Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tri dvadsaťročia cirkvi na Slovensku (1948 – 2009)

Číslo 3/2009 · František Mikloško · Čítanosť článku: 5143
 

Od nástupu komunistickej moci v roku 1948 v Československu, a teda aj na Slovensku , až do dnešných dní uplynulo 60 rokov. Tento čas možno – aj pre katolícku cirkev a iné cirkvi na Slovensku – rozdeliť na tri obdobia po 20 rokov. Roky 1948 – 1968 znamenali pre cirkev brutálne prenasledovanie, roky 1969 – 1989 obdobie už nie brutálneho väznenia ľudí, ale stále to bolo obdobie dusivej snahy potláčať a postupne likvidovať cirkev. Tieto roky ale rovnako znamenajú vzrast opozície zo strany veriacich voči komunistickému režimu. A roky 1989 – 2009 boli rokmi slobody pre cirkev. Pokúsim sa tieto obdobia stručne popísať a charakterizovať.

Ako som už povedal, roky 1948 – 1968 znamenali brutálny útok zo strany komunistov na cirkev. V rokoch 1949 a 1950 boli zrušené všetky diecézne semináre, všetky mužské a ženské kláštory, bola zrušená gréckokatolícka cirkev, Československo prerušilo diplomatické styky s Vatikánom, na všetky biskupstvá boli dosadení štátni dozorcovia, ktorí úplne obmedzili činnosť biskupov, na Slovensku boli zatknutí traja biskupi Vojtaššák, Buzalka a Gojdič – dvaja boli odsúdení na doživotie, Vojtaššák na 24 rokov väzenia. Ešte predtým boli zrušené všetky cirkevné školy, spolky, časopisy. Komunistický režim sa v tomto čase snažil v Československu vytvoriť tzv. národnú cirkev, odtrhnutú od Vatikánu. Vďaka hrdinstvu biskupov, kňazov i veriacich, ale i vďaka zvláštnemu váhaniu tzv. vlasteneckých kňazov, sa to nakoniec komunistom nepodarilo. Tento brutálny útok išiel, samozrejme, voči všetkým stavom v krajine. Voči živnostníkom, roľníkom, inteligencii, od roku 1951 rovnako voči čelným postavám komunistického režimu i voči partizánom z konca druhej svetovej vojny. Výsledok za 20 rokov tohto útoku bol nasledovný: na Slovensku za 40 rokov komunizmu – ale tu ide najmä o tých prvých 20 rokov – bolo do väzenia odsúdených viac ako 71-tisíc občanov na viac ako 83-tisíc rokov. Komunistický režim pripravil o život za svoju éru minimálne 705 občanov. Komunistický režim tu odviedol zo svojich domovov viac ako 15-tisíc ľudí. Vo vyhnanstve strávili viac ako 6-tisíc rokov. V táboroch nútených prác bolo na Slovensku viac ako 13-tisíc občanov, ktorí strávili v tomto prostredí vyše 9-tisíc rokov. Cez tzv. „zelenú hranicu“ prešlo do roku 1967 viac ako 1 700 ľudí. Úhrnne za celé obdobie komunizmu nedovolene opustilo republiku viac ako 22-tisíc občanov, za čo boli v neprítomnosti odsúdení a pozbavení majetku. Toto sú čísla, ktoré charakterizujú obdobie komunizmu, zvlášť roky 1948 – 1968 na Slovensku. K nim sa, samozrejme, pridružujú osudy ich rodinných príslušníkov, ktorí na slobode trpeli a boli rovnako šikanovaní. Obdobie 50. a 60. rokov na Slovensku najlepšie charakterizujú slová dvoch náboženských väzňov, Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho, ktorí pre náboženskú činnosť strávili 14 rokov vo väzení. Keď sa v roku 1964 vrátili po tých dlhých rokoch väzenia na slobodu, išli prvýkrát večer v týždni do kostola. V kostole na omši bolo niekoľko starých ľudí. Keď vyšli von, jeden druhému povedali: „Pre toto sme boli 14 rokov vo väzení?“ Cirkev prežívala, ale bola zastrašená a akoby v agónii. V 60. rokoch vidno v Československu istú politickú úľavu, zvlášť v kultúre. Ale toto sa netýkalo cirkví. Keď sa niekedy v 80. rokoch stretli v jednom byte tajný biskup Korec (dnešný emeritný kardinál) s disidentom a známym spisovateľom Dominikom Tatarkom, ktorý v 60. rokoch napísal známy román Démon súhlasu, namierený proti totalitnej moci, biskup Korec mu povedal: „Pán Tatarka, čítal som vo väzení váš román Démon súhlasu.“ V kultúre teda vznikali už takéto diela, ale ľudia väznení pre vieru ich – paradoxne – čítali v najťažšom väzení. V roku 1951 prichádza na Slovensku k významnej udalosti, na biskupa bol tajne vysvätený 27-ročný jezuita Ján Korec. Tento až do svojho zatknutia svätil tajne kňazov rehoľníkov, ale práve v tejto súvislosti treba povedať, že v 50. a 60. rokoch rehole na Slovensku neprijímali tajne žiadnych nových členov. Vysviacky sa teda týkali len tých rehoľníkov, ktorí v čase likvidácie neboli ešte vysvätení. Poslední katolícki a evanjelickí kňazi išli na slobodu 9. mája 1968, teda v čase, keď v Československu už vládla veľká sloboda. Treba povedať, že Pražská jar v roku 1968 znamenala takú radosť a slobodné nadýchnutie, že – obrazne povedané – aj tento krátky čas stačil, aby politickí väzni, ale i bežní ľudia takmer zabudli na roky prenasledovania. Potom prišiel vpád sovietskych vojsk a rokom 1969 začína ďalších 20 rokov putovania cirkvi i ostatných ľudí komunizmom v Československu.

