Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ľavicový liberalizmus a zločin

Číslo 3/2005 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 10920
 

Ľavicový liberalizmus a zločin
Vladimír Palko

V júni tohto roku odvysielala Slovenská televízia americkú gangsterskú klasiku režiséra Hawksa Scarface (Zjazvená tvár) z roku 1932. Predlohou pre film bol životný príbeh Al Caponeho. Chvíľu som film sledoval, bol plný scén, ktoré na tú dobu boli nesmierne akčné; gangstri na seba pálili za jazdy na fordoch dobového dizajnu, občas sa zasiahnutí guľkami skrútili v geste agónie, ktoré pôsobilo až nevieryhodne pre diváka odchovaného súčasnými naturalisticky pôsobiacimi násilnými filmovými úmrtiami. Film som nedopozeral, z novinových televíznych programov som však vedel, že hlavný gangster, hrdina filmu, skončil na konci filmu zle. Vo filme z roku 1932 bol takýto koniec filmového gangstra nevyhnutný. Bez potrestania zla by asi film nespĺňal tzv. Haysov kódex, ktorý musel v tej dobe rešpektovať celý Hollywood. Hays, bývalý republikánsky politik, vypracoval kódex na objednávku hollywoodskych magnátov, ktorí chceli prinavrátiť mravnosť do Hollywoodu roztopašných 20-tych rokov. Kódex okrem iného zakazoval sympatie voči zločinu. Na základe kódexu sa vo filmoch zlo trestalo a bezúhonnosť odmeňovala. Scarface sa však ocitol na hrane plnenia kódexu. Hlavný hrdina, gangster, síce skončil zle, ale pôsobil sympaticky. Bol mladý, elegantný, dynamický, lámal srdcia žien. Žiadny neoholený netvor. V tomto bol film istým prelomom. Mimochodom, producentom filmu bol známy hollywoodsky liberál Howard Hughes, náruživý tvorca filmov, náruživý letec i náruživý narkoman, ktorého stvárnil v tomto roku Leonardo di Caprio v životopisnom filme Letec. Svojím životným štýlom bol Hughes vzorom toho, čo naši komunisti v čase normalizácie nazývali prehnitým Západom. Pozrime sa však, ako pozerala slovenská normalizačná komunistická kinematografia na Hawksa. Vôbec nie negatívne. V Malej encyklopédii filmu čítame: „Gangster sa stal kladným hrdinom ako výraz nedôvery vo vládny aparát ovládaný kapitálom a politickými stranami, ktorý nie je schopný urobiť poriadok, zabezpečiť ľuďom právnu istotu a pod.“(1) Je tak ťažko pochopiť, prečo hodnotil komunistický režim pozitívne dielo predstaviteľa liberálneho hollywoodskeho prehnitého Západu? Myslím, že ani nie. Veď mali spoločného nepriateľa, ktorého hodnoty chceli zničiť. Kresťanskú Ameriku. Preto splynul gangster – liberálny vzbúrenec proti tradičnej kresťanskej spoločnosti – s gangstrom – bojovníkom v triednom boji.

Sympatickí zločinci na filmovom plátne
Scarface však bol iba nevinný začiatok. Haysov kódex dodýchal v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Súvisí to so značnou infiltráciou Hollywoodu komunistami. (Pri téme komunistický Holly­wood zvyknú slovenskí ľavičiari nemo otvárať ústa, keďže nevedia, o čom je reč. Okrem ich známej nevzdelanosti môže byť vysvetlením skutočnosť, že v slovenčine alebo češtine o tom veľa literatúry nevyšlo. Témy sa zľahka dotýka Ronald Reagan vo svojej autobiografii(2) a o niečo podrobnejšie Peggy Noonanová v Reaganovom životopise(3).) Ako sa v Hollywoode sympatie voči komunizmu postupne transformovali na ľavicový liberalizmus, ako ho poznáme dnes, tak sa stále viac a viac etabloval pozitívny gangsterský hrdina na filmovom plátne. Pokúsme sa vysledovať niekoľko míľnikov v tomto dynamickom vývoji.

Z päťdesiatych rokov by som spomenul našim divákom zrejme nie príliš známy Kubrickov film Killing, v ktorom sa divák strachuje o osud bandy lupičov, ktorí vykradnú stávkovú kanceláriu na konských dostihoch. V šesťdesiatych rokoch, keď nastal v Amerike i v Európe výbuch ľavicového liberalizmu, bol míľnikom mimoriadne úspešný film Bonnie a Clyde režiséra Arthura Penna z roku 1967. Warren Beatty a Faye Dunawayová si zahrali dvojicu mladých gangstrov, ktorí zanechávajú množstvo nevinných obetí, no napriek tomu nestrácajú romantickú zbojnícku príťažlivosť. Spomínam si, ako som ako mladý chlapec počúval starších kamarátov, ktorí film videli v našich kinách a vyjadrovali jeho hlavným gangsterským hrdinom sympatie.

Mimochodom, Arthur Penn priviedol na plátno postavu sympatického trestanca, stvárneného Robertom Redfordom, už dva roky predtým vo filme Štvanica. Robert Redford spolu s Paulom Newmanom obohatili o postavu sympatického zločinca i špecifický žáner, ktorým je western. Urobili tak v notoricky známom filme Butch Cassidy a Sundance Kid režiséra George Roy Hilla z roku 1968. Westerny, v ktorých bola jasná deliaca čiara medzi dobrom a zlom, ako napr. Na pravé poludnie s Gary Cooperom alebo Rio Bravo či Dostavník s Johnom Waynom, sa zrazu stali anachronizmom. Anachronizmom sa stal i John Wayne, ktorý bol desaťročia idolom Američanov, ale na rozhraní šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov mu začali médiá vyrábať imidž rasistu a antikomunistu (našinec vie málo o tom, že jasný antikomunizmus vykresľovali americké mainstreamové – čiže ľavicovoliberálne – médiá v tej dobe ako niečo nepatričné, ale je to tak...). Nadišiel čas takých ako Robert Redford.

V sedemdesiatych rokoch zásadným spôsobom posunul veci Krstný otec, natočený v roku 1971 Francisom Fordom Coppolom. Coppola, ktorý začínal ako režisér pokútnych pornofilmov, natočil toto, dnes už kultové dielo, podľa bestselleru Maria Puza. Tým, ktorí poznajú knižnú predlohu z roku 1969, odporúčam do pozornosti pasáže románu, ktoré vypovedajú v prospech legalizácie potratov. Coppolove druhé najznámejšie dielo je zrejme Apocalypse now z konca sedemdesiatych rokov, typický film proti vojne vo Vietname, obviňujúci Ameriku a nezmieňujúci sa o zločinoch vietnamských komunistov.

Krstnom otcovi vidíme sympatického starého dona Vita Corleoneho, ktorý sa zasadzuje za spravodlivosť, keď zabezpečí potrestanie násilníkov, čo zneuctili dcéru jeho rodáka, ktorý sa naňho obrátil s prosbou o pomoc. I tu vidíme mafiánskeho bossa, ktorý v duchu citovanej encyklopédie nahrádza nefunkčný štát. Vito Corleone má rád rodinné hodnoty, hrá sa so svojím vnúčikom, svojmu írskemu poradcovi Tomovi Hagenovi nahrádza otca (no vážne, don Vito z Toma vlastne vychoval niečo ako slušného človeka...) a vlastne sa nikdy nechcel stať mafiánskym bossom. Asi ho donútili pomery. Rovnako sympaticky pôsobí jeho nástupca na mafiánskom tróne Michael Corleone, ktorému nevinnosť dodáva mladý Al Pacino. Sympatie diváka akosi Michael nestráca ani potom, čo osobne zákerne zastrelí gangstra Solozza a policajta McCluskeyho. Policajt to bol síce brutálny a skorumpovaný, ale určite to nebol vrah. Priviesť na pole literatúry a filmu sympatického vraha policajta, to bol od Puza a Coppolu úctyhodný výkon. Ale podarilo sa. V roku 1972 dostal Krstný otec Oscara ako najlepší film. Po Krstnom otcovi bol tiež oscarový Podraz (opäť réžia G. R. Hilla) z roku 1973 už takmer nevinnou záležitosťou. Veď tí dvaja darebáčikovia (opäť Redford s Newmanom) boli iba drobní zločinci, ktorí nikoho nezabili, naopak, podrazili iba mafiána Lonnegana – a ten bol väčším zločincom ako oni. Mimochodom, bol to zaujímavý kultúrny fenomén, že dva roky po sebe získal Oscara film, v ktorom hlavnými hrdinami boli zločinci.

Koncom storočia začala hollywoodská gangstrofília kulminovať. V roku 1985 si Jack Nicholson s Angelicou Hustonovou zahrali mafiánskych manželov vo filme Česť rodiny Prizziov. Stať sa symbolom filmového gangstra však bolo súdené Robertovi de Niro. Zahral si najprv mladého Vita Corleona v jednom z pokračovaní Krstného otca, v roku 1995 nasledovalo Casino, v roku 2002 komédia Analyze that. Iste, organizovaný zločin, to je niečo nesmierne komické, a ak má šéf gangu ešte i psychické problémy, je to o jeden dôvod navyše, aby nám bol sympatický. Inak, Casino režíroval Martin Scorsese, režisér blasfemického Posledného pokušenia Krista. Ku gangsterskej téme sa Scorsese vrátil v roku 2003 filmom Gangy v New Yorku. (Keďže bez blasfémie ani na krok, Leonardo di Caprio tu zahadzuje Bibliu do rieky.)

