Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Otec – kardinál

Číslo 3/2005 · Róbert Letz · Čítanosť článku: 6054
 

Otec – kardinál
Róbert Letz

V júni prekvapila obyvateľov Slovenska správa, že nový Svätý Otec Benedikt XVI. prijal rezignáciu kardinála Jána Chryzostoma Korca na úrad nitrianskeho sídelného biskupa. Kardinál Korec podal svoju rezignáciu po zrelej úvahe. Mýlili by sme sa však, keby sme odchod z úradu diecézneho biskupa stotožňovali s úplným stiahnutím sa a s rezignáciou. Kardinál Korec ostáva naďalej nielen medzi nami, ale i s nami. On dobre pozná prednosti i slabosti nášho malého spoločenstva, ktoré ako láskavý otec tak miluje a za ktoré už v živote toľko obetoval.

Kardinál Ján Chryzostom Korec patrí k tým osobnostiam, ktoré považujeme za mravné autority. Je skutočne pevným záchytným bodom pre človeka, ktorý je dnes doslova zaplavovaný obrovským množstvom vonkajších podnetov bez akýchkoľvek kritérií; ich skutočným cieľom nie je toľko deklarovaná sloboda, ale dezorientácia, ovládnutie a manipulácia s jednotlivcom. Byť mravnou autoritou, ostať verný pravde, žiť podľa pevných zásad overených časom a dejinami, hlásať lásku k blížnemu a súcit s trpiacim je v sekularizovanom a spohanštenom svete plnom sebectva bláznovstvom asi tak, ako to bolo za čias prvých kresťanov pre vtedajší upadajúci antický svet. Samotný termín autorita, jedna z hlavných kategórií európskej kultúry, sa s akousi automatickou samozrejmosťou odmieta ako niečo nedemokratické. Naopak, k dobrému bontónu moderného demokrata, pre ktorého je demokracia vlastne istou náhradou náboženstva, patrí rúcanie akejkoľvek prirodzenej autority. Tak sa vedome i nevedome podrývajú základy mravného a kultúrneho bytia národa. Odmietanie prirodzenej autority je súčasťou straty skutočného zmyslu pre slobodu, ukotveného v hodnotách plynúcich z tradície. Pod zámienkou útokov na cirkevné spiatočníctvo, nedemokratické usporiadanie Cirkvi, ale aj na primitívnu národnú rivalitu a nacionalizmus, sa skrýva často priehľadná snaha o nivelizáciu a znehodnotenie pôvodných kultúr. Ako náhrada sa ponúkajú vymoženosti technickej civilizácie a gýčová subkultúra zábavného priemyslu. Jedným z typických prejavov politických totalít je práve vytváranie nivelizovanej, vnútorne atomizovanej a individualizovanej spoločnosti. To sa dá dosiahnuť rôznymi prostriedkami, od násilia a teroru až po mediálnu a reklamnú manipuláciu. Prostriedky sú rôzne, cieľ je rovnaký – ovládnuť a vládnuť.

Kardinál Korec sa mravnou autoritou nestal z titulu svojich vysokých cirkevných hodností. Veď tie verejne zastáva iba posledných pätnásť rokov. Stal sa ňou pre svoje postoje v období komunistickej totality. Po násilnej likvidácii kláštorov v roku 1950 sa ocitol v internačných táboroch pre rehoľníkov v Jasove, Podolínci a Pezinku. Videl, že tu nejde o jednotlivcov, ale o Cirkev ako celok, o národ, jeho kultúru a dejiny, o bytie a nebytie. Nadišiel čas skúšky vernosti Kristovi a jeho Cirkvi. Ako sa sám vyjadril: „Na toto nivočenie života Slovenska, jeho kultúry, tradícií bolo možné buď zúfalo sa dívať, alebo sa postaviť proti. Zúfalo sa dívať znamenalo voliť si duchovnú smrť, ak nie svoju, rozhodne mnohých iných, celkom bezbranných. Postaviť sa proti znamenalo rozhodnúť sa pre zápas na život a na smrť, zápas s obrovskou presilou. Rozhodol som sa pre to druhé.“ Teda nie pasivita, taktizovanie a vyčkávanie, ale aktívny, činorodý prístup. Na jednej strane stála všemocná štátna moc, ktorá si úplne podriadila cirkevnú štruktúru, a na druhej strane stála hŕstka nadšencov, mladých jezuitov, ktorí túžili tajne prijať kňazskú vysviacku a pokračovať v štúdiu. V jeseni 1950 sa tajnými vysviackami, ktoré udelil rožňavský biskup Róbert Pobožný, zrodila skrytá Cirkev. Časť Cirkvi, ktorá vytvorila oázu slobody, sa tak vymkla zo smrtonosného objatia cirkevných zákonov, orgánov Štátnej bezpečnosti a cirkevných tajomníkov. Korcovo rozhodnutie kráčať touto cestou bolo nezmeniteľné. V období, keď sa v Bratislave skončili všetky prípravy na vykonštruovaný proces proti trom slovenským katolíckym biskupom Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi a Pavlovi Gojdičovi, ktorý sa mal stať triumfom nad Cirkvou, biskup Pobožný vysvätil 2. januára 1951 v úplnej tajnosti za biskupa Pavla Hnilicu.

