Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Koniec postkomunizmu?

Číslo 4/2009 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2085
 

„Som presvedčený, že éra, v ktorej sa ľudia delili na bývalých komunistov a nekomunistov, končí. Pred nami vyrastajú noví ľudia, ktorí v komunistickej strane nikdy neboli, a nestačíme sa často diviť nad ich správaním. Je čas začať deliť ľudí na charakterných a bezcharakterných, na slušných a podvodníkov,“ povedal na výročnej konferencii k Novembru 1989 v budove starej SNR František Mikloško. Nespochybňujme jeho autoritu, ak tu má niekto právo odpúšťať, sú to v prvom rade obete, a teda víťazi bývalého režimu, medzi ktorých Mikloško patrí. Je však naozaj čas uzavrieť éru postkomunizmu? Nehrá už rolu, či niekto bol, alebo nebol bývalým komunistom? Bezpochyby je v politike a spoločnosti celá trieda nových cynikov a podvodníkov, ktorí neboli komunistami, je to však dôvod na amnestiu za členstvo v komunistickej strane?

Myslím si, že to tak nie je. Komunizmus v Európe padol a jeho návrat dnes nehrozí. Bývalí komunisti, ľudia zodpovední za zločiny, ktoré až donedávna v mene štátu páchali proti nám ostatným, sú však medzi nami. V Európe žiadny bývalý komunista nečelil izolácii a diskriminácii. Neexistuje žiadny postkomunistický Kurt Waldheim, ktorý by aj vo funkcii v demokratickom režime platil za členstvo v zločineckej organizácii. Je to presne naopak. Bývalí komunisti – od Michaila Gorbačova cez Aleksandra Kwasniewského po desiatky bývalých komunistických diplomatov – sa stali rešpektovanými európskymi politikmi. Medzinárodne sme sa teda s komunizmom nevyrovnali. Porážka komunizmu nie je podobne ako porážka nacizmu dedičstvom zjednotenej Európy a bývalí komunisti, nie bývalí disidenti, sú dnes proeurópskymi politikmi. Otázka teda je: vyrovnali sme sa s komunizmom aspoň doma? Ak by to tak bolo, Mikloško hovorí svoje slová ako historický víťaz a je to prejav veľkorysosti. Je to však tak? Vidíme dejiny jedným pohľadom?

Žiaľ, práve konferencia, na ktorej Mikloško tieto svoje slová povedal, je dôkazom, že to tak nie je. Bývalí komunisti rozumejú Orwellovej vete: kto vlastní dejiny, kontroluje budúcnosť. Rozumejú tomu, že čo je nám jasné pár rokov po páde režimu, nemusí byť jasné o dve či štyri desaťročia. Stačí malé porovnanie. Krátko po vojne nikomu nenapadlo, že by Pius XII. mohol byť kompromitovaný svojou politikou voči nacistickému Nemecku a Židom. Ľudia si totiž pamätali jeho miesto v druhej svetovej vojne, jeho predvojnové pôsobenie v Nemecku a krátko po vojne vďaka svedectvu rímskeho rabína aj jeho zásluhy o židovskú komunitu. Všetko sa zmenilo, keď po rokoch prišlo obvinenie a z Pia XII. sa stal „Hitlerov pápež“. Začal sa zápas o interpretáciu toho, čo sa stalo, ktorý trvá dodnes. Dôležité teda je, aby tak priami aktéri, ako aj historici nerobili z dejín ideologický obušok, ale aby sa spoznávala a uchovávala historická pravda. Vo chvíli, keď sa interpretácia dejín a samotné dejiny oddelia, totiž hrozí nebezpečenstvo za rohom čakajúcej totality. A ako upozornili už mnohí, nič tak neotvára tyranom dvere ako spoločnosť, v ktorej si budú ľudia mýliť, čo je pravda a čo lož.

Prevenciou pred tým malo byť vyrovnanie sa s komunizmom a jeho zločinmi. K tomu však dodnes v dostatočnej miere nedošlo. Pravda, vznikli isté dôležité inštitúcie (inštitúty pamäti národa), pamäti, pomníky, zoznamy obetí, bola vydaná literatúra faktu. Stále však ide iba o kroky, s ktorými prichádza takpovediac nekomunistická časť verejnosti. Mnohých to prekvapilo, ale aj táto časť verejnosti sa má s čím vyrovnávať. Nikto nespochybní, že úhlavným nepriateľom komunistickej ideológie bola cirkev a veriaci kresťania. Komunizmus sa však vyvíjal a úmerne tomu sa menili aj vzťahy k cirkvám a náboženstvu. Kresťanstvo síce naďalej zostalo nepriateľom režimu, taktika však bola iná. A práve preto je dôležité, že otvorené archívy ŠtB donútili mnohých kňazov ešte za ich života hovoriť o ich vydieraniach či prípadných zlyhaniach. Stačí si predstaviť, že by to tak nebolo a že by namiesto nich o tom za dvadsať-tridsať rokov špekulovali budúci historici či publicisti. Obraz by nepochybne vyzeral inak. Preto je také dôležité znova a znova počúvať príbehy o utrpení a zlomených charakteroch mnohých slušných ľudí. Ako aj o dôkazoch o kolaborácii mnohých iných. Jedni aj druhí odhaľujú podstatu komunizmu a robia to ako priami aktéri vlastnými slovami, vlastným svedectvom, a to je mimoriadne cenné. Kňaz, ktorý sa po dvadsiatich rokoch musí vyjadriť pred svojimi veriacimi k vynútenému podpisu tajnej spolupráce s ŠtB, ktorý tisíckrát oľutoval, robí pre národnú pamäť a pochopenie zločineckého režimu viac ako nový román Pavla Vilikovského.

