prvý Solúnčanom, Galaťanom, Rimanom, Prvý a Druhý Korinťanom, Filipanom, Filemonovi) a Prvý Petrov list. Väčšina odborníkov kladie vznik kánonických evanjelií do druhej polovice prvého storočia (Marek pred rokom 70, Lukáš a Matúš okolo roku 80 a redakcia Jánovho evanjelia okolo roku 100). Až od druhej polovice 2. storočia a v priebehu nasledujúcich storočí bolo spísaných nie 80, ale okolo 35 apokryfných evanjelií, ktoré mapujú život a skutky Ježiša, alebo ponúkajú jeho tajné výroky. Okrem týchto evanjelií boli napísané aj iné apokryfné diela, podobné Skutkom apoštolov, listom a Apokalypse.

Popredný americký odborník na skúmanie historicity Ježiša, John P. Meier, je presvedčený, že všetky apokryfné evanjeliá sa opierajú o štyri kánonické evanjeliá a že neponúkajú nezávisle od Nového zákona žiadne nové dôveryhodné údaje o Ježišovi alebo nejaké jeho autentické výroky. Tieto spisy chceli vo svojej dobe poskytnúť nezjavené, čiže apokryfné Ježišove výroky a skutky, a preto sa nutne viazali na historické osoby z Ježišovho okruhu a ich pisatelia rozvinuli typické črty osôb, spomínaných už v štyroch evanjeliách. V týchto apokryfných evanjeliách možno vnímať naivnú entuziastickú nábožnosť, legendárnosť a bezbrehú fantáziu. Veľmi ju využívajú aj evanjeliá o Ježišovom detstve: Jakubovo protoevanjelium a Pseudo-Tomášovo evanjelium detstva. Toto posledné robí z malého Ježiša zlovestného nezbedníka patriaceho skôr do hororov než do evanjelií. Za spísaním takýchto spisov bola jednak ľudská zvedavosť poznať Ježišove málo známe zákutia života a tiež snaha urobiť ho divotvorcom už v detstve. V ďalších evanjeliách, ako napr. v Evanjeliu Egypťanov, Tomášovom, Petrovom, Filipovom a v Evanjeliu Márie Magdalény, nájdeme zasa evidentný gnosticizmus, čiže bludný filozoficko-náboženský systém. Tendencia urobiť práve z Ježiša zjavovateľa bludných mystických prúdov je v týchto spisoch nepopierateľná. Spomedzi apokryfných evanjelií sú v románe, na základe falzifikátu o Priorstve Sionu, oprášené práve gnostické evanjeliá: Filipovo a Márie Magdalény. Podľa nich Brown vykladá Ježišov život. Neexistuje však žiadna dôveryhodná vedecká evidencia, že by aspoň jedno z nich existovalo pred koncom druhého storočia, teda vznikli až o 100 rokov neskôr, ak nie viac, než kánonické evanjeliá. Väčšina odborníkov kladie ich vznik ku koncu druhého alebo k začiatku tretieho storočia. Neprekvapuje, že neboli napísané skôr, pretože odrážajú neskoršie gnostické prúdy z druhej polovice druhého storočia, kritizované v čase ich šírenia sv. Irenejom, sv. Hypolitom Rímskym a Tertuliánom. V Novom zákone nie je ešte kritika gnosticizmu, pretože v tom čase nebol ešte rozvinutý, hoci určité náznaky gnózy odráža Prvý Jánov list a miestami aj Kniha zjavenia. Jeden z kľúčových znakov, že gnosticizmus týchto evanjelií má pôvod v neskoršom období je práve fakt, že vo svojej podstate závisí od kánonických evanjelií, a keď hovorí o Ježišovi, pokúša sa odjudaizovať novozákonné príbehy o ňom. Tieto gnostické spisy odrážajú mienku o materiálnom svete, ktorá sa nezhoduje so Starým ani Novým zákonom, veď tie poukazujú na dobro Božieho stvorenia a materiál­neho sveta, ľudského tela a na dobro mužského a ženského pohlavia a pohlavného styku medzi mužom a ženou. Gnosticizmus pokladá iba ducha a duchovno za dobré, pričom hmota a všetko hmotné je skazené a zlé. Komunita viažuca sa k egyptskému mestu Nag Hammádí v Hornom Egypte, kde sa roku 1945 našli už spomenuté gnostické evanjeliá v koptskom jazyku, žila na okraji kresťanstva a mala silný asketický ráz. Dan Brown zabúda na tieto skutočnosti a ovplyvnený falzifikátom o Priorstve Sionu pletie si teologickú perspektívu gnostických evanjelií s pohanstvom, ktoré ide ponad reálnu stránku a dobro sexu, a vidí v ňom dokonca posvätnosť. Pohlavný styk sa stáva cestou zbošstveniu človeka a ponúka dokonca možnosť získať kontakt s posvätným ženstvom. Takýto pohľad je veľmi ďalekým posunom od samotných gnostických textov, pričom Brown v ich výklade vykonal nadprácu. Hrdina Brownovej knihy označuje práve tieto dve evanjeliá za nepozmenené, lebo práve ony obsahujú to pravé posolstvo o Ježišovi. Pri posudzovaní apokryfov sa používa bežne zásada: čím je evanjelium ezoterickejšie a menej židovské, tým menej odráža rané štádiá evanjeliovej tradície. Oba gnostické spisy teda v posúdení historickej výpovede o Ježišovi sa hlboko prepadajú mimo seriózny vedecký záujem. Do úvahy prichádza nesmierna dôležitosť tradície v prvotnej Cirkvi, ktorá je za prijatím práve štyroch evanjelií ako záväzných. Hoci kandidátov o niekoľko desiatok rokov bude stále pribúdať, o pravosti spisov rozhodol apoštolský pôvod evanjelií, ich teologický ráz a najmä ich používanie v jednotlivých miestnych cirkvách.