Čoskoro sa však ukázalo, že oceľový kruh Štátnej bezpečnosti okolo Hnilicu sa začína zatvárať. Preto Hnilica tajne vysvätil v noci z 24. na 25. augusta 1951 za biskupa 27-ročného Jána Chryzostoma Korca. Nič nešlo automaticky. Každý cítil obrovskú ťarchu zodpovednosti. To, v čom dnes hľadáme tajuplné čaro magickosti, sa prijímalo v mene poslušnosti a úplnej dôvery v Božiu Prozreteľnosť. Ako sa vyjadril o svojej biskupskej vysviacke J. Ch. Korec: „... ľudsky som sa odhodlal skočiť do tmy. Ale vedel som, že bez Božej vôle alebo aspoň bez Božieho dopustenia nestratím ani jeden vlas na hlave.“ Nežičlivé časy prenasledovania vracali Cirkev k jej pôvodným hodnotám. Zobúdzal sa duch prvých kresťanov, ochotných prinášať najvyššie obety. Mladý tajný biskup Korec nemal ani biskupský erb, ani heslo. Nebol čas na to myslieť, bolo treba žiť evanjelium a spájať všetkých do jednoty viery v láske. Keď bol biskup Hnilica nútený emigrovať, zodpovednosť za osud skrytej Cirkvi ostala na pleciach Korca. A Korec ju dokázal niesť. Nezlomil ho ani nespravodlivý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorým sa ocitol na čele päťčlennej jezuitskej skupiny; odsúdili ho 21. mája 1960 na 12 rokov väzenia a 10-ročný zákaz pobytu v Západoslovenskom kraji za velezradu podľa § 78 trestného zákona. Jeho náboženská činnosť bola umelo a bez vecných dôkazov kvalifikovaná politicky. Podľa rozsudku: „Obžalovaný svojou činnosťou sledoval nielen udržanie siete jezuitov na Slovensku, ale hlavne išlo o prípravu na vykonávanie rozvratnej činnosti proti nášmu štátnemu zriadeniu. Odchovanci obžalovaného mali sa stať propagátormi politiky Vatikánu, politiky smerujúcej zvrátiť koleso dejín späť, aby u nás vládli kapitalisti, statkári, a tak sa opäť dostala k hospodárskej a politickej moci v štáte cirkev.“ Odsúdený tajný biskup Korec pochádzal z chudobnej robotníckej rodiny a úmysly, ktoré mu pripisoval rozsudok, mu boli úplne vzdialené. Nechcel získať pre Cirkev politickú moc či vplyv, ale iba dôstojné postavenie a uznanie základných práv, ktoré jej boli upierané. Korec trpel pre Krista v povestných žalároch vo vyšetrovacej väzbe na bratislavskej „Februárke“ (dnes Račianskej ulici), v Prahe – na Pankráci a vo Valdiciach pri Jičíne. Prepustili ho po dlhých ôsmich rokoch, dňa 24. februára 1968. Korec opúšťal brány väzenia s podlomeným zdravím, ale spolu s ním prichádzala nová jar pre Cirkev. Azda najväčším ocenením preň bolo stretnutie so Svätým Otcom Pavlom VI. na audiencii 8. júla 1969. Pápež si uctil Korcovu vernosť a obetu tým, že mu daroval svoje biskupské insígnie.

