Rusko sa hľadá

Číslo 3/2005 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 8152
 

Rusko sa hľadá
Ján Čarnogurský

Rusko. Krajina, ktorá vyvoláva emócie, nádej, sklamanie, strach, záujem, nepochopenie, obdiv aj nenávisť. Pri pohľade zo strednej Európy Rusko najskôr pripomína oblak, ktorý je nevyspytateľný, zväčša zakrýva oblohu, raz sa z neho usmeje slnko, inokedy z neho zahrmí a vždy je nepochopiteľné, prečo sa raz udeje ono a druhýkrát iné. Po páde komunizmu akoby politická korektnosť bránila priznať sa k náklonnosti k Rusku. Keď chcú štandardní politici vyjadriť niečo dobré o Rusku, povedia, že máme záujem o ekonomické styky s Ruskom. V hodnotovej sústave, ktorá široko ďaleko vo svete zvíťazila, ekonomické styky majú všeobecne dobré znamienko. Dokonca aj keď sú s Ruskom. Málokto sa odváži povedať, že máme záujem na dobrých politických stykoch s Ruskom. Asi sa mnohí obávajú, že priznať sa k dobrým politickým stykom s Ruskom by kdesi na Západe vyvolalo podozrenie. Nechápavý a podozrievavý pohľad na Rusko siaha od vysokej kultúry a politiky až po populárne umenie. Vo filmoch o Jamesovi Bondovi sa vždy vyskytujú aj Rusi. Takmer výlučne sú to nesympatické postavy. Pokiaľ trvala studená vojna, dalo sa to pochopiť. Od Gorbačovovej perestrojky a rozpadu Sovietskeho zväzu je to už menej pochopiteľné. Ruskí hrdinovia nie sú úplne zlí, sú skôr záhadní, a treba si na nich dávať pozor. Na ospravedlnenie tohto západného pohľadu treba povedať, že najtvrdšiu kritiku Ruska počuť práve z ruských úst. Najvýstižnejšie poeticky vyjadril problém Ruska v XIX. storočí básnik Fjodor Tutčev svojím známym veršom: „Rozumom Rusko nepochopíš – na Rusko možno iba veriť.“

Vlastnoručne sa dotknúť fenoménu Ruska a pokúsiť sa pochopiť, čo sa deje vo vnútri tejto obrovskej krajiny, ako sa rodia jej rozhodnutia, čo možno od Ruska očakávať, bolo mojou dávnou túžbou. Niektoré želania sa plnia neskoro, ale v máji tohto roku som plný očakávania vystúpil na moskovskom letisku a začal sa môj trojtýždňový študijný pobyt. Trochu ma schladil jeden Slovák v reštaurácii Slovenského domu v Moskve. Keď som mu povedal, že som tam na študijnom pobyte, úprimne sa ma opýtal: „Vo vašom veku ešte chodíte na študijný pobyt?“ Minulý rok som dosiahol šesťdesiatku. Študijný pobyt mi veľkoryso zorganizoval Ruslan Grinberg, riaditeľ Ústavu medzinárodných ekonomických a politických štúdií Ruskej akadémie vied. Záver pobytu mi zorganizovala ruská agentúra Novosti. Mohol som podľa vlastného záujmu študovať v Ústave a zorganizovali mi ešte stretnutia s politickými analytikmi v iných ústavoch Ruskej akadémie vied i v ďalších výskumných strediskách ruskej a medzinárodnej politiky.

Spoločenskovedné ústavy Ruskej akadémie vied plnia úlohu „think-tanks“ pre vládu a prezidenta. Ale podľa západného vzoru sa už aj v Rusku rozšírili súkromné nadácie zaoberajúce sa odbornými analýzami, ktoré publikujú v médiách. V Moskve majú svoje pobočky aj známe západné nadácie, ako Carnegie Center, Nadácia Konrada Adenauera a ďalšie.