Keďže pokrok nezastavíš, ako hovorí ľavica, bolo iba otázkou času, kedy Hollywood dosiahne úroveň žumpy. Ak by som mal určiť čas, kedy sa tak stalo, rozhodol by som sa pre rok 1994. V tomto roku natočil Oliver Stone Natural Born Killers a Quentin Tarantino Pulp Fiction. Film Natural Born Killers chcel byť satirou na posadnutosť médií masovými vrahmi, z ktorých sa vyrábajú mediálne celebrity. Woody Harelson (nedávno bol v Bratislave) a Juliette Lewisová stvárňujú psychopatickú dvojicu, ktorá chodí po Amerike a vraždí. Bonnie a Clyde popri nich vyzerajú ako anjelici. Problém je v tom, že celebrity z tých dvoch robí i Stoneov film. Pulp Fiction nie je žiadnym uceleným príbehom, sú to obrázky zo života losangeleských gangstríkov. Vidíme ich každodenné starosti, napr. ako odstrániť mŕtvolu alebo vyčistiť zakrvavené auto či resuscitovať kolegyňu, ktorá to prehnala s drogami. Na rozdiel od filmov rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych už nie je potrebné u gangstrov ukázať, že občas robia dobro, stačí ukázať trebárs, že sú cynicky vtipní, akční, absurdne nekonvenční (napr. keď v závere filmu John Travolta a Samuel L. Jackson blasfemicky absurdne filozofujú na tému kresťanstvo), že sú sami sebou. Čo na tom, že vraždia. Režisérom Pulp Fiction je Quentin Tarantino, ktorého prezývajú blázon z videopožičovne. Nie nadarmo.

Tarantino rozvíjal gangsterskú tému v podobnom štýle vo filme Jackie Brownová (Samuel L. Jackson a samozrejme Robert de Niro po x-tý raz gangstrom). Režisér v oboch filmoch používa princíp navracania sa do toho istého časového bodu cez viacero dejových línií. Asi v mladosti videl Killing, kde to použil Kubrick. Na najnovšie Tarantinove produkcie ako Kill Bill odmietam chodiť. Sú to jatky. Násilie filmu nemá žiadny zmysel, ono samo a jeho umelá štylizácia je zmyslom ako predsieň ničoty.

No a po žumpe prichádza postžumpa. V lete prišiel do kín Mr. a Mrs. Smith. Akože komédia, v ktorej hrajú Brad Pitt a Angelina Jolieová manželský pár dvoch nájomných vrahov, ktorí dostanú od svojich zamestnávateľov zákazku zlikvidovať jeden druhého. Na mne tvorcovia tohto odpadu nezarobia.

Spomínam si, ako som ako šestnásťročný pred viac než tridsiatimi rokmi videl v kine Hviezda Redforda s Newmanom ako Sundancea a Butcha. Film sa mi páčil a vedel som, že je to niečo iné než westerny, ktoré som videl predtým. Boli obaja takí neošúchaní a vtipní, hoci... doparoma..., keď pomocou výbušniny vylúpili vlak a tie bankovky tam lietali, ten strážca v poštovom vozni bol výbuchom naozaj zranený. Nezdalo sa mi to smiešne. Problém nie je v tom, že vo filmoch vystupujú ľudia, ktorí páchajú zlo, či dokonca zločiny. Rozhodovanie medzi dobrom a zlom je veľkou umeleckou témou. Ani do šesťdesiatych rokov neboli kladní hrdinovia amerických filmov vždy anjelmi. Niekedy hľadali únik zo zlej cesty a zápasili o svoju dušu. Tvorcovia filmu i diváci však boli vždy rozhodcami, ktorí odmenili sympatiami toho, kto sa postavil, i keď sám nedokonalý, na stranu dobra.

Posolstvom filmov v ľavicovoliberálnej dobe je však stierať rozdiely medzi dobrom a zlom. Vlastne to je ešte ten lepší prípad. V horšom prípade ide o nepokrytú oslavu zla. Nemyslím si, že je tragédiou, ak vznikajú filmy ako Butch Cassidy a Sundance Kid alebo Podraz. Tragédiou je, že ak sa pokračuje po ceste, ktorú nastolili, končí sa v tarantinovskej ničote. Záplave filmov stierajúcich rozdiel medzi dobrom a zlom sú vystavené generácie detí a mládeže. Agresivita mládeže v školách a kriminalita mládeže sa už dávno stala veľkým problémom. Podaktorí sa čudujú, prečo je to tak. Predstavte si, oni sa čudujú.

To, že oslavovanie zločincov vo filmoch je problém, som po prvý raz počul v šesťdesiatych rokoch od našej starej pani učiteľky, ktorá rada chodila do kina a občas nám na vyučovaní rozprávala obsah filmov. Bola to múdra žena. A skutočne, chlieb sa lámal vtedy v šesťdesiatych rokoch.

Prečo je gangster dobrý? Lebo spoločnosť je zlá!
Ako je to možné, že ľudia, ktorí predsa majú aké-také svedomie, akceptujú gangstrov a zločincov ako hrdinov; ako to, že im prestali chýbať na filmovom plátne a v literatúre rovní chlapi, ktorým ide naozaj o dobro? Ako je to možné, že v Hollywoode mohla prebehnúť táto revolúcia?

Komunistické hnutie malo jednu zaujímavú kapitolku, o ktorej nás v komunistických školách neučili. Ruskí boľševici zvykli pred rokom 1917, skôr než sa dostali k moci, čas od času vylúpiť nejakú tú banku, aby mali peniaze na revolučnú činnosť. Veď spoločnosť, v ktorej žili, považovali za utláčateľskú. Vlastníci súkromných výrobných prostriedkov – kapitalisti vykorisťovali robotníkov tým, že si privlastňovali nimi vyprodukovanú nadhodnotu. Tento spôsob utláčateľstva nám neustále predostierali marxisti na komunistických školách našej mladosti. Na Západe bujnejúci marxizmus však pestoval tiež svoje osobité teórie utláčateľstva. Podľa západných marxistov bolo na Západe útlaku až-až, dokonca viac než na komunistickom Východe. Darmo utekali ľudia od nás pred komunizmom na Západ po státisícoch. Západných marxistov tým nepresvedčili. Západný neomarxizmus tvrdil, že na Západe – popri tradičnom triednom útlaku pracujúcich zo strany súkromného kapitálu – sú utláčané ženy mužmi v manželstve, homosexuáli heterosexuálmi, deti rodičmi, etnické menšiny bielou rasistickou väčšinou, ateisti kresťanmi, vojaci armádou, ľudská sexualita kultúrou spoločnosti, všetci občania zločineckým štátom a jeho políciou, Tretí svet Amerikou.

Na amerických univerzitách už pomaly nebolo možné nájsť prednášku, na ktorej by prednášajúci nepoužil slovko „oppressive – utláčateľský“. V americkej filmovej kultúre vybúšil v šesťdesiatych rokoch tento marxistický prúd s plnou silou a sila tohto prúdu v Hollywoode neochabuje. Tieto filmy prichádzali počas komunistického obdobia i do slovenských kín. Chodieval som na ne v čase svojho dospievania od začiatku sedemdesiatych rokov. Moja generácia v nich videla okno do slobodného sveta, ktorým ony do istej miery naozaj boli. Vtedy sme však ešte nevedeli, že nesú silný marxistický náboj.

Vo filme Krutá Oklahoma (1973) režisér Stanley Kramer s George C. Scottom a Faye Dunawayovou riešili problém krutého kapitalizmu v americkom naftárskom priemysle na prelome storočí, v roku 1970 zobrazil Sidney Pollack vo filme Kone sa tiež strieľajú (v hlavnej úlohe Jane Fondová) hospodársku krízu tridsiatych rokov bezútešnejšie než Peter Jilemnický v Poli neoranom.

Formanov Prelet nad kukučkiným hniezdom (1975) s Jackom Nicholsonom bol o útlaku pacientov psychiatrickej liečebne zo strany personálu.

Kým do šesťdesiatych rokov filmy ako Bitka v Ardenách, Bitka o Midway či Tora! Tora! Tora! vzdávali hold americkým vojakom bojujúcim v druhej svetovej vojne proti Hitlerovi a Japoncom, Nicholsov film Hlava XXII (1970), podľa Hellerovej predlohy, spochybnil zmysluplnosť tejto vojny a vykreslil armádu ako utláčateľský aparát. Vojna je nezmyselná. Naozaj? Aj vojna proti Hitlerovi?

Od šesťdesiatych rokov sa tiahne americkým filmom ako červená niť snaha vykresliť americké malomesto (ktoré je protipólom liberálneho New Yorku či Los Angeles) ako utláčateľské, nedýchateľné prostredie, zadúšajúce slobodu. Mohli by sme začať už spomínanou Štvanicou a skončiť predbežne trebárs oscarovou Americkou krásou s Kevinom Spaceym z roku 1999. Možno filmových tvorcov zadúšalo práve to, že voliči z týchto malomiest svojou dlhodobou podporou republikánskych prezidentov rozhodli o porážke komunizmu v studenej vojne. Spomínam si ako neprirodzene a nelogicky na mňa pôsobila pred štvrťstoročím scéna z drsného filmu Klansman (1974), v ktorej obyvatelia alabamského mestečka priamo v kostole odsudzujú znásilnenú ženu, hoci sa ničím neprevinila.