Omyl č. 2. Ježiš je v raných historických spisoch vykreslený ako jednoduchý človek alebo veľký prorok a až neskôr, v roku 325, bol na Koncile v Nicei prehlásený za Boha.

Toto tvrdenie je úplne zavádzajúce. Ježiš je v ôsmich textoch Nového zákona jasne označený ako Boh. Jednoznačnosť textov je uznaná väčšinou odborníkov. Sú to texty:

Jánovo evanjelium 1,1: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.
1,18: Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.
20,28: Tomáš odpovedal Ježišovi: „Pán môj a Boh môj!“
List Rimanom 9,5: Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus; on je nad všetkým Boh, zvelebený naveky. Amen.
List Títovi 2,13: ... a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista…
List Hebrejom 1,8-9: Ale (Boh hovorí) Synovi: „Tvoj trón, Bože, je na veky vekov a žezlo tvojho kráľovstva je žezlo spravodlivosti. Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť; preto ťa Boh, tvoj Boh, pomazal olejom plesania viac ako tvojich druhov.“
Druhý Petrov 1,1: Šimon Peter, služobník a apoštol Ježiša Krista, tým, čo dostali tú istú vzácnu vieru ako my v spravodlivosti nášho Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.
Prvý Jánov list 5,20: A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravého. A my sme v tom Pravom, v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. On je ten Pravý, Boh a večný život.

Ježišovo božstvo dokladajú aj iné biblické texty, ako napríklad Jn 10,30: „Ja a Otec sme jedno“; 14,9: „Kto vidí mňa, vidí Otca“; a použitie výrazu „Ja som“ v absolútnom zmysle (Jn 8,24.28.58; 13,19); poukazuje sa ním na meno Boha Izraela. Formula „Ježiš je Pán“ bola pôvodnou vyznavačskou formulou novozákonnej doby (porov. Rim 10,9; 1Kor 12,3; Fil 2,11), v ktorej dali Ježišovi kresťania titul „kyrios“. V gréckom preklade Starého zákona z 2. storočia pred Kristom, v tzv. Septuaginte bol Kyrios (Pán) bežný preklad Božieho mena v podobe posvätného tetragramu JHVH (vyslovované vo svojom čase pravdepodobne Jahve). Taktiež titul „Syn človeka“, ktorý používal Ježiš a apoštoli vo vzťahu k jeho identite, má v istých kontextoch evanjelií jasné črty božskej bytosti. Všetky citované miesta a mnoho ďalších v Novom zákone odrážajú presvedčenie evanjelistov a pisateľov listov o identite Ježiša, ktorá presahovala ľudskú prirodzenosť. Žiadny historik ani exegéta si nedovolí tvrdiť, že hore uvedené biblické texty boli napísané po Nicejskom koncile. Koncily v Nicei (4. stor.) a v Chalcedóne (5. stor.) iba otvorene formulovali vieru z prvého storočia vo forme Vyznaní viery (credo).

