Matematický génius so svedomím

Číslo 4/2009 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 4010
 

Koniec roka patril dvadsiatemu výročiu Novembra 1989 a našim spomienkam na komunizmus a jeho pád. Napriek brutálnej fyzickej prevahe komunizmus padol, pretože nezodpovedal večnej túžbe ľudí žiť v súlade so svojím svedomím, túžbe po pravde a spravodlivosti. Pojmy ako svedomie, pravda a spravodlivosť znejú vari pateticky. Dejiny však uvádzajú nemálo príkladov ľudí, ktorí túto túžbu premenili na svoje konkrétne statočné činy a postoje.

Komunizmus zastrašoval ľudí mnohými spôsobmi. V prvej fáze používal hrubé násilie, vrátane žalárov a šibeníc. V druhej fáze, keď už bol národ dostatočne zastrašený, používal režim hrozbu straty zamestnania a znemožnenia kariéry. Táto metóda bola účinná. Je ťažké mať talent, intelekt a musieť si vyberať v neľahkej voľbe: Alebo tento talent rozvíjať a budovať si kariéru a zaslúžené postavenie, avšak za cenu potlačenia vlastného svedomia, alebo ostať verný svojmu presvedčeniu a zaplatiť za to strádaním.

Zápas o svedomie bude trvať do konca sveta. Je dobré pripomenúť si na posilnenie ducha príbehy ľudí, ktorí preukázali v tomto zápase napriek osamelosti neuveriteľnú húževnatosť a viedli svoj boj až do víťazstva.

Meno Augustin Louis Cauchy nie je ľuďom 21. storočia bežne známe. Jeho meno však poznajú milióny matematikov. Cauchyho integrálna veta, Cauchyho integrálny vzorec, Cauchyho veta o strednej hodnote, cauchyovské postupnosti... Množstvo pojmov a objavov v matematickej analýze nesie Cauchyho meno.

Desiatky miliónov žijúcich absolventov technických univerzít na celom svete si možno jeho meno už nepamätajú, ale tak či onak v prvých ročníkoch štúdia prešli kurzom matematickej analýzy, ktorá im bola prednášaná viac-menej vo forme stanovenej pred takmer dvesto rokmi Cauchym. Pred skúškami z analýzy ich zrejme v bezsenných nociach trápila terminológia, používajúca záhadné symboly epsilon a delta. Vďačili za ňu Cauchymu. Poznám ich pocity, lebo i ja som vo veku maturanta hľadel na tie epsilony a delty s malou vierou v to, že by som ich mohol niekedy pochopiť.

Základy matematickej analýzy položili sto rokov pred Cauchym Isaac Newton a Gottfried Wilhelm Leibniz. Až Cauchy z nej však urobil nepriestrelnú exaktnú vedu, v ktorej každý pojem je presný a každé tvrdenie je presne sformulované. Jeho učebnica Course d´ analyse z roku 1821 sa stala základom pre štúdium matematickej analýzy.

Matematici požívajú povesť ľudí odtrhnutých od spoločenského diania, ale je to povesť klamlivá. Cauchyho starší matematický kolega Pierre Simon Laplace bol krátko Napoleonovým ministrom vnútra, neskôr senátorom. Cauchy nemal nikdy politické ambície. Zviedol však zápas proti politickej moci.

Na životný príbeh Augustina Louisa Cauchyho ma ešte ako študenta matematiky upozornil počas prednášky profesor Marko Švec, keď jednou vetou spomenul Cauchyho rojalistické presvedčenie. Cauchy bol zbožný francúzsky katolík. Tým bol i osamelý v parížskom intelektuálnom a vedeckom prostredí, ktoré bolo prostredím liberálnym. V tomto prostredí sa vznášal duch Voltaira, osvietenstva, encyklopedistov a Francúzskej revolúcie. Cauchy si to uvedomoval. Ako 21-ročný v roku 1810 píše svojej matke: „Hovoria, že moja zbožnosť ma robí pyšným, arogantným a zaslepeným...“

Cauchy sa stal matematickou hviezdou prvej veľkosti. Vo veku 27 rokov sa stal členom Akadémie vied a profesorom. Potom zasiahla politika. Rok 1830 bol vo Francúzsku rokom ďalšej zo série revolúcií. O svoj trón prišiel kráľ Karol X. Karol bol bratom popraveného Ľudovíta XVI. Pre Cauchyho predstavoval kráľovský rod Bourbonovcov katolícku vieru, a preto bol Cauchy principiálnym rojalistom. Pád Karola privodili liberálni politici, preto Cauchy nikdy nemohol podporovať Karolovho nástupcu Ľudovíta Filipa. Ľudovít Filip bol členom vedľajšej, orleánskej kráľovskej vetvy, ktorá za posledné desaťročia koketovala s revolučnými myšlienkami.

