Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Mýty o protikomunistickom odboji

Číslo 3/2009 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 6093
 

Príprava a priebeh Nežnej revolúcie na Slovensku sa stali postupne známymi. Odozva pádu komunizmu v celej Európe ukázala, že účasť a podiel na zvrhnutí komunizmu a nastolení demokracie je súčasťou legitimácie pre súčasnú Európu a východiskom pre sebavedomé vystupovanie. Zvrhnutie komunizmu bolo základným predpokladom pre zjednotenie Európy všeobecne a zjednotenie Nemecka osobitne. Po páde železnej opony sa ukázalo, že tzv. východná Európa nemala námietky proti zjednoteniu Nemecka, ale Veľká Británia a Francúzsko určité námietky vznášali. O to však teraz nejde. Pri mediálnom odkrývaní protikomunistického odporu na Slovensku sa vytvorili a udržiavajú sa mýty, ktoré poznanie protikomunistického odporu na Slovensku deformujú. Pokúsim sa aspoň niektoré z nich dať na pravú mieru. Poznamenávam, že niektoré mýty sú pozitívne, niektoré negatívne a k obom kategóriám dávam obraz, ktorý som videl vlastnými očami.

1. Málo chartistov na Slovensku. Takmer každé referovanie o protikomunistickom odpore na Slovensku, osobitne o Nežnej revolúcii, sa začína konštatovaním, že na Slovensku bolo málo chartistov. Naozaj ich bolo ani nie desať. Mýtus spočíva v tom, že by ich malo byť viac. Dôvod spočíva v tom, že Charta 77 zodpovedala českým, osobitne pražským podmienkam odporu proti komunizmu, ale nezodpovedala slovenským. Charta 77 obsahovala legalisticky poňaté požiadavky na dodržiavanie ľudských práv, ktoré sa odvolávali na vyhlášku č. 120/1976 Zb. o pakte o ľudských právach. Tie zase vychádzali zo záverov Helsinskej konferencie z roku 1975. Charta 77 mohla počítať s mediálnou a diplomatickou podporou Západu po celý čas svojej existencie. Charta 77 trvala ani nie tri mesiace a holandský minister zahraničných vecí Hans van der Broek, keď navštívil Prahu, prijal aj hovorcu Charty prof. Jana Patočku. Jan Patočka potom následne pri výsluchu na ŠtB utrpel infarkt a zomrel, ale to je už iný aspekt veci. Kedykoľvek polícia zatkla alebo zadržala signatára Charty, v priebehu hodín o tom hlásili západné oznamovacie prostriedky. Slovensko s ničím takým nemohlo rátať. V Bratislave nebol žiadny korešpondent západných médií. Dochádzali sem iba korešpondenti akreditovaní v Prahe. Nebolo tu západných diplomatických úradov. Americký generálny konzulát bol zavretý a iba asi raz za mesiac prichádzali do budovy na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave na deň – dva americkí diplomati z Prahy. Na ilustráciu stačí malé porovnanie. Sviečková manifestácia v marci 1988 bola masovejším vystúpením proti režimu aj s politickými požiadavkami než Charta 77. O Sviečkovej manifestácii však v nasledujúcich dňoch boli v západnej tlači iba niekoľkoriadkové stručné informácie. So spravodajstvom o Charte 77 sa to nedalo porovnať. Vnútorná štruktúra Charty 77 odrážala spoločenské pomery v Českej republike. Spomedzi troch hovorcov Charty bol spravidla jeden vylúčený komunista, jeden praktizujúci kresťan či katolík alebo príslušník niektorej protestantskej cirkvi, a jeden bol z prostredia tvorivej inteligencie. Na Slovensku vylúčení komunisti až do novembra 1989 nedokázali vytvoriť ucelené zoskupenie, ktoré by sa výraznejším spôsobom zúčastňovalo na odpore proti komunizmu. Alexander Dubček bol solitér. Taktiež tvorivá inteligencia nevytvorila žiadne významnejšie zoskupenie proti režimu. Ťažisko odporu proti komunizmu na Slovensku bolo v kresťanskom prostredí so všetkými osobitosťami tohto prostredia. Netreba opomínať ani kvantitatívnu stránku veci. Chartu 77 podpísalo do roku 1989 asi 1300 – 2000 signatárov, z nich aktívnych bolo 200 – 300 ľudí. Tajná cirkev na Slovensku zahrnovala väčší počet ľudí, na Sviečkovej manifestácii sa zúčastnili tisíce a takú mohutnú verejnú demonštráciu Charta 77 nedokázala zorganizovať nikdy. Charta 77 mala dôležité postavenie v odpore proti komunizmu tým, že ovplyvňovala trendy a formy odporu. Bola schopná dať legitimitu aj inej forme odporu a v takom prípade zahraničná podpora nemala pochybnosti aj napriek komunistickej propagande (napr. prípad Ivan Polanský na Slovensku). Odpor proti kontinentálnemu diktátorskému režimu, akým bol komunizmus, sa vždy musel opierať o najhlbšie národné tradície každej spoločnosti. Používať akési teoreticko-politologické kritériá na hodnotenie odporu proti komunizmu je smiešne. Taký odpor by komunistická polícia hravo potlačila. Slovenský odpor proti komunizmu sa preto opieral o slovenské národné tradície a historické skúsenosti, český o české. Nemožno preto mechanicky prenášať české formy odporu proti komunizmu na Slovensko a podľa nich posudzovať intenzitu slovenského odporu. Ak by sme rovnakým spôsobom postupovali napr. pri porovnávaní a posudzovaní poľského a českého odporu proti komunizmu, český odpor by vyznel ako zanedbateľne slabý.

