Pohoršujúca babička

Číslo 3/2009 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 5956
 

Tamara Archlebová má 58 rokov a slovenské kiná práve o nej premietajú film. Pohoršujúci, vulgárny a úbohý film. Za normálnych okolností by sa o tom patrilo písať medzi filmovými recenziami. Prípad filmu Babička je však iný. Nestojí za filmovú recenziu. Zo všetkých verejne dostupných informácií jasne vyplýva, že stojí iba za odsúdenie a bojkot.

„Mierne zvrhlá zrelá žena sa chce zoznámiť s mladými mužmi vo veku 17 – 24 rokov.“ Tak znel podľa piatkovej prílohy denníka Sme Ženy inzerát, ktorý otvára dej filmu. Naša hrdinka sa predstavuje ako „Mačka Tereza“ a zo 650 odpovedí na inzerát si postupne vyberá – podľa vlastných slov – chlapcov, ktorí neboli ani hlúpi, ani nudní a vedie s nimi promiskuitný sexuálny život. Keby to nebolo vážne, bolo by to smiešne. Ale ono to vážne je. Tamara Archlebová sa správa ako príslušník luzy, vedie nemravný život, a hoci sama pritom verejne vynáša morálne súdy, správa sa ako poľutovaniahodný úbožiak. Užíva si a ubližuje. Aby toho nebolo dosť, zvolí si meno, ktoré vyvoláva narážku na svätú Matku Terezu; ženu, ktorá vzbudzovala úctu od chudobnej ulice v Kalkate po pyšný Manhattan. Ženu, ktorá je presným opakom úbohej pani Archlebovej, ktorá sa nestarala o uspokojenie vlastných pudov, ale základných životných potrieb iných.

Celý problém má tri roviny. Tou prvou je samotný film, osobitne téma, ktorú spracúva. Na recenzovanie filmu by bolo Babičku treba vidieť. Na zhodnotenie príspevku dvojice Piussi – Archlebová stačia ich vlastné výroky a zreprodukovaný obsah filmu. Naša hrdinka sa v rozhovore pre prílohu denníka Sme predstavuje ako zrelá žena, sklamaná manželstvom, nervovo zrútená po rozvode, sklamaná po rozchode s mladým partnerom, oklamaná nevestou, ktorá pred ňou chránila vnúčatá, s obrovským prebytkom lásky a dotykov, ktorej išlo predovšetkým o sex. Už tento výpočet stačí, aby bolo jasné, že ide o ženu, ktorá vzbudzuje mix ľútosti, nepochopenia a pochybnosti o jej dospelosti. Redaktorka, ktorá inak s našou „hrdinkou“ sympatizuje, sa jej pýta: „Chýbal vám sex. Myslíte si, že ľudia by mali túto potrebu uspokojiť za každú cenu?“ Babička odpovedá: „Určite nie. Ale kým sa to deje v medziach zákona, prečo nie? Urobila som niečo dosť nezvyčajné. No a? Ľudia robia horšie veci a nikto ich neodsudzuje. Ja mám svedomie čisté, celý život žijem ako čistý človek. Nechcem nikomu nič radiť, moja cesta bola len jedna z možných. Podľa mňa išlo určite o lepšiu voľbu, ako sa doma utápať v plači, byť na liekoch, nešťastná. V manželstvách som si ´užila´ svoje,“ dodáva. Zhrňme si kľúčové slová: medze zákona, prekročenie tabu, neodsudzujte ma, ani ja neodsudzujem vás, čisté svedomie, lepšia voľba. Veď ako inak, všakže. Zabudnite však na ľútosť. Naša „mačka“ si ju nezaslúži. Ona totiž o ňu nielenže ani nestojí, ona sa cíti ako skutočná hrdinka s poslaním meniť spoločnosť.

