Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Posledný škandál rodiny Kennedyovcov

Číslo 3/2009 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 4757
 

V onen deň koncom augusta som sa na internete dočítal, že vo veku 77 rokov zomrel americký senátor Edward Kennedy. Hovorím prítomným členom rodiny: „Zomrel Edward Kennedy.“ „Kto je to?“ opýtala sa moja dcéra.

Sen rokov šesťdesiatych

Boli časy, keď i na Slovensku poznal meno Kennedy skoro každý. V šesťdesiatych rokoch i na Slovensku ľudia rozpoznali, že na tej rodine niečo je. Že sú to nielen politici, ale že sú to „celebrity“, i keď sme to slovo vtedy ešte nepoznali. John alias Jack. Robert alias Bobby. Edward alias Teddy. Mali inteligenciu, dravosť, humor a šarm. Vyžarovali nádej na lepšiu Ameriku. Stelesňovali sen o budúcnosti. Johnovo a potom Robertovo zavraždenie otriaslo Američanmi a spomínam si, ako i na Slovensku obyčajní ľudia v diskusiách tieto udalosti rozoberali. Mal v zavraždení prezidenta prsty viceprezident Johnson? Samozrejme, že to bola hlúposť, ale viedli sa o tom insitné debaty dokonca i medzi deťmi. Vzala si Jacqueline, vdova po JFK, miliardára Onassisa z lásky alebo pre peniaze? I obyčajné robotníčky to riešili.

Kennedyovci stelesňovali úspech i tragédiu. John bol americkým prezidentom, Robert ministrom spravodlivosti, Edward bol štyridsaťšesť rokov senátorom. Tragédiu zvýrazňuje i to, že popri zavraždených bratoch prišiel tragicky o život i najstarší Edwardov brat Joseph. Bol vojenským pilotom a zahynul na bojisku druhej svetovej vojny. Edward prišiel ešte ako mladý človek o troch bratov.

V oných šesťdesiatych rokoch mi môj otec ako dieťaťu hrdo pripomenul: „John F. Kennedy bol prvý katolík v úrade amerického prezidenta.“ A tak som sa stal fanúšikom rodiny Kennedyovcov. Keď v roku 1968 Robert Kennedy kandidoval za prezidenta, vravel som si, že by mal vyhrať. Keď ho počas primárok zabila guľka vraha, detsky som sa pýtal: Je tam ešte nejaký ďalší brat? A mohol by byť prezidentom?

A bol tam ešte Edward. Mal to našliapnuté dobre, už šesť rokov bol senátorom za štát Massachusetts. Čoskoro však padol naňho tieň. Jeho Oldsmobile jednej noci v roku 1969 spadol do mora na ostrove Chappaquiddick. Edward šoféroval. Podarilo sa mu vyplávať, ale spolujazdkyňa Mary Jo Kopechne sa utopila. Edward to oznámil úradom až na druhý deň.

Komukoľvek inému by to úplne zruinovalo kariéru. Nie však Kennedymu. Kennedyovci vždy boli miláčikmi médií. Vedeli to s nimi. „Čo je to za kliatba našej rodiny?“ pýtal sa Edward po tragédii v Chappaquiddicku. Tým sa postavil do úlohy obete krutého osudu. Tretej či štvrtej v rade, po jeho starších bratoch. V skutočnosti obeťou jeho nezodpovednosti bola utopená mladá žena. Voliči v Massachusetts však jeho interpretáciu akceptovali. Aj naďalej ho volili za senátora za svoj štát.

Alkohol, ženy, smrť... V celoamerickom meradle však Edward Kennedy už nikdy potom nebol hrdinom bez bázne a hany. Chappaquiddick ho prenasledoval až do smrti. Za prezidenta kandidoval v roku 1980, ale prepadol. „Kde je Mary Jo?“ pokrikovali naňho počas kampane. Vtedy som už jeho fanúšikom nebol. Vtedy som už fandil Ronaldovi Reaganovi. Vtedy už mnoho katolíkov v Amerike i mimo nej vedelo, že byť hrdý na úspechy katolíckych Kennedyovcov je vec sporná. Preto, lebo tragédia úmrtí zahynuvších bratov nebola najhoršou tragédiou rodiny. Najhoršou tragédiou neboli ani informácie o nezriadenom súkromnom živote prezidenta Kennedyho, ktoré prenikali nezadržateľne na verejnosť dlhé roky po jeho smrti.