Poukázať na kresťanskú morálku ako prekážku sexuálneho oslobodenia sa Hollywood odvážil až v deväťdesiatych rokoch Formanovým filmom Ľud versus Larry Flynt (1996) s Woody Harelsonom v hlavnej úlohe, samozrejme aj s príslušným blasfemickým plagátom, okolo ktorého prebehla diskusia i na Slovensku. Dokonca i väznení kriminálnici boli utláčaní väzenským systémom, čo bolo témou Rosenbergovho filmu Brubaker (1980), v ktorom sa nový riaditeľ väznice (kto iný ako Robert Redford) nechá zavrieť inkognito do vlastného väzenia, aby odhalil nezdravé pomery. Väčšina kriminálnikov vyznieva veľmi sympaticky, nesympatickí sú najmä kápovia, spolupracujúci s vedením väznice.

Od šesťdesiatych rokov vídame často v týchto filmoch postavy utláčateľských policajtov – polozločincov, skorumpovaných a rasistických. Tieto postavy sú protipólom postáv šerifov či policajtov zo staršieho obdobia. Rasistický protiindiánsky zameraný policajt z filmu Posledný bojovník (1970) s Anthonym Quinnom, väzenskí dozorcovia z filmu Frajer Luke (1967, v hlavnej úlohe Paul Newman, réžia opäť Stuart Rosenberg). Do schémy zapadá i brutálny mestský policajný šéf Teasle (Brian Dennehy), ktorý trýzni Ramba vo filme RamboPrvá krv (1982, réžia Ted Kotcheff). Policajný šéf vo filme Modrá Elektra Glide (1973) sekíruje pokojných hippies, až kým títo jedného z jeho podriadených nezastrelia. Divák je tak prohippícky spracovaný, že keby zhodou okolností ten zavraždený nebol ten najslušnejší z policajnej partie, vôbec by s tou odvetou nemal problém.

Ani western sa nevyhol typu antišerifa. Spomeňte si na sadistického šerifa stvárneného Gene Hackmannom v Eastwoodovom filme Nezmieriteľní (1992).

Osobitnú kategóriu tvoria od reality úplne odtrhnuté filmy zobrazujúce štát – USA ako zločineckú organizáciu sprisahávajúcu sa proti nič netušiacim americkým občanom. Zatiaľ neprekonaným vrcholom stupidity je pre mňa Kozorožec Jeden (1978) v hlavnej úlohe s Jamesom Brolinom, manželom Barbary Streisandovej. Armáda USA sa sprisahá s NASA a hodlajú oklamať celý svet fingovaným letom na Mars. Vydierajú troch kozmonautov hrozbou vrážd ich rodín (!), aby boli ochotní hrať v naaranžovanom štúdiu pristátie na Marse. Kto nechce spolupracovať, je zlikvidovaný. Kozmonauti sa vzbúria, utečú a komplot odhalia v spolupráci s liberálnym novinárom. V skutočnosti však bol vrahom pravdepodobne O. J. Simpson, ktorý hral jedného z kozmonautov.

Z podobného súdka bol známy Pollackov film Tri dni kondora (1975), s kým iným ako R. Redfordom a F. Dunawayovou. Redford uteká pred vraždiacou CIA, v závere sa vyhráža jej pohlavárovi, že všetko vyzradí novinám. Viete ktorým? Redford s Robertsonom stoja na rušnej newyorskej ulici, zrazu kamera švenkne na veľký nápis New York Times. Liberáli si vedia nahrávať. New York Times bol naozaj vždy pripravený odhaľovať akékoľvek, i domnelé zločiny vlády, pravda iba americkej, v tridsiatych rokoch nechcel nič počuť o Stalinovej hrôzovláde.

Vo filme Pomsta (1972) hrá George C. Scott farmára, ktorému americká armáda pri pokusoch s bojovým plynom zabije malého syna i jeho stáda. Farmár sa ozbrojí a vyhlási americkému štátu ozbrojený boj. Boj je pochopiteľne márny a farmár tragicky umiera.

V sedemdesiatych rokoch ma upútal ďalší film Francisa F. Coppolu Rozhovor (1975). Gene Hackmann hrá v dusivej dráme odborníka na odpočúvaciu techniku, ktorý sa zapletie do cesty vplyvným politickým kruhom, až v závere filmu zisťuje, že sám je obeťou odpočúvania zo strany sily mocnejšej než on, pravdepodobne štátnej sily. Absurdnosť filmu spočíva v tom, že v skutočnom živote neboli takejto bezmocnosti vystavení americkí občania, ale disidenti žijúci v sovietskom bloku.

Do tohto žánru by sme mohli zaradiť i Pohľad spoločnosti Parallax (1974) Alana Pakulu, kde Warren Beatty hrá liberálneho novinára; odhaľuje sa tam opäť akési vražedné kapitalistické sprisahanie. Sem patrí aj film J.F.K. (1991) Olivera Stonea, ktorý opäť hľadá vrahov prezidenta Kennedyho v nejakých pravicových vládnych kruhoch. Stone, ktorý nás obdaroval tohto roku Alexandrom Homosexuálnym, šíril tú istú paranoju i vo filme Nixon (1995). Nechýba tu špinenie Edgara J. Hoovera, legendárneho riaditeľa FBI. Tento bol pre americkú ľavicu po celé desaťročia nepriateľom číslo jeden. Štyridsať rokov bojoval proti mafii a komunizmu.

Táto paranoja Hollywoodu voči americkému štátu je čímsi unikátnym. O penetrácii Ameriky komunizmom v čase Rooseveltovej éry nevznikol v Amerike ani jeden film. Pritom sú k dispozícii skutočné historické fakty, ako napr. príbeh Algera Hissa alebo manželov Rosenbergovcov, osobné svedectvá Whittakera Chambersa či Franka S. Meyera(4). Skutočnosť bola ľavicou odmietnutá a ľavica si vytvorila náhradnú skutočnosť v podobe zločineckého štátu.

Amerika a útlak Tretieho sveta, zosobneného Vietnamom, je téma na celú knihu. Väčšina amerických filmov, snáď s výnimkou Ciminovho Lovca jeleňov je obžalobou Ameriky, nie vražedného vietnamského komunistického režimu. Ikona ľavicového hollywoodskeho liberalizmu Jane Fondová mala pre vietnamský komunistický režim samé slová chvály. Veď aj dostala prezývku Hanoi Jane.

Vo westerne Profesionáli (1966, réžia Richard Brooks, hrá Claudia Cardinale, Lee Marvin, Burt Lancaster a Jack Palance) sa zaujímavým spôsobom snúbi posolstvo oslobodenia od kapitálu s posolstvom oslobodenia od manželstva. Bohatý americký podnikateľ si najme štyroch dobrodruhov, aby mu priviedli z Mexika, rozbúreného ľavicovou revolúciou Zapatu a Villu, manželku, unesenú mexickými revolucionármi. Vysvitne, že napriek tomu, že revolucionári sú vrahúni, vraždiaci i bezbranných zajatcov ako ovce, manželka sa dobrovoľne stane milenkou ich šéfa. Dobrodruhovia splnia úlohu a prenasledovaní šéfom rebelov sa vracajú do Štátov aj s manželkou, ktorá sa im snaží utiecť. Šéf rebelov je v prestrelke ťažko ranený. Vyvrcholením filmu je precitnutie štyroch dobrodruhov, ktorí si až na americkej pôde uvedomia, že láske by nemali brániť. Manželovi vynadajú bez bližšieho odôvodnenia do bastardov a manželku prepustia aj s polomŕtvym mexickým frajerom. Manželka si svojho vrahúňa odváža naspäť do Mexika. A tak sa Mr. Nesympatia stáva bohatý a verný manžel. Prečo? Lebo je bohatý a verný. Neverná manželka (Claudia Cardinale) je hrdinka, hoci okrem nevery voči manželovi je ochotná byť neverná i frajerovi v okamihu, keď jednému z dobrodruhov (B. Lancaster) ponúka sex výmenou za prepustenie. Posolstvo Profesionálov je v podstate totožné s posolstvom komunistického sovietskeho filmu Ľubov Jarová (1971), ktorého dej sa odohráva v podstate v rovnakom čase ako dej Profesionálov, ibaže v sovietskom Rusku. Ľubov sa pridáva k červeným, a preto opúšťa manžela, ktorý je bielogvardejec.

Pochopenie hollywoodskej revolúcie je kľúčové pre pochopenie fenoménu sympatických gangstrov a zločinov v modernom filme. Predstavte si krajinu, v ktorej ľudia veria v Boha, ctia si rodinu a manželskú vernosť, veria v to, že prácou a osobnou iniciatívou môžu uživiť seba i svoju rodinu, ctia si slobodu a veria, že ich krajina slobodu chráni. Kultúra takejto krajiny nikdy ani náhodou nezobrazí zločinca ako kladnú postavu. Kultúra takejto krajiny vždy pomenuje zločin ako zlo a potieranie zločinu ako dobro. A naopak, predstavte si postupný rozkvet kontrakultúry, ktorá zobrazuje svoju krajinu ako utláčateľskú, jej minulosť ako hanebnú, jej tradície, inštitúcie a kresťanské hodnoty ako zdroj útlaku. Takáto kontrakultúra nemá problém s pozitívnym alebo aspoň neutrálnym obrazom gangstra a zločinca. Gangster a zločinec je totiž jej spojencom v boji proti spoločnému nepriateľovi, ktorým je pôvodná kultúra spoločnosti.

A napokon, i z neúplnej filmografie opísanej v tejto a predchádzajúcej kapitole je vidieť, že okruh filmových tvorcov – gangstrofilov a okruh tvorcov všeobecnej hollywoodskej marxistickej kontrakultúry je v podstate ten istý. Sú to do značnej miery tí istí ľudia.