Medzi prvými ma prijal Vjačeslav Nikonov, vnuk Stalinovho ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova. Vjačeslav Nikonov pracuje v súkromnej nadácii, je uznávaným analytikom medzinárodnej politiky. Večer pred stretnutím som v hoteli prepínal kanály ruských televíznych staníc a na jednej diskutoval Vjačeslav Nikonov o ruskej zahraničnej politike. Pri stretnutí mi poskytol prehľad vnútornej aj vonkajšej situácie Ruska. Rusko je krajinou, kde sa udeje najviac teroristických aktov na svete. Niektoré problémy krajiny vyzerajú priam neriešiteľné. Na Ďalekom východe, čiže na východ od Bajkalského jazera, kde tvoria hranicu medzi Ruskom a Čínou rieky Amur a Ussuri, žije z ruskej strany týchto riek asi 7 až 8 miliónov obyvateľov, ale z čínskej strany asi 80 až 100 miliónov. V Ruskej federácii každoročne klesne počet obyvateľov asi o jeden milión. Príčin je viacero. Ako jednu z príčin mi pomenoval zvýšenú úmrtnosť u mužov práve vo veku 25 až 35 rokov. Muži v tomto veku pociťujú stres, pretože mnohí nie sú schopní uživiť rodinu. Pýtal som sa Nikonova, či možno pozorovať pozitívny vplyv Pravoslávnej cirkvi na demografickú situáciu v Rusku v tom zmysle, že by cirkev posilňovala rodinu tam, kde štátna politika už nedosiahne. Nikonov sa vyjadril skepticky. Okrem iného povedal, že Pravoslávna cirkev nemá tak striktné príkazy proti interrupcii, ako má Katolícka cirkev. Vo vnútornej politike môj partner nevidí závažný problém v tom, že od pádu komunizmu vyhráva voľby v Rusku strana bez osobitnej ideológie. Ako podobný príklad zo zahraničia označil japonskú liberálno-demokratickú stranu, ktorá už 50 rokov vládne v krajine. Tiež nemá osobitnú ideológiu, jej ideológiou je spravovanie štátu. Tým, že pri rozpade Sovietskeho zväzu sa vnútorné administratívne hranice sovietskych republík uznali za hranice medzištátne, došlo k situácii, že 25 miliónov Rusov sa ocitlo za hranicami Ruska. Michaila Gorbačova považuje za zlého politika, ktorý mohol vyjednať so Západom nerozširovanie NATO smerom na východ, ale neurobil to. Gorbačova v Rusku nenávidia. Súčasnú vnútornú politiku v Rusku považuje Nikonov za bariéru proti presadeniu autoritárnych síl. Podľa jeho názoru, ak by došlo v Rusku k základnej zmene súčasného vnútorného poriadku, nezvíťazia liberáli, ale – ako sa vyjadril – fašisti. Politický odpad Ukrajiny od Ruska je vážnou ranou pre obranný priemysel Ruska, pretože na východnej Ukrajine je umiestnených veľa zbrojných závodov. Skepticky posudzuje možnosť vytvoriť trojuholník Rusko – Čína – India, pretože Rusko by tam bolo najslabším partnerom. Ak by však Spojené štáty príliš presadzovali svoju dominanciu vo svete, môže vzniknúť akýsi G-4: Rusko – Čína – India – Brazília. V takom prípade by paralelne existovali vo svete G7 a G4. V zahraničnej politike Rusko vždy podporovalo legitímnu vládu danej krajiny, či to bol Kučma na Ukrajine alebo Lukašenko v Bielorusku. Poznamenáva, že aj Kučma, aj Lukašenko boli proti komunistickým stranám vo svojich krajinách. O dodávke ruských rakiet Sýrii hovorí, že rakety majú dolet iba 5 km a sú technicky upotrebiteľné iba proti lietadlám, ktoré by prelietavali nad Sýriou. K jadrovej elektrárni v Iráne hovorí, že ju začali stavať Nem­ci a podobnú stavajú Spojené štáty v Južnej Kórei. Pýtam sa, čo môže urobiť Rusko, aby Západ neodtrhol Kosovo od Srbska. Nikonov odpovedá, že nič, ale ak by tak Západ urobil, vytvorí tým precedens, ktorý by bol uplatniteľný aj inde. V takom prípade by Rusko mohlo uznať nezávislosť Abcházska, čím by sa táto provincia odtrhla od Gruzínska. Taktiež by mohlo uznať nezávislosť Podnestria, a pokiaľ by v budúcnosti vznikli aj v iných štátoch separatistické tendencie, uznanie Kosova by vytvorilo precedens, aby sa takých častí iných štátov ujala niektorá veľmoc. Na záver rozhovoru som sa opýtal, aké je súčasné poslanie Ruska vo svete. Nikonovova odpoveď ma zarazila. Povedal, že vyžiť v súčasných hraniciach. Netušil som, že takúto odpoveď budem počuť v Moskve ešte viackrát.

Sergej Vadimovič Kortunov je predsedom Výboru pre zahraničnopolitické plánovanie. Je to nevládna organizácia pracujúca pre moskovský magistrát, ktorý tiež nesie titul „Vláda“. Sergej Vadimovič pracoval predtým vo federálnych zahraničnopolitických službách. Dal by sa označiť ako umiernený západník. Tvrdí, že tajné služby Ruskej federácie a Spojených štátov celkom dobre spolupracujú napriek politickým výkyvom na úrovni vlád. Vojenské problémy Spojených štátov v Iraku ho mrzia, pretože prípadná porážka Spojených štátov v Iraku poškodí záujmy Európskej únie aj Ruskej federácie. Vyhrážky Spojených štátov voči Iránu ho nevzrušujú. Podľa Kortunova Spojené štáty jednoducho teraz nemajú kapacitu ešte aj na útok proti Iránu. Rozšírenie NATO neohrozuje Ruskú federáciu, ale oddeľuje ju od Európy. Akoby vytváralo nový kordón okolo Ruska. Projekt protizápadného bloku Ruska, Číny a Indie považuje za najhorší projekt Jevgenija Primakova. Sovietsky zväz sa rozpadol podľa umelých stalinských hraníc, ale ruský národ s tým mlčky súhlasil, pretože sa chcel striasť bremena doplácania na ostatné republiky. Vstup Ukrajiny do Európskej únie považuje za dobrý a dôležitý, pretože by to bola zmena kultúrneho kódu pre Ukrajinu. Ako problém vzťahov Ruskej federácie a Európskej únie vidí tú skutočnosť, že Európsku úniu ovládla postmodernistická kultúra, ktorá v nej nebola prítomná ani pri zakladaní, ani pred približne 20 rokmi. Rusko by malo problém prijať túto postmodernistickú kultúru pri nejakom užšom spojení s Európskou úniou. Na záver som sa Sergeja Kortunova opýtal, aké je poslanie Ruska vo svete. Odpovedal mi, že Rusko má zvyšovať životnú úroveň svojho obyvateľstva, aby sa pozdvihlo.