Ľuďom 21. storočia sa môžu zdať rozdiely medzi Karolom X. a Ľudovítom Filipom zanedbateľné. Vernému katolíkovi vtedajšej doby však mohla pripadať podpora Ľudovíta Filipa asi tak, ako slovenskému katolíkovi 2. polovice 20. storočia mohol pripadať vstup do komunistickej strany.

Nešlo však o teoretický problém. V dobe Ľudovíta Filipa bol každý štátny zamestnanec povinný zložiť prísahu vernosti kráľovi. Cauchy bol už 14 rokov profesorom technickej univerzity Ecole polytechnique, povinnosť zložiť prísahu sa teda týkala aj jeho. A on prísahu zložiť odmietol. Najslávnejší žijúci francúzsky matematik v dôsledku toho nemohol pôsobiť na francúzskej univerzite.

Emigroval preto do cudziny, kde pôsobil vo švajčiarskom Fribourgu, v Turíne a v Prahe, často v neľahkých a ponižujúcich podmienkach. Až v roku 1834 sa k nemu pripojila jeho manželka s dvoma dcérami. Do Francúzska sa vrátili v roku 1838, ale Cauchy naďalej odmietal zložiť prísahu vernosti. Bol zvolený do Bureau des Longitudes, vedeckého inštitútu pre navigáciu a geodéziu. Bez zloženej prísahy však kráľ odmietol schváliť voľbu. Cauchy sa živil učením na jezuitskej škole a v roku 1843 publikoval svoju zásadnú obranu akademickej slobody myslenia.

Zvíťazil až po osemnástich rokoch. Rok 1848 bol revolučným rokom. Režim Ľudovíta Filipa padol a Francúzsko sa stalo republikou. Súčasťou politických zmien bolo i zrušenie povinnej prísahy vernosti u štátnych zamestnancov. Toto zrušenie nebolo ničím iným ako uznaním práva na výhradu vo svedomí. 59-ročný Cauchy sa vrátil na univerzitu.

Za týmto víťazstvom nasledovalo i ďalšie nečakané víťazstvo. Republika nemala dlhé trvanie, vzniklo cisárstvo s cisárom Napoleonom III. S cisárstvom sa vrátila i povinná prísaha vernosti. Cisár rozhodol, že Cauchy prísahu vernosti skladať nemusí.

Cauchy mal nepochybne i také ľudské vlastnosti, ktoré ho nectili. Mladší kolegovia sa sťažovali na jeho nezáujem o ich videnie ďalšieho vývoja v matematike. Jeho videnie sveta ho vždy vyčleňovalo z vlastného matematického sveta. Jeden z jeho žiakov, ktorý tiež dosiahol veľkosť, Niels Henrik Abel (spomeňme abelovské grupy), o Cauchym povedal: „Je to blázon a nedá sa s tým nič robiť, ale je jediný, ktorý dnes vie, ako treba robiť matematiku.“

Cauchy však dokázal i obetavo preukázať lásku k blížnemu. Mladému kolegovi Charlesovi Hermitovi (známy napr. Hermitovými polynómami) pomáhal finančne, keď Hermite ťažko ochorel na kiahne. Zároveň pritiahol Hermita ku katolíckej viere. Angažoval sa tiež v prospech Írov počas írskeho hladomoru.

Posledné roky svojho života strávil Cauchy v mestečku Sceaux pri Paríži v kruhu rodiny. Jeho posledný zaznamenaný výrok znie: „Muži odchádzajú, ale ich skutky ostávajú.“ Zomrel v roku 1857 pokojne, zaopatrený sviatosťami, s menami Ježiša, Márie a Jozefa na perách.

Súčasný matematik William Waterhouse vidí jeho matematické dielo a politicko-náboženské postoje ako jeden celok: „Tak ako by nikdy neurobil nesprávny dôkaz, tak by nikdy neprisahal nesprávnu prísahu. Zdá sa, že i jeho nezlomnosti, rovnako ako jeho géniu, vďačíme za Course d´ analyse.“

Augustin Louis Cauchy sa narodil pred 220 rokmi, v roku Francúzskej revolúcie, dvesto rokov pred pádom komunizmu v Európe. Jeho príbeh je neodmysliteľnou súčasťou ľudského údelu.