Od „Sex, Drugs and rock´n´roll“ až po gangsta rap
Ak sme sa doteraz (bez nároku na úplnosť) venovali „crime-promoting“ poslaniu modernej filmovej zábavy, skúsme sa (rovnako bez nároku na úplnosť) dotknúť rovnakého deštruktívneho poslania iného druhu zábavného priemyslu, a to popmusic.

V puberte som vyrastal na rockovej hudbe rovnako ako väčšina mojej generácie. Počúval som Beatles, Rolling Stones, T. Rex, Nazareth, Deep Purple. Doteraz si myslím, že väčšina ich piesní a textov nejaké zvláštne posolstvo nemá a niektoré dokážem počúvať i dnes. Veľa rockových piesní však má i politické posolstvo, a to je väčšinou ľavicovoliberálne. Ľavicovoliberálne sú i posolstvá, ktoré vysielajú protagonisti popmusic mimo pódia svojím životným štýlom a deklarovanými postojmi. Nie nadarmo dal Fidel Castro postaviť pred niekoľkými rokmi v havanskom parku sochu Johnovi Lennonovi.

Hlavný prúd popmusic je neoddeliteľný od euroamerickej kultúrnej revolúcie, ktorá začala v šesťdesiatych rokoch. Nájdeme v ňom prvok triedny, napr. v módno-plytkom výroku (samozrejme neskoršieho multimilionára) Johna Lennona na adresu divákov na jednom z vystúpení Beatles: „Tí na lacnejších miestach tlieskajú. Vy ostatní len hrkáte svojimi šperkami.“(5) Nechuť ku kresťanstvu vyjadruje Lennonov výrok: „Kresťanstvo zanikne... Mám pravdu a raz sa to ukáže...“(6) Ten ľavicový multimilionár nemal tušenia ani o rozvoji kresťanstva v Treťom svete, ani o tom, čo dodáva nádej niektorým jeho poslucháčom za železnou oponou. Typické ľavicovoliberálne zamlčiavanie príčin africkej chudoby, ktorá spočíva v antiekonomických marxistických afrických štátnych režimoch, nájdeme v účasti popových hviezd v rôznych kampaniach na pomoc Tretiemu svetu, napr. v tohtoročnej Live 8. Rovnako je zrejmé, že časť popmusic je motorom sexuálnej revolúcie. Kto chce dôkaz, nech sleduje MTV. Mimochodom, v prezidentských kampaniach v USA rockoví speváci podporujú demokrata, na rozdiel od folkových, ktorých nájdeme skôr na strane republikánskej. Záujemcom o vzťah rocku a ľavicového liberalizmu odporúčam eseje Ria Preisnera(7), i keď nie som voči rocku až tak kritický ako on.

Podobne ako film, má i popmusic miestami tendenciu skĺznuť do tolerovania alebo až podporovania zločinu. Užívanie drog je v euroamerickom priestore zločinom. Napriek tomu už štyridsať rokov propaguje časť popmusic kultúru užívania drog. Heslo „Sex, drogy a rokenroll“ je toho drobnou ilustráciou. Odkazy na užívanie drog nájdeme v textoch rockových pesničiek; už pred tridsiatimi piatimi rokmi som sa stretol so špekuláciami, či text piesne Beatles Lucy in the sky with diamonds nehovorí o pocitoch požívača LSD(8). Nepriamo sú propagáciou drog životopisy rockových hviezd, v ktorých nachádzame drogové aféry, problémy s políciou kvôli drogám a neraz logicky i smrť v dôsledku užívania drog, napr. prípady Janice Joplin či Kurt Cobain. Téma dlhodobého a trvalého vzťahu medzi drogami a popmusic by si zaslúžila sama osebe podrobné knižné spracovanie.

Keďže súmrak civilizácie už dosť pokročil, vzťah medzi popmusic a zločinom sa upevnil. Výrazom pozdno-úpadkového obdobia pop­music je nepochybne rap. Bahennou zónou rapu je tzv. gangsta rap, ktorý sa rozvíja v USA a inde už aspoň pätnásť rokov. Gangsta rap je typický najmä pre černošských raperov. Je to hudba, ktorej interpreti sa tvária ako gangstri, občas sú to bývalí gangstri, slová, ktoré vyslovujú, sú rečou gangstrov a obsahujú priame výzvy k násiliu, napríklad proti policajtom, ženám, bielym, Aziatom, homosexuálom a pod.

Vymenujme niekoľko raperov alebo raperských skupín: Dr. Dre, Eazy-E, Geto Boyz, Ice Cube, Ice-T, MC Ren, N.W.A. a najmä Snoop Doggy Dogg či Tupac Shakur. Na webovej stránke(9) je zozbieraných 50 citácií z rapovej produkcie, v ktorej spevák vyzýva k násiliu proti bielym. „Chyťte ich za vlasy, odrežte im hlavy...“ alebo „biely muž je niečo, čo som sa pokúšal skúmať, ale zakrvavil som si pritom ruky“ patria ešte k tým miernejším výzvam.

Špeciálnu odnož gangsta rapu tvoria piesne, v ktorých raper spieva v prvej osobe o násilí, ktorého sa dopustil alebo sa hodlá dopustiť voči ženám. Táto odnož bola už i vedecky opísaná(10). E. Armstrong analyzoval dohromady 490 piesní trinástich rapových spevákov a skupín z hľadiska násilia voči ženám. V 107 prípadoch, čo je takmer štvrtina, interpreti spievajú v prvej osobe o násilí voči ženám, ktoré spáchali alebo idú spáchať. Z týchto 107 piesní v 33 prípadoch ide o vraždu ženy, v 12 o znásilnenie, v 8 prípadoch o kombináciu vraždy a znásilnenia.

Čo to vlastne spievajú? V štúdii nájdete presné citácie. Eazy-E sa označuje za „mlátiča žien“, Bushwick Bill trestá i mentálnu zaostalosť ženy kopancami, kopne ženu, „ak jej mozog necvaká“. Násilie býva spojené s inými kriminálnymi činmi. Napr. Geto Boyz kopne ženu-zamestnankyňu, ktorá rýchlo neplní pokyny lupiča počas lúpeže. Ice Cube plánuje ukončiť tehotenstvo ženy kopnutím do brucha. N.W.A. odporúča pred znásilnením „pichnúť suku do oka“. Snoop spieva o skupinovom znásilnení, inde spieva o sebe ako o drogovom dílerovi, kvôli ktorému zbije matka dcéru. Citácie o vraždách, vrátane matkovraždy, radšej nebudeme uvádzať. Železná logika hovorí, že ak sa niekto tvári a vystupuje ako zločinec, tak najväčším nepriateľom je preňho policajt. Preto sa niet čo čudovať, že súčasťou gangsta rapovej produkcie sú i pesničky vyzývajúce k vraždám policajtov. Touto témou sa preslávil tak Ice-T, ako aj Snoop Doggy Dogg.

Treba zdôrazniť, že interpreti gangsta rapu nie sú v showbiznise žiadnymi outsidermi. Sú to dobre zarábajúce a známe osoby. Snoop predal viac ako štyri a pol milióna nosičov. Mnohí sú laureátmi Cien Grammy. Ich hudobnú produkciu predávajú veľké firmy, ako napr. Time Warner (áno, ten hollywoodsky Warner). Snoop je bývalým dílerom drog, napriek tomu je dnes celebritou. Iný jeho kolega, díler drog a rapper v jednej osobe, Tupac Shakur (teda ale to meno sedí...) bol pred deviatimi rokmi zastrelený v akejsi prestrelke. Tohto roku mu posmrtne vyšla zbierka básní. Kuriozitou je, že v niektorých školách štátu Massachussets (najbláznivejší štát USA, bašta ľavicového liberalizmu) má byť zaradená do školského čítania. Ďalším zločincom, dnes rapovou hviezdou, je istý „50 centov“. Tiež propaguje v piesňach obchodovanie s drogami, tiež bol dílerom, tiež bol zranený v prestrelke v roku 2000(11). Dnes robí reklamu na tenisky Reebok. Biznis je biznis.

Pýtate sa, ako mohlo dôjsť k popularite takejto degradovanej pop­music, a to najmä v černošskej komunite?
Vidím tri príčiny, všetky tkvejú v ľavicovom liberalizme:
1. Nešťastná dlhoročná diskusia o tom, čo znamená sloboda prejavu. Celé desaťročia, ba stáročia, bola v USA táto sloboda chápaná ako sloboda vyriecť politický názor bez hrozby sankcie. Neznamenalo to povolenie akejkoľvek neslušnosti a obscénnosti. Po rozhodnutiach liberálneho Najvyššieho súdu USA sa však za slobodu prejavu začalo schovávať akékoľvek správanie prekračujúce tradičné normy slušnosti.
2. Rozpad černošskej rodiny spôsobený socialistickou politikou „Veľkorysej spoločnosti“ prezidenta Johnsona v šesťdesiatych rokoch v kombinácii so zúrivým vyháňaním kresťanstva zo škôl a z verejného priestranstva vôbec.
3. Neschopnosť mainstreamových (čiže v podstate ľavicovoliberálnych) médií biľagovať túto špecificky černošskú degradáciu. Výzvy k rasovému násiliu sa občas ozvú i zo strany belošských extrémistických skupín, ale tie sú v médiách biľagované. Černošskí raperi sú ušetrení kritiky, lebo práve rasová karta je jednou z kľúčových kariet ľavicových liberálov (čiže Demokratickej strany), ktorou sa desaťročia hrá proti republikánom v snahe udržať si čo najviac černošských voličov. I feministky sú akosi ticho. Ak černošský rap vyzýva k násiliu voči Židom, zvykne protestovať Anti Defamation League.