2. Miernejšia normalizácia na Slovensku. Ďalším mýtom je tvrdenie, že normalizácia na Slovensku bola miernejšia ako v Českej republike. Opiera sa o rovnaké nevedecké východiská ako predchádzajúce tvrdenie, že na Slovensku bolo málo chartistov. Áno, vylúčených straníkov z kultúrneho frontu najskôr umiestnili v rôznych výskumných ústavoch, kde boli zastrčení, mohli robiť akúsi kancelársku prácu a očakávalo sa od nich, že budú ticho. Tak mohol ideologický tajomník ÚV KSS Miroslav Kusý po vylúčení zo strany pracovať v akomsi výskumnom ústave kultúry. Historik Jozef Jablonický mohol pracovať v lokálnom historickom ústave. Takto by sa dalo pokračovať. Až keď niektorí z nich neboli ticho, režim pritlačil viac a poslal ich k lopate, napr. Miroslava Kusého. To sa však týka početne bezvýznamnej skupiny vylúčených straníkov predtým vo vyšších funkciách, do ktorých sa – mimochodom – dostali cez členstvo v strane a ktorí nemali na Slovensku žiadnu sociálnu oporu. Režim jednoducho vedel, že sa ich nemusí obávať, a preto na nich nemusí viacej zatlačiť. Toto bol rozdiel oproti Českej republike, kde vylúčení straníci pravdepodobne predstavovali výraznejšiu silu, aspoň potenciálnu, a režim sa ich musel viacej báť. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že v Čechách existovala skupina radikálnejších komunistov okolo Kapeka, Indru, neskôr Štěpána a ďalších, ktorí dobre poznali svojich vylúčených nedávnych kolegov a dali im to pocítiť. Stačí si prečítať niekoľko čísel týždenníka Tribuna, ktorý začalo vydávať na jeseň 1968 Byro pre riadenie straníckej práce v českých zemiach. Na Slovensku sa režim musel najviac obávať kresťanského podzemia a osobitne tzv. tajnej cirkvi. Voči nej nemal žiadne zľutovanie. Vtedajší tajný biskup Ján Chryzostom Korec pracoval až do penzie ako opravár výťahov. Dnešný košický arcibiskup Alojz Tkáč pracoval ako vodič električky, biskup Rudolf Baláž ako šofér. Procesy za marenie dozoru nad cirkvami prebiehali na Slovensku celé 70. a 80. roky s nepodmienečnými trestami. Vyhadzovanie lekárov a učiteliek zo zamestnania pre návštevu kostola prebiehalo taktiež celé 70. a 80. roky. Mýtus o miernejšej normalizácii na Slovensku sa týmito ľuďmi nezaoberá. Opäť mechanicky prenáša kritériá z Českej republiky na Slovensko.