Tragédia tragédií

Rodinu postihla tragédia tragédií. Práve ten brat, ktorému bola dopriata neuveriteľne dlhá politická kariéra, využil túto kariéru na bezpodmienečnú, dôslednú, vášnivú a intenzívnu podporu kultúry smrti. Najprv to bol katolícky chlapec, ktorý prijal prvé sväté prijímanie z rúk pápeža Pia XII. V roku 1971, už ako skúsený politik, stál ešte na pozíciách pro-life. V liste z 3. augusta 1971 napísal: „Verím, že či už chcený alebo nechcený, ľudský život má, a to i v počiatočných štádiách, určité práva, ktoré musia byť uznané – právo narodiť sa, právo milovať, právo vyrásť.“ Tento postoj je jasný. Už nikdy potom ho Edward Kennedy nezopakoval.

Edward Kennedy sa stal zástancom neobmedzeného práva ženy na potrat, zástancom manželstva osôb rovnakého pohlavia a podporovateľom neobmedzeného výskumu na kmeňových bunkách. Bol takým vášnivým zástancom práva na umelý potrat, že hlasoval i proti zákazu potratu čiastočným narodením. Táto procedúra spočíva v tom, že dieťaťu trebárs až v deviatom mesiaci tehotenstva, teda pripravenému narodiť sa, prepichnú lebku, vysajú mu mozog, a potom mŕtvolku vytiahnu z lona matky. Predstavte si, že máte hlasovať o tom, či sa také veci majú vo vašej krajine páchať. Edward Kennedy hlasoval za to, aby sa také veci robili naďalej.

Ako sa to stalo? Ako sa z predstaviteľa rodiny, ktorej katolicizmus je neodmysliteľnou súčasťou jej imidžu, stane politik, ktorý takmer štyri desaťročia otvorene a dôsledne popiera učenie Magistéria Katolíckej cirkvi?

Kennedyho dráma je drámou kresťana, ktorý sa necháva unášať duchom čias. Nie je to jediný prípad kresťanského politika, ktorý popiera kresťanstvo. Parlamenty a vlády krajín Európy, USA, Kanady sa takýmito politikmi len hemžia. Nie je to iba príbeh jednotlivcov, je to príbeh celých politických strán. Aby sme vystopovali začiatok príbehu, musíme sa vrátiť možno až do roku 1960.

Prejav JFK v Houstone a začiatok schizofrénie kresťanských politikov

V roku 1960 Edward ešte nebol v politike, ale Jack kandidoval na prezidenta. Amerika roku 1960 bola podstatne protestantskejšia, ako je dnes. Na katolíkov sa hľadelo ako na „pápežencov“, byť katolíkom bolo menej „americké“, ako byť protestantom. Kennedyho kandidatúra preto logicky otvorila problém jeho príslušnosti ku katolíckej cirkvi. Bude katolícky prezident neochvejným zástancom amerických záujmov alebo poslušným služobníkom Vatikánu?

John F. Kennedy mohol pravdivo povedať, že katolicizmus predsa nemôže byť v rozpore s americkými záujmami. Zdalo sa mu však, že to americkému voličovi nebude stačiť. Preto 12. septembra 1960, dva mesiace pred voľbami, predniesol v Houstone zásadný prejav venovaný špeciálne otázke svojej príslušnosti ku katolíckej cirkvi a otázke oddelenia osobnej viery politika od výkonu jeho verejnej funkcie.

„Verím v Ameriku, kde oddelenie cirkvi a štátu je absolútne...“ Absolútne je dosť silné slovo. Najsilnejšie možné.

„Verím v prezidenta, ktorého náboženské názory sú jeho osobnou súkromnou záležitosťou. Tieto názory nevnucuje národu a národ ich nevnucuje jemu ako podmienku toho, že môže vykonávať úrad.“

Vedel JFK, čo z jeho slov raz vyplynie? Iste, zďaleka nie všetky svoje náboženské názory má katolícky prezident pretavovať do svojej politiky. Prezident krajiny určite nie je vrchným teológom krajiny. Mnohé, z náboženského hľadiska nesmierne dôležité otázky, môžu byť a majú ostať nepodstatnými pri výkone politiky, a to už len z toho dôvodu, že priamo v politike sa na ne nenarazí. Lenže súčasťou náboženského presvedčenia nie sú len teologické nuansy. Jeho súčasťou býva i ucelený morálny hodnotový systém, odpovede na konkrétne otázky, ktoré sa niekedy stávajú otázkami politickými.