Pred niekoľkými desaťročiami by takáto degradácia ešte nebola možná. Keď sme pred šestnástimi rokmi prežívali nežnú revolúciu, nevšimli sme si, že revolúcia, a to kultúrna, prebieha i na Západe. Veľa nehy v nej nebolo.

A čo v strednej Európe?
Slovensko zatiaľ ostalo v podstate ušetrené vzájomných sympatií medzi ľavicovoliberálnou kultúrou a zločinom. V oblasti popmusic si spomínam iba na popevok Petra Nagya Chytili sprejera, sprejera frajera, čo má k Snoopovi dosť ďaleko. V roku 2000 chcel byť zaujímavý Richard Müller, ktorý sa verejne pochválil, že užívanie drogy je preňho umeleckou inšpiráciou. Táto jeho výpoveď sa nachádzala v relácii vysielanej televíziou Markíza a inkriminovanú pasáž odvysielala Markíza v správach ešte pred ôsmou hodinou večer. Vtedy verejná mienka zareagovala citlivo a zdvihla sa vlna odporu. Riaditeľ Markízy Pavol Rusko sa ospravedlňoval na televíznej obrazovke. Ako poslanec parlamentu som predložil vzápätí novelu zákona o retransmisii, ktorá zakazovala médiám podobnú propagáciu užívania drog.

Za druh umenia možno považovať trebárs reklamu. Tá vykročila práve v posledných mesiacoch k propagácii zločinu míľovými krokmi. Určite ste i vy videli buď na billboardoch alebo v televízii reklamu na Slovenské telekomunikácie. V scénkach sa objavujú postavy z mafiánskeho prostredia a opakuje sa motív „rodiny“ v zmysle mafiánskeho klanu. V najdrsnejšej scéne jeden mafián telefonuje druhému, aby oznámil ich bossovi, že objednaná úkladná vražda je dokonaná. V pozadí za telefonujúcim vidno, ako vrahovia zväzujú metajúcu sa obeť. Dobré, čo? Na inom billboarde tejto kampane vidíte heslo „Rodine poviete úplne všetko“. Obraz vám však ukazuje zviazaného človeka obkoleseného mafiánmi, čo je jasná narážka na mučenie bezbranného človeka mafiou. A možno ste si to ani nevšimli. Pred pätnástimi rokmi by to nebolo možné. Nedovolil by si to ani Benetton.

Ak bol náš občan pozerajúci za socializmu rakúsku televíziu pozorný, mohol si už vtedy všimnúť aj stredoeurópske crime-promoting trendy v pop-music. Je to práve dvadsať rokov, čo rakúsky spevák Falco (dnes už nebohý) spieval pesničku Jeanny(12). Text, spievaný v prvej osobe, je výpoveďou duševne chorého, ktorý naznačuje, že v lese zavraždil dievča Jeanny, že telo ukryl a že ho nik nenájde. Nechutné? No a kto ste vy, že chcete rozhodovať, čo je a čo nie je nechutné, však? Poznáme to... Pred dvadsiatimi rokmi to ešte v Rakúsku vzbudilo rozruch a mediálnu diskusiu.

Mimochodom, Falco sa stal známym v Rakúsku v roku 1980 pesničkou Ganz Wien a tento názov sa v texte rýmuje so slovomi kokain, heroin a kodein. Dostala sa na index, a nesmela sa v rozhlase hrať. Napriek tomu s ním koketoval socialistický primátor Viedne Helmut Zilk. Bol skvelý tento Falco. Rock me Amadeus, pamätáte sa? Ale ako iste viete, liečbu drogovo závislých platíme z našich daní všetci.

A ako to bolo za Sovietov?
Pred rokom som vyslovil tézu, že ľavicoví liberáli sú len bratrancami sovietskych komunistov, Leninovými bratrancami. Pozrime sa teda, či sa táto príbuznosť potvrdzuje v koketérii so zločincami. (Tými nepolitickými samozrejme, s vrahmi, banditmi a zlodejmi, snáď ste si nemysleli, že s tými politickými...) Čítajúc Solženicynovo Súostrovie Gulag vidíme, že analógia existuje.(13)

Rozdiel je iba v tom, že ľavicovoliberálna kultúrna tolerancia zločincov je podfarbená skôr cynizmom, ich sovietska tolerancia mala charakter revolučno-romantický. „Nikdy ich (zločincov) neoslavovali tak naširoko, tak svorne, tak dôsledne ako v sovietskej literatúre.... Kto všetko sa len zachádzal od posvätného vzrušenia pri opisovaní banditov ... to bol aj Majakovskij ... po ňom aj Šostakovič – balet Slečna a chuligán... aj Leonov, aj Seľvinskij, aj Inberová, ani ich nestačíš vymenovať...“ píše Solženicyn.

Solženicyn útrpne komentuje niektoré diela sovietskych kolegov romantizujúce kriminálnikov. Viktor Nekrasov (V stalingradských zákopoch) stelesňuje ruské hrdinstvo v banditovi, staršinovi Čumakovi. Aldan Semionov (Basreliéf na skale) „vymýšľa absolútne nezmysly: že zlodej Saška Alexandrov pod vplyvom komunistu Petrakova, ktorého si vraj všetci banditi vážili za to, že poznal Lenina a bil Kolčaka, dáva dohromady brigádu z vyčerpancov a nežije na ich účet, ale stará sa o ich nasýtenie.“

Známy vyšetrovateľ NKVD Lev Šejnin, ktorý mal na svedomí veľa nevinných obetí, sa na staré kolená stal spisovateľom. Písal o svojej bývalej práci. Pre svoje politické (nevinné) obete nemal pekného slova. Zato písal „o svojráznom zákonníku“ zločincov. O ich „čestnom slove“. Ale ako píše Solženicyn: „Keď si to prečítaš – sú to Don Quijotovia, vlastenci! No keď sa s takou papuľou stretne človek v cele alebo vo väzenskom aute...“ Pre Solženicyna je to romantické „vystrájanie“ vystrájaním upírov.

Solženicyn bol vari prvým spisovateľom, ktorý bez okolkov pomenoval zvrátenosť sovietskej komunistickej ideológie v jej odlišnom vzťahu ku kriminálnikom a k politickým väzňom, vzťahu, ktorý bol neporovnateľne lepší ku kriminálnikom. Samozrejme, nedialo sa tak iba v sovietskej spisovateľskej kultúre, ale v celej šírke pôsobenia sovietskeho režimu. Solženicyn: „A taktohľa sa to zdôvodňuje. Profesionálnych zločincov nemôžeme porovnávať s kapitalistickými živlami (to znamená s inžiniermi, študentmi, agronómami a mníškami): títo druhí sú trvale nepriateľskí diktatúre proletariátu, prví sú len (!) politicky nestáli. (Profesionálny vrah je politicky nestály!) ... Preto sú aj podľa oficiálnej terminológie Gulagu ‚sociálne blízkymi‘.“

Ak v predrevolučnom Rusku boli politickí väzni v táboroch a transportoch chránení pred kriminálnikmi, tak v sovietskom Rusku režim vysvetľoval „zločincom jednotu ich triednych záujmov so všetkými pracujúcimi“ a vychovával v nich „pohŕdavý vzťah ku kulakom a kontrarevolucionárom“. A úspešne. Solženicyn cituje list zlodeja G. Minajeva v Literaturnej gazete (29. 11. 1962): „Bol som dokonca hrdý, že hoci som zlodej, nie som zradca a judáš. Nám zlodejom sa usilovali pri každej príležitosti dať najavo, že pre vlasť predsa len nie sme stratení, hoci sme aj poblúdení, ale predsa len sme synovia. No „fašisti nemajú na zemi miesta“. Iste si uhádol, milý čitateľ, že fašistami sa myslia nevinné obete komunizmu. Ako uvidíme neskôr, takéto rozlišovanie nie je ani dnes minulosťou. Ale vráťme sa do prítomnosti.

Viac (menej) kresťanstva, menej (viac) drog
Doteraz sme sa zaoberali kultúrnou príchylnosťou ľavicového liberalizmu (sociálneho marxizmu) k zločinu v oblasti populárnej kultúry. Tento vzťah však nie je platonický. Ľavicový liberalizmus nielen preukazuje sympatie voči zločincom, on zločin plodí.

Jedným zo silných argumentov komunistov proti demokratickým štátom Západu, ktoré si pamätám z čias mladosti, bol argument vysokej zločinnosti v demokratických krajinách. Je však zaujímavé uvedomiť si, že vysoký nárast kriminality sa datuje práve do tých rokov povojnového obdobia, keď sa výrazne začínala prejavovať na Západe epidémia ľavicového liberalizmu. Ilustrujme to na príklade vývoja počtu vrážd v USA, ktoré sú objektívne merateľným kritériom. Štatistika FBI(14) uvádza počet vrážd ročne na 100 tisíc obyvateľov v USA v období 1950 až 2002. Toto číslo sa šokujúco rýchlym spôsobom zdvojnásobilo v priebehu desiatich rokov (od roku 1964 do roku 1974). V roku 1964 to bolo 4,9, ale v roku 1974 to bolo 9,8 vrážd na 100 tisíc obyvateľov. Snáď netreba ani dodávať, že práve toto desaťročie bolo desaťročím sexuálnej revolúcie, víťazného pochodu potratového hnutia, rozpadu rodiny po ničivej veľkorysej sociálnej politike Lyndona B. Johnsona, vyháňania modlitieb zo škôl, nástupu drogovej kultúry, nástupu protikresťanskej kultúry Hollywoodu, skrátka desaťročím ľavicového liberalizmu. Tento index odvtedy nestúpal, ale dlho ani výraznejšie neklesal. K poklesu začalo dochádzať až od roku 1997.