Žiaľ, takéto vyrovnávanie sa s komunizmom má aj svoju odvrátenú stranu. „Čistí“ sa totiž iba nekomunistická časť verejnosti. Občas sa zdá, akoby hlavným výsledkom práce ÚPN boli kauzy katolíckeho kléru. Nie je to však tak. Dôležitejšie sú kauzy hlavných vinníkov a organizátorov komunistického zla u nás. Dôležitejšie je, aby o zločinoch komunizmu hovorili slovenskí ľavičiari, bývalí komunisti či bývalí antichartisti. Títo ľudia však mlčia. Či ide o politikov, historikov, novinárov alebo akademikov, hlavnou deformáciou súčasného stavu diskusie o zločinoch komunizmu je, že je to téma iba pre polovicu diskutujúcich. Postkomunistická, no dnes už predsa len demokratická ľavica má stále potrebu komunizmus brániť, ospravedlňovať či aspoň vyberať také témy, ktoré diskusiu zavádzajú. Ťažko povedať, či je to prejav osobnej zodpovednosti a viny, prejav zlého svedomia alebo jednoducho nedostatku kritického myslenia, výsledok je však tragický: ľavica sa stále s komunizmom nezačala vyrovnávať.

Dôkazom toho bolo aj azda najdôležitejšie výročie konca komunizmu od roku 1989. A to práve preto, že sa začal zápas o historickú interpretáciu toho, čo sa pred 20 rokmi stalo. Konkrétne, bývalí komunisti sa po prvýkrát organizovane pokúsili „ukradnúť si“ November. November 1989 je sviatok, ktorý má krajinu a národ spájať, zjednocovať. Ako taký automaticky „nepatrí“ nejakému ideovému či politickému prúdu, a to napriek tomu, že počas Novembra bola krajina hlboko rozdelená. Na jednej strane stáli komunisti, ľudia, ktorí vládli, mali moc a reprezentovali režim. A na strane druhej názorovo široká, ale počtom skôr obmedzená koalícia ich oponentov. Nekomunisti v zlomovom období získali podporu verejnosti a režim sa rozložil. Ak má ísť o skutočne národný sviatok, toto výročie nesmie patriť jednému názorovému prúdu. Práve preto, aby sme prekonali delenie na komunistov a nekomunistov. A to sa môže stať iba vtedy, ak bude November národ spájať, nie rozdeľovať. Práve preto je dôležité, aby mal November 1989 jeden historický výklad, ten aby bol pravdivý, a teda aby ľavica hovorila o zločinoch, a nie sociálnych právach pred rokom 1989. A tu sa dostávame k zápasu, ktorý sa odohral v novembri 2009.

Pripomeňme si, že predseda parlamentu Pavol Paška zaútočil na disidentov a vyzdvihol príklad bývalých komunistov Alexandra Dubčeka a Vladimíra Mináča. Na konferencii, ktorú zorganizoval v starej budove slovenského parlamentu, vzápätí vytvoril priestor, aby o svojich zásluhách hovorili bývalí vysokopostavení komunisti Milan Čič, Rudolf Schuster či ich advokáti ako Boris Zala. Podstatou ich príspevkov bola relativizácia dejín a zásluhy „kritických komunistov“. Predseda vlády Robert Fico hral síce v týchto historických polemikách druhé husle, ale aj on prispel poznámkou, že na tribúnach stáli aj ľudia, ktorí sledovali svoje mocenské a ekonomické záujmy. (V čom sa dopustil omylu, pretože čas HZDS prišiel až neskôr.) Tak či onak, bývalí komunisti sa po prvýkrát vyjadrovali k novembrovej revolúcii a robili to falošne. Komunizmus by totiž nikdy nebol padol, keby jeho budúcnosť mala závisieť len od normalizačných reprezentantov režimu. Tak si to zhrňme: 20 rokov po páde komunizmu vládne Slovensku generácia mladokomunistov, ktorí vstupovali do strany v 80. rokoch. Táto generácia (až na individuálne výnimky) stále odmieta hovoriť o zločinoch režimu a namiesto toho sú jej zaklínadlom „sociálne práva“ a falošné porovnania. Mimochodom, hovoriť o komunizme, že bol sociálny, si vyžaduje poriadny kus ignorancie.

„Som presvedčený, že éra, v ktorej sa ľudia delili na bývalých komunistov a nekomunistov, končí,“ povedal v novembri 2009 František Mikloško. Každú éru treba raz ukončiť a začať novú. Obávam sa však, že postkomunizmus neukončí želanie Františka Mikloška. Postkomunizmus môže ukončiť len to, že bývalí komunisti komunizmus odsúdia. Presvedčivo, nie nejakým vyhlásením pre dejiny. Žiaľ, nič také tu dvadsať rokov po páde komunizmu vidieť nebolo.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.