JFK v roku 1960 ešte nevedel, aká priepasť sa môže rozovrieť medzi svedomím politika, ktorý chce počúvať Magistérium Katolíckej cirkvi, a očakávaniami voličov, ktorí prijali revolučne zmenený hodnotový systém. V roku 1960 bol umelý potrat niečím ilegálnym, ale najmä nechutným. Že by niekto mohol vážne požadovať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, nikomu nenapadlo ani vo sne. Tieto otázky neboli otázkami politickými. Panoval v nich totiž konsenzus.

V prejave JFK vari po prvýkrát použil pojem „vnucovať svoj náboženský názor“ iným. Odvtedy sme videli celé batalióny politikov, ktorí ho nasledovali. Je jasné, že s JFK treba súhlasiť v tom zmysle, že nikomu nemožno vnútiť svoju vieru. Predpokladom viery je jej slobodné prijatie. Inak by nebola vierou. Toto napokon bola ústredná myšlienka prejavu Benedikta XVI. v Regensburgu v roku 2006, kedy polemizoval s násilným šírením islamu. Nikto nemôže druhého nútiť pod hrozbou sankcie, aby prijal ako fakt, že v Bohu sú tri božské osoby. To však neznamená, že sa politik nemá snažiť niektoré svoje názory, týkajúce sa správy verejných vecí, trebárs i tie, ktoré zhodou okolnosti vyplývajú i z jeho náboženstva, presadzovať i politicky formou zákona a urobiť tak ich rešpektovanie právne záväzným pre všetkých.

V samotnej floskule o „vnucovaní svojho náboženského názoru iným“ sa skrýva ľahko odhaliteľný dvojnásobný trik. Po prvé, každá zmena zákona, ktorú politici odsúhlasia, je predsa „vnútením“ predstáv týchto politikov všetkým členom spoločnosti. Zákon platí pre všetkých, i tých, ktorí s jeho obsahom nesúhlasia. Po druhé, pozrime sa na to, ktoré konkrétne náboženské názory sa spomínajú ako tie, ktoré kresťanský politik nemá „vnucovať iným“. Sú to vyššie uvedené názory na ochranu ľudského života a rodiny. Lenže názory, že ľudský plod nemožno zahubiť, že manželstvo je zväzkom muža a ženy, nie sú špecificky katolícke, dokonca ani špecificky kresťanské. Sú vlastné i iným náboženstvám a za svoje ich prijímajú i mnohí ľudia, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu.

Čo vlastne hovorí kresťanský politik, keď hovorí, že nebude hlasovať za obmedzenie potratov? Keďže je kresťan, vyznáva Boha a jeho príkazy. Hovorí, že vo svojom vnútri uznáva veľké zlo potratu, ale že ako politik bude viac poslúchať ľudí ako Boha. Samozrejme, ak tí ľudia tvoria väčšinu. Táto rozpoltenosť vedie k chaosu a obyčajne býva iba predstupňom k tomu, že veľké zlo zovšednie.

Prejav JFK v Houstone bol kľúčový pre jeho víťazstvo. O dva mesiace porazil Nixona a dosiahol Biely dom. Zároveň nastolil neblahý štandard pre rétoriku kresťanských politikov, obávajúcich sa, že ich kresťanské presvedčenie im môže poškodiť v očiach voličov. Charles Colson, zhodou okolností Nixonov poradca, v knihe Kingdoms in conflict porovnáva postoj Kennedyho a mnohých jeho nasledovateľov s postojom známeho katolíckeho mysliteľa Hilaira Belloca v roku 1906. Katolík Belloc kandidoval do britského parlamentu a v anglikánskom Anglicku sa rozhodol čeliť možným protikatolíckym predsudkom takpovediac konfrontačne. Postavil sa pred voličov s ružencom v ruke a povedal im: „Som katolík. Pokiaľ je to možné, chodím na omšu každý deň. Kedy je to možné, padám na kolená a toto sa modlím. Ak ma odmietnete pre moje náboženstvo, poďakujem sa Bohu, že ma ušetril tej nedôstojnosti byť vaším zástupcom.“ Voliči Belloca zvolili.