Omyl č. 3. Konštantín bol tým svojvoľníkom, ktorý dal zničiť najranejšie gnostické evanjeliá a nariadil Cirkvi používať kánonické evanjeliá a vyznávať božstvo Krista.

V skutočnosti dávno pred Konštantínom a pred spísaním gnostických evanjelií mali štyri kánonické evanjeliá v cirkvách povesť autoritatívnych písomných prameňov o Ježišovi. Všetky štyri mohli byť používané v liturgii už okolo roku 125, ako to neskoršie naznačuje spis sv. Ireneja, korunného svedka používania týchto štyroch evanjelií. Najstarším normatívnym zoznamom spisov Nového zákona, spísaným okolo roku 200, je Muratoriho fragment, ktorý podľa mienky biblistov odráža situáciu na kresťanskom Východe, kde štyri evanjeliá boli už pre Cirkev autoritatívnymi. V druhej polovici 2. storočia heretik Marcion v Ríme zavrhol celý Starý zákon a prijal iba Lukášovo evanjelium ako hodnoverný zdroj o historickom Ježišovi, pretože zvyšné tri evanjeliá, Matúšovo, Markovo a Jánovo, obsahujú židovské prvky a citujú často zo Starého zákona. Tak to vo vysvetľuje vo svojich antitézach, čím podáva nepriame svedectvo o používaní len štyroch evanjelií v Cirkvi už v prvej polovici 2. storočia. Taktiež Taciánov Diatessaron v sýrčine, ktorý je kompilátom štyroch kánonických evanjelií z 2. storočia, je už pred ustálením záväzného zoznamu spisov Nového zákona výborným dokladom cirkevnej praxe, ktorá používala v liturgii práve tieto evanjeliá. Teda nie cisár Konštantín, ale tradícia a prax cirkví bola rozhodujúcou pre zaradenie evanjelií do kánonu. V roku 367 na Východe alexandrijský biskup Atanáz prvý zacituje 27 spisov Nového zákona ako ich poznáme dnes a pápež sa roku 382 na rímskej synode prikloní k tomuto zoznamu. Nie je jednoducho pravda, že gnostické evanjeliá boli odstránené pred sformovaním kánonu: neboli rozpoznané ako autoritatívne, či už medzi západnými alebo východnými kresťanmi. Neuznanie apokryfných spisov, ktoré sa v teologickej diskusii a praxi prvých storočí samotné diskvalifikovali, nie je to isté ako ich odstránenie. Brown však ponúka čitateľovi iný pohľad na Cirkev, ktorá mala silný príklon k cenzúre už vo svojich počiatkoch, a čo jej nesedelo, tak to jednoducho odstránila. Žartovne povedané: Cirkev a Konštantín, ktorý jej dal slobodu, boli asi málo dôslední pri údajnom pálení apokryfných spisov, keďže sa tieto zachovali a v Egypte sa našli spisy z Nag Hammádí; Cirkev je asi málo dôsledná aj dnes, keď ich dovolí publikovať v kresťanských vydavateľstvách, takže si ich môže každý prečítať, porovnať a študovať a Dan Brown bude môcť na ich základe písať ďalšie úspešné romány.

Omyl č. 4. Ježiš bol ženatý a to s Máriou Magdalénou.