V Štátnej dume som mal dohovorené stretnutie s predsedom Zahraničného výboru Dumy Konstantinom Josifovičom Kasačovom, poslancom za vládnu stranu Zjednotené Rusko. Pri vstupe do Štátnej dumy sú prísne bezpečnostné opatrenia. Vonkajších návštevníkov musí vyzdvihnúť na vrátnici poslanec alebo zamestnanec Dumy. Vchod do Dumy strážil milicionár i ďalší milicionár v ochrannej veste a so samopalom. Pokúšal som sa dovolať z môjho mobilu na číslo sekretariátu Kasačova, ale dovolať sa so slovenským mobilom z Moskvy cez Slovensko opäť do Moskvy bolo na mňa príliš veľa. Na moje požiadanie si preto mladý milicionár posunul na chvíľu samopal a zo svojho mobilu vyťukal číslo Kasačovovho sekretariátu. Odovzdal mi mobil, a tak som si mohol dohovoriť, aby prišiel pre mňa Kasačovov tajomník. Asi tým milicionár porušil viaceré interné nariadenia, ale pomohol mi dostať sa do Dumy. Kasačov je dynamický štyridsiatnik, ktorý pozerá pragmaticky na potenciál Ruska v medzinárodných vzťahoch, na problémy, ktoré má Rusko s hlavnými svetovými partnermi aj na vnútornú situáciu v Rusku. Zahraničnú politiku svojej krajiny vidí ako reaktívnu, iba reagujúcu na podnety zvonka, ale zatiaľ neschopnú stanoviť si strategické ciele a dôsledne k nim kráčať. Ako hlavné problémy Ruska vidí ohrozenie jeho teritoriálnej súdržnosti a skutočnosť, že svet nerozumie, čo sa v Rusku deje. Ako hlavného partnera pre Rusko vidí Európsku úniu, ale v Rusku niet diskusie na tému vzťahu Ruska a EÚ. Blíži sa dôležitý rok 2007; vtedy by mala vstúpiť do platnosti Ústava Európskej únie (naše stretnutie bolo ešte pred referendom vo Francúzsku), Rusko by malo vstúpiť do svetovej obchodnej organizácie WTO a v tom istom roku sa skončí doterajšia dohoda Ruska a Európskej únie o strategickom partnerstve. Do roku 2007 by si malo Rusko, ale aj Európska únia vyjasniť, ako chcú postupovať ďalej. Rusku je psychologicky ťažko prejaviť iniciatívu voči Európskej únii, možno preto, že trpí stále ešte syndrómom veľmoci. Ťažko je Rusku povedať napríklad, že by malo záujem o členstvo v Európskej únii, ak by potom Európska únia žiadosť Ruska o členstvo zamietla. Preto by bolo veľmi vhodné, keby Európska únia vyslala signál, ako si predstavuje svoje vzťahy s Ruskom.

Situácia v samotnom Rusku je komplikovaná. Ruská federácia má 89 subjektov, čiže republík alebo iných foriem samosprávy v rámci Ruska. Z nich však iba 12 je ekonomicky sebestačných, z toho iba 7 je tzv. čistých platcov; 35 subjektov federácie dostáva do svojho rozpočtu viac než 50% dotácií z centra. Päť subjektov dostáva do svojho rozpočtu viac než 90% dotácií z centra. Gubernátori takýchto subjektov federácie majú vlastne iba jedinú úlohu, a to získať peniaze z Moskvy do svojho rozpočtu. Chodia do Moskvy pre peniaze, centrum im musí nejaké peniaze dať, ale nemá žiadny vplyv na vynaloženie týchto peňazí a najmä na prácu orgánov takýchto subjektov federácie. Vzťahy s NATO vidí Kasačov tak, že naďalej si s Ruskom neveria, ale Rada Rusko – NATO slúži, aby navzájom na seba videli.

V druhej polovici mája bolo v Moskve príjemné počasie, prekvital kultúrny život a ľudia sa ešte nerozišli na dovolenky. Večer som v televíznych správach pozeral zábery spred budovy mestského súdu, kde čítali rozsudok proti Michailovi Chodorkovskému. Milícia pred budovou oddeľovala od seba asi dvestovku demonštrantov, približne polovicu prívržencov Chodorkovského a polovicu jeho odporcov, žiadajúcich pre Chodorkovského čo najprísnejší trest. Cez deň som dostával od svojich partnerov tipy na zaujímavé články z ruskej tlače a knihy. Snažil som sa ich zohnať a večer v hoteli čo najviac z toho prečítať. Moskva je však zaujímavé mesto a bolo by hriechom zatvárať sa iba do hotela. Pri každej návšteve Moskvy prejdem po ulici Arbat, kde je azda najviac pouličných umelcov na svete. Takmer kilometer dlhá ulica v pešej zóne je plná maliarov, ktorí vám urobia portrét naživo aj „z foto“, ako znie reklama, stánkov s obrazmi aj s kadejakými pamätihodnosťami, svoje umenie ponúkajú rôzni kúzelníci, hudobníci a dokonca herci. Cez víkendové večery skupinky mladých umelcov, pravdepodobne hercov, rozprávajú alebo aj hrajú vtipy či drobné etudy. Sú obkolesení kolesom divákov, ktorí sa jednoducho zabávajú. Vyberanie peňazí od divákov do klobúka je tiež súčasťou vtipného vystúpenia. Najviac je na Arbate hudobníkov. Samozrejme, prevahu má moderná populárna hudba, ale keď som tam išiel naposledy, kvarteto mladých hudobníkov, odhadol som ich na študentov konzervatória, hrali uprostred ulice Vivaldiho Štyri ročné obdobia. Inde zase dve deti, asi tak 10-12 ročné, rodič opodiaľ, úžasne tancovali na ulici na modernú hudbu z magnetofónu.