Občas ľavicovoliberálni aktivisti zločiny priamo páchajú. To je prípad obdobia v roku 1968 a tesne po ňom v USA a v západnej Európe. Takto píše Paul Johnson o roku 1970 v USA: „Na vysokých školách prepukli nepokoje: štatistika hovorí o viac ako 200 prípadoch podpaľačstva, rabovania a ničenia univerzitného majetku.“(15)

Ľavicový liberalizmus otvorene bojuje proti rodine, napr. feministickými kampaňami za rozvody a za ich maximálne právne uľahčenie, a proti všetkej logike popiera, že výchova detí v neúplnej rodine, najmä v rodine bez otca, má na deti neblahé účinky, napr. zvyšuje pravdepodobnosť, že z takéhoto dieťaťa sa stane kriminálnik. Alojz Rakús(16) cituje zahraničné zdroje hovoriace, že táto pravdepodobnosť je dvadsaťnásobne vyššia.

Ľavicový liberalizmus bojuje proti kresťanstvu, za jeho úplné vytlačenie z verejného života, najmä zo škôl. V USA dosiahol zrušenie modlitieb v školách cestou Najvyššieho súdu v šesťdesiatych rokoch, podobnú snahu vidíme i u nás zo strany Smeru a ANO. Tým zároveň podporuje zločinnosť, pretože kresťanstvo sa ukazuje ako solídna hrádza proti zločinnosti. V októbri a novembri 2004 urobil Štatistický úrad SR zaujímavý prieskum(17), ktorý skúmal i súvislosť medzi užívaním drog a vierou v Boha. Citujme z výsledkov prieskumu na str. 20: „Platí, že ľudia nevyznávajúci žiadne náboženstvo a ľudia bez vyhraneného názoru v otázke náboženstva majú sklony vo väčšej miere experimentovať s nelegálnymi drogami, kým medzi nábožensky veriacimi sú v oveľa menšej miere zastúpení tí, ktorí už užili niekedy nelegálnu drogu.“ Konkrétne, medzi nábožensky veriacimi respondentmi 20% niekedy užilo nelegálnu drogu a 80% nikdy. Medzi nevyznávajúcimi žiadne náboženstvo boli tieto čísla 34%, resp. 66%, a medzi respondentmi bez vyhraneného vzťahu k náboženstvu 38%, resp. 62%. Treba poznamenať, že jednak samotné užívanie drogy je trestným činom, jednak kupovanie drogy je podporovaním organizovaného zločinu, ktorý svoje zisky z drog investuje do páchania aj iných druhov trestnej činnosti, jednak veľká časť drobnej majetkovej trestnej činnosti, ako sú krádeže a vlámania, ale i násilnej trestnej činnosti, ako pouličné lúpeže, je páchaná narkomanmi závislými na drogách, snažiacimi sa získať peniaze na ďalšiu dávku. Je zaujímavé, že hoci výsledky tohto prieskumu boli zverejnené v oficiálnom Bulletine ŠÚ SR, médiá o ne neprejavili záujem. Ale napokon je to pochopiteľné. Prečo by taká Markíza so svojím protikresťanským ťažením upozorňovala na vlastné deštrukčné pôsobenie? Radšej bude útočiť na Ministerstvo vnútra...

Súčasťou podpory drogovej kultúry je i opakovaná snaha ľavice legalizovať užívanie tzv. mäkkých drog, ako je marihuana. Na Slovensku badať tento trend u strany Smer, v minulosti u mladých socialistov podporujúcich vo volebnej kampani 2002 stranu SDA Petra Weissa. Pred voľbami do Bundestagu v Nemecku v roku 2005 vyšli mladí postkomunisti zo Saska, členovia Ľavicovej strany s heslom „Krajšie žiť s drogami“(18). Kto by to bol povedal, čo sa z tých honecke­rovcov vykľuje, však? A možno to až také prekvapenie nie je. Tá večná sladká túžba boriť sveta starý základ máva rôzne podoby.

Podpora sexbiznisu
Odkedy som ministrom vnútra, vždy v závere prvého polroku voľky-nevoľky absolvujem istý rituál. Ministerstvo zahraničia USA vydá správu o dodržiavaní ľudských práv vo svete, v ktorej sa špeciálne venuje i nelegálnemu obchodovaniu so ženami, ktoré sú nútené k prostitúcii. Správa obsahuje vždy aj hodnotenie, ako ktoré krajiny bojujú proti tomuto sexbiznisu. Vzápätí prídu za mnou slovenskí novinári, pýtajú sa ma na môj názor na hodnotenie Slovenska a ja ich informujem o tom, čo slovenská polícia urobila a v budúcnosti urobí v tejto veci. Problém nespočíva v tom, čo sa v tomto ohľade povie, problém spočíva v tom, že isté dôležité veci sa pokrytecky zamlčia. Nikto, ani médiá, ani americký State department nepovedia (a to ani v čase, keď je administratíva republikánska), čo je príčinou tohto javu. Zločin v podobe obchodu so ženami je len logickým dôsledkom sexuálnej revolúcie.

Predstavte si spoločenskú klímu, v ktorej sa manželská nevera spoločensky neakceptuje, v ktorej sa tancovanie nahých tanečníc nepovažuje za morálne prípustné a kde sa slušné ženy nenechávajú fotografovať nahé. V takejto spoločnosti nie je až taký veľký dopyt po sexuálnych otrokyniach. Ani ženy nemožno tak ľahko lákať do zahraničia s prísľubom, že nepôjde o žiadnu prostitúciu, iba o tanec alebo tzv. modeling, keďže už i to je neprijateľné.

V ére ľavicového liberalizmu je však „naked dancing“ dokonca ústavným právom (tak rozhodujú americké súdy) a nahé ženské telo v médiách je všadeprítomné. Práve to sú však návnady, na ktoré sa nechávajú nachytať budúce sexuálne otrokyne. Táto súvislosť je jedno z veľkých tabu ľavicového liberalizmu. Americký konzervatívny židovský novinár Don Feder ju však pomenúva bez obalu. „Triezve odhady hovoria, že každoročne je privezených do USA 20 až 50 tisíc žien (najmä z Latinskej Ameriky, Ázie a bývalého Sovietskeho zväzu), aby slúžili ako služobnice v sexbiznise,“(19) píše Feder a zároveň pomenúva osoby a inštitúcie, ktoré vytvorili sexuálnou revolúciou predpoklady pre rozvoj tohto druhu zločinu: sexuológ Alfred Kinsey, Planned Parenthood Federation of America, ľavicovoliberálna organizácia na ochranu „ľudských práv“ ACLU, americké federálne súdnictvo. Túto súvislosť ľavicoví liberáli úzkostlivo taja. Preto prstom ukazujú niekam inam, napríklad na nedostatočnú prácu polície, a sami vystupujú ako tí, čo upozorňujú na problém. Práve na presexualizovanej televíznej stanici MTV sa stretnete často s reklamou, ktorou sa upozorňuje na problém obchodovania so ženami.

Občas vybúšia iracionálne vášne ľavicového liberalizmu na povrch tak, že nepriama podpora sexbiznisu sa u nich zmení na priamu. V roku 2000 navrhol vtedajší minister spravodlivosti SR Ján Čarnogurský, aby sa polícia snažila vytláčať prostitúciu z miest zvýšenou iniciatívou policajtov, ktorí by v zmysle zákona mali prostitútky predvolávať na výsluchy v súvislosti s vyšetrovaním drogových deliktov, keďže prostitúcia a užívanie drog či obchod s nimi idú ruka v ruke. Reakciou mainstreamových (čiže ľavicovoliberálnych) médií boli desiatky zlostných komentárov proti Čarnogurskému. Aby sa minister spravodlivosti angažoval v boji proti prostitúcii, to by tak bolo...

Zločinci exkluzívne
„Údajný boss banskobystrického podsvetia Mikuláš Černák poskytol televízii Markíza exkluzívny rozhovor.“ Týmito slovami uviedol moderátor Patrik Švajda v správach Markízy rozhovor redaktora Erika Tomáša s odsúdeným zločincom Mikulášom Černákom. Rozhovor trval tri minúty, čo je v televíznych správach nesmierne veľa. Prebehol v decembri 2002 tesne po tom, čo bol Černák podmienečne prepustený, keď si odpykal polovicu z trestu osem a pol roka väzenia, ktorý mu súd vymeral za vydieranie.

Tomáš kládol otázky typu: „Zavraždili ste podnikateľa Szymaneka?“ Černák svoju účasť na vražde poprel, hovoril o svojich podnikateľských plánoch a svoje mediálne vystúpenie zakončil cynickým tvrdením, že jeho prepustenia na slobodu sa nemusia podnikatelia v regióne báť. Pôsobil pokojne a spokojne. Niet sa čomu čudovať. V kriminalistických učebniciach o organizovanom zločine sa môžete dočítať, že jednou z jeho čŕt je snaha jeho predstaviteľov dosiahnuť popri postavení v paralelnom zločineckom svete i uznanie v oficiálnych spoločenských štruktúrach. Chcú sa stretať s politikmi, vplyvnými podnikateľmi, chcú mať publicitu v médiách. Toto Markíza dopriala Černákovi vrchovatou mierou. Nebolo to po prvýkrát. Už v roku 1997, keď oslavoval Černák tridsiate narodeniny, Markíza priniesla z osláv reportáž v správach a diváci mali možnosť uvidieť jeho mladé tigríčatá.

