Liberalizmus a jeho spor s rozumom

Číslo 2/2009 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 5410
 

BARŠA, Pavel: Síla a rozum. Spor realismu s idealismem v moderním politickém myšlení. Praha : Filosofia, 2007

Pri pohľade na bilbordy k posledným eurovoľbám dvoch najsilnejších českých politických strán, na ktorých sa ich lídri vzájomne zosmiešňujú, sa zdá, že ten, kto by si myslel, že v českej politike hrá prím rozumná diskusia, by musel byť slepý. Naopak, človek s otvorenými očami by nemal problém uznať, že škandalizovanie oponentov v politickej diskusii je skôr zákerným bojom „o identitu, bohatstvo, moc a uznanie“ (s. 292) než poctivou diskusiou o spoločnom dobre. Akýkoľvek volebný výsledok by sa v podobnom duchu dal označiť skôr za „produkt mediálneho vplyvu tých, ktorí sú na vrcholkoch organizačných pyramíd“, než za výber tých najlepších v rozumovej diskusii. A preto sa zdá Baršovo tvrdenie, že „mechanizmy trhu a parlamentnej demokracie nefungujú podľa nejakých neutrálnych noriem univerzálnej racionality, ale odrážajú mocenskú rovnováhu rôznych skupín a sociálneho prostredia“ (s. 294) realistické a pomerne výstižné.

Barša však nepíše komentár k eurovoľbám – aj keď jeho tvrdenia triafajú do čierneho –, ale pohybuje sa na poli politickej filozofie, keď rozvíja svoju teóriu politického realizmu, podľa ktorej je politika skôr záležitosťou mocenského vyvažovania záujmov, než schopnosťou rozumu tieto záujmy spravodlivo posúdiť. To by bolo azda v poriadku, ak by Barša opisoval motivácie mnohých konkrétnych politických aktérov a ich konanie. Barša sa však nevyjadruje len ako sociológ či politológ, ale aj ako filozof – keď odpovedá na otázku, čím politika v konečnom dôsledku môže a má byť –, a tým je jeho teória kontroverzná a problematická. Barša totiž netvrdí iba to, že politici sú často nerozumní a necnostní, keď im azda až príliš často ide o moc, vplyv a prestíž – to by bolo triviálne. Barša tvrdí, že oni vlastne nemôžu byť iní, dobrí, pretože neverí, že by nám rozum mohol poskytnúť univerzálne rozumné kritéria pre dobrý (politický) život. Ak je tak, zdalo by sa, že proti neduhom tyranií a totalitarizmov v podstate niet odvolania. Barša však napriek nedôvere v rozum nájsť univerzálne riešenia tvrdí, že rozum nám predsa len môže pomôcť konflikty „zvládať“. Je možné toto posledné tvrdenie obhájiť z autorových vlastných pozícií?

V úvode si autor dáva za cieľ preklenúť rozpor medzi realizmom a idealizmom v modernom politickom myslení. Kým idealisti chcú riešiť konflikty nenásilne spoliehajúc sa na rozum, ktorí zdieľajú všetci, realisti sa upínajú k sile, pretože neveria, že existujú všeobecné zdieľané rozumové kritériá, ktoré by pomohli konflikty vyriešiť. Barša spor idealistického rozumového univerzalizmu s realistickým partikularizmom rieši tak, že ho reinterpretuje na spor intelektualizmu s prakticizmom. Neodmieta rozum, ale hľadá „iný rozum“ (s. 11).

Podľa intelektualizmu dobré konanie vychádza z adekvátneho poznania, kým podľa prakticizmu jednaniu predchádza poznanie. Barša sa stavia na stranu prakticizmu, keď tvrdí, že „vôľa k pravde je iba istým druhom vôle k moci, nie jej prekonaním“ (s. 8). Aj keď je nejasné, čo presne si máme predstaviť pod Baršovými charakteristikami prakticizmu, keď sa zdôrazňuje priorita procesu pred substanciou, imanentných významov pred transcendentnými príčinami, činu, ktorý premieňa bytie pred vonkajšou predstavou bytia atď., viac napovie tábor „protagonistov prakticizmu“, ku ktorému sa Barša hlási: Machiavelli, de Montaigne, Burke, Heidegger, Gadamer, Frankfurtská škola, postštukturalizmus atď. (s. 10) Jeho kritika idealistického univerzalizmu je však postavená