Zabíjali moslimovia? Kritizujme kresťanov

Číslo 3/2005 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 7406
 

Teroristický útok na newyorské dvojičky v roku 2001 vzbudil v západnom svete obrovský záujem o islam a terorizmus s ním spojený. Diskusia o týchto témach nadobudla svoj ďalší vrchol po júlovom terore v Londýne. V uplynulých týždňoch publikoval denník SME sériu článkov o terore a islame. Keďže denník SME je ľavicovoliberálny, išlo o úvahy ľavicových liberálov, a to nielen západného pôvodu, ale i liberálnych moslimov žijúcich na západe.

Ako to už býva, život časom vyvráti utópiu. Ak by mal niekto po Londýne a Madride pokorne priznávať chybu, tak sú to ľavicoví liberáli. Pred niekoľkými rokmi kritizovali Berlusconiho za jeho výrok o západnej civilizácii ako o civilizácii najlepšej, keďže podľa nich sú si všetky civilizácie morálne rovné. Pestovali utópiu multikulturalizmu o harmonickom súžití kultúr, a to nie spôsobom štát vedľa štátu, kontinent vedľa kontinentu, ale ulica vedľa ulice, dom vedľa domu, byt vedľa bytu. Pre každého, kto spochybňoval túto koncepciu a varoval pred dôsledkami imigrácie, mali pripravené nálepky ako „netolerantný“, „šovinista“ a „rasista“. Z politikov, ktorí sa na západe odvážili nerešpektovať systém príkazov a zákazov známy pod názvom political correctness a dali si do programu boj proti imigrácii, tvorili tzv. extrémnu pravicu. Z bežného populistu, akým je korutánsky hajtman Jörg Haider, robili kvôli jeho antiimigračnej politike nacistu. Na Rakúsko uvaľovali po vstupe Haiderovej FPÖ do vlády sankcie. V rezolúciách Európskeho parlamentu vyhlasovali islam za rovnaký zdroj európskej kultúry ako kresťanstvo. V návrhu európskej ústavy odmietli uviesť zmienku o kresťanstve, pretože by sa to mohlo dotknúť moslimov.

Teraz riešia problém, čo robiť, keď príslušníci druhej generácie islamských migrantov, občania EÚ so solídnym sociálnym zabezpečením, za ktoré vďačia západnej civilizácii, zabíjajú výbušninou desiatky Britov, pred rokom stovky Španielov, zrejme pod vplyvom militantných moslimských duchovných v množstvách mešít v západoeurópskych metropolách. Ľavicovým liberálom to celé akosi nevyšlo.

Naproti tomu kresťania nemusia byť ničím prekvapení. Neveria v rovnosť civilizácií, ani náboženstiev, lebo veria, že najistejšia cesta k spáse je cesta cez nášho Spasiteľa Ježiša Krista a že jeho učenie spolu so Starým zákonom je najlepším návodom, ako usporiadať vzťahy medzi ľuďmi v pozemskej spoločnosti. To im nebráni vidieť záblesky Božej pravdy i v islame a stavať na tom spoluprácu a uplatňovať i voči moslimom zásadu Miluj blížneho svojho, keďže blížnym je každý človek. Vedia však i o temných stránkach islamu, o jeho tendencii k násiliu a pod dialógom s islamom si nepredstavujú hľadanie akéhosi supernáboženstva, ktoré by bolo nad kresťanstvom i islamom. Poučení biblickými skúsenosťami tušia, že zavrhovanie kresťanstva väčšinou Európanov bude asi ťažko znamenať vstup do pozemského raja. Rovnako to tušili pred necelým storočím, keď nastupoval ruský boľševizmus.

Pozrime sa ale do hlbín liberálnej duše, ako ich odhaľuje SME. Pre britskú spisovateľku A. L. Kennedyovú („Pre mnohých sme teroristami“, 16. 7. 2005) bol londýnsky teror mrzutý najmä preto, lebo úplne odpútal pozornosť od stretnutia lídrov G8 v Edinburgu, a ona by veľmi rada vysvetlila, že za výtržnosti demonštrujúcich bitkárov vlastne môže polícia. Vystúpenia starých Londýnčanov, ktorí si po terore zaspomínali na bombardovanie počas vojny a hovorili, že Londýn to zvládne i teraz, označila za „šovinizmus“. Obvinila všetkých lídrov G8 bez ohľadu na to, či boli za vojnu v Iraku alebo proti nej. Z čoho? Že boli úplne v bezpečí vo svojich luxusných hoteloch... Ak by moslimovia boli zabili miesto päťdesiat hoci päťsto ľudí, Kennedyovú by to z jej zaujatosti voči vlastným nevytrhlo. Poďme radšej ďalej.