3. Sviečková manifestácia. Sviečková manifestácia 25. marca 1988 bola prvým masovým verejným vystúpením na uliciach proti režimu v bývalom Československu po roku 1969. Je už známe, že k nej došlo na podnet Mariána Šťastného, vtedy predsedu Svetového kongresu Slovákov zo zahraničia, ktorý chcel 25. marca 1988 zorganizovať demonštrácie za dodržiavanie občianskych práv pred československými veľvyslanectvami vo viacerých západných krajinách. Nakoniec bola demonštrácia iba v Bratislave. Sviečková manifestácia sa organizovala na úplne odlišných princípoch, než aké boli použiteľné v Českej republike alebo v západnej Európe. Požiadavky manifestácie boli tri: menovanie katolíckych biskupov na Slovensku pápežom, úplná náboženská sloboda a dodržiavanie ľudských práv. Už takáto kombinácia požiadaviek je nepredstaviteľná v Čechách a v každej západnej krajine. Ale práve takáto kombinácia oslovovala na jednej strane jednoduchých veriacich ľudí, na druhej strane mestskú inteligenciu. Stačí si prečítať esej o účasti na Sviečkovej manifestácii, ktorú napísal Martin M. Šimečka do samizdatovej tlače krátko po manifestácii. Manifestácia nevyžadovala žiadneho rečníka, pretože toho by polícia okamžite zatkla. Sama osebe nedávala polícii zámienku na zásah, a keď polícia napriek tomu zasiahla vodnými delami a zatýkaním účastníkov, protiprávnosť jej postupu bola tým zjavnejšia. Americký historik Padraic Kenney v knihe Karneval revoluce (vyšiel aj český preklad) uvádza časovú tabuľku udalostí vo východoeurópskych krajinách od roku 1975 až do konca. Z tabuľky vyplýva, že Sviečková demonštrácia v Bratislave a demonštrácia v Budapešti k 15. marcu 1988 boli prvé masové demonštrácie v bývalom Východnom bloku. K budapeštianskej demonštrácii sa ešte vrátim. Sviečková demonštrácia našla odozvu, samozrejme, aj v českej a slovenskej samizdatovej tlači a nasadila latku pre ďalšie vystúpenia proti režimu. Sviečkovú manifestáciu prekonali čo do počtu účastníkov až demonštrácie v Prahe v októbri 1988 na počesť výročia založenia republiky. Sviečková manifestácia sa však spomína skôr okrajovo, najmä v Českej republike, a pri hodnotení protikomunistického odporu v Československu ako celku.

4. Štátne symboly a výročia. Najväčší mobilizačný potenciál majú v každej spoločnosti výročia z národných a štátnych dejín, ktoré každý pozná. Možno sú niektoré opradené legendami, ale sú schopné zhromaždiť ľudí, aby si ich jednak pripomenuli, a jednak demonštrovali proti vládnucemu režimu, ak si myslia, že sa režim od tradícií odchyľuje. Sú spojené s patriotizmom v najlepšom zmysle slova. Práve takéto výročia používala opozícia v okolitých štátoch, resp. aj v Českej republike, na organizovanie demonštrácií proti vládnucemu komunistickému režimu. V Budapešti to bola už spomenutá demonštrácia k 15. marcu, ktorá sa viaže na marcovú revolúciu z roku 1848. V Prahe výročie založenia Československej republiky v r. 1918, v Poľsku majú takých výročí viac. Veľký potenciál na mobilizovanie ľudí má aj obeť života za spoločenské ciele. Takou obeťou bolo pálenie sa Jana Palacha. V samotnom novembri 1989 aj falošná správa o smrti študenta pri študentskej manifestácii 17. novembra 1989 stačila, aby sa z nej rozhoreli veľké demonštrácie po celej republike. Opozícia má výrazne uľahčenú prácu, ak organizuje povedzme demonštráciu proti vládnucemu režimu práve v súvislosti s takým nejakým štátnym výročím alebo smrteľnou obeťou vládnuceho režimu. Slovensko nemalo žiadne takéto výročie, ktoré by mohlo použiť. Vznik Československej republiky v roku 1918 sa na Slovensku nevníma ako historická udalosť s výrazným mobilizačným potenciálom. V tomto texte sa nebudú rozoberať príčiny. Štátne tradície sa mohli viazať iba na Slovenský štát z rokov 1939 – 1945, ktorý bol pre takéto účely nepoužiteľný. Slovenské národné povstanie nezanechalo jednoznačný odkaz – príčiny sa tu opäť nebudú rozoberať –, a odkaz SNP si privlastňoval vládnuci režim. Smrť generála M. R. Štefánika mala v sebe určitý mobilizačný potenciál, a ten slovenská opozícia použila v máji 1989 na Bradle. Mobilizačné impulzy, ktoré u okolitých národov a štátov mali v sebe najväčší potenciál, boli na Slovensku nepoužiteľné. Slovenský odpor proti komunizmu sa preto musel opierať o iný mobilizačný potenciál. Tým je v každej spoločnosti náboženstvo. Je to však abstraktnejší potenciál, ako sú významné národné a štátne výročia. Organizovať opozíciu okolo náboženstva je preto ťažšie. Mobilizačný potenciál náboženstva však nemá v sebe deformácie, ktoré hrozia z národných a štátnych výročí. Doteraz však nikto neocenil, že Sviečková manifestácia, ktorej rozhodujúcim impulzom bol impulz náboženský, predbehla v celej strednej Európe, resp. s výnimkou Budapešti, verejné demonštrácie proti režimu opierajúce sa o národné a štátne výročia.