Kánonické evanjeliá sa dosť podrobne venujú rodinným väzbám Ježiša a ženským postavám z jeho okruhu; máme mená rodičov, mená jeho bratov a nemenované sestry, ktorí boli blízkymi príbuznými Ježiša, spomínajú sa mená matiek iných učeníkov, sú spomínané mená žien, ktoré Ježiša sprevádzali ako dospelého. Prečo by spisy mlčali o jeho žene alebo dieťati, ak by ich Ježiš mal? Niektorí učeníci opustili manželky, aspoň v prípade Petra je to zrejmé, spomína sa jeho svokra. Prečo by sa teda v prípade Ježiša nespomínala zanechaná žena? Logicky z toho vyplýva, že evanjeliá mlčia o tom preto, lebo Ježiš žiadnu ženu ani dieťa nemal. A pretože Nový zákon o nich nehovorí a nepodporuje takéto myšlienky, tak sa treba obrátiť na neskoršie zdroje, a to zvlášť na Filipovo evanjelium a Evanjelium Márie Magdalény z Nag Hammádskej knižnice, ktoré bolo napísané v druhej polovici 2. storočia; značná časť textu Filipovho evanjelia sa stratila. Čítame v ňom: „Múdrosť, ktorej hovoria neplodná, je matkou anjelov a družkou ... Mária Magdaléna ... viac ako všetkých učeníkov a bozkával ju na jej ... často“(63). To, že ide o bozk na ústa a že Mária Magdaléna bola družkou Pána naznačujú predošlé verše evanjelia takto: „Dokonalý je počatý bozkom a taktiež ním dochádza k zrodeniu. Preto aj my bozkávame jeden druhého. Prijímame svoje počatie z milosti, ktorá je z nás navzájom. Tri chodili stále s Pánom: Mária, jeho matka, jej sestra a Magdaléna, tá ktorú nazývali družkou“ (59). Odborníčka Karen Kingová vo svojej knihe Evanjelium Márie Magdalény hovorí, že ide o kultický bozk, tzv. bozk pokoja (osculum pacis) spomínaný už sv. Pavlom v Liste Rimanom 16,16 z roku 58. Túto duchovnú povahu bozku potvrdzuje fakt, že v gnostických spisoch z Nag Hammádí je bežne sexuálny a neduchovný prejav v opozícii k duchovnému prejavu, pretože profánne veci gnostických askétov znečisťovali. Vedecký hrdina Teabing v románe tvrdí, že slovo družka v texte označuje manželku, čo každý zdatný aramejista vie, lebo taký je význam slova v aramejčine. Tento spis bol však napísaný v kopštine, tak ako i ostatné gnostické evanjeliá z Nag Hammádí. Slovo pre družku (koinonos) je do kopštiny prebraté z gréčtiny a nie je odborným výrazom ani synonymom pre manželku alebo nevestu. Nie je to ani krycí pojem pre manželku, ktorý by mohol byť použitý v tomto prípade. Existuje iné grécke slovo pre ženu: „gyné“, ktoré by problém objasnilo. Je omnoho pravdepodobnejšie, že koinonos označuje sestru v duchovnom význame, pretože v takom zmysle sa používa inde v rovnakom druhu literatúry.

V každom prípade text gnostických evanjelií vôbec nehovorí, že Ježiš bol ženatý, a o to menej, že bol ženatý s Máriou Magdalénou. Vo Filipovom evanjeliu (59) sa povedalo, že s Ježišom stále chodili tri Márie. Mária Magdaléna v predstavách spisu patrí do Ježišovej širšej duchovnej rodiny, kde sú aj ženy z jeho pokrvného príbuzenstva. Mária Magdaléna sa tu teší záujmu preto, že všetky kánonické evanjeliá ju spomínajú vo svojich záveroch. Od Lukáša vieme, že v časoch Ježišovej verejnej činnosti ho sprevádza na jeho misijných cestách, no mimoriadna pozornosť sa venuje tradícii o nej zvlášť pri opise smrti, pochovania a zmŕtvychvstania Ježiša. Práve ona sa stane hodnoverným svedkom týchto udalostí. Túto jej mimoriadnu úlohu v prvotnej Cirkvi intenzívne rozvinie mystická fantázia gnostikov a pripíše Márii zjavené učenie, ktoré vraj po zmŕtvychvstaní prijala od Ježiša a stala sa tou, ktorú Ježiš miloval väčšmi než ostatných. Keďže Mária Magdaléna z okruhu žien okolo Ježiša v skutočnosti významnou duchovnou osobou bola, Jánovo evanjelium tento duchovný vzťah Ježiša k Márii neskrýva. No podľa gnostikov sa z nej duchovná osobnosť stala z Ježišových bozkov, a preto v predstavách učeníkov sa javí ako jeho družka, na spôsob duchovnej sestry, na čo sa v Evanjeliu Márie Magdalény Peter dokonca prudko nahnevá (22).

Omyl č. 5. Ježiš musel byť ženatý, lebo bol Žid.

