Kamarát Chesterton
Číslo 3/2009 ·
·
Čítanosť článku: 2906
G. K. Chesterton
Veľa čítaný, nespočetnekrát citovaný. Každá Chestertonova kniha alebo kniha o ňom má na úvod alebo na záver hodnotenie. Keby som sa nehanbila, mohla by som z tých asi trinástich, čo mám doma, vykúzliť štrnáste.
Ja mám však o ňom príbeh, ktorý nepozná nik iný, iba my dvaja – Chesterton a ja.
Kamarát Chesterton
Patrí sa, aby za takýmto nadpisom nasledovalo vysvetlenie. Keďže kamaráti musia byť najmenej dvaja, a predpokladám, že o Chestertonovi ste už počuli, nemôžem sa vyhnúť tomu druhému – sebe.
Ľahostajná matriková kvázikatolíčka, nenormálny knihožrút, čítala som všetko do radu. Tak sa stalo – kde sa vzal, tu sa vzal – začala som čítať Chestertona. No a čo?
Čítam, čítam, ani si neuvedomujem, ako vo mne rastie napätie, kým sa neuvoľní hlasitým smiechom (až pribehli rodičia z vedľajšej izby) po vetách: Přijímati všechno je hra; rozumět všemu je námaha. – Básnik si jen žádá, aby mohl strčit hlavu do nebe. Logik se však snaží dostat nebe do své hlavy. A co praskne, to je hlava.
Škoda by bolo mojej hlavy. Treba ju strčiť do neba. Zanedlho som po desiatich rokoch vyhľadala spovednicu. (Vo svätom roku 1950.)
A potom som sa, už ako kamarátka, držala za ruku s Chestertonom, a veru sa jej nepustím, kým sa naše hlavy nestretnú v tom nebi.
Do tej knihy som si zapísala: Najveselšia kniha vôbec. – Nebeský humor!
Nikdy som ju nikomu nepožičala (neriskovala som, že o ňu prídem). Iba raz. Ešte za hlbokého komunizmu ju odo mňa vymámil môj syn Marian; myslím, že pre Ferka Mikloška, čo znamenalo, že pre pána biskupa Korca, ktorý vtedy vydal ilegálne (cyklostylom? fotením?) knižočku – G. K. Chesterton, filozof zdravého rozumu a optimizmu. (V roku 1993 vyšla ako úhľadná brožúrka vo vydavateľstve Lúč.) Nemôžem povedať, že som si istá, že to bolo tak. Pamätníci dobre vedia, že pokiaľ išlo o podobné záležitosti, snažili sme sa vtedy vedieť čo najmenej. Čo nevieš, to neprezradíš. Vrátili mi ju vtedy z technických dôvodov v totálne rozsypanom stave, hoci sa snažila tváriť, že je znovu zaviazaná. To ma teda nemrzí, získala ďalšiu počesť. Habeunt sua fata libelli.
Mimochodom – bol to český preklad od pána Timothea Vodičku (samotné meno naznačuje vzdelanca veselého), a ja žiadny iný neuznávam, priam ma irituje čo len jediné inakšie slovíčko. Neznášam to.
A teraz, keď na staré kolená nie som už takmer na nič potrebná a súca, tak hýrim pri počítači a prekladám jedného Chestertona za druhým; síce v nádeji, že niečo snáď aj vyjde, ale hlavne pre intenzívnejšiu komunikáciu s ním; čo znamená – kochať sa životom. Hore na počítači mám jeho premilenú karikatúru. S tou sa zhováram, neraz aj takto: To kukáš, aká vie byť tá naša slovenčina parádna!
Upozornil ma na čudné skutočnosti: Navonok sa ukazuje Cirkev často biedne. Len sa pozri na sošky ponúkané na uctievanie vo výklade predajne Spolku sv. Vojtecha. No keď prekonáš početné podobné prekážky, vstúpiš a presvedčíš sa, aký dobrý je Pán.
A aká je Cirkev zvnútra prekrásna – duchovne i materiálne (napríklad sv. František a Michelangelo a napokon i Nevinný páter Brown).
Chesterton miloval svet v celej jeho kráse; pôvodne chcel byť maliarom. Z jeho kníh zreteľne dýcha zmysel pre tvary a farby, z ich hlbín vyskakujú iskričky a perličky radosti zo života.
Rád s kamarátmi popíjal, no ja viem ešte o Niekom, ktorému to tiež vyčítali.
Mal ľudí úprimne rád. Svojich „intelektuálnych nepriateľov“ (napr. Shawa a Wellsa) ráno v novinách dobre prefackal a po večeroch šiel s nim priateľsky na pivo; alebo na čo vlastne Angličania po večeroch chodia?
Pridŕžal sa zdravotných princípov Cirkvi – keď pôst, tak pôst; keď hody, tak hody.
Bože, a aký bol usilovný! Len si pozrite na internete, koľko tam toho je! – A pritom tvrdil, že zo všetkého najradšej leží v posteli, pozerá na plafón a premýšľa, ako by bolo dobre mať teraz pri ruke zmeták a pri nohách vedrá s farbou – ako by sa dala tá biela plocha výtvarne využiť, a to pri plnom pohodlí!
Už dlhšie sa spomína Chestertonovo blahorečenie, napokon má už titul Defensor fidei, ale akosi sa to nehýbe z miesta; a ja sa za to netrpezlivo modlím a modlím. Slavena Smolíková