5. Velehrad, petícia moravských katolíkov. V roku 1985 sa uskutočnili na Velehrade slávnosti pri príležitosti 1100. výročia príchodu svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Na slávnosti sa zúčastnilo asi 150 – 200-tisíc veriacich, z nich väčšina zo Slovenska. Prítomný bol vatikánsky štátny sekretár kardinál Casaroli. Išlo o významné výročie, všeobecne zakotvené vo vedomí ľudí, a – samozrejme – pripomínané v katolíckych kostoloch po celom štáte. Komunistický režim ho preto tiež nemohol ignorovať a vyslal na Velehrad ministra kultúry Českej republiky Milana Klusáka. Ten sa vo svojom prejave pokúsil redukovať misiu sv. Cyrila a Metoda iba na kultúrnu a jazykovú misiu. Napr. nepoužíval označenie svätí Cyril a Metod, ale iba Cyril a Metod. Zhromaždení veriaci ho vypískali, kričali „svätí Cyril a Metod“ a zhromaždenie sa zmenilo na demonštráciu proti režimu.

Na jeseň 1987 moravský roľník Augustín Navrátil sformuloval 31 požiadaviek moravských katolíkov na štátne orgány o náboženskej slobode. Požiadavky boli napísané jednoduchým, zrozumiteľným jazykom. Požiadavky podporil pražský kardinál Tomášek a začala sa zbierka podpisov pod požiadavky ako petíciu. Do začiatku roka 1988 sa nazbieralo asi pol milióna podpisov, z toho asi 2/3 na Slovensku. Pravdepodobne možno považovať túto petičnú akciu za najväčšiu v komunistickom bloku, a to už je čo povedať. Zbieranie podpisov odhalilo, že tajná cirkev má pokryté celé Slovensko svojimi aktivistami, potvrdila, že existuje ústredie, ktoré je schopné dávať pokyny tajnej cirkvi na celom Slovensku. Pokyny sa, samozrejme, museli pohybovať v operačnom svete tajnej cirkvi a neboli použiteľné napr. pre Chartu 77. Pre režim však množstvo podpisov a spôsob ich zbierania boli signálom, že má proti sebe neviditeľného odporcu, ktorý môže za určitých okolností povstať a stať sa nezvládnuteľným. Aj Velehrad, aj petícia moravských katolíkov sa uvádzajú iba okrajovo v analýze protikomunistického odporu v celom Československu.