Korec nie je izolovaným solitérom v slovenských dejinách. Práve v ňom sa potvrdzuje stará pravda o prepojení života Cirkvi so životom slovenského národa. Ak trpí Cirkev, spolu s ňou trpí aj národ a naopak. Veď Cirkev so svojimi osobnosťami stála pri úsvite slovenských dejín. To ona kládla a rozvíjala základy kultúry a vzdelanosti. Rehole šírili teoretickú i praktickú vzdelanosť od raného stredoveku. Boli to slovenskí katolícki kňazi, ktorí stáli pri kolíske zrodu moderného slovenského národa. Kodifikovali prvý spisovný jazyk, založili prvý celonárodný spolok Slovenské učené tovaryšstvo, napísali prvú apológiu – obranu slovenského národa, napísali prvý slovenský román a prvé dejiny slovenského národa, vytvorili básnické eposy a divadelné hry, vedecké diela a vynálezy a postavili sa za uskutočnenie modernej slovenskej štátnosti. Anton Bernolák, Alexander Rudnay, Juraj Fándly, Ján Baltazár Magin, Juraj Papánek, Juraj Sklenár, Samuel Timon, Ján Hollý, Andrej Radlinský, Štefan Moyses, Jozef Viktorín, Ján Palárik, Andrej Kmeť, František R. Osvald, Štefan Furdek, Jozef Murgaš, Ferdiš Juriga, Andrej Hlinka – a v tomto výpočte by sme mohli ešte dlho pokračovať. Kardinál Korec svojou angažovanosťou v prospech trpiacej Cirkvi a Slovenska vlastne potvrdil platný historický vzorec. Cirkev bola najväčšou nádejou trpiaceho Slovenska v komunistickom režime. Významná časť spoločnosti ju stále chápala ako nositeľku celej tej krásnej tradície z minulosti a súčasne ako prostriedok účinnej rezistencie.

Komunistický režim si toho bol vedomý, bol to jeho stály hendikep. Veď v mene väčšiny vládla menšina nad väčšinou. Preto nasadil všetky formy prenasledovania od násilnej likvidácie až po ohováranie a zastrašovanie. No tú ticho plynúcu ponornú rieku slovenskej kontinuity, hodnôt potvrdených vernosťou, láskou, krvou a utrpením nebolo možné zahatať. Komunisticko-ateistický režim vyskúšal na Korcovi v podstate všetky svoje nenávistné a zákerné metódy – bezvýsledne. Akoby sa na ňom plnili slová vzkrieseného Krista apoštolom: „... hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im“(Mk 16,18). Korcove dielo a dielo všetkých tých, ktorí sa angažovali v prospech utláčanej Cirkvi a národnej tradície sa nielenže podarilo udržať, ono ďalej mohutnelo. V časoch bezútešnej normalizácie, keď sa občania stiahli z verejného diania, sa dielo skrytej Cirkvi potvrdilo ako hybná sila celého slovenského disentu.

Korec do značnej miery udával tón slovenského samizdatu. Popri aktivitách tajne vysväteného biskupa to znamenalo ďalšiu dávku stresov a napätia. Sústavné útoky na Cirkev a falšovanie dejín slovenského národa sa stali pre Korca impulzom pre jeho prácu zameranú práve na obranu viery a učenia Cirkvi a na dejiny národa a zástoj Cirkvi v nich. Korec pri svojej tvorbe nemal výhody, aké mali oficiálni vedeckí a často aj pseudovedeckí pracovníci. Musela mu stačiť petržalská garsónka, vlastná príručná knižnica s namontovaným odpočúvacím zariadením a zopár ochotných obetavcov, ktorí mu pomáhali. Bola tu však jeho húževnatosť, vnútorná disciplína a nadovšetko pevná opora v Bohu. Tak sa zrodila Knižnica viery, obsahujúca 65 pôvodných diel, odvážne listy televízii a redakciám periodík. Korec pochopil, že katolícky intelektuál musí tvoriť aj v stiesnených pomeroch. Jeho práca neslúži momentálnej chvíli a nie je podriadená pragmatickým zámerom. Je vyjadrením nadčasového dialógu s Bohom a stáva sa trvalým duševným a kultúrnym pokrmom pre všetkých tých, ktorí žijú v pravde.