Doplnkom Arbatu je cez víkend trh s umením a starožitnosťami v Izmailovskom parku. Maliari tam vystavujú a predávajú svoje obrazy, v kioskoch sa predávajú šperky najmä z jantáru a iných kameňov, kozmonautické prilby, prilby Wehrmachtu, jednoducho všetko. Obrazov sú tam tisíce. Pravda, mnohé z nich sú gýčové, ale väčšina patrí k vážnemu umeniu. S umením a dejinami sa možno stretnúť v Moskve aj inde. V Novej tretiakovskej galérii je vystavené ruské umenie XX. storočia. Sú tam obrovské plátna so Stalinom a Leninom, ako ich poniektorí poznáme zo školských učebníc, ale je tam aj obraz s tvárami všetkých boľševických potentátov prvých rokov, z ktorých väčšinu neskôr popravili sami boľševici. Je tam aj obraz Geológovia zo začiatku 60-tych rokov. Za vlády Chruščova, v roku 1962, keď sa sovietskym komunistom zdalo, že umelci príliš dvíhajú rožky, usporiadali osobitné zasadnutie Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu venované otázkam umenia. Na zasadnutí skritizovali nové diela sovietskych umelcov ako odkláňajúce sa od kánonov socialistického realizmu. Ako príklad takých kacírskych diel vtedy uvádzali práve obraz Geológovia a plastiky sochára Ernesta Neizvestného. O zasadnutí ÚV Komunistickej strany píše Alexander Solženicyn vo svojich Pamätiach, písalo sa o ňom vtedy aj v našej tlači. Zasadnutie ÚV znamenalo koniec akej-takej umeleckej slobody, ktorá prepukla po Stalinovej smrti. Zastal som chvíľu pred obrazom Geológovia a bol to pre mňa kurz dialektiky dejín a umenia. Návštevníci galérie prechádzali popred obraz a ani sa naň poriadne nepozreli. Akoby bodkou nad uznesením zasadnutia ÚV KSSZ je náhrobný kameň na hrobe Nikitu Sergejeviča Chruščova na Novodevičom cintoríne v Moskve. Jeho autorom je Ernest Neizvestnyj; náhrobný kameň u neho objednala rodina po Chruščovovej smrti. Pri pohľade na Chruščovov náhrobný pomník však jedno treba priznať tomu, kto leží pod pomníkom: socialistický realizmus to nie je.

Pri dlhšom pobyte v Rusku, dokonca aj v Moskve, sa človek musí vyrovnať ešte s ďalším ruským fenoménom. V Rusku je súčasťou mena krstné meno, priezvisko, ale aj otcovské meno, čiže otčestvo. Pri formálnych vzťahoch medzi ľuďmi sa používa priezvisko, prípadne doplnené krstným menom a otčestvom; keď sú už vzájomné vzťahy bližšie, používa sa krstné meno a otčestvo a pri dôverných vzťahoch sa používa krstné meno, prípadne rôzne jeho zdrobneniny. Je to obohatenie výrazových prostriedkov v medziľudských vzťahoch oproti západnému štýlu, vrátane nášho. Moskovská inteligencia už zväčša poklonkuje Západu a používa krstné meno a priezvisko. Ale napríklad šofér môjho školiteľského ústavu, ktorý ma vozil na stretnutia do iných inštitúcií, hneď na začiatku sa opýtal, aké je moje otčestvo. Český jezuita páter Tomáš Špidlík, odborník na ruskú duchovnosť, píše v jednej svojej knihe veľmi pochvalne o pravidle používania otčestva. Toto pravidlo jednoducho hovorí, že každý musí poznať svojho otca. Táto samozrejmosť v postmodernej kultúre už vôbec nie je samozrejmosťou, vieme o tom svoje. Pravidlo ako také pôsobí v smere upevňovania rodiny. Bodaj by bolo takých pravidiel ešte ďaleko viac, nielen v Rusku, ale aj mimo neho.