6. Spolupráca disentu. V priebehu normalizácie po roku 1969 sa samostatne a podľa vlastných podmienok vyvinul disent proti režimu na Slovensku a v Českej republike a na Slovensku kresťanský disent a tzv. občiansky. Každý z nich vychádzal z vlastných podmienok a spočiatku operoval len medzi svojimi. Od konca 70. rokov Štátna bezpečnosť na Slovensku videla, že hrozí veľké posilnenie disentu, ak by sa na Slovensku spojil kresťanský disent s občianskym a v rámci Československa slovenský a český disent. V rámci svojich možností sa snažila udržiavať izolovanosť týchto disidentských smerov. Vzájomné kontakty medzi nimi stále existovali, ale boli príliš slabé, aby stačili na prepojenie smerov. V polovici 80. rokov došlo k takému zintenzívneniu kontaktov a vzájomnej pomoci, že možno hovoriť o prepojení týchto disidentských hnutí. Na Slovensku rodiace sa hnutie Zelených zasahovalo do občianskeho aj kresťanského disentu, rovnako (síce v menšej intenzite) nezávislí umelci. Začalo dochádzať k pravidelným stretnutiam aktivistov kresťanského disentu s vylúčenými straníkmi. Nebohý Milan Šimečka ako Moravan žijúci v Bratislave prepojil slovenský a český disent a naučil cestovať do Prahy na zasadnutia opozície viacerých aktivistov zo Slovenska. Treba povedať, že prepojenosť českého a slovenského katolíckeho disentu existovala nepretržite. Nadväzovala na posolstvo chorvátskeho jezuitského kňaza Tomislava Poglajena-Kolakoviča. O Kolakovičovi bolo stále ešte napísané málo. Kolakovičovi žiaci spolu odsedeli roky vo väzniciach na Slovensku aj v Čechách. Po prepustení sa pravidelne stretávali a udržiavali slovensko-český dialóg, ktorý trvá až doteraz. Prepojenie disidentov v 80. rokoch vytvorilo podmienky pre zjednotené vystupovanie na novembrových tribúnach v roku 1989.

7. Pomoc českého disentu. Vystúpenie Charty 77 bolo medzníkom v protikomunistickom hnutí v Československu. Charta ukázala, že verejne odporovať režimu je možné, pravda, za cenu ťažkých obetí. Okolo Charty začali vychádzať samizdatové časopisy, organizovali sa petície za oslobodenie väznených a pod. Najmä periodická samizdatová tlač na Slovensku nadväzovala na periodickú samizdatovú tlač v Českej republike. České formy odporu proti komunizmu, ktoré boli prenosné na Slovensko, sa stali inšpiračným zdrojom. Štátna bezpečnosť na Slovensku sa snažila onálepkovať každý odpor proti komunizmu ako pokračovanie ľudáckeho hnutia, klérofašizmus a pod. Pre zahraničných obhajcov disidentov by bolo ťažké rozlíšiť, v čom má komunistická propaganda pravdu a v čom jednoducho klame. Taký bol prípad Ivana Polanského, ktorého zatkli v roku 1987 a obvinili z podpory a rozširovania fašizmu. Ivan Polanský pripravil samizdatový zborník o Andrejovi Hlinkovi a pri domovej prehliadke sa našli u neho materiály aj o Jozefovi Tisovi. Ivana Polanského sa však zastala Charta 77 a vydavatelia českej samizdatovej tlače podpísali vyhlásenie, kde ponúkali svoje vlastné zatknutie, keď za rovnakú činnosť zatkli Ivana Polanského. Tým bolo pre západných publicistov vybavené, či Ivan Polanský bol klérofašistom, alebo nebol. Jednoducho nebol a dostával zo Západu plnú publicistickú a diplomatickú podporu. Podobne vo februári 1988 Pravda a Rudé právo uverejnili seriál článkov proti Pavlovi Čarnogurskému, otcovi autora tohto textu. V seriáli sa poukazovalo najmä na činnosť Pavla Čarnogurského počas Slovenského štátu. Na podporu Pavla Čarnogurského podpísali vyhlásenie všetci známi českí disidenti na čele s Václavom Havlom. Český disent taktiež sprostredkoval odovzdávanie správ smerom na Západ prostredníctvom diplomatických kanálov, ktoré mal v pražskom diplomatickom zbore. Na Slovensku by nič také nebolo možné. Pomoc českého disentu slovenskému výrazne zvýšila obranu slovenských disidentov v prípade ich zatknutia alebo iných policajných opatrení.