Toto už nie je oslavovanie filmových gangstrov v oblasti kultúry zábavy, toto je už niečo viac. Ide o vytváranie priestoru v médiách pre reálnych nebezpečných zločincov. V ľavicovoliberálnej ére po devastácii kultúry zábavy nasleduje devastácia kultúry spravodajstva. Ľavicovoliberálne médium hladká zločinca a necíti žiadnu povinnosť udržať od neho odstup, ťahá ho z podsvetia, kam patrí, do svetla rámp, kam nepatrí. Stavia sa do nadstraníckej pozície nad stranami zápasu zločinec verzus štátna moc zastupujúca občanov. Nezriedka končí na strane zločinca. Je to logické vyústenie postoja ľavicového liberalizmu, ktorý hovorí: „Kto ste vy, že chcete rozhodovať, čo sa patrí a čo sa nepatrí?“

Pripomeňme, že v kauze Černákovho prepustenia existovali pochybnosti, či ho mohol súd prepustiť už po polovici alebo až po dvoch tretinách odpykaného trestu, preto podal minister spravodlivosti Lipšic sťažnosť proti prepusteniu a Najvyšší súd sťažnosti vyhovel. Samozrejme, medzitým Černák slobodne odišiel do zahraničia. Našťastie česká polícia v spolupráci so slovenskou ho v Prahe zadržala a Černák sa vrátil na Slovensko do väzenia. Jeho ďalšiemu prepusteniu na slobodu po uplynutí dvoch tretín trestu zabránila polícia tým, že preukázala, že vo väzení porušoval väzenský poriadok, čiže prepustenie pre dobré správanie nepripadalo do úvahy. Černák si pravdepodobne odpyká celý trest a jeho osud po odpykaní trestu je neistý, lebo tohto roku bol obvinený z ďalších vrážd z deväťdesiatych rokov. Ich vyšetrovanie pokračuje. Prípad Černáka nie je jediný, keď sa kriminálnici producírovali v médiách.

Trestným činom spôsobujúcim miliónové škody je sprejerstvo. Poslankyňa Katarína Tóthová presadila pri prerokovaní Trestného zákona, že sprejerstvo sa stalo osobitným trestným činom. Samozrejme, Markíza dala priestor i sprejerom. Mladík s čiernou kuklou na hlave povedal 19. marca na obrazovke, že vyššie trestné sadzby budú znamenať väčší adrenalín a že väčšina to bude robiť i naďalej. Podobný priestor dal sprejerom aj Nový čas. V Národnej obrode som si prečítal zase rozhovor s anonymným členom bandy prevádzačov. Médiá organizujú dialóg spoločnosti so zločincami.
Zdá sa vám, že sa to nepatrí? No a ktože ste vy, že tu chcete...

Polícia ako terč

V roku 1991 som pôsobil vo funkcii námestníka riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby. Niektorí mladí pracovníci služby sa zúčastnili školení v partnerskej britskej službe MI-5. Po školení mi jeden z nich povedal, že školitelia im povedali medzi rečou, aby sa pripravili na jednu vec. „Rátajte s tým, že ľavica ide proti tajným službám. Ľavicové médiá vás budú vždy napádať.“

Ostáva dodať, že to isté platí o bezpečnostných zložkách všeobecne, teda i o armáde, a najmä o polícii. Ľavicový liberalizmus v zásade rád bojuje proti akejkoľvek autorite (s výnimkou svojej vlastnej), a tak nie je nepochopiteľné, že podrýva i také piliere spoločnosti ako sú ozbrojené zložky. Dopad takéhoto podrývania na akcieschopnosť polície ho nezaujíma.

Tradíciu útokov na políciu môžeme sledovať od šesťdesiatych rokov v USA a skončiť môžeme trebárs na Slovensku útokmi liberálnych médií voči slovenskej polícii. Vo svojej knihe Boj o moc a tajná služba(20) som opísal trápne nepravdivé obviňovania voči riaditeľovi Úradu boja proti korupcii J. Šátekovi a voči mne v kauze odpočúvania denníka SME zo strany ANO a Markízy. Boli sme obviňovaní z nezákonného odpočúvania, pričom obvinenie sa ukázalo ako absurdné. Markíza neskôr po vražde Jozefa Slobodu, označovaného ako predstaviteľa podsvetia, obvinila, opäť nepravdivo, Šáteka, že sa so Slobodom stýkal.

Rovnako každé preverovanie podozrenia z trestného činu, ak sa týkalo predsedu ANO, bolo okamžite označované za zneužitie polície. V septembri 2003 som v priamom vysielaní relácie Na telo povedal, že Markíza kope za mafiu, a síce v tom zmysle, že sa snaží útokmi oslabovať políciu. Predseda ANO Pavol Rusko zaútočil na políciu opäť pri príležitosti svojho vynúteného odchodu z kresla ministra hospodárstva. Odísť musel kvôli zmenkám, ktoré podpísal, ale tento dôvod zakrýval za nič nehovoriace obviňovanie polície, ktorá ho mala sledovať vraj na politickú objednávku.

Protipolicajný reflex sa však často objavuje i v iných médiách. Začiatkom júna 2005 priniesla televízia JOJ tendenčnú reportáž, ktorá bola nespravodlivým útokom na krajského riaditeľa polície v bratislavskom kraji, Mihála. Moderátor JOJ, predtým podpredseda SDĽ, Braňo Ondruš ohlásil z obrazovky JOJ 6. júna 2005 túto správu: „Generálna prokuratúra dnes dostala anonymné udanie na bratislavského krajského riaditeľa Ľudovíta Mihála. Ten sa vraj chcel v opitosti vytiahnuť pred kamarátmi v jednej pezinskej reštaurácii. Aby dokázal, aké má silné postavenie, zavolal kukláčov. Tí naozaj prišli a opitý Mihal im rozkazoval.“

Skutočnosť bola taká, že o žiadnej opitosti nemohla byť ani reč a riaditeľ Mihál, ktorý v reštaurácii skutočne bol, zavolal kukláčov preto, lebo som krajských riaditeľov dôrazne žiadal, aby polícia vykonávala na všetkých miestach kontrolu osôb, ktoré sú členmi organizovaného podsvetia. Dôvodom na zákrok nebola žiadna snaha riaditeľa čosi si dokazovať, dôvodom bolo zloženie hostí v podniku a snaha riaditeľa plniť si policajné povinnosti a nariadenia ministra. Útok na policajného funkcionára, ktorý velí tisícom policajtov, na základe anonymu, je podrývaním vôle policajtov zasahovať proti kriminálnemu prostrediu a priamou podporou zločincov.

Keďže ľavicové médiá zvyknú svoje trápnosti ďalej rozvíjať, JOJ i Nový čas naznačovali, že Mihálova stolička sa trasie. O tom by som však musel niečo vedieť. Pravdou bol opak. Mihálovi som vyjadril svoju podporu. Špekulatívne útoky na políciu zo strany liberálov sú častokrát vedené bezprostredne po tom, čo polícia odviedla bezchybnú prácu v prospech občanov. V júni 2005 zistila polícia, že podnikateľ Tobiáš L. sa pokúša objednať si fyzickú likvidáciu niekoľkých ľudí, ktorí mu prekážali v jeho majetkovom spore. Polícia nafingovala vraždu jednej z týchto osôb, právničky Gabriely M., a únos podnikateľa Braňa P. Tým vlákali objednávateľa vraždy do pasce, pretože tento vyplatil odmenu za vraždu, čo polícia zdokumentovala. Tobiáš L. sa tak ocitol vo vyšetrovacej väzbe. Na tlačovej besede však polícia čelila nevraživosti médií, ktoré začali nekompetentne špekulovať, či polícia neporušila zákon. To, že nájomné vraždy ako forma vzájomného ekonomického zápasu podnikateľov sú problémom, ktorý polícia rieši, ich nezaujímalo.

Vo februári 2004 musela slovenská spoločnosť čeliť dovtedy neobvyklému fenoménu – rabovaniu Rómov v obchodoch na východnom Slovensku. Išlo vari o dve desiatky prípadov vyrabovaných obchodov s potravinami. Súčasťou rabovania bolo rozbíjanie výkladov v obchodoch a v meste Trebišov i zrážky s políciou v podobe hádzania kameňov do policajtov. Každý, kto trochu rozumie stabilite spoločnosti a riadeniu štátu, vie akým nebezpečným javom môže byť rabovanie. Polícia zakročila razantne a kompetentne. Na východ Slovenska sa presunuli tisíce policajtov a bol zjednaný poriadok. V Trebišove musela polícia zakročiť priamo v rómskej osade, kde sa ukrývali páchatelia pouličných nepokojov. Vzhľadom na to, že sa ukrývali v prostredí svojich rodín, kde boli ženy i deti, nebolo jednoduché týchto páchateľov zadržať. Spomínam si, že som prežíval značnú úzkosť, či nebude ublížené deťom. Polícia to však zvládla na jednotku. Len čo však bol na celom východe nastolený pokoj a poriadok, začali sa objavovať v médiách ničím neopodstatnené dezinformácie o brutálnom zásahu polície. Tieto dezinformácie šírila i Amnesty International či ľavicový londýnsky Guardian.

