Koniec jednej éry

Číslo 4/2009 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2773
 

Chválim slobodu za to, že môžem pokojne vyslovovať a konfrontovať svoj názor!
Chválim slobodu za to, že pre svoje životné videnie nemusím chodiť na výsluchy, nie som sledovaný a nehrozí mi väzenie!
Chválim slobodu za to, že mladí ľudia môžu pokojne poznávať svet, môžu študovať v zahraničí a nikto im pri tom nekladie ideologické prekážky!
Chválim slobodu za to, že ľudia môžu pokojne prekračovať hranice a nikto ich za to nesúdi a nezatvára do väzenia! Chválim túto slobodu pohybu aj napriek tomu, že ešte ani dnes niektorí prominenti štátu nevedia, či bolo zjavne nespravodlivé zatvárať za to ľudí... Alebo ako to myslel pán profesor Čič v rozhovore pre SME?
Chválim slobodu ako najväčší dar Boží, ktorý sa nedá ničím nahradiť!
Udalosti v novembri 1989 boli najväčším občianskym vzopätím v dejinách Slovenska. Ľudia v Československu a na Slovensku vyšli na námestia a do ulíc a boli sme vtedy jedna duša a mali sme jednu vôľu. Boli to konkrétni ľudia, ktorí vtedy vyšli na tribúny a zjednocovali ľudí a boli to konkrétni ľudia, ktorí vtedy stáli na námestiach. Nikto sa vtedy nepýtal na náboženskú, národnú alebo inú príslušnosť týchto ľudí, ktorých na tribúny a námestia priviedla túžba zmeniť totalitný režim.
Zástoj týchto ľudí v novodobých dejinách je nespochybniteľný. Myslím v tejto chvíli na všetkých týchto nezištných ľudí na tribúnach i na námestiach. Osobitne mi na um prichádzajú tí, ktorí vtedy stáli v prvých líniách a čoskoro z tohto sveta odišli. Za všetkých: Milan Šimečka, Slavo Stračár, Marcel Strýko. Rovnako myslím na tých, ktorí sa vrátili do bežného života a dnes sú akoby spoločensky zabudnutí. Toto sú hrdí ľudia Novembra 1989 na Slovensku!
Udalosti Novembra 1989 nemožno vysvetľovať ináč, ako na pozadí toho, čo sa tu udialo za 40 rokov komunizmu. Na Slovensku bolo z politických dôvodov odsúdených do väzenia viac ako 71-tisíc občanov na viac ako 83-tisíc rokov. Komunistický režim pripravil o život za svoju éru minimálne 705 občanov. Zo svojich domovov násilne odviedol viac ako 15-tisíc ľudí, ktorí strávili vo vyhnanstve viac ako 6-tisíc rokov. V táboroch nútených prác bolo na Slovensku viac ako 13-tisíc občanov, ktorí strávili v tomto prostredí vyše 9-tisíc rokov. Za obdobie komunizmu opustilo nedovolene republiku viac ako 22-tisíc občanov, za čo boli v neprítomnosti odsúdení a pozbavení majetku. K týmto osudom treba prirátať osudy všetkých ich rodinných príslušníkov.
Títo nespravodlivo trestaní ľudia nikdy neprestali byť hrdými a vnútorne slobodnými ľuďmi. V prvom rade oni boli našou vizitkou, že sme sa v novembri 1989 mohli pokojne pozrieť do očí všetkým demokratickým štátom a národom Európy.
Akékoľvek posudzovanie minulého režimu možno robiť len na pozadí týchto desiatok tisícov obetí.

Slávime 20. výročie pádu komunizmu v Československu a na Slovensku. Som presvedčený, že éra, v ktorej sa ľudia delili na bývalých komunistov a nekomunistov, končí. Pred nami vyrastajú noví ľudia, ktorí v komunistickej strane nikdy neboli, a nestačíme sa často diviť nad ich správaním. Je čas začať deliť ľudí na charakterných a bezcharakterných, na slušných a podvodníkov. Problémy v súdnictve, s korupciou, v podnikaní, pri uzurpovaní moci a podobne nevyriešime delením ľudí podľa starej schémy. Odkaz Novembra 1989 je neustúpiť týmto novým problémom a ľuďom a zápasiť o budúcnosť v tejto krajine.

Koniec druhej svetovej vojny a pád komunizmu v roku 1989 sú najväčšie udalosti novodobých dejín Európy. Učia nás, že každé zneužitie moci, každé zlo, každá utópia – nacionálna či triedna – sa nakoniec rozpadne. Učia nás, že zmyslom dejín nie je totálna sebadeštrukcia, ale napredovanie Božieho stvorenstva. Kiež tieto dva štátne sviatky v budúcnosti spájajú stále viac občanov Slovenska!

Autor je poslancom NR SR.
Text odznel ako príhovor na parlamentnej konferencii pri 20. výročí Novembra 1989. Vychádza s láskavým dovolením autora.