Ale vráťme sa k politike. Ďalším mojím partnerom bol generálmajor v zálohe Alexander Ivanovič Vladimírov. Pôsobil v rôznych veliteľských funkciách v armáde, potom bol poradcom ministra obrany pre otázky vojenskej reformy a vedúcim analytickej skupiny pre problémy ozbrojených síl administratívy prezidenta Ruskej federácie. Poznamenal, že jeho praprapradedo je uvedený v Panteóne bitky národov pri Lipsku z roku 1813. Odvtedy v ich rode v každej generácii bol nejaký dôstojník. Jeho syn je tiež dôstojníkom ruskej armády a má už vnukov, z ktorých niektorý určite pôjde do armády. Generál Vladimírov pred nejakým rokom, dvoma dobrovoľne odišiel z armády, pretože nesúhlasí so súčasným riadením ruskej armády. Je podpredsedom Kolégia armádnych expertov Ruskej federácie, nevládnej organizácie, ktorá analyzuje problémy armády a svoje analýzy posiela vláde, prezidentovi, publikuje ich. Myslenie a vyjadrovanie generála Vladimírova je priamočiarejšie než mojich akademických partnerov. Podľa generála Vladimírova dôležitú úlohu vo svete hrajú civilizácie. Ich problém spočíva v tom, že nie sú navzájom komplementárne. Napríklad čínska civilizácia sa prejavuje v tom, že sa Číňania zaujímajú len o seba. Od Ruska potrebujú všetci len suroviny. Cieľom vojny je dosiahnuť komplementárnosť porobeného národa. Projekt občianskej spoločnosti je škodlivý, pretože je nástrojom na premieňanie národnej kultúry na niečo iné. Západ napomáha Poľsku uskutočniť projekt Veľkého Poľska, spočívajúceho v pohltení Pobaltia, Bieloruska, Ukrajiny a Moldavska. Rusko nemá na výber, musí uskutočniť svoj geopolitický projekt, ktorý spočíva v harmonizovaní Východu so Západom. V súčasnosti je Rusko slabé a potrebuje zosilnieť, čiže teraz by Rusko nemalo bojovať. NATO vojensky teraz nič neznamená. Generál Vladimírov bol v r. 1998 v ruskej delegácii, ktorá navštívila Belehrad. Navrhli vtedy rozdelenie Kosova približne v štýle ako je rozdelený Cyprus. To znamená, že by sa vytvorila akási zelená línia, ktorá by v Kosove oddeľovala Srbov od Albáncov. Ani prezident Miloševič, ani USA tento plán neprijali. Západ sa snažil všemožne vytlačiť Rusko z usporiadania Kosova. Napríklad keby v roku 1999 po skončení bombardovania Juhoslávie boli priznali Rusku samostatný sektor, v ktorom by žili prevažne Srbi, Rusko by bolo schopné zabezpečiť ochranu Srbov. Pýtal som sa generála Vladimírova, ako vidí vojenské zabezpečenia existencie Izraela. Generál odpovedal, že problém je v tom, že Izrael sa príliš viaže iba na USA. Ak by USA utrpeli strategickú porážku, malo by to neblahé dôsledky pre Izrael. Pre taký prípad generál vidí východisko – Židia z Izraela sa môžu vrátiť do Ruska, kde nájdu priestor aj dobré podmienky pre svoj vlastný rozvoj. Generál Vladimírov je autorom viacerých kníh k otázkam vojenskej stratégie. Keď som sa snažil v nasledujúcich dňoch v moskovských kníhkupectvách kúpiť aspoň niektorú z nich, všetky boli vypredané.

Ďalším kritikom pomerov v súčasnej ruskej armáde je generálplukovník v zálohe Leonid Ivašov. Je absolventom najvyšších sovietskych a ruských vojenských akadémií, má za sebou veliteľské funkcie v armáde, ale zároveň je doktorom historických vied, profesorom a viceprezidentom Akadémie geopolitických vied. Taktiež odišiel z armády, pretože nesúhlasí s jej súčasným vedením a najmä so spôsobom, ako sa ruská armáda buduje. V súčasnosti pôsobí v ďalšej nevládnej organizácií bývalých vysokých dôstojníkov armády. Je autorom viacerých kníh. Hovorí, že v ruskej armáde poklesla morálka a obrana krajiny sa stala záležitosťou peňazí, nie záležitosťou vlastenectva. Každoročne upadá vojenská technika, pretože armáda nakupuje iba minimum nových zbraní. Ale celkovo je optimista. Svet nech sa neponáhľa pochovávať Rusko. Generála Ivašova považujú za spoluautora Primakovovej koncepcie spojenectva Rusko – Čína – India.

Sergej Alexandrovič Karaganov je pracovníkom Ústavu Európy Ruskej akadémie vied. Zároveň je zástupcom šéfredaktora časopisu Rusko v globálnej politike, ktorý Ruská akadémia vied vydáva v spolupráci s americkým časopisom Foreign Affairs. Jeho články najmä o európskej politike Ruska publikujú médiá v celom svete. Karaganov hovorí, že niet koncepcie rozvoja vzťahov medzi Ruskom a Európskou úniou ani v Rusku, ani v Európskej únii. Spojené štáty sa pokúšajú miešať do vzťahov Ruska a EÚ, ale do toho ich netreba pustiť. Ako modely vzťahov Ruska a EÚ prichádzajú do úvahy: plná integrácia oboch, ako nižší stupeň akýsi zväz Ruska a Európskej únie a ešte nižší stupeň ekonomické zblíženie v rozličnom rozsahu. Karaganov povedal, že proti plnej integrácii, aj proti zväzu Ruska a Európskej únie je v Rusku nová ruská buržoázia, zrodená privatizáciou deväťdesiatych rokov, a takisto predstavitelia silových orgánov. Obe skupiny vidia v príliš úzkom spojení Ruska a Európskej únie obmedzenia pre ruskú stranu. Najmä „silovíki“ sa boja, že Európska únia by im zviazala ruky. Ďalší problém vidí Karaganov v tom, že Ruská federácia začala zbližovanie s Európskou úniou podľa vízie generála de Gaulla, ako s Európou vlastí. Európska únia však už vyznáva iné hodnoty, ktoré pre Rusko nie sú plne akceptovateľné. Pokiaľ ide o rozšírenie NATO smerom na východ, toto už neohrozuje Ruskú federáciu, ale obmedzuje politické možnosti Ruska. Aj Karaganov ma upozornil na dôležitý rok 2007, ktorý sa rýchlo blíži. Vtedy uplynie platnosť dohody Ruska a EÚ o strategickom partnerstve. Vzťahy Ruska a Európskej únie sú už dnes inde než boli pred desiatimi rokmi. Preto mechanické predĺženie platnosti dohody, ktoré by bolo možné, v skutočnosti by skôr zakrývalo skutočný stav vzťahov Ruska a EÚ, než by ho rozvíjalo. V Ústave Európy Ruskej akadémie vied sa preto diskutuje o odporúčaní pre prezidenta Putina, aby Rusko vyjednávalo s EÚ o zmene doterajšej dohody, ale aby ju jednoducho nepredlžovalo. K súčasným geopolitickým problémom Ruska poznamenáva, že niektoré z nich boli založené tesne po skončení vojny. Stalin chcel po vojne za každú cenu dostať pod sovietsky politický protektorát Poľsko, pretože cez Poľsko tradične tiahli armády na Rusko. Keby bol radšej trval na Grécku, kde v tom čase úspešne bojovali prosovietski partizáni a celkový postoj Grékov bol viac prosovietsky než Poliakov, bol by dostal prístup k Stredozemnému moru a možno by dnes Rusko nemalo také problémy, aké má. Aj Karaganova som sa opýtal, ako vidí súčasné poslanie Ruska vo svete. Odpovedal mi podobne ako predošlí moji partneri. Ide o to, aby Rusko vyžilo a prekvitalo.

