Boh a naše dejiny

Číslo 4/2009 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 2769
 

Nie je náhoda, že každý koniec roka nás Pán obdarúva vianočnou oktávou. Akoby nám narodením Krista chcel povedať, že večný Boh vstupuje do ľudských dejín aj preto, aby človeku ponúkol nadhľad a odstup od všetkého, čo sa v starom roku završuje a v novom začína odvíjať. Preto niet dôvodu vzdychať, že sú tu „zasa“ tie isté Vianoce. Udalosť Božieho narodenia je obsahovo vždy rovnaká, no udalosti ľudí sú premenlivé, nové, originálne. Len keď sa tento ľudský dynamizmus stretá s Božou nemennosťou, vzniká nová kvalita zvaná skúsenosť, ktorá je darom pre budúcnosť.

Rok 2009 bol volebný rok. Občania mali možnosť realizovať svoju osobnú slobodu a zodpovednosť tým, že vhodením volebného lístka označili osobu, ktorej by najviac dôverovali v príslušnej politickej funkcii. Nad úzko politický rozmer udalosti je to čosi nadčasové, totiž najtypickejšia ľudská schopnosť – konať voľbu. Od edenskej drámy pod stromom poznania dobrého a zlého je to aj sústavná voľba medzi dobrom a zlom, životom a smrťou. A odvtedy je každý rok vlastne dlhou reťazou rôznych typov rozhodnutí, ktorými si človek – obdarený rozumom a slobodnou vôľou – vyberá jednu z ponúkaných alternatív. Preto sú Vianoce na konci roka akýmsi nastavením zrkadla, ktoré sa zhutňuje vo výzve „všetko skúmať a dobrého sa držať“. Čo všetko sa však prezentuje ako „dobré“... Narodený Kristus v nás rok čo rok občerstvuje, čo je naozaj dobré. A že k dobru sa vstupuje cez „úzku bránu“, ktorou je náročné kritérium dobra, pravdy, lásky, krásy. Poslednou úzkou bránou bude brána našich posledných existenciálnych Vianoc: preto sa nám Boh každoročne narodil, aby sme sa na konci našich dní napokon my narodili pre neho.

Tento rok sme si pripomínali aj koniec éry, ktorá slobodné voľby nepoznala. Ateizačný komunizmus bol najradikálnejším spochybnením a deformáciou Božieho daru rozumu a slobody. Rozumu, ktorý zvažuje možnosti, a vôle, ktorá sa rozhoduje pre najlepšiu z nich. Informačný monopol štátostrany deformoval rozum, lebo mu upieral najpodstatnejší dynamizačný faktor, ktorým je variabilita informácií. Ideologicky nastavený informačný filter deformoval samotnú realitu, krásnu a inšpirujúcu práve vo svojej mnohorakosti, rôznorodosti, mnohovrstevnosti. No komunizmus deformoval aj vôľu, lebo sa ju snažil zakliať do väzenia strachu. Pyramídového strachu, kde sa všetci báli, lebo sa báli báť vlastného svedomia. Nie, nie všetci. Práve kvôli tým, čo sa dokázali nebáť, sme v novembri pred dvadsiatimi rokmi kľúčmi odzvonili tým, ktorí nás chceli držať pod zámkou. No ani vágna bezbrehá demokracia nie je výhra, ak ju nekoriguje Princíp, kódovaný do najhlbšej logiky všetkého stvorenia. Preto sa Ježiš každoročne rodí, aby nám pripomenul, že on je ten princíp, bez ktorého demokracia degraduje na anarchiu, na iracionálnu pseudodemokraciu.

A tak sme sa dvadsať rokov po páde berlínskej steny dožili toho, že sa aj v mene ľudských práv môže zakázať kríž – to je popri voľbách a výročí tretia príchuť uplynulých dvanástich mesiacov. Ale kríž, aký to paradox, je v skutočnosti znakom najvrcholnejšej slobody: ak sa niekto dokáže uprostred utrpenia úprimne modliť za tých, ktorí mu ho spôsobili, je bezkonkurenčne najnezávislejší. Príkrosť betlehemského odmietnutia je predobrazom Golgoty. Preto sa nám Ježiš znovu na konci roka rodí pripomínajúc, že kríž síce môžeme zvesiť z tried a úradov, ale zo svojho života a vzťahov ho neodstránime nikdy. Ba čím viac sa o to budeme pokúšať, tým ťažšie ho bude niesť. Zbytočne budeme betlehemy folklorizovať, a tak falšovať – skala maštaľnej jaskyne je chladná ako skala Lebečného miesta.

Voľby, výročie a kríž. Sloboda, jubileum, bolesť. Zodpovednosť, čas, obeta. Zmena, zmena, zmena. Ako dobre, že pravidelne prichádza ten, ktorý sa nemení, lebo „ten istý včera, dnes a naveky“ – Ježiš Kristus, Boží Syn.