Ľavicoví liberáli neveria v absolútnu pravdu a hlásajú aké je nebezpečné, ak niekto v absolútnu pravdu verí. Samozrejme, tomuto odmietaniu absolútnej pravdy pripisujú absolútnu platnosť, čím sa okamžite dostávajú do logického sporu, ale to týchto šampiónov racia nikdy nevyrušovalo. Páchanie teroru je podľa nich produktom ľudí, ktorí veria v absolútnu Bohom zjavenú pravdu. Hanif Kureishi, londýnsky spisovateľ moslimského pôvodu, píše: „Títo muži verili, že majú prístup k absolútnej pravde... Pochybnosti neexistovali.“ (Karneval kultúr v navoňanej záhrade, SME 20. 8. 2005). Tým už samozrejme nepriamo vrhá tieň i na kresťanov, ktorí veria v Božie zjavenie a v absolútnu Božiu pravdu. Liberálna kolumnistka New York Times Irshad Manjiová ide ďalej a kladie otázku do vlastných moslimských radov: „Prečo to nerobíme tak, ako to robí židovstvo a kresťanstvo? Obidve tie náboženstvá pripustili „hriechy svätého písma“. (Niečo s tou knihou asi predsa nebude v poriadku, SME 6. 8. 2005). Čiže Irshad Manjiová hovorí, že i kresťania (a Židia) mali so svojou vierou kedysi také problémy ako dnes moslimovia s terorizmom. Ktovie, kedy sa odohrala tá spomenutá revízia Svätého písma, lebo ja veru o nej neviem.

Ešte ďalej zašiel i na Slovensku známy David Lodge (Na svet sa leje pustá anarchia, SME 20. 8. 2005), ktorý si povzdychol: „Moslimovia by museli akceptovať historický spôsob čítania Koránu a prestať v ňom chcieť vidieť čisté Božie slovo. Ale s tým má dnes problém aj mnoho kresťanov vo vzťahu k Biblii.“

Ak nejaký moslim zabije desiatky ľudí, pretože verí, že takáto masová vražda je v súlade so zjavenou absolútnou pravdou Boha, potom rád pripúšťam, že považovať opodstatnenie tejto vraždy za absolútnu pravdu Boha je problém a je to nesprávne. Prečo by však malo byť problémom, ak ja ako kresťan považujem za absolútnu zjavenú Božiu pravdu niečo celkom iné, napríklad presný opak, a síce že položiť batoh s výbušninou do metra plného netušiacich ľudí je neprípustné za akýchkoľvek okolností. Prečo je neprípustné čokoľvek považovať za absolútnu Božiu pravdu? Snáď záleží na tom, čo za túto pravdu považujeme. Ľudia s hlbokými predsudkami voči kresťanstvu však toto pochopiť nechcú. Preto im kresťania rozháňaní na sviečkovej manifestácii v Bratislave tak akosi splývajú s islamskými teroristami z Británie. To bude asi ten rozum nezaťažený vierou.

Jedným dychom hovoriť o islamských a kresťanských fundamentalistoch považuje za potrebné i francúzsky filozof Olivier Roy (Sú znovuzrodení na zabíjanie, SME 13. 8. 2005): „Islamský a kresťanský fundamentalizmus nevznikajú so zámerom vdýchnuť pôvodným kultúram nový život – sú výrazom kultúrnej krízy v čase globalizácie... Pri témach sexualita a rodina majú zbožní moslimovia a tradi­cionalistickí kresťania často rovnaký postoj. V tom sú si fundamentalisti príbuzní.“ Po prečítaní týchto slov som sa takmer išiel pozrieť pod posteľ, či som si už tam nenachystal desať kíl danubitu. Veď sme si s teroristami tak príbuzní.

Nič nie je také vzdialené kresťanom ako to, čo sa stalo v New Yorku v roku 2001, v Madride roku 2004 a v Londýne roku 2005. Napriek tomu sú ľavicoví liberáli schopní v úvahách o terore okamžite zabrúsiť ku kresťanom a označiť ich vieru za problém. Sami sa považujú za najosvietenejších a najtolerantnejších, pritom sa však utápajú v predsudkoch. Už cítia, že s ich koncepciou niečo nebude v poriadku. Ich vášne však pretrvávajú.