Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pavol Rusko, R. I. P.

Číslo 3/2005 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 6088
 

Pavol Rusko, R. I. P.
Jaroslav Daniška

„Pablo... Pablo... stand-up!“ Povedal v roku 2001 počas galavečera televízie Markíza Alain Delon v priamom prenose zo sály SND smerom k prezidentskej lóži, v ktorej sedel Pavol Rusko. Rusko vtedy akoby ostýchavo, pomaly vstal. Tlieskala celá sála, pri obrazovkách sedel milión, možno viac slovenských divákov. Vtedy bol Rusko na vrchole. Mohol mať pocit, že mu patrí všetko, čo sa mu zachce, ba že mu môže patriť ešte viac. „Pablo, sit down, it is over, almost over,“ mohli by sme povedať my dnes. Pavol Rusko v slovenskej politike skončil. A je to tak dobre.

Rusko bol totiž od samého začiatku dnom slovenskej politiky po roku 1989. Vstupoval do nej nielen ako pyšný riaditeľ vplyvnej televízie, ale predovšetkým ako muž, ktorý spolupracoval s mafiou, ako sám v roku 1998 priznal; ako muž, ktorý sa na vrchol svojej kariéry dostal vďaka servilite, ktorú následne od všetkých očakával; ako muž, ktorý nepoznal zábrany – morálky, slušnosti, zákona – iba záujmy, prirodzene, vlastné záujmy. Rusko bol symbolom perverzie politiky a verejného pôsobenia, nikdy nehľadal pravdu, pohŕdal ňou. Rovnako mu boli odjakživa cudzie záujmy celku alebo, ak chcete, spoločné dobro. Ak ten (v jeho očiach nepochybne archaický) termín vôbec niekedy použil, tak azda len preto, že si ho stotožnil so záujmami svojej osoby. Jeho obsah ako aj zmysel mu však boli cudzie. Perverzne sa správal aj keď išlo o jeho ciele a prostriedky. Morálnosť každého ľudského konania sa vždy hodnotí podľa morálnosti cieľa, ako aj naň použitých prostriedkov. Rusko však v politike nepreukazoval rešpekt ani k jednému. Keď sa mu to hodilo, presadzoval nemorálny cieľ, keď to bolo potrebné, bez problémov používal nemorálne prostriedky. Bez váhania. Arogantne a s úsmevom.