Zvolí si meno, ktoré má provokovať a pohoršovať, hovorí síce o chýbajúcej láske, ale namiesto jej hľadania sa správa pudovo a zvrhlo. Samozrejme, že podobné správanie má dôsledky pre každého konkrétneho človeka, aj pre celú spoločnosť. Archlebová sa nám pochváli, že jej mnohí gratulovali k odvahe (sic!) a katolícka kamarátka ju dokonca prekvapila „tolerantnou“ reakciou. A čo nám chce svojím správaním povedať? „Mojím cieľom bolo niečo povedať. Išlo mi najmä o rúcanie zaužívaných stereotypov správania v našej spoločnosti. Napokon, kto má právo určovať, kto s kým, od koľko do koľko rokov môže mať vzťah? Každý máme iný biorytmus. Neusilujem sa byť zaujímavá, chcem iba zmeniť klišé v myslení a správaní,“ znie jej odkaz.

Archlebová teda predchádza všetkým pochybnostiam a robí nám službu, aby sme film nechápali ako hodnotovo neutrálny ani ako individuálnu provokáciu. Naopak, cieľom je meniť zaužívané myslenie. Naša hrdinka sa kvôli tomuto revolučnému poslaniu správa chlipne, maximalizuje sexuálnu rozkoš a znižuje sa na úroveň predajnej ženy. Jej vina je jasná, ubližuje sebe a pohoršuje iných. Môže ju takéto správanie doviesť ku šťastiu, ktoré jej tak evidentne chýba? Nemôže. Napokon, sama herečka v spomínanom rozhovore ukazuje, že jej „zranenie“ je spojené s nefunkčným manželstvom. Ako môže byť promiskuita náhradou takéhoto zlyhania? Najmä ak je založená na vysokom vekovom rozdiele, ktorý v podstate znemožňuje trvalosť vzťahu? Dospelá žena by to mala vedieť. Ak to nevie, robí to z nej hlupáčika. Ak to vie, robí to z nej podvodníka. Stojí za pozornosť, že namiesto toho, aby vo svojom súkromnom živote hľadala riešenie, rozhodne sa pre verejnú exhibíciu. Preto na to ani nemožno reagovať len súkromným odmietnutím, dvojica Piussi – Archlebová priamo volá po verejnej reakcii a má ju dostať.

Recenzenti to však vidia inak. Iris Kopcsayová sa v denníku Sme pýta: „Ako je naša spoločnosť nastavená, keď si vyše päťdesiatročná žena musí hľadať lásku takýmto zúfalým spôsobom? Prečo ju odsudzuje za správanie, ktoré by u muža tolerovala? (..) Tamara vraví, že chcela ľuďom ukázať, aby sa nebáli byť sami sebou. Vďaka svojej odvahe zažila nielen sex s mladými mužmi, ale hlavne dotyky. A ako je známe, dotyky liečia. Ak má budhizmus docieliť, aby život nebol ilúziou, Tamare Archlebovej sa to dokonale podarilo.“

Takže láska, dotyky, a síce zúfalý, ale úspešný pokus. Myslí vôbec recenzentka svoje hodnotenie vážne? Nie je podstatou tohto príbehu práve iluzórnosť, hľadanie niečoho, čo nemožno zvolenými prostriedkami nájsť? Môžu takéto (prepytujem) dotyky liečiť? A ak si recenzentka myslí, že áno, nevysmieva sa náhodou tej úbohej žene zo všetkých najviac?

Pritom je to úplne jednoduché. Významná časť z nás nežije podobným spôsobom, pretože to považuje za nesprávne. Nesprávame sa tak ku svojim manželom/manželkám, nevychovávame k podobnému správaniu svoje deti. Pascou ale je, ak podobné správanie súkromne neschvaľujeme, ale verejne nám nestojí za zmienku. Veď ak niečo považujeme za zlé pre seba, prečo nechránime pred takým zlom aj iných? Smutné je aj mlčanie postihnutých. Predpokladá sa, že za väčšinou rozvodov na Slovensku je manželská nevera. Promiskuita má teda svoje spoločenské dôsledky a početné obete. Ženy, deti aj mužov. Naša krajina potrebuje svedectvo týchto ľudí, potrebujeme konečne počuť ich názor. Veď ak o drogovej závislosti dokážu hovoriť bývalí narkomani, o alkohole bývalí alkoholici, je čas, aby o rozvodoch a promiskuite začali hovoriť aj tí, ktorí tým prešli. Pretože v krajine bez skutočných babičiek sa bude žiť ťažko.