Pozemská púť JFK sa skončila v roku 1963 v Dallase. Na ceste, na ktorú sa vydal, nestihol prejsť veľa. Túto cestu však prešiel celú jeho najmladší brat Edward. Bohužiaľ, sprevádzali ho na nej i duchovní katolíckej cirkvi.

Liberálny Lev senátu

V roku 1964 sa v sídle rodiny Kennedyovcov v Hyannisporte stretli s členmi rodiny viacerí liberálni katolícki kňazi, teológovia, univerzitní právnici, aby diskutovali o postoji katolíckych politikov k hlasovaniu za potraty. Ich mená sú známe: Albert Jonsen, Joseph Fuchs, Robert Drinan, Giles Milhaven, Richard McCormick a Charles Curran. Ako spomína na stretnutie Giles Milhaven: „Hoci sa teológovia nezhodli vo viacerých otázkach, všetci sa zbližovali na istom základe, ... a síce, že katolícky politik môže s čistým svedomím hlasovať za potraty.“

Toto stretnutie považujú analytici kennedyovskej histórie za dôležité pre neskorší prerod Edwarda Kennedyho na šampióna šampiónov politického liberalizmu v bioetických otázkach. Známa pro-choice organizácia NARAL – National abortion rights action league – hodnotí každoročne, na koľko percent sa hlasovanie amerických senátorov zhoduje s jej videním sveta. U Edwarda Kennedyho sa opakovane objavovalo hodnotenie 100%.

Nebolo možné si nevšimnúť, s akou vášňou a zaujatím bojoval Edward Kennedy za kultúru smrti. Odtiaľ pochádza i jeho obdivné označenie „Lev senátu“. Pamätné je jeho vystúpenie v Senáte proti sudcovi Borkovi, ktorého nominoval Ronald Reagan za sudcu Najvyššieho súdu v roku 1987. Od 60. rokov, ale najmä od pamätného roku 1973, kedy Najvyšší súd USA v kauze Roe vs. Wade rozhodol o zákaze zákazu potratov v jednotlivých štátoch USA, sa každej zmene v zložení Najvyššieho súdu pripisuje veľký význam. Najvyšší súd svojimi rozhodnutiami mení totiž kultúru krajinu oveľa viac než kongres. Robert Bork bol konzervatívny kandidát. Útok, ktorý proti nemu viedol Edward Kennedy, bol bezprecedentný. Svojím i televíziou prenášaným senátnym prejavom „Amerika Roberta Borka“ Borkovu kandidatúru celkom zničil. „V jeho prejave nebol presný ani riadok,“ uviedol Bork. Prejav však fungoval a Bork sa sudcom Najvyššieho súdu nestal. Americká angličtina však bola obohatená o slovo „borked“. Odvtedy niekoho „borkovať“ znamenalo úplne ho zničiť.

Smrť, pohreb a veľmi čierny humor

Sú veci, ktoré čím vyzerajú byť, tým i sú. Katolícky pohreb Edwarda Kennedyho vyzeral ako oslava zomrelého a jeho života, a to oslava veľkolepá. V televízii ho videli milióny ľudí. Bohoslužby sa konali v Bazilike Našej Panej ustavičnej pomoci v Bostone. Svätú omšu slúžil bostonský kardinál Sean O´Malley. V laviciach sedeli celebrity celých USA. Prezident Obama, exprezidenti Bush mladší, Clinton, Carter, senátori, kongresmani, hollywoodske hviezdy ako Jack Nicholson.

Kázeň mal kňaz Mark Hession. Okrem iného povedal o Kennedym toto: „Naša nádej, naša dúfajúca kresťanská nádej, je, že plody jeho pôsobenia ako politickej a verejnej osoby ho dobre pripravili pre Božie kráľovstvo.“

To má byť čierny humor z kazateľnice? Tak si ešte raz pripomeňme, ako Kennedy ako politik hlasoval. Predstavte si deväťmesačné dieťa tesne pred narodením. Potratár si ho otočí, tak aby opustil lono matky nožičkami. Vytiahne celé telíčko z lona okrem hlavičky. Hlavička je vnútri otočená zátylkom hore. Potratár vsunie do lona nožnice a cez zátylok hlavičku prepichne. Potom trubičku vsunie do hlavičky a vysaje mozog. Senátor Kennedy hlasoval proti zákazu tejto procedúry. Bol za to, aby táto procedúra bola naďalej legálna. Aj to sú tie plody politického pôsobenia. Je správne dúfať, že Edward Kennedy bol spasený. Nie však vďaka jeho politickému pôsobeniu, ale napriek nemu.