Rusko však napriek tomu nikdy nebol nejakým mimoriadnym nebezpečenstvom. Bol totiž priehľadný. Jeho charakter a spôsoby boli vždy veľmi viditeľné. Samozrejme, mnohých oklamal. Nikdy to však nesvedčilo ani tak o ňom a jeho schopnostiach, ako o tých, ktorí sa oklamať dali. Napríklad časť slovenských intelektuálov. Bolo až komické sledovať, ako sa tá skupina „užitočných idiotov“, pretože ani on ich nikdy nemohol vnímať inak, o neho začala zaujímať, keď svoju stranu nazval „liberálnou“. Nomen omen, záchranca slovenského liberalizmu je na scéne. Komické, ako mnohí z tých, ktorí sa odjakživa vysmievali z mesianizmu, zrazu našli svojho mesiáša. Komické, ako mu odpúšťali nevzdelanosť (jeho obľúbeným filozofom bol napr. istý „Hill“, inak John St. Mill), ktorá im vždy prekážala na voličoch konzervatívnej strany z vidieka. Komické, ako niektorí privierali oči nad jeho minulosťou, ktorá spájala komunistickú stranu, Mečiara, Schustera či Dzurindu, kam doba, tam plášť. Komické tiež bolo, ako obhajovali jeho „nezávislú“ televíziu. Veď uznajte, nie je vrcholom „nezávislosti“ neustála a lživá kritika kresťanstva a konzervatívnej strany? Napriek všetkým týmto veciam sa k nemu významná časť slovenskej liberálnej obce hlásila. A to od bývalých disidentov, akými bol povedzme Miroslav Kusý, až po komunistov, ktorým kultúrny marxizmus zostal v hlavách dodnes, ako napr. Kataríne Závackej. Dôvod? Vraj kvôli liberálnej agende. Nuž ale to nie je žiadne vysvetlenie, skôr priznanie chyby. Ruskovou agendou totiž neboli žiadne slobody, ich ochrana či obmedzenie moci štátu, ale od samého začiatku do konca presný opak. Stačí si otvoriť dokumenty strany ANO. Medzi jeho základnými princípmi bolo napríklad „presvedčenie, že najvyššou hodnotou je jednotlivec, jeho sloboda a práva“, či „presvedčenie, že jednotlivec má prirodzené práva – najmä právo na život a slobodu“. Pekné slová, kto by nesúhlasil. Rusko a jeho intelektuáli pod nimi však vždy rozumeli napríklad právo na usmrtenie neželaného či hendikepovaného nenarodeného ľudského života. Teda niečo, čo nemá s prirodzeným právom, slobodou a jednotlivcom nič spoločné. Pri potrate predsa ide o bezprávie proti slobode jednotlivca, ktorý sa nedokáže brániť. Ako v Osvienčime. Navyše, o prirodzených právach sa nehlasuje. Prirodzené práva predsa nemôžu závisieť od parlamentnej väčšiny, ale iba od ľudskej prirodzenosti, ktorá jediná ich robí prirodzenými. Politika Ruskovej strany teda nebola o ochrane slobody, ale o jej zásadnom popretí. Ďalším, údajne základným princípom strany ANO, malo byť „právo na súkromné vlastníctvo a na jeho ochranu“, ktorá „je základnou axiómou liberalizmu“. To, ako bola „základnou axiómou“ Ruskovej strany ochrana súkromného vlastníctva, nám najlepšie predviedol, keď ospravedlňoval porušovanie vlastníckych práv pri stavbe automobilky KIA. Ruskov liberalizmus v praxi. Súkromné vlastníctvo mu nebolo sväté, ale ukradnuté. Účel svätil prostriedky.

Ďalším princípom mala byť „maximálna trhová ekonomika“. Realita? Rusko sa na ministerstve hospodárstva nesprával ako liberál, ale – ako to presne vystihol jeden bystrý komentátor – ako štátny plánovač. Nové pracovné miesta boli pre neho následkom dostatočného množstva finančných stimulov, a teda redistribúcie, nie trhu. Niečo také sa môže nazývať liberálnym v Číne, určite však nie na Slovensku. Veľmi zábavne znie v programe Ruskovej strany „tolerancia v náboženskej oblasti“. Ak totiž v niečom strana ANO bezkonkurenčne dosiahla dno slovenskej politiky, tak to bola práve táto oblasť.

Proticirkevnú a protikresťanskú kartu používal v politike kadekto, od SDĽ, SOP, Smeru až po HZDS. Nasadenie strany ANO (a televízie Markíza) však nedosiahli. Tejto strane totiž vadilo všetko: návšteva Jána Pavla II., náklady, ktoré s tým mala Slovenská republika (ktorá pápeža na návštevu pozvala), voliteľné náboženstvo na školách, zastúpenie kňazov v armáde a na polícii, vadili jej mzdy duchovných, majetok cirkví, prirodzene učenie cirkví, cirkevné školy, skrátka všetko. Ruskovým programom nebola žiadna tolerancia, naopak, vášňami vybičovaná netolerancia, akú tu po roku 1989 nepredviedli ani reformovaní komunisti zo SDĽ. Veľmi jasne to bolo vidieť napríklad počas diskusií o zmluve o výhradách vo svedomí. Strana ANO síce vo svojom programe píše, že odmieta akékoľvek „formy individuálneho, skupinového či štátneho násilia“, v skutočnosti však práve takéto formy násilia svojím odmietaním výhrad vo svedomí presadzovala. Čo iné mal na mysli poslanec Malchárek, keď tvrdil, že kto chce byť učiteľom alebo lekárom, mal by sa so svojimi výhradami svedomia vysporiadať predtým, alebo takéto povolanie nikdy nevykonávať?! Ak nie je toto „forma skupinového či štátneho násilia“, čo potom je? A ak by chcel predísť formám individuálneho násilia, ako inak než právnou ochranou slobôd jednotlivcov zoči-voči riaditeľom škôl či primárom na gynekológii? A nešlo len o Malchárka. Poslanci Heriban, Banáš, poslankyne Černá či Brestenská, vystupovali rovnako. A dalo by sa pokračovať.