Alexej Georgijevič Arbatov je výskumným pracovníkom Carnegieho centra v Moskve. Jeho otec Georgij Arbatov bol kedysi zakladateľom Ústavu USA – Kanady Ruskej akadémie vied. Bolo to hlavné poradné stredisko sovietskej vlády a Komunistickej strany v otázkach politiky voči Spojeným štátom, čiže globálnej politiky. Georgija Arbatova spomína Henry Kissinger vo svojich pamätiach. Pýtal som sa Alexeja Arbatova, či jeho otec ešte žije, odpovedal mi, že áno, je už dôchodca, má vyše 80 rokov, ale stále sa zaujíma o politiku.

Alexej Arbatov hovorí, že v r. 2004 – 2005 sa de facto zastavila integrácia Ruska s Európskou úniou. Na vine je predovšetkým ruská elita, ktorá si chce zachovať samostatnosť a len ad hoc sa integrovať s Európskou úniou. Pri takomto modele integrácie však Ruská federácia bude zaostávať. Prezident Putin má záujem na čo najväčšom zblížení s Európskou úniou. Vo všeobecnosti prezident Putin uvažuje v európskom smere. Koniec koncov za Uralom žije iba 15 % obyvateľov Ruskej federácie, ťažisko Ruska je v Európe. Podľa Arbatova Zbigniew Brzezinski si neželá, aby sa Ruská federácia integrovala do Európskej únie. Rusko však bude pre Európsku úniu ohromným prínosom. Prinesie do EÚ obrovské prírodné bohatstvo zo stabilného prostredia; ďalej prinesie EÚ bezpečnosť z východu. Pýtal som sa Arbatova, ako hodnotí Brzezinského názor vyjadrený v jeho knihe Veľká šachovnica, že Rusko stojí pred tzv. dilemou jedinej alternatívy. Ruská dilema znamená, že Rusku nezostáva iné než prijať západné pravidlá hry, ale podľa tých pravidiel sa Rusko rozpadne na tri štáty, Európske Rusko, Sibír a Ďaleký východ. Arbatov odpovedá, že rozpad Ruska bol vždy želaním Zbigniewa Brzezinského. Rusi žijúci na Sibíri a Ďalekom východe sú však väčší ruskí vlastenci než samotní obyvatelia Moskvy. Pokiaľ ide o NATO, ani Arbatov nevidí v súčasnosti ohrozenie Ruska zo strany NATO. Samotná Rada Rusko – NATO je iba prikrývkou bez vlastnej stratégie. Pýtal som sa, prečo Michail Gorbačov pri rozhovoroch s Reaganom nežiadal záruky, že sa NATO nerozšíri smerom na východ. Arbatov mi povedal, že vtedy sa ešte nevedelo, že Sovietsky zväz sa rozpadne, ani že sa rozpadne Varšavská zmluva. V súčasnej situácii by NATO malo prijať za svojho člena aj Ruskú federáciu. Projekt akejsi aliancie Ruska, Číny a Indie pokladá Arbatov za nerealistickú schému. Ani India, ani Čína nepôjdu s Ruskom proti Spojeným štátom. Samotné Rusko je pre nich málo ako partner. Hlavným partnerom Ruska je Európska únia. Politické pozície EÚ a Ruska sú väčšinou podobné. Európsku úniu oprávnene zaujíma aj vnútorná politika Ruskej federácie. Pokiaľ ide o problém Čečenska, podľa Arbatova sa malo Rusko po Lebeďových dohodách s Dudajevom buď ďalej dohodnúť na nejakom čo iba formálnom zotrvaní Čečenska v rámci Ruskej federácie a inak ponechať Čečensko samo na seba, alebo by malo odhradiť vojensky Čečensko od ostatného územia, aby Čečenci neohrozovali okolité oblasti Ruska. Za súčasný základný problém Ruska považuje záchranu ruskej kultúry v orbite európskej civilizácie.

