Langoš a dalajláma
Číslo 3/2009 ·
·
Čítanosť článku: 3294
Ján Langoš bol významnou osobnosťou moderných slovenských dejín. Bol to muž, ktorý do verejného života prinášal dôležité témy a volil neraz osobitné formy. Zápas o slobodu bol pre neho zápasom o interpretáciu dejín. A bol pritom ortodoxným katolíkom, ktorý sa kamarátil s liberálmi. Poznal som ho len krátko, v čase keď bol poslancom v parlamente a predkladal zákony o zrušení dane z dedičstva či Ústave pamäti národa. Zaujímavé na ňom bolo, že hlavným argumentom v diskusii pre neho nebola efektivita, ale morálny argument. Keď mu ktosi z jeho oponentov (nespomínam si už, či to bol poslanec SDKÚ, alebo ministerka z SDĽ) povedal, že daň z dedičstva je v každej krajine na svete, Langoš odpovedal, že vždy musí byť niekto prvý, kto podobné nemravnosti zruší. Aj otroctvo bolo kedysi všade legálne. Keď mu inokedy ktorýsi novinár položil otázku, či by nemal uvoľniť priestor novým tváram, Langoš mu povedal, že on je nová tvár, nie všetci tí mladí komunisti, čo vstupovali do strany v 80. rokoch.
Už vtedy som však mal pocit, že niektoré jeho vyjadrenia čítajú ľudia dvoma spôsobmi. Rád napríklad hovoril o hrôzach holokaustu, ktoré ilustroval tým, že aj starí židovskí rabíni v čase šoa pochybovali o existencii Boha. Zaujímavé bolo, že zatiaľ čo pre niektorých to bolo potvrdenie historicky jedinečného židovského utrpenia, hraničného do tej miery, akoby zlo bolo mocnejšie ako Boh, pre iných to bol príklad zlyhania a beznádeje moderného židovstva. Veď kde inde ako v Božej istote možno nájsť odpoveď na zlo človeka? Neviem, ako ten výrok myslel Langoš. Viem však, že on v Boha veril a nikdy, keď sám hovoril o hrôzach komunizmu či nacizmu, tak sám neuvažoval.
Po smrti Jána Langoša vznikla cena, ktorá nesie jeho meno a udeľuje ju výbor jeho priateľov. Doteraz ju dostalo päť ľudí. Knieža Karel Schwarzenberg, bývalý maďarský prezident Árpád Göncz, biskup Pavol Gojdič (in memoriam), Fedor Gál a XIV. dalajláma. Proti prvým štyrom menovaným nemožno mať námietky, ale výber dalajlámu otázky kladie.
Kladie ich totiž samotný dalajláma. Počas návštevy Slovenska sa správal skôr ako celebrita než inšpiratívny duchovný vodca.
Otázok je viac. Ak si výbor Langošovej ceny myslí, že najväčšie porušovanie základných práv a slobôd sa momentálne odohráva v Číne, prečo nevybrali laureáta medzi čínskymi kresťanmi? Veď kresťania sú viac prenasledovaní ako Tibeťania, a oveľa viac ako dalajláma stelesňujú to, čomu veril Langoš. Pravda, meno nejakého kresťana by určite nezaujalo médiá tak, ako meno tibetského vodcu. Nuž ale, nezodpovedalo by práve to Langošovmu videniu sveta viac? Mal azda niekto niekedy pocit, že sa rád videl na obrazovke Markízy? Nebolo to celé naopak, vrátane prístupu tejto televízie k nemu?
Alebo taký budhizmus. Langoš bol katolík, a keď sa jeho dcéra dostala do náboženskej sekty, trpel tým. Budhizmus je nerozumná viera, nezrovnateľná s kresťanstvom. Existujú síce oblasti, kde má s biblickým náboženstvom podobné etické stanoviská, ale oveľa viac je rozdielov. Spomínam si, ako som sa raz jedného slovenského budhistu s neskrývanou iróniou pýtal na to, čím bol v minulom živote. Veriť niečomu podobnému, či vyberať si vždy znovu reinkarnovaného vodcu chce naozaj vieru. Takú, pri ktorej rozum zavadzia. Práve to však dalajláma reprezentuje. Presne to vyjadril slovinský ľavicový filozof Slavoj Žižek, keď trochu paradoxne, ale výstižne napísal, že dalajlámu môže nasledovať „ktokoľvek bez toho, aby sa vzdal svojho hrabivého promiskuitného životného štýlu. Pápež nám naopak pripomína, že existuje cena, ktorú musíme zaplatiť za náležitý životný postoj.“ My kresťania veríme v hierarchiu Božieho plánu a stvorenia. Posledný bol stvorený človek a jemu má celé stvorenie slúžiť. Človek žije iba raz, a podľa toho, ako bude žiť, sa bude nakoniec pred Bohom zodpovedať. Budhizmus kvôli reinkarnácii nemôže vyznávať podobnú hierarchiu, kde zvieratá slúžia človeku, ani podobne jedinečné poňatie zodpovednosti (a trestu) za každý skutok. Zatiaľ čo jedno nás vedie k slobode a lineárnemu chápaniu ľudského života, to druhé je ezoterickým točením sa v kruhu. Napokon, význam vlastného náboženstva znižuje sám dalajláma, keď hovorí o pluralizme a rovnosti medzi rôznymi vierami. Kresťanovi znie podobný názor buď nerozumne, alebo smiešne.
Pripusťme však, že Nadácia Jána Langoša ocenila dalajlámu za jeho antikomunizmus. Dôkaz o omyle tentoraz opäť ponúkol samotný dalajláma, keď na verejnej prednáške v Bratislave ocenil pôvodnú myšlienku komunizmu. Opomeňme na chvíľku aj to a trochu porovnávajme a spýtajme sa nasledovne: v čom je rozdiel medzi dalajlámom a pápežom Jánom Pavlom II.? Zatiaľ čo pápež kritizoval komunizmus ako ideologický útlak, ktorého zločiny zasahujú rodné Poľsko a všetky porobené národy rovnako, dalajláma symbolizuje v prvom rade požiadavky jedného konkrétneho národa. To znamená, že zatiaľ čo postoj pápeža bol univerzálny, dalajlámov je partikulárny. Alebo inak, zatiaľ čo Ján Pavol II. nevynechal príležitosť, aby vo svojich textoch či počas verejných vystúpení hovoril o komunizme, dalajláma oveľa radšej hovorí o rasizme a podobných západných salónnych témach. Napokon, lepšie sa to počúva. Minimálne na západných konferenciách.
Začo teda dostal dalajláma Langošovu cenu? Obávam sa, že odpoveď je prozaicky jednoduchá. Za imidž. A to je niečo, o čo staromódnemu Langošovi nikdy nešlo.