8. Rýchlosť pádu komunizmu v Československu. Do mýtickej podoby sa dostáva porovnávanie rýchlosti pádu komunistického režimu v Československu, Poľsku, Maďarsku, azda aj v iných krajinách. Československo vychádza pri takomto porovnávaní najlepšie, režim padol približne za dva týždne. Je užitočné pozrieť sa bližšie na realitu. Režim naozaj padol v Československu rýchlo, a to z dvoch príčin: z jednej vonkajšej a z jednej vnútornej. Vonkajšia príčina spočívala v tom, že k 17. novembru 1989 už v bývalom východnom Nemecku padol Berlínsky múr, v Poľsku bola nekomunistická vláda Tadeusza Mazowieckeho, v Sovietskom zväze bola perestrojka Michaila Gorbačova a Maďarsko prepúšťalo východných Nemcov cez svoju hranicu do Rakúska. Čiže Československo bolo už obkľúčené de facto nekomunistickým Poľskom a krajinami s kvalitatívne iným komunizmom (NDR, ZSSR, Maďarsko). Geopoliticky nemal československý komunistický režim iného východiska, než sa vzdať. Oprieť sa o vnútornú oporu nemohol, pretože takú nemal. Bojovať za svoj režim komunisti neboli ochotní. Kladenie odporu by znamenalo nevyhnutnú porážku pre komunistov s následným väznením a trestami. To nikto z nich nebol ochotný riskovať. Vnútornou príčinou bola jednotnosť opozície. Jednotnosť spočívala v tom, že opozícia na Slovensku aj v Českej republike nastoľovala iba také požiadavky, v ktorých sa zhodovala, čiže slobodné voľby, parlamentnú demokraciu, trhové hospodárstvo, európsku integráciu. Slovenská opozícia nenastoľovala požiadavky napr. na zmenu štátoprávneho postavenia Slovenska. Malá rozdielnosť sa črtala v podpore kandidatúry Alexandra Dubčeka na post prezidenta republiky. Slovenská opozícia, reprezentovaná VPN, však podporila Václava Havla. Opozícia v Československu sa v novembri a decembri 1989 opierala takmer výlučne o státisícové demonštrácie v mestách. Hneď ako by cez médiá prenikli správy o závažnejších rozdieloch v postojoch českej a slovenskej opozície, mohlo by to výrazne znížiť ochotu ľudí prichádzať na námestia a demonštrovať. Taktiež bolo dôležité, že Václav Havel bol prijatý ako všeobecne uznávaný symbol Nežnej revolúcie, ktorý predstavoval hrot tlaku na komunistický režim. Pokiaľ vystupovali iné zoskupenia s inými požiadavkami, napr. slovenskí vylúčení straníci s kandidatúrou Dubčeka na post prezidenta, ich pozícia bola slabá, pretože v predchádzajúcich rokoch sa neprejavili v odpore proti komunistickému režimu takmer žiadnym spôsobom. Neskorší bojovníci za osamostatnenie Slovenska nemali za sebou žiadnu bilanciu odporu proti komunizmu v podobe samizdatov či iných vystúpení. Taktiež ich bolo preto možné v prvých mesiacoch ignorovať. Najmä predčasné vznášanie požiadaviek na zmenu štátoprávneho usporiadanie Československa by veľmi oslabilo tlak na komunistický režim a v skutočnosti by mu dodalo novú legitimitu. V novembri a decembri 1989 bolo hlavnou výzvou zvrhnutie komunizmu a všetko ostatné muselo ustúpiť.

K rýchlosti pádu komunizmu prispelo aj zosúladenie a vyrovnanie národných foriem odporu proti komunizmu v Čechách a na Slovensku. Po vystúpení Charty 77 český odpor proti komunizmu v republike udával tón. Budúci historici azda na základe analýz dôjdu k záveru, že k určitému vyrovnaniu slovenského a českého odporu proti komunizmu dochádza niekedy okolo roku 1987. Na Slovensku vystúpili Zelení s publikáciou Bratislava nahlas, ktorá predbehla výsledky hnutia Zelených v Českej republike. Nasledovala petícia moravských katolíkov a Sviečková demonštrácia. Americký historik Padraic Kenney vo svojej knihe Karneval revoluce píše, že okolo polovice 80. rokov vo viacerých bývalých komunistických krajinách dochádza k vyčerpaniu a opotrebovaniu pôvodných protikomunistických hnutí a iniciatívu preberajú novovznikajúce. Toto zistenie azda platí aj pre Československo.


Československo malo za sebou komplikované dejiny a obývali ho dva národy, ktoré si boli navzájom blízke, ale boli dva. Priebeh odporu proti komunizmu a nakoniec aj rozdelenie republiky možno položili nový typ vzájomných väzieb medzi Slovákov a Čechov. Preveriť ich však budú musieť až budúce krízy.

Autor je bývalý disident a slovenský premiér, v súčasnosti advokát.
Príspevok odznel dňa 29. 10. 2009 na zasadnutí Hospodárskeho klubu v Bratislave.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.