Už bolo povedané, že roky 1969 – 1989 boli, pokiaľ ide o väznenie a perzekúcie voči veriacim ľuďom, miernejšie. Za týchto 20 rokov bolo na Slovensku odsúdených 37 katolíckych kňazov a laikov spolu na 19 rokov a 8 mesiacov. V evanjelickej cirkvi to bolo spolu 6 kňazov a laikov spolu na 3 roky väzenia. Najväčší proces bol so skupinou tzv. Principiálnych ľudí. V tomto procese bolo odsúdených 18 ľudí spolu na 40 rokov a 6 mesiacov. O niečo menej ľudí bolo odsúdených za protištátnu činnosť, ktorá nesúvisela s náboženstvom. V období po roku 1969 začína na Slovensku vznikať to, čomu sa hovorí tajná cirkev. Do tajnej cirkvi v prvom pláne patrili mužské a ženské rehole, ktoré v tomto čase už začínajú tajne prijímať mladý dorast. Potom sem isto patrili takmer všetky laické hnutia, ktoré nemohli verejne vystupovať. Ale najúplnejšia definícia tajnej cirkvi na Slovensku je tá, že do tajnej cirkvi patrili všetky náboženské stretnutia a činnosti, za ktoré hrozili väzenie a perzekúcie. A tak do tajnej cirkvi patrili aj kňazi v oficiálnej pastorácii, ktorí organizovali tajne na farách exercície alebo sa angažovali pri distribúcii samizdatov a podobne. Tajná cirkev prechádzala cez oficiálnu cirkev a bola takto ťažko uchopiteľná pre políciu. Pokiaľ ide o život cirkvi a zápas s komunizmom, vidím na Slovensku tri významné medzníky. Prvým bola voľba poľského kardinála Wojtylu za pápeža v roku 1978. Dovtedy život v malých spoločenstvách, ktoré sa tajne stretávali, prebiehal skryto a jedinou náplňou bolo upevňovanie sa vo viere. Boli to napríklad malé spoločenstvá vysokoškolských študentov, ktorí sa v počte max. 10 ľudí stretávali každý týždeň v nejakom byte. Čítalo a meditovalo sa tam Sv. písmo, študovali sa rôzne oblasti života cirkvi, diskutovalo sa o bežných problémoch. Dvakrát do roka mali tieto spoločenstvá jednodňovú duchovnú obnovu s tajným kňazom, raz do roka mali duchovné cvičenia, ktoré trvali tri dni a boli na chate a podobne. Príchodom pápeža Poliaka, ktorý sa začal prihovárať z Vatikánu po slovensky, ktorý začal viditeľne prejavovať záujem o dianie v Čechách a na Slovensku, sa mení atmosféra. Začínajú sa vydávať samizdaty, organizujú sa púte mladých, začínajú prvé podpisové akcie ľudí, začína vysielať Hlas Ameriky, Slobodná Európa, Vatikán o všetkých problémoch života veriacich, na bohosloveckej fakulte sa uskutočnila protestná hladovka bohoslovcov, keď ich nútili k účasti na politickej činnosti hnutia Pacem in terris. Druhým významným medzníkom bola v roku 1985 púť na moravskom Velehrade pri príležitosti 1100. výročia smrti sv. Metoda. Z Čiech, Moravy a zo Slovenska došlo na túto púť viac ako 100-tisíc veriacich ľudí. Za Svätého Otca bol prítomný štátny sekretár Agostino Casarroli. Komunistickí predstavitelia vystúpili pred omšou pri oltári a chceli urobiť z tejto slávnosti mierovú slávnosť. 