Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Komunistický sen

Číslo 4/2009 · Pavol Minárik · Čítanosť článku: 2175
 

Komunisti vedeli vždy a presne, kto sú ich smrteľní nepriatelia. Svedomie, človek s morálkou, rodina, cirkev. Jednoducho spoločnosť, kde jeden za druhého cíti zodpovednosť a je ochotný sa obetovať. Preto cieľavedome rozbíjali tradičné spoločenstvá a jednotlivca izolovali najmä od morálnych vzorov. Kňazov od veriacich, deti od rodičov, človeka od človeka. Cieľom bol vykorenený jednotlivec, vyučený nevzdelanec, osamelý a manipulovateľný človek. Prostriedkom menšie či väčšie Petržalky. Aby ich naplnili, budovali sa Slovnafty. Tak vyzerala komunistická industrializácia po druhej svetovej vojne. Podarilo sa im vytrhnúť z prirodzeného zázemia množstvo ľudí, ktorí sa nikdy úplne nezrástli s novým prostredím. Rozbiť tradičné osídlenie a proletarizovať centrá, atomizovať intelektuálnu elitu. Humanitná vzdelanosť chradla. Na úplnú devastáciu to však nestačilo. Aj Slovnafty predsa len poskytovali zmysluplnú prácu, aj tam sa tvorili hodnoty. Práca, čo ako nanútená a jednoduchá, ale predsa len produkujúca hodnoty, môže síce fyzicky ničiť, môže ubíjať ducha, ale morálku nezničí. Morálku ničí iba práca, ktorá je proti človeku – nič neprináša, nič neprodukuje. Takou sú bezpochyby prostitúcia a jej organizovanie, produkcia drog a ich šírenie a, samozrejme, organizovanie hazardu.

Každý, kto chce riadiť štát, to musí vedieť. To je zodpovednosť politika. Každý, kto rozhoduje, kto bude riadiť štát, musí vyberať i s týmto zreteľom. To je zodpovednosť voliča. Jedno je mať heslo „My budujeme sociálny štát“ a iné sociálny štát budovať. Sociálne štáty hráčske brlohy nebudujú. Nech by boli akokoľvek noblesné. Ani ich nepodporujú a už vôbec sa nechvália tým, že sú široko-ďaleko najväčšie.

Starí komunisti svetlejších zajtrajškov zničili mnoho tradičného a vymysleli Petržalky a Slovnafty. Popretŕhali väzby, zuniformovali národ, zruinovali krajinu. Svedomie otupelo, morálku podkopali, ale jedno i druhé zostalo. Museli sa vylízať z ťažkých rán, ale prežili. Inak by nebol November ’89, inak by nebol porazený Mečiar, a ak si ich zachováme, zbavíme sa aj novodobých komunistov. Mladým komunistom hovoriacim o sociálnom štáte sa totiž z pozícií nechce. Keď nepomohol Slovnaft, tešia sa z Metropolisu. Za týmto názvom sa totiž skrýva snaha vybudovať na okraji Bratislavy mamutí kolos hazardu, slovenské Mesto hriechu, ako Američania volajú Las Vegas. Čo to vlastne má byť? Najväčšie hráčske centrum v Európe. Nenechajme sa opiť romantickými predstavami z bondoviek. Takéto centrum nie je jedna sála v klasicistickej budove uprostred parku, s miliónovými limuzínami značky Rolls-Royce a Bently. Tichá hudba, niekoľko ruletových stolov, snobskí páni, dôstojné dámy, šampanské. Aj keď nevylučujem, že i niečo také tam bude. Takéto centrum je fabrika na to, ako veľa ľudí pripraviť o veľké peniaze. Poväčšine cez tisíce jednorukých zlodejov – výherných automatov, na ktorých sa zaručene prehráva. Miesto, kde sa pomerne veľké percento z hráčov dostane na mizinu a mnoho z nich sa zruinuje tak, že sa z nich stanú patologickí hráči. To sú úplne rovnaké trosky ako narkomani. Je to fabrika na peniaze. Samozrejme, nie pre hráčov, ale majiteľov. Fabrika na výrobu nešťastníkov so zničeným zdravím i kariérou, fabrika na ničenie rodín. Miesto na ničenie morálky hráčov i personálu, lebo tam sa nič neprodukuje, len sa ponúka chiméra šťastia, klam veľkého bezprácneho príjmu, čo v konečnom dôsledku parazituje na nivočení človeka. Nečudo, že na takýto biznis sa nabaľujú aktivity ako prostitúcia či drogy, a to všetko v rozmeroch, ktoré si ťažko predstaviť bez prítomnosti organizovaného zločinu. To všetko pre zhruba toľko hráčov ročne, ako je na Slovensku obyvateľov. Do štyristotisícovej Bratislavy by malo denne prísť až 15 000 hráčov. Ako zvládneme toľko hráčov, ochrankárov (vrátane tých rusky hovoriacich), prostitútok, dílerov a pasákov?