Alexej Arbatov je aj autorom vojenskej doktríny strany JABLOKO, ktorá je v súčasnosti mimoparlamentnou stranou. V doktríne navrhuje profesionalizáciu ruskej armády, zníženie jej stavu na 500 – 600 tisíc tak, aby bolo možné zo štátneho rozpočtu výraznejšie modernizovať výzbroj armády. Treba zmeniť súčasnú výstavbu armády, ktorá sa na 70 – 80 % pripravuje na odrazenie útoku NATO. Zlepšiť výcvik a zvýšiť mobilitu armády tak, aby v prípade vážneho konfliktu na východe alebo na juhu Ruska pravidelná armáda, prípadne posilnená o záložné jednotky typu amerických národných gárd, bola schopná zadržať protivníka na dva-tri týždne, aby politické vedenie štátu mohlo kvalifikovane prijať rozhodnutie o prípadnom použití jadrových zbraní.

Tatiana Parchalinová je zástupkyňou riaditeľa Ústavu vedeckých informácií v sociálnych vedách Ruskej akadémie vied. Spomedzi mojich partnerov je najkritickejšia k pomerom v Rusku. Uvádza, že v Rusku dochádza k reaktivácii sovietskej byrokracie. Neobyčajne stúpa korupcia byrokratického aparátu. To všetko vedie k dezintegrácii Ruska. Jediným veľmocenským nástrojom Ruska zostali jadrové zbrane. Na Ďalekom východe Ruska Číňania tvoria pracovné miesta a zamestnávajú Rusov. Rusko nemá žiadnu stratégiu ako udržať tento priestor. Podľa sociologického prieskumu až 80 % ruských žien na Ďalekom východe chce čínskych mužov, pretože sú spoľahlivejší ako Rusi. Primakovov projekt spojenectva Ruska, Číny a Indie bol iluzórny, pretože ani Čína, ani India nepôjdu proti Západu. Ruskí byrokrati by chceli vzťahy s Európskou úniou upraviť približne podľa vzoru vzťahov s NATO. Zachovať si úplnú samostatnosť a vytvoriť len akúsi vrcholovú radu Ruská federácia – Európska únia na preberanie výhod z Európskej únie.

Jevgenij Michajlovič Kožokin je riaditeľom Ruského ústavu strategických štúdií. Je to výskumné pracovisko pre ruskú vládu a administratívu prezidenta. Ústav vydáva rozličné publikácie k medzinárodnej politike. Pravidelne vydáva Almanach, v ktorom uverejňuje či svoje výskumné práce alebo aj články ďalších autorov. Už to vôbec nie je utajené pracovisko, ktorého práce nesú pečiatku „Soveršenno sekretno“. Tézy svojich prác sú pripravení obhajovať v akejkoľvek vedeckej diskusii. Jevgenij Kožokin vidí problém súčasného Ruska v tom, že pôvodne socialistické hospodárstvo bolo takmer úplne sprivatizované, ale podniky neuznávajú svoju zodpovednosť za krajinu. Upozornil ma na názorové rozčlenenie ruskej elity a spoločnosti vôbec. Elita Moskvy a Petrohradu je zameraná takmer úplne na Západ. Ostatná ruská inteligencia je už iná a v mase ľudu prevažuje vlastenectvo k Rusku. Úradníctvo a armáda Ruska viac rešpektujú ľud. Prakticky nikto v Rusku nie je protizápadný. Aj Ruská federácia sa vyvíja prevažne západným smerom, ale nie je to bezpodmienečné prijímanie západných kritérií. Ruská spoločnosť prevažne prijímala rozšírenie NATO negatívne. Netreba mať strach z nejakého eurázijstva v Rusku. Je to mýtus, ktorý vytvorila ruská biela emigrácia na Západe. Vo vnútornej politike už Vladimír Žirinovskij nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo nástupu smerom k fašizmu. Vo vnútornej ruskej politike je Žirinovskij takmer smiešny.

Na záver môjho pobytu ma prijal námestník ministra zahraničných vecí Ruskej federácie Vladimír Alexejevič Čižov. Zaujímal sa o moje dojmy z Ruska a rozprávali sme všeobecne aj o vzťahoch Slovenska a Ruska. Zhodou okolností prijatie sa uskutočnilo práve v deň, keď vo Vladivostoku prebiehala prvá schôdza ministrov zahraničných vecí Ruska, Číny a Indie. Krátko na to nasledovalo stretnutie Šanghajského združenia spolupráce, ktorého členmi sú Čína, Rusko a niektoré stredoázijské republiky. Zasadnutie vyzvalo Spojené štáty, aby stanovili termín stiahnutia svojich vojakov zo základní v Strednej Ázii. Uzbekistan nedávno vyzval Američanov, aby zo základní v Uzbekistane odišli. V auguste tohto roku sa uskutočnilo prvé rusko-čínske vojenské cvičenie. Pýtal som sa pána Čižova na realitu rusko-čínsko-indickej spolupráce. Námestník ministra sa vyjadroval veľmi opatrne. Zo slovensko-ruských vzťahov som spomenul, ako sa ozvali na Slovensku hlasy, aby po zásahu proti JUKOSU ruská strana predala naspäť Slovensku akcie v slovenskom Transpetrole, ktoré pred pár rokmi slovenská strana platne odpre­dala JUKOSU. Námestník Čižov sa opäť vyjadroval diplomaticky, ale spomenul, že obdobný ani nie problém sa vyskytol v Maďarsku, kde mal JUKOS akcie v spoločnosti MOL. Maďarská strana jednoducho navrhla Rusku, aby iná ruská firma prevzala investície v MOL-e.