Na rozdiel od svojich oponentov proti lži postavil pravdu, proti osočovaniu a emotívnym tvrdeniam vecné argumenty. Korec sa stal všeobecne – teda i od protivníkov – uznávaným apologétom. Stal sa zlým svedomím povrchných ideológov a aparátnikov, ktorí aj napriek tomu, že mali k dispozícii služby oficiálnych mienkotvorných médií, boli proti Korcovi bezmocní. Rešpektoval ho aj na Slovensku početne slabý občiansky disent. Dominik Tatarka, bývalý komunistický spisovateľ, ktorý vystúpil v roku 1949 z Katolíckej cirkvi a po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR v roku 1968 žil v opozícii k režimu, v polovici 80-tych rokov dvadsiateho storočia napísal Korcovi list – osobné vyznanie. Je to vyústenie kľukatej cesty slovenského intelektuála. Píše v ňom: „Otec biskup, ďakujem Vám a zjavne i Božej milosti, ktorá sa nám Vami dostala. V hlbokosti srdca svojho uznávam, že všetky vrchnosti, ktoré sa rúhali zjaveniu Božstva, nás pokorili. Som šťastný, že hovoríte a pôsobíte na svet v mene môjho malého zaznávaného národa. Dúfam, že aj Vašou apoštolskou aktivitou na konci svojho života prídem k zmyslu života – milosti.“

Korec pôsobil vždy ako pevne ukotvená osobnosť. Pri stretnutí nenápadný a skromný, vyžarujúci pokoj a rozvahu, ale súčasne aj životný dynamizmus. Jeho prejav charakterizuje vecnosť, jadrnosť a bystrý úsudok. Práve v období normalizácie sa stal Korec žijúcim symbolom zápasu za základné práva a slobody, a to náboženské i občianske. Tento symbol nebol obrátený iba dovnútra, na Slovensko, ale aj navonok, do sveta. Tým prekročil hranice malého Slovenska a stal sa posolstvom o odpore voči životu v neslobode, lži a nenávisti. Korec vstúpil do veľkého svetového zápasu za uskutočnenie dobra, pravdy a lásky. Veď už v tom čase na demokratickom Západe pôsobili silné prúdy, ktoré buď hlásali dohodu s komunistickými režimami, bez ohľadu na to, že tým vlastne nepriamo pomáhajú potláčať trpiacu Cirkev, alebo otvorene vystupovali proti Cirkvi ako nositeľke nedemokratických postojov.

Po páde komunistického režimu v roku 1989 pápež Ján Pavol II. tajne vysväteného biskupa Korca vymenoval v roku 1990 za sídelného biskupa v Nitre a o rok neskôr za kardinála. Možno povedať, že kardinál Korec sa tešil osobitnej priazni pápeža Jána Pavla II. ešte počas hlbokej totality. Svätý Otec dobre poznal jeho životné peripetie a navyše Korec mu svojimi povahovými vlastnosťami, najmä rozvahou, pripomínal poľského kardinála – prímasa Štefana Wyszyń­ského. O úcte Jána Pavla II. ku kardinálovi Korcovi svedčí skutočnosť, že ho poveril, aby v marci 1998 viedol priamo vo Vatikáne duchovné cvičenia preňho a pre vatikánsku kúriu. Po roku 1990 postupne rástol počet domácich a zahraničných ocenení pre kardinála Korca, jeho početné diela už mohli vychádzať legálne tlačou. To, čo sa šírilo ilegálne samizdatom, stalo sa dostupným knižným tovarom. Korcových kníh sa predalo vyše 150 000 exemplárov. To len podčiarkovalo známu skutočnosť, že je slovenskou osobnosťou prvoradého významu.

Kardinál Korec sa však nedal uspať vonkajšími poctami. Správne vystihol, že nastáva doba politických a sociálnych otrasov, že opäť bude treba brániť Cirkev, rodinu, národ, maličkých, tichých a chudobných. Opäť bude treba pripomínať mocným tú základnú, jednoduchú a nepohodlnú pravdu o realite života prežitého v spojení s Kristom, o kresťanstve ako o ceste a východisku pri riešení najpálčivejších problémov súčasnosti. Pri štúdiu prejavov kardinála Korca zisťujeme, že jeho hlas zaznieva čoraz nástojčivejšie a naliehavejšie. Nejde mu o to, aby niečo povedal z pozície svojej autority, aby si nechal verejne potvrdiť svoje názory. Jemu záleží na Slovensku, na jeho budúcnosti. Keď v roku 2001 vyšlo monumentálne dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989, kardinál Korec sa podujal napísať doň úvod. Presne v ňom vystihol podstatu problému – pádom komunistických režimov sa automaticky spoločenské problémy nevyriešili. Naopak, v plnej miere sa ukazujú negatívne znaky ich dedičstva znásobené novým pokusom o vytvorenie vízie sekulárneho sveta. Ide o „... svet techniky bez akéhokoľvek vzťahu k znepokojujúcim otázkam o podstate a zmysle života. Je to akýsi civilný ateizmus blahobytu. Je tu snaha odvrátiť nás od akýchkoľvek otázok metafyzických. To je výzva. Pre dnešok i zajtrajšok.“ Teda opäť pokus vybudovať v mene človeka spoločnosť bez Boha, teda proti negatívnej historickej skúsenosti 20. storočia. Paradoxne sa tak, vedome či nevedome, nadväzuje na komunistické dedičstvo. Povedané Korcovými slovami je to „cesta z ničoty do ničoty“.