100-tisíc ľudí ich pískaním nepustilo k slovu. Minister kultúry na Slovensku Miroslav Válek potom napísal v komunistickom denníku Pravda: „Zaspali sme na vavrínoch a na Velehrade sme dostali úder pod pás...“ O tomto všetkom sa hovorilo po celom Československu a ľudia prvýkrát pocítili, že v mase ľudí je obrovská sila, s ktorou si komunisti nevedia dať rady. Tretí a posledný medzník na ceste k Novembru 1989 bola Sviečková manifestácia v Bratislave. 25. marca 1988 bola v Bratislave ohlásená tichá demonštrácia za menovanie biskupov, za náboženskú slobodu a za občiansku slobodu v celom Československu. Prišlo tam viac ako 10-tisíc ľudí, ktorí držali horiace sviečky v rukách, modlili sa ruženec a spievali náboženské piesne. Zhromaždenie bolo ohlásené na 30 minút. Polícia zasiahla nepochopiteľne tvrdo voči modliacim sa ľuďom. Použili psov, obušky, striekacie autá, vodné delá a špeciálne oddiely policajtov. Ľudia tých 30 minút vydržali a napriek tomu, že boli úplne mokrí, že ich sácali a bili, cítili sa morálnymi víťazmi. Ľudia pochopili silu nenásilného odporu aj voči ozbrojenej moci. Takto sa začala otvárať cesta k novembrovým námestiam, kedy pod heslom nenásilia vyšli do ulíc státisíce ľudí po celom Československu. Nebolo by dobre, keby sme preceňovali úlohu a silu tajnej cirkvi na Slovensku. Na Slovensku je viac ako 2800 miest a obcí. Takmer vo všetkých týchto obciach boli kostoly, kde sa slúžili omše, krstili sa deti, sobášili sa ľudia a rovnako sa cirkevne pochovávali. Toto bolo jadro, ktoré podržalo kontinuitu náboženského života na Slovensku. Tajná cirkev, ktorá mala desiatky tajných kňazov, stovky rehoľníc a tisícky angažovaných laikov, nemohla obsiahnuť potreby pastorácie na Slovensku. Ale kľúčové postavenie tajnej cirkvi s jej viditeľným symbolom, ktorým bol biskup Korec, bolo v tom, že držala líniu. Bojovala s prorežimným hnutím kňazov Pacem in terris, bojovala cez samizdaty a podávanie správ do zahraničia s tajnou políciou, a takto vytvárala morálny tlak aj na oficiálnych kňazov, ktorí boli náchylní ku kompromisom. November 1989 našiel cirkev na Slovensku morálne pripravenú. Začiatkom roku 1990 sa na verejnosti predstavilo toľko rehoľníkov a rehoľníc, koľko ich bolo v roku 1950, keď boli komunistickou mocou zakázaní. V priebehu roku 1990 boli všetky biskupské stolce na Slovensku obsadené kňazmi, ktorí v zápase s komunistami obstáli. Ale to už začína posledná časť môjho príspevku, a to je: ako bola cirkev pripravená na slobodu a ako prežila prvých 20 rokov tejto slobody ?!