Odzneli aj slová z Evanjelia podľa Matúša: „Bol som nahý a zaodeli ste ma...“ A možno ste ma nezaodeli, ale ste mi pichli nožnice do hlavičky... Hlavnú chváloreč predniesol v katedrále prezident USA. Barack Obama o Kennedym povedal: „Bol zástancom tých, ktorí nemajú nič.“ Samozrejme, Obama mal na mysli starostlivosť o chudobných, ale nenapadne vám hneď, že ak niekto nemá naozaj nič, tak sú to tie potratené deti?

Súčasťou sv. omše sú i prosby veriacich. Kennedyho prasynovec Jack Schlossberg predniesol túto prosbu: „Za nové obdobie nádeje, ako ho predvídal môj strýko Teddy, v ktorom budeme stúpať k našim najlepším ideálom a zavrieme knihu starej politiky rasy a pohlavia, skupiny proti skupine, heterosexuálov proti gayom. Prosme Pána...“

Nuž, ak to má byť tak, ako to predvídal strýko Teddy, zaprisahaný podporovateľ homosexuálnych manželstiev, s takou prosbou by som Pána radšej neobťažoval...

Zdalo sa, že v katedrále sa všetkým zdalo všetko úplne normálne.

Strhla sa búrka

Lenže v Amerike žijú tisíce ľudí, ktorým sa to nezdá normálne. Tí ľudia blogujú, píšu listy, pôsobia v katolíckych médiách, verejne diskutujú a žiadajú, aby sa hovorila pravda. Ozvali sa i teraz, kňazi i laici. Nikto z nich nespochybňoval, že Edward Kennedy má mať katolícky pohreb. Bolo zverejnené, že Edward Kennedy prijal pred smrťou sviatosť zmierenia. Títo ľudia neposielali Edwarda Kennedyho do pekla. Vedeli, že do niekoľkých minút pre smrťou človeka sa zmestí celý vesmír. Že o spáse sa rozhoduje medzi ním a Bohom a že sa za Kennedyho spásu treba modliť.

Tí ľudia však prosili katolícku hierarchiu, aby bol pohreb primeraný skutočnosti, že Kennedy pred tvárou sveta presadzoval desaťročia opak toho, čo učí Magistérium Katolíckej cirkvi. Vyjadrovali názor, že súkromný pohreb bez médií by bol vhodnejší ako mediálne divadlo. Vyjadrovali obavu, že pohreb vyznie ako oslava celoživotnej vzbury Kennedyho proti učeniu Cirkvi. Ich obavy sa naplnili.

Phil Lawler z redakcie Catholic Culture to vystihol: „Týždeň po pohrebe Edwarda Kennedyho otázka nestojí tak, či si senátor z Massachusetts zaslúžil katolícky pohreb, ale či si zaslúžil ceremoniál verejných ovácií, ktoré sa nezasvätenému pozorovateľovi mohli zdať ako neformálne svätorečenie.“

Jedna z najzaslúžilejších katolíckych pro-life aktivistiek, predsedníčka American Life League, Judie Brownová uviedla: „Celá tá paródia, od televíznych kamier až k divadlu samotnému, prekonáva všetko, čo som za 65 rokov života zažila.“ Judie Brownová bola pápežom Jánom Pavlom II. menovaná za členku Pontifikálnej akadémie pre život.

Riaditeľ katolíckej televízie EWTN Raymond Arroyo napísal o dojme z pohrebu, ako keby „bolo možné pohŕdať učením Cirkvi, zvádzať verejne iných na scestie, zbavovať nevinné životy ich práv, a napriek tomu byť považovaný za dobrého katolíka, dokonca príkladného“.