Toto tvrdenie prehliada skutočnosť, že už v ranom židovstve boli výnimky z tohto pravidla. Slobodných esénov opísal židovský dejepisec Jozef Flávius (Židovské starožitnosti 18.1.5.20-21; Židovská vojna 2.8.2), ďalej Žid v diaspóre Filón Alexandrijský (Hypotetica 11.14-17) a Plínius Starší (Historia naturalis 5.73.1-3). Nález malého počtu ženských kostier v hroboch v Qumráne, ktorý väčšina vedcov pokladá za esénske osídlenie, tiež svedčí o skutočnosti, že v ranom židovstve sa niektorí muži cítili povolaní k celibátu. Niet žiadneho dôvodu, prečo by sa Ježiš nemohol zariadiť podobne. V skutočnosti aj Ježišov predchodca Ján Krstiteľ, podľa Lukáša Ježišov príbuzný, mohol patriť k podobnej skupine a určité náznaky tohto druhu sa ukazujú aj pri takých veľkých prorockých postavách ako Jeremiáš, ale aj Eliáš a možno aj Ozeáš, ktorý žil slobodný, pokiaľ mu nezaznela Božia výzva vziať si neviestku Gomer; jednako niektorí pokladajú toto manželstvo za metaforu na vysvetlenie vzťahu Boha k nevernému Izraelu. V rabínskych spisoch sa spomínajú napríklad slová slobodného rabína Simeona ben Azzaia: „Moja duša miluje Tóru, preto svet môže pokračovať cez druhých.“ Inde je zachytená tradícia o pohlavnej zdržanlivosti Mojžiša vo vyššom veku, keď k nemu prehováral Boh.

Viacerí exegéti považujú Ježišov výrok v Matúšovi (19,10-12) o možnosti zostať slobodný pre Božie kráľovstvo za ozajstnú alternatívu oproti manželstvu a za Ježišovo vlastné vysvetlenie skutočnosti, prečo práve on zostal slobodný. Pre prichádzajúce Kráľovstvo bolo vhodné pre neho a jeho učeníkov opustiť všetko a zostať bez záväzkov, aby sa plnšie disponovali pre povolanie ohlasovať Božie slovo a slúžiť iným. Tento záver sa zdá byť správny, lebo inak by to bolo pre židovstvo len prebytočné učenie, ktoré by mohlo bežných Židov pobúriť, lebo považovali slová „Ploďte sa a množte“ za príkaz pre každého telesne schopného Žida. Obdobne ako Ježiš sa stavia k celibátu aj iný Žid, svätý Pavol, ktorý zostal slobodný; keď hovorí o slobodných mužoch a ženách, dôvod prečo zostať tak, je nerozdelené srdce pre Pána (porov. 1 Kor 7,32-34).

Omyl č. 6. Zvitky od Mŕtveho mora spolu s gnostickými textami z Nag Hammádí sú najranejšie kresťanské záznamy.

Tak toto tvrdenie je skutočne absurdné. V USA šarapatí už dlho v bulvárnych článkoch a knihách. Každý študent v úvodnom kurze k Novému zákonu túto lož rozpozná, lebo sa dozvie, že zvitky od Mŕtveho mora nie sú kresťanské, ale čisto židovské spisy a neobsahujú žiadnu zmienku o Ježišovi, hoci pomáhajú poznávať židovstvo v jeho časoch. Zvitky neobsahujú nič z kresťanského učenia, v spisoch je síce určitá pojmová príbuznosť s kresťanskými spismi (synovia svetla, chudobní, Duch Svätý), ale priame ovplyvňovanie svätopiscov qumránskymi spismi odborníci na Qumrán nepripúšťajú. Donedávna sa viedla živá diskusia o fragmente gréckeho papyrusu údajného Markovho evanjelia zo siedmej qumránskej jaskyne, ale odborníci vyvrátili smelé tézy zástancov fragmentu. O textoch z Nag Hammádí niet žiadneho dôkazu, že by boli napísané pred koncom druhého storočia, a teda sitom skorého vzniku prepadajú, čo nedôslednému Brownovi neprekáža, lebo jeho účel svätí zvolené prostriedky.