Katolícka cirkev, ale aj iné cirkvi na Slovensku, sa ukázali po Novembri 1989 ako veľmi dynamické. Za 20 rokov od pádu komunizmu sa postavilo vyše 480 katolíckych kostolov a kaplniek. V tejto súvislosti treba zdôrazniť veľkú finančnú pomoc od sesterských cirkví a inštitúcií na Západe, ale rovnako to boli zbierky veriacich a najmä ich práca. Za tento čas boli zrekonštruované alebo nanovo postavené všetky diecézne semináre a rovnako všetky domy mužských a ženských reholí. V roku 1992 slovenský parlament vrátil všetkým cirkvám na Slovensku všetok majetok, ktorý im bol po roku 1948 odobratý. V roku 1992 vznikla Trnavská univerzita, ktorá má v štatúte kresťanské zameranie. V roku 2000 vznikla Katolícka univerzita v Ružomberku. Okrem toho sa na mnohých univerzitách študujú kombinácie rôznych predmetov s náboženstvom, čím sa systematicky pracuje na generačnej výmene učiteľov z komunistického obdobia. Okrem toho Slovenská republika uzavrela s Vatikánom a ostatnými cirkvami zatiaľ tri zmluvy: tzv. Základnú zmluvu, potom Zmluvu o pastoračnej činnosti v ozbrojených silách a Školskú zmluvu o vzdelávaní a výučbe na školách. Podľa posledne menovanej cirkevné školstvo na všetkých stupňoch, vrátane Katolíckej univerzity, je plne hradené štátom. Žiaľ, na poslednú chvíľu sa nepodarilo prijať Zmluvu o výhrade vo svedomí, ktorá bola veľkým prianím pápeža Jána Pavla II. a bola by prvá svojho druhu na svete. Rovnako je ešte otvorená Zmluva o finančnom zabezpečení cirkví zo strany štátu, kde sa hľadajú na obidvoch stranách vhodné modely. Zatiaľ štát financuje platy duchovných vo všetkých cirkvách. V katolíckej cirkvi sa podarilo za 20 rokov zaplniť prakticky všetky uprázdnené miesta na farách. V rámci katolíckej cirkvi veľkú dynamiku prejavuje gréckokatolícka cirkev, ktorá bola v roku 1950 zrušená. Okrem toho, za pomoci štátu a jeho finančnej podpory sa podarilo vyriešiť dlhotrvajúci spor na východnom Slovensku medzi gréckokatolíckou cirkvou a pravoslávnou cirkvou. Dnes obidve cirkvi pokojne žijú vedľa seba, pričom každá má svoje chrámy a priestory. Samozrejme, nie všetky odhady v kruhoch cirkvi sa ukázali ako reálne. Tak napríklad väčšina kňazských seminárov sa začína pomaly vyprázdňovať a diecézni biskupi musia hľadať novú náplň pre tieto veľké budovy. Rovnako je to aj s niektorými rehoľnými domami. Ako už bolo povedané, štát vrátil cirkvi všetky majetky, budovy, lesy a polia. Mnohí predstavitelia cirkvi takto z večera na ráno zdedili obrovský majetok a neuvedomili si dostatočne zodpovednosť za tento majetok. Neuvedomili si, že tento majetok sa nadobúdal stáročiami. Uverili mnohým podivným ľuďom, ktorých poverili jeho správou a cirkev takto prišla o veľké peniaze. Za uplynulých 20 rokov slovenská politická scéna prechádzala mnohými turbulenciami. Situácia bola zvlášť napätá po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993, kedy došlo k takým vážnym udalostiam, ako bol únos syna prezidenta republiky do Rakúska. Vtedy sa časť biskupov postavila na stranu prezidenta republiky a dostala sa takto do sporu s vtedajšou vládnou koalíciou. Postoj k nacionalistickým stranám a ich politike vytvára aj dnes vnútri cirkvi istý problém, pretože tieto nacionalistické strany sa hlásia ku kresťanskej orientácii a sú voči cirkvi ústretové. Ako už bolo povedané, prvá ponovembrová generácia biskupov vznikla väčšinou z osvedčených bojovníkov z éry komunizmu, ale práve preto títo ľudia nemali v čase komunizmu možnosť veľa cestovať a neovládali napríklad cudzie jazyky, čo im obmedzilo po roku 1989 prirodzený kontakt so svetom. Dnes nastupujúca nová generácia biskupov už väčšinou študovala dlhšie v zahraničí, zvlášť v Ríme. Na Slovensku stále panuje medzi veriacimi i mládežou prirodzená zbožnosť, čo možno bol jeden z dôvodov, že nebohý pápež Ján Pavol II. odkázal Slovákom, že majú osobitné poslanie v živote Európy 21. storočia. Na druhej strane táto prirodzená zbožnosť vytvára prostredie, v ktorom v pastorácii kňazov a biskupov prevláda tradičný spôsob pastorácie, opierajúci sa najmä o vysluhovanie sviatostí. Okrem toho, u cirkevnej hierarchie pretrváva v dôsledku toho často voči kňazom i laikom skôr hierarchický, až monarchistický postoj, ako bratský. To, že na Slovensku neboli prijaté už dve spomínané zmluvy o výhrade vo svedomí a o financovaní cirkví, spôsobuje, že cirkev na Slovensku je stále tak trochu závislá od postojov štátu. Týka sa to mnohých etických problémov v zdravotníctve a školstve a týka sa to finančnej podpory štátu pri obnove cirkevných pamiatok a podobne. Problém, ktorý podľa mňa cirkev čaká a ktorému sa v najbližšej budúcnosti nevyhne, je, že cirkev, resp. aspoň niektorí jej predstavitelia na Slovensku, nemajú víziu o budúcnosti. Tradičná pastorácia a vysluhovanie sviatostí samozrejme dáva tú podstatnú silu cirkvi, ale pri strate vízie kňazi i veriaci často upadajú do stereotypu, únavy až rezignácie. Pod víziou samozrejme rozumiem rozpoznanie znakov času a výziev, ktoré dnešná doba prináša. A tak, popri všetkých pozitívach a už spomínanej dynamike cirkvi, ani cirkev na Slovensku, tak ako v Európe, sa nevyhne tejto skúške, ktorá na ňu čaká.



Odznelo na konferencii :

Religion und Wende in Ostmittel – und Sudeuropa, 1989 – 2009.
Wien, Diplomatische Akademie, 7. – 9. október 2009.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.