Útoky na políciu sú jednoducho fenomén. Americká konzervatívna komentátorka Michelle Malkinová sa pýta: „Nebolo by to krásne, keby mainstreamové médiá aspoň na krátku chvíľu zastavili nekonečnú križiacku výpravu útokov na políciu?“(21)

Radšej mafia ako KDH
V sobotu 23. apríla 2005 večer zaznelo v Košiciach niekoľko dávok zo samopalov a pre mňa sa začal ťažký týždeň. Vrahovia zastrelili 30-ročného Jozefa Eštóka, ktorý bol polícii známy ako člen organizovaného podsvetia. Čo však bolo horšie, výstrely usmrtili i náhodného okoloidúceho Košičana Romana Straku. Médiá unisono žiadali, aby sa s košickou mafiou urobil poriadok. Vyšetrovanie prebiehalo intenzívne a rýchlo. Už začiatkom ďalšieho týždňa začala polícia zbierať dôkazy proti Róbertovi N. a Jozefovi L. z Košíc. V stredu bol pochovaný nevinný Roman Straka. Jeho pohreb sa ma hlboko dot­kol. Vo štvrtok mal byť pochovávaný Eštók.

Treba povedať pár slov k pohrebom, ktoré si médiá od začiatku deväťdesiatych rokov zvykli nazývať mafiánskymi v tom zmysle, že bol pochovávaný zavraždený človek z prostredia organizovaného zločinu. Popri príbuzných obete, medzi ktorými iste môžu byť i slušní ľudia, sa na týchto pohreboch vždy schádzali i členovia organizovaného podsvetia, či už z rovnakej skupiny ako zavraždený alebo trebárs i z konkurenčnej, ktorá pochovávaného zavraždila. Deň pohrebu bol ich dňom, dňom, keď vychádzali na svetlo Božie, pretŕčali sa pred kamerami a mikrofónmi médií, zastrašovali slušných ľudí, večer sa na seba pozreli v televíznych správach, neskôr si o sebe prečítali v obrázkových časopisoch, kde si mohli tiež prečítať kritiku polície za to, že takúto demonštráciu sily dovolí. Bol to deň ich sebavedomia, patril im svet. Takáto prax tu bola desaťročie.

Smrť Romana Straku ma presvedčila, že tento deň im treba zobrať. Nariadil som krajskému riaditeľovi z Košíc, aby použil paragrafy 27 a 28 zákona o Policajnom zbore a nevpustil ľudí z kriminálneho prostredia, s výnimkou príbuzných pochovávaného, na pohreb. Tieto paragrafy umožňujú polícii obmedziť vstup na určité miesto, ak je to potrebné na odvrátenie nebezpečenstva ohrozenia verejného poriadku, života, zdravia osôb a majetku. Polícia nariadenie splnila a podsvetie na pohreb nevpustila. Davu, ktorý sa protiprávne zdržiaval na ceste, pohrozila vodným delom. Rodičia Eštóka odmietli syna pochovať a pohreb sa odložil na sobotu. Nato začal týždeň šialenstva médií, ktoré úplne zabudli na to, čo písali o besnení mafie, ktorá zabila nevinného, a postavili sa na stranu podsvetia. Vraj polícia rozprášila smútočné zhromaždenie a porušila ľudské práva atď. Vyznamenávali sa najmä: Markíza, SME a Nový čas. V piatok som povedal verejne, že časť médií podporuje zberbu.

Medzitým polícia pracovala. V piatok bol zadržaný jeden z vrahov Róbert N. a o pár dní neskôr jeho komplic Jozef L. V sobotu bol pochovaný Eštók. Úspešné vyšetrovanie jeho vraždy však prinieslo ďalšie plody. Zistili sa dôkazy proti väčšej deväťčlennej skupine na čele s Róbertom O., ktorej členmi boli i obaja Eštókovi vrahovia. V sobotu prebehlo zatýkanie celej skupiny. Pikantná bola skutočnosť, že vo štvrtok nebol vpustený na pohreb ani Róbert O., vodca celej skupiny. Z mediálneho prozločineckého ošiaľu sa vymykali týždenníky Týždeň a Plus sedem dní.

Na diskusnom fóre na internetovej stránke SME bolo možné čítať fanatické liberálne útoky proti mne ako ministrovi vnútra. Neznámy čitateľ im napísal: „Pre vás je mafia prijateľnejšia ako KDH.“ Vystihol to.

Legislatívna nechuť
Traumou Slovenska je nepotrestaný únos prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho v roku 1995. Desať páchateľov zo SIS, vrátane riaditeľa Ivana Lexu, bolo obvinených zo spáchania tohto trestného činu.

Vyšetrovanie bolo ukončené podaním obžaloby v roku 2000. V roku 2001 súd zastavil stíhanie s odvolaním sa na amnestiu udelenú Vladimírom Mečiarom v roku 1998. Je zrejmé, že potrestanie vinníkov bude možné iba cez prijatie ústavného zákona o zrušení tejto amnestie. O tomto návrhu sa hlasovalo v NR SR v rokoch 2000 až 2005 šesťkrát. Vždy neúspešne, lebo k HZDS sa pripojili ľavicovoliberálne strany, najprv SDĽ a SOP, v tomto roku SMER a ANO.

V roku 2005 sa hlasovalo v parlamente i o novom Trestnom zákone. Padol i pozmeňujúci návrh, aby bol vynechaný paragraf o trestnosti podporovania zločineckej skupiny, hoci už niekoľko rokov sa používal bez toho, žeby bol nejako zneužívaný. Po veľkom zápase napokon bolo toto ustanovenie v trestnom zákone našťastie ponechané. Mladý ľavicový liberál Daniel Forgács(22) prirovnal snahu politikov KDH ponechať v zákone trestnosť podpory zločineckej skupiny k fašizmu. Chceš trestať podporovateľov zločineckých skupín? Nie si ty náhodou Mussoliniho pohrobok?

Kríza rozumu
Ľavicový liberalizmus sa zmocňuje témy zločinu ako fascinujúcej témy iným spôsobom než kresťanstvo. V kresťanstve je zločin zlom, ktoré si zasluhuje trest. Neznamená to automaticky potrebu záhuby páchateľa zla – zločinca. Kresťanstvo ponúka zločincovi popri treste, ktorého potreba sa automaticky nezmazáva, i ďalší krok. Pokánie, slobodné rozhodnutie pre spásu, polepšenie.

Ľavicový liberalizmus zahmlieva pojmy viny a trestu, nezaujíma ho potreba obrátiť zločinca, jeho vinu relativizuje, romantizuje a používa ju ako nástroj proti tradičnej spoločnosti. Robí tak v oblasti kultúry, a to kultúry zábavy i kultúry mediálnej, ale aj v politickej praxi. Pozornosťou, či dokonca sympatiami zahrňuje zločinca nezriedka väčšmi než zločincovu obeť. Zločin popularizuje, robí ho príťažlivým, vytvára kriminogénne prostredie, v konečnom dôsledku sa obracia proti nevinným ľuďom, čo je dôsledkom relativizácie pravdy. I to je dôkazom, že sprievodným znakom ľavicového liberalizmu, a to ešte viac než kríza viery, je predovšetkým kríza rozumu.


Poznámky:

(1) Malá encyklopédia filmu, Obzor, Bratislava 1974, s. 24.
(2) Ronald Reagan: Život jednoho Američana, Prostor 1997, s. 91-100.
(3) Peggy Noonanová: Když kraloval charakter. Ideál 2004.
(4) Frank S. Meyer, Roman Joch: Vzpoura proti revoluci dvacátého století, Academia, Praha 2003.
(5) Beatles v písních i obrazech, Panton, Praha 1969.
(6) Tamže.
(7) Rio Preisner: Americana. Zpráva o velmoci (I), Atlantis, Brno 1992.
(8) Beatles v písních i obrazech, Panton, Praha 1969.
(9) Rap lyrics: Grammy Awards, http://www.eaif.org/chron50.htm
(10) Edward G. Armstrong: Gangsta misogyny: A content analysis of the portrayals of violence against women in rap music, 1987-1993. Journal of Criminal Justice and Popular Culture, 8 (2), 2001, 96-126, http://www.albany.edu/scj/jcjpc/vol8is2/armstrong.html
(11) Brent Bozell: The rapper and the „defamation“ police. http://www.townhall.com/columnists/brentbozell//bb20040319.shtml
(12) http://www.falco.bkl.at
(13) Alexander Solženicyn: Súostrovie Gulag II, Tatran 1991, s. 232.
(14) Homicide trends in the US, http://www.ojp.usdoj.gov/bjs/homicide/tables/totalstab.htm
(15) Paul Johnson: Dějiny amerického národa, Academia 2000.
(16) Alojz Rakús: Feminizmus v kultúrnej vojne, Impulz 2, 2005, s. 40 – 55.
(17) Verejná mienka. Rozšírenosť užívania drog na Slovensku a názory občanov na problémy spojené s drogovou závislosťou. Štatistický úrad Slovenskej republiky 2004.
(18) To je veta, SME, 13. 8. 2005, s. 8.
(19) Don Feder: Alfred Kinsey - The Lefts Pervert Hero, http://www.donfeder.com/
(20) Vladimír Palko: Boj o moc a tajná služba, Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2004.
(21) Michelle Malkin: In praise of the police. http://www.townhall.com/columnists/michellemalkin/mm20050511.shtml
(22) D. Forgács: Fašizmom proti mafii, Národná obroda 15. 2. 2005.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.