Samostatnú kapitolu v politike ANO by si zaslúžila problematika bezpečnosti a rezortu vnútra. Pribinovu ulicu totiž Rusko od samého začiatku vo vláde až do úplného konca vnímal ako svojho nepriateľa č. 1. Ako vždy, všetky nástroje boli dobré. Od krivých obvinení v kauze odpočúvania až po desiatky manipulácii v spravodajstve Markízy. Záver: pre Ruska a jeho stranu v slovenskej politike neboli príznačné len mediálne manipulácie, a teda pohŕdanie pravdou, ale tiež pohŕdanie právom a slobodou. Ak týmto ospravedlňovali naši liberálni intelektuáli svoju podporu Pavla Ruska, tak ich to diskredituje azda ešte viac.

Mimochodom, Ruskove opory v mediálnom svete. Okrem servilnej televízie Markíza, denníka Národná obroda a pár ďalších, menej vplyvných mediálnych titulov, sa mohol Rusko spoľahnúť aj na spriaznený komentár niektorých „nezávislých“ sociológov, politológov a analytikov. A to až do samotného konca. Napríklad ľavicový denník Pravda priniesol 16. augusta popoludní, krátko pred rozhodujúcou tlačovou konferenciou KDH, na svojej webovej stránke informáciu, že slovenským voličom ani politikom podľa politológov Ruskova kauza „nevadí“. Vraj preto, že v nej nejde o štátne peniaze. To pritom dodnes nikto nemá ako vedieť. Podstatou kauzy predsa bola pôžička vyše 100 miliónov korún od podnikateľa, ktorý mal zákazky od štátnych firiem, teda podnikal so štátnymi peniazmi. Popredný bratislavský politológ Grigorij Mesežnikov si však napriek tomu myslel, že „slovenskú vládnu koalíciu stále trápia staršie, omnoho závažnejšie problémy. Prípad Ruskových zmeniek preto pravdepodobne partneri nebudú vyostrovať.“ Príznačne a dlhodobo zavádzajúce bývalo videnie sporov medzi KDH a ANO. V komentároch sa spravidla úplne strácala podstata sporu – jeho obsah aj to, kto a prečo spor vyvolal. To napríklad dovolilo už spomínanému Mesežnikovovi 17. augusta, teda po tlačovej konferencii KDH a po požiadavke odvolať Ruska z vlády, v SME vyhlásiť, že postoj KDH voči ANO bol „očakávaný“, bola totiž „príležitosť, aby sa negatívne vymedzilo voči ANO“. Akoby podstatou neboli odôvodnené podozrenia z rozsiahlej korupcie a klientelizmu, či Ruskova ignorácia čokoľvek dôveryhodne vysvetliť, ale „negatívne vymedzenie sa“ KDH. Ešte zaujímavejší bol záver rozhovoru, v ktorom Mesežnikov dokonca tvrdil, že „keby došlo k väčšej destabilizácii a zvýšeniu frustrácie voličov,“ tak „KDH by potom v dôsledku ultimatívneho postoja mohlo byť považované za pôvodcu stavu po rozpade koalície“. Vskutku zaujímavé. Pôvodcom by teda nebol Rusko, ale KDH. Mesežnikovovi sa v ôsmich odpovediach nepodarilo nič iné, než otočiť celé vnímanie sporu naruby. Namiesto toho, aby hovoril o Ruskovi, hovoril o KDH. Žiaľ, Mesežnikov v takomto zmanipulovanom vnímaní reality nebol osamelý, skôr naopak.

Pavol Rusko ale v slovenskej vláde skončil. Niežeby to nevyhnutne znamenalo jeho úplný koniec v našej politike. Na taký súd je ešte skoro. Napriek tomu, akékoľvek jeho pôsobenie ponesie odteraz znak korupcie a klientelizmu. A s takýmto znakom na čele sa zaradí medzi politikov, s ktorými sa v slušnej spoločnosti nevládne. Ibažeby získali väčšinu, ale to by bol už iný príbeh.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.