Omyl č. 7. Cirkev odstránila ideu, že Ježiš bol ženatý a mal deti, kvôli jeho asketickej zbožnosti a záveru, že druhá Božia osoba alebo svätý človek by nemal byť zapojený do takých aktivít. Doteraz sme sa zaoberali historickými omylmi knihy, tento omyl je teologickej povahy. Nech si myslíme o teologických názoroch prvotných kresťanov čokoľvek, historickou chybou zostane ich nesprávny výklad. Hrdina knihy Teabing tvrdí, že Cirkev musela potlačiť skutočnosť, že Ježiš bol ženatý, pretože Ježišove dieťa by mohlo podkopať kľúčové tvrdenie o Kristovom božstve a následne aj kresťanstvo. Teabing tým naznačuje, že ak by Ježiš mal pohlavný vzťah so ženou a splodil by potomka, tým by sa znečistil alebo snáď, že ako Božia osoba si Ježiš nemohol dovoliť byť naplno človekom. Toto však vyznania viery v priebehu dejín Cirkvi nikdy netvrdili, ale pokladajú za pravdu viery to, že Ježiš bol úplne človekom a Bohom zároveň. Apriórne, z rozumových dôvodov niet zábran, prečo by sa Ježiš nemohol oženiť. Ježiš nikdy neučil, že by pohlavný styk v manželstve človeka znečisťoval, ba hovorí o ňom ako o prostriedku, ktorým sa dvaja stávajú jedným telom, ako to má v úmysle Boh (porov. Mk 10,7-9). Preto niet dôvodu, ak by aj hypoteticky Ježiš ženatý bol, prečo by nemohol mať pohlavný vzťah a potomstvo, ktoré patria k podstate akéhokoľvek manželstva. Faktom zostáva, ako sme už videli, že evanjeliá o jeho žene mlčia, lebo žiadnu nemal. Ani prvotná Cirkev nemala s dobrom ľudskej sexuality problém. Preto niet pádneho dôvodu, prečo by mali autori Nového zákona, ktorí boli až na výnimku sv. Lukáša všetci Židia, odstrániť údaj o Ježišovom manželstve, ak by existovalo; v podstate by sa tým len potvrdzovalo, že Ježišova opravdivá ľudskosť neškodí jeho božskej prirodzenosti. Mimochodom, veď práve Boh nás utvoril pohlavne odlišných a pohlavie determinuje každého jednotlivca. Iba neskôr, v druhom a treťom storočí, v určitých gnostických kruhoch istá pochybná asketická nábožnosť začala mať problém s pohlavnými aspektmi života ľudí; teda nemal ich Ježiš a ani prvotná Cirkev a nemá ich ani dnešná Cirkev. K podozrievavým gnostikom sa radí paradoxne aj gnostický učiteľ Valentinus, zakladateľ sekty valentiniánov; práve z podobného okruhu vzišli práve spomínané evanjeliá Filipa a Márie Magdalény, ktoré na základe dualizmu stavali do kontrastu proti sebe duchovné a hmotné prvky života.

Záverom

Brownova kniha je poplatná modernej gnóze, populárnej najmä v prostrediach New Age, totiž, že historická pravda je úplne vedľajšia pre vieru. Neplatí to však , keď má historická pravda podporiť Brownovu agendu o Márii Magdaléne a Katolíckej cirkvi, tam ju treba pragmaticky brať do úvahy. V románe jeden jeho hrdina vyhlásil, že každá viera je založená na výmysloch a že problém začne, keď začneme doslovne veriť v tieto obrazy a metafory. Brown však zabudol, že prvotné kresťanstvo, ako aj rané židovstvo sa nezakladá iba na symboloch a metaforách. Zakladá sa na pravdách, založených na historických skutočnostiach, ako exodus, kráľovstvo Dávida, exil, bohoslužba v chráme a najmä na vtelení, živote, učení, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša. Pozorný kresťan vie, že niekedy sa pravdy podávajú aj cez symboly a metafory, ako je tomu v podobenstvách, prirovnaniach a v historizujúcich rozprávaniach. Evanjeliá však nie sú púhe alegórie alebo iba múdro zostavené príbehy bez historického pozadia, ale sú ohlasovaním skutkov a slov Ježiša, ktoré vyvoláva vieru. Majú čiastočne podobu starovekých životopisov písaných podľa historických a literárnych konvencií doby, založených na svedectvách očitých svedkov a skorých tradíciách o historických udalostiach, ako pripomína Lukáš 1,1-4. Kresťanská viera, podobne ako židovská, nespočíva v prijatí niečoho, čo niekto vo svojej hlave považuje za pravdivé, ale je založená na neredukovateľných historických udalostiach.