Americkí biskupi zachovali mlčanie. Kritika spôsobu pohrebu by bola nepochybne verejnou kritikou bostonského kardinála. Výnimkou bol biskup Rene Henry Gracida z Corpus Christi z Texasu, ktorý uviedol, že na pohrebe bolo toľko chybného, že nevie, kde skôr začať. Na svojom blogu píše o „nevhodnosti grandióznej oslavy jedného z najnotorickejších katolíckych rozkolníkov“. Biskup Gracida si uvedomuje delikátnosť svojho verejného komentovania. Priamo uvádza, že nechce verejne kritizovať iných biskupov a zaujímavo prenecháva iniciatívu laikom. „Obávam sa, keby som ako biskup šiel do podrobností tohto škandálu, škandál by bol ešte väčší, a preto nechávam hovoriť laikov.“ Vzápätí odkazuje na blog vyššie spomenutého Phila Lawlera.

Keď kňazi hovoria tvrdo... proti pro-liferom

Kardinál O´Malley sa bránil na svojom blogu. Ako však uviedol komentátor portálu Life Site News John Henry Westen, kardinál v blogu bojoval so „slameným panákom“. Kardinál totiž oponoval bližšie neidentifikovaným katolíkom, ktorí vraj tvrdili, že Kennedy vôbec nemal mať katolícky pohreb. Lenže kritici pohrebu nekritizovali samotný fakt katolíckeho pohrebu, ale to, že bol taký, aký bol.

Na kritikov formy pohrebu tvrdo zaútočil kňaz, riaditeľ kanadskej televíznej stanice Salt and Light a poradca kanadskej biskupskej konferencie Thomas Rosica. Kritizoval Raymonda Arroya, i keď bez toho, že by ho menoval. Tvrdo zaútočil na portál Life Site News, ktorý sa pohrebom Kennedyho podrobne zaoberal a preberal vyjadrenia duchovných i laikov z celej Severnej Ameriky. Rosica uviedol, že dielom satana je rozdeľovať a že to robí Life Site News. Povedal, že pro-life hnutie potrebuje „zdvorilosť, láskavosť, milosrdnosť a ľudskosť“.

Každý, kto dlhodobo sleduje Life Site News, vie, že jej prispievatelia zdôrazňujú fakty a vyhýbajú sa emocionalite. Za celé roky som nevidel, aby prácu iného označili za „dielo satana“ alebo podobným ostrým výrazom. Paradoxom je, že v celej Severnej Amerike je nepredstaviteľné, aby akýkoľvek mediálne známy katolícky kňaz s určitým postavením povedal trebárs na propotratových politikov, že konajú dielo satana. Ako keby toto označenie bolo vyhradené ... pre pro-liferov. Zdá sa, že potrebu zdvorilosti podcenil otec Rosica.

Láska a pravda

Pohreb je okrem iného akt milosrdenstva, lásky. Mnohí kritici formy zdôrazňovali, že kardinála O´Malleyho považujú za dobrého a súcitného muža. Láska však musí byť sprevádzaná pravdou. Pravdu však nebolo počuť. Otázka však je, či v čase okolo pohrebu už jednoducho nie je na pravdu neskoro. Otázka je, ako sa má cirkev správať k ľuďom ako Kennedy ešte počas ich života, nielen pri ich pohrebe.

Presne na to poukázal kňaz Roger Landry v úvodníku časopisu Anchor, ktorý je diecéznym časopisom diecézy, do ktorej prináležal i Edward Kennedy. Podľa Landryho bol škandál dôsledkom toho, že duchovní pastieri hlásali morálne zásady príliš všeobecne. Katolícky politik, ktorý ich porušoval, neriskoval žiadne dôsledky. Landry hovorí, že táto stratégia zlyhala. „Výsledok je ten, že senátor Kennedy, zástupy ďalších katolíckych politikov a milióny laikov si z toho vyvodzujú to, že učenie Cirkvi na obranu života nemôže byť až také dôležité, keď ho možno tak dlho a verejne porušovať úplne beztrestne.“

Katolícky mysliteľ 20. storočia Romano Amerio tvrdil, že všetky neduhy západného filozofického myslenia súvisia s tým, že Láska sa výrazne stavia pred Pravdu. Caritas pred Veritas. Láska by však mala byť v pravde. Inak vyzerá ako Kennedyho pohreb.

Ostatná encyklika Benedikta XVI. nesie názov „Caritas in Veritate“.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.