Minister financií, ako sa nám sám pochválil, sám tento projekt dohodol. Markíza to bez štipky pochybnosti spropagovala a pochválila. A nestalo sa nič. Naše hlavné mesto sa cez svojich zvolených zástupcov nemá k tomu, aby sa bránilo. Keď som tento problém otvoril v mestskom zastupiteľstve, jediná povšimnutiahodná pripomienka znela: „Mesto hriechu mi nevadí, len aby tam bolo dosť parkovacích miest.“ Ostatní sa tvárili, akoby o nič nešlo. Tvárili sa, akoby to bol virtuálny projekt. Ktovie, či sa to vôbec bude stavať? Ale prečo by potom magistrát pripravoval zmenu územného plánu? Rovnako nikoho nevzrušuje, že minister financií potichučky a bez diskusie zmenil cez druhé čítanie zákon o hazardných hrách. Kto si to pozrie, akoby znovu čítal projekt hazardného megacentra Metropolis. A nielen projekt. V medzičase schválenom a „sociálnym“ prezidentom podpísanom zákone sú snáď všetky sny budúceho prevádzkovateľa. Odvody, ktoré sa nepočítajú z hracieho miesta (to sa dobre kontroluje), ale z obratu, navyše nastavené degresívne (minister nás zavádza, že pre túto investíciu nebudú žiadne úľavy), vyradenie konkurencie (zavedením minimálnej veľkosti hráčskeho centra, a to tak, že je zrejmé, že dve také veľké centrá sa naozaj neuživia), a tak ďalej...

Všade v normálnom svete sa proti hazardu postupuje tvrdo a potláča sa. V Čechách sú okolo neho politické škandály. V poslaneckej snemovni sa na túto tému tvrdo zápasí. Ich mestá sa vzbúrili, keď ministerstvo financií udelilo nové licencie na hracie miesta v mieste ich pôsobenia, zatiaľ čo radnice ich s námahou obmedzovali. V Poľsku za rozhovory s prevádzkovateľmi hazardu padajú ministri (dvaja plus ďalší traja štátni tajomníci) a vláda, aby sa očistila, predkladá prísne reštriktívny zákon o hazardných hrách. Zo Slovinska tento projekt vypoklonkovali. Dokonca z Bahám (kde pritúlili Koženého) ich posielajú preč. V Spojených štátoch sú herne za hranicami pobrežného pásma alebo v púšťach Nevady. Aj Rusi, na ktorých mnohí tak radi pozerajú cez prsty, ich posielajú za Ural. Len minister Počiatek ich uvádza do hlavného mesta. Fico a Počiatek tým zabíjajú hneď dve muchy jednou ranou. Pokračujú v programe prednovembrových komunistov zlomiť človeka, zničiť svedomie a morálku. Zároveň si generujú prostriedky na podplácanie voliča, na trináste dôchodky, sociálne-nesociálne podniky. Komu už záleží na tom, že to bude zo špinavých peňazí?! A možno zabíjajú aj tretiu muchu. „Zarábajú si“ prostriedky na svoj osobný únik zo zdevastovaného Slovenska. Keď nie za hranice, tak aspoň do bezpečia opevnených rezidencií na Slavíne alebo kdesi pod Tatrami. Starým komunistom sme nakoniec nedovolili, aby nám úplne zničili svedomie a morálku. Dovolíme to ich nasledovníkom? Osobne som urobil všetko, aby to tak nebolo. Mne sa nechce podriadiť sa im a ani pred nimi utekať. Ani do vnútornej emigrácie. Som presvedčený, že sa im treba vzoprieť. Žijeme predsa v slobodnej krajine.

Namiesto záveru dovoľte malý dodatok. Pre nás síce nie je dôležité, kto je investor, ale kto to chce presadiť a či sa mu to podarí. Ak by však niekto pochyboval o reálnosti takej obrovskej investície v čase krízy, tak ako investor sa prezentovala americká firma Harrah's Entertainment s ročným výnosom zhruba 10,8 miliárd dolárov za rok 2007. Mimochodom, príjem slovenského štátneho rozpočtu bol v roku 2007 v prepočte 13,6 miliardy dolárov. Sú to teda celkom rovnocenní partneri.

Autor je poslancom NR SR.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.