Politické režimy, nadnárodné koncerny a lobistické finančné skupiny, usilujúce sa vnútiť alebo vpašovať občanom svoju víziu správnej spoločnosti bez Boha vedú k tragédii. Podľa Korca: „V režimoch bez Boha sa človek premenil na živočícha, ktorý robil, čo si zmyslel, a s ktorým si mocní tohto sveta potom robili, čo chceli. Výsledok bol katastrofálny – zničený človek, zničená kultúra, obnova barbarstva a neslýchanej surovosti v koncentračných táboroch a v gulagoch smrti. Toto nie je perspektíva budúcnosti pre národy a pre ľudstvo. Človek zostáva človekom a dôstojnou bytosťou len v spojení s Bohom. Toto spojenie možno poprieť len za cenu znivočenia človeka, znivočenia života i sveta. Žiaľ, hrozba nepominula.“ Nie, nie je to katastrofická vízia, ani strašenie. Aj keď sa nemusia obnoviť gulagy a koncentračné tábory vo svojich pôvodných hrôzach, „humánna“ spoločnosť bez Boha si poľahky dokáže nájsť recept, ako sa zbaviť nepohodlných a najmä slabých a bezbranných. Korec veľmi realisticky vystihuje protirečivosť dnešných čias. Nazdáva sa, že ľudstvo zastalo na dejinnej križovatke, kde „... prežitie či možný zánik ľudí závisia od nášho vzťahu k pravde, od nášho vzťahu k Bohu a od pravej morálky.“ Prírodné katastrofy, epidémie, vojny, terorizmus, hladomory, ekologické katastrofy doliehajúce deň čo deň na celé ľudstvo sú jasnými signálmi o potrebe zmeniť paradigmu. Korec ukazuje na Krista a Cirkev, na fragmenty tradície, na kontinuitu generácií. To nám umožní nielen prežiť, byť svedkami nádeje, ale skutočne premieňať svet v duchu evanjelia, aj keď s obeťami. Bez nich to však nikdy nešlo, ani nemôže ísť.

Kľúčový význam má Korcova homília, ktorú na sviatok svätých Cyrila a Metoda 5. júla 2005 predniesol veriacim na nitrianskej Kalvárii. Ide o jeho poslednú kázeň v úrade nitrianskeho biskupa. Dot­kol sa v nej najcitlivejších tém dnešného sveta a Slovenska. Podľa neho sme konfrontovaní so „slobodou“, ktorá šliape po pravde, so „slobodou“, ktorá šíri nevyliečiteľné choroby ducha. V mene tejto bombasticky a propagačne šírenej „slobody“ sa vlastne likviduje skutočná sloboda a útočí sa na podstatu spoločnosti, rodiny a národa. Vytráca sa poctivosť a serióznosť. Tupá a nekultúrna zábava šírená záplavou médií sa stala každodenným ventilom frustrovaných ľudí, ktorí sú manipulovaní a odvádzaní od skutočného života a hodnôt. Majú byť poslušní, konformní a postupne dospieť k jednotnému názoru. Nastúpi totalita demokracie. Korec tu nechce znevážiť demokraciu ako politický systém. Má tu na mysli, že nebude to skutočná demokracia, ale demokraciou maskovaná totalita. Korec prízvukuje úlohu veriacich kresťanov v danej situácii. Vyzýva k aktívnemu postoju: „A mali by sme sa vzoprieť!“ Veď kto iný než Cirkev by mal byť korektorom nekonečných ašpirácii mocných tohto sveta? Alebo je cestou prispôsobovať sa, uzatvárať sa pasívne do svojich kruhov? Vyjadrovať sa k verejným otázkam je právo i povinnosť Cirkvi. Práve my, kresťania, sme povolaní stať sa strážcami ducha a života národa.

Slovensko dnes veľmi potrebuje, aby hlas kardinála Korca neumĺkol, aby nás ďalej posmeľoval a povzbudzoval žiť v pravde, láske a slobode.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.