Názory mojich partnerov odrážajú súčasnú podobu ruského strategického uvažovania, ktoré bolo Rusku vždy vlastné. Neviem posúdiť, či sú verným odrazom prevažujúcich názorov celého Ruska. Ako povedal Jevgenij Kožokin, moskovská a petrohradská elita akoby boli trochu odtrhnuté od ostatného Ruska. Ale jej názory ovládajú hlavné ruské médiá a cez ne prúdia do sveta. Profesor Grinberg z môjho školiteľského ústavu povedal, že liberálno-prozápadná elita Moskvy a Petrohradu je usilovnejšia v prispievaní do médií než zástancovia iných myšlienkových prúdov v Rusku.

Vzťah Ruska a Európy inšpiroval už mnohých ľudí k rozmýšľaniu a písaniu, pretože je to vzťah existenčný pre obe strany. T. G. Masaryk napísal štyri objemné zväzky pod názvom Rusko a Evropa. Masaryk cituje Dostojevského, ktorému bola Európa „svätá a strašná“. Také nejaké sa javí aj nám Rusko. Súčasná ruská autorka to vyjadrila v politologickej reči. Natália Naročnickaja je poslankyňou Štátnej dumy za stranu Rodina (Vlasť). Nedávno jej vyšla kniha pod názvom Rusko a Rusi vo svetových dejinách. Je to akási politologická obrana Ruska proti Západu. Z knihy sa dozvieme pikantné zaujímavosti. Napríklad, ako pápež poslal delegáciu k cárovi Ivanovi IV. Hroznému s návrhom, aby Ivan Hrozný po dobytí Kazane pokračoval vo vojne proti Turecku. Za odmenu mu sľuboval kráľovský titul. S podobným návrhom sa obrátil na Ivana Hrozného aj nemecký cisár. Keby bol Ivan Hrozný prijal ponuku pápeža a cisára, Turci by sa asi neboli dostali pod Viedeň, Maltézski rytieri by nemuseli s toľkými obeťami brániť Maltu a všetky generácie až po nás by oslavovali Ivana Hrozného ako veľkého kráľa. On však ponuku pápeža neprijal, práve naopak, zaplietol sa do vojny proti Livónsku, dnešnému Pobaltiu, čím – podľa niektorých ruských historikov – prehĺbil rozkol medzi Ruskom a Európou. Naročnickaja interpretuje ruské dejiny ako zápas kresťanského Ruska a liberalizovanej postkresťanskej Európy. Natália Naročnickaja na viacerých miestach polemizuje s najradikálnejším americkým antirusistom Richardom Pipesom. Pipes vidí ako jeden z hlavných problémov ruských dejín formu boja ruskej opozície proti absolutizmu. Podľa Pipesa ruská opozícia mala sklon usmerniť svoj zápas do podoby boja za ideály, nie za konkrétne triedne záujmy. Pipes to kritizuje. Naročnickaja cituje, ako už pred I. svetovou vojnou západné krajiny mali v pláne rozdeliť Rusko, možno podobne ako to dnes formuluje Zbigniew Brzezinski.

Tri týždne v Moskve sú zúfalo málo na poznanie krajiny. Predsa však sa mi črtajú niektoré závery. Rusko sa nachádza v komplikovanej vnútro- aj zahraničnopolitickej situácii, na ktorú iba hľadá odpoveď. Geopoliticky sú iba dva štáty na svete v iracionálnej situácii – Rusko a Izrael. Kým Rusko nestabilizuje svoje geopolitické postavenie – a to môže trvať ešte aj desaťročia – nemožno očakávať od neho žiadnu zásadnú zahraničnopolitickú iniciatívu. Dnešné Rusko hospodári so svojimi silami ďaleko opatrnejšie než s nimi hospodárili komunisti. Nepúšťa sa do politických projektov nad svoje sily, ale kde sa naskytne príležitosť, snaží sa ju využiť. Spojené štáty zatláčajú Rusko, kde sa len dá, ale zatláčajú aj Čínu. Nuž Rusko vstúpilo s Čínou a stredoázijskými republikami do Šanghajskej organizácie pre spoluprácu a spolu kladú zábrany americkej moci tak, ako sú schopní. Čína musí po očku striehnuť na Japonsko a v tom spore sa môže spoľahnúť na ruskú podporu, pokým nebude preháňať svoj tlak na Ďalekom východe. Spojené štáty sa vyhrážajú vojnou Iránu, ale Rusko dodáva Iránu vo veľkom zbrane. Rusko-indické väzby majú dávnu tradíciu. Rusko sa snaží získať pre seba čas na stabilizáciu. Vo vnútornej politike sa javí prezident Putin ako stredový hráč medzi krajnými pozíciami liberálnych „západníkov“ a hlásateľov autoritatívnej línie záchrany Ruska.

Nám nemôže byť ľahostajné, čo sa deje v Rusku a okolo Ruska. Súčasné usporiadanie v Strednej Európe je výsledkom dvoch svetových vojen, na ktorých sa Rusko významne zúčastnilo, v druhej patrilo medzi hlavných víťazov. Ak by došlo k strategickému oslabeniu Ruska, existujúce usporiadanie by sa neudržalo, pretože by zanikla jedna z hlavných síl podieľajúcich sa na jeho vytvorení. Ale zmena usporiadania v Strednej Európe by bola spojená s rokmi chaosu, možno vojen. Na Rusko sa nemožno spoliehať, ale Rusku sa nemá jeho situácia ešte viac komplikovať zvonka. Pre geopolitické posilnenie Európy by bolo optimálne, keby sa našlo vyhovujúce prepojenie Ruska a Európskej únie. Stredná aj západná Európa by mala pozorovať vnútorný vývoj Ruska so žičlivou účasťou.