Dan Brown manipuluje aj s biblickým zobrazením Boha, ktoré zámerne skamufloval. Stále hovorí o cirkevnom potlačení posvätného ženstva, resp. bohyne (alebo ženských aspektov Boha?), ktoré vidí za starozákonnou prítomnosťou Boha, označovanou v neskorších židovských spisoch pojmom „Šekina“ – oblak veleby viditeľný pri zjaveniach Božích, tzv. teofániách. Brown neberie do úvahy, že Pán Boh v Biblii nie je ani muž, ani žena. V biblických opisoch jeho starostlivosti a vzťahu k ľuďom však Boh nadobúda väčšinou črty muža (Boh je bojovník, Silný Izraela, otec, manžel berúci si nevestu, sudca), ale sú mu pripísané aj črty ženy, niekedy dokonca popri mužských črtách (Iz 42,13-14; matka v Iz 49,15; častý výraz milosrdnej Božej lásky „rachamim“ je odvodený od ženského lona; Boh ako rodička v Nm 11,12; Dt 32,18, nikdy však nie je Boh v Písme nazvaný matkou, čo súvisí so sociálno-kultúrnym prostredím, v ktorom spisy vznikali). Na opis úzkeho vzťahu Boha s vyvoleným ľudom sa používajú občas aj prírodné obrazy: Boh na orlích krídlach nesie svoj národ (Ex 19,4; Dt 32,11), je dokonca Skalou (Gn 49,25; 32,4; 2Sam 22,2.32.47; Hab 1,12). Tieto a podobné metafory Boha, sú dôkazom toho, že Boha nemožno jednoducho uzatvoriť do našich ľudských kategórii. Písmo preto v označení Boha prejde k nadprirodzenému označeniu: Boh je Duch (Genezis 1,2 a Ján 4,24). Biblia teda nevymenila, ako sa nazdáva Brown, staroveké ženské božstvá za nové mužské božstvo. Boh Biblie je jedinečný Boh, je Duch, ktorý sa nezúčastňuje na ročných životných cykloch ako kanaánsky boh úrody Baál alebo bohyne plodnosti iných náboženstiev. Boh Izraela je stvoriteľ celého sveta a všetkého života. Žiaden ľudský jedinec nemôže získať jednotu s Bohom cez posvätný sex, ako blúzni román. Nijaký čin, na ktorý sa podujme iba sám človek, ho nemôže zbožštiť. Večný život je darom od Boha pre človeka, a nie nejakým ľudským výkonom alebo človekom navodenou skúsenosťou. Človek je stvorený na Boží obraz, a teda jediný zo stvorenia je schopný osobného vzťahu s Bohom. Zrodiť sa je veľmi dobré, „narodiť sa znova“ (Ján 3,3.7) je ešte lepšie. Toto druhé narodenie sa však nedosahuje pohlavnou cestou, ale zrodením z vody a z Ducha.

Román Da Vinciho kód sa pokúša priniesť do unudeného tretieho tisícročia, zaberajúceho na tajomnosť sexu v náboženskom hábe, nový pochabý pohľad na Ježiša a náboženskú múdrosť o božskom ženstve, no určite neponúka reálneho Ježiša, ktorý svojimi činmi a životom načrtol kontúry kresťanskej civilizácie. V duchu Shakespea­rových slov z drámy Henrich IV. sa Brown so svojím zoznamom historických bludov, najmä o Ježišovi a jeho Cirkvi, dopúšťa „starých hriechov najnovším možným spôsobom“. Je to jednoducho ďalšia zhubná zmes starého pohanstva a pozmeneného starovekého gnosticizmu oživená schopným a zábavným rozprávačom Danom Brownom, ktorý tvorí podmaňujúcu fikciu, o ktorej sa medzi ľuďmi hovorí, chatuje na internetových fórach a ktorá pre málo kritického čitateľa, pokladajúceho podvedome túto knihu za vydarenú historickú fikciu, vykresľuje veľmi podozrivý obraz o Ježišovi a Cirkvi. V úvode tretieho tisícročia to bol len ďalší hrmotný a výnosný pokus o niečo s trpkým úspechom, teda „nič nové pod slnkom a čo tu už bolo, je to, čo zasa bude“ (Kaz 1,9).

Autor je biblista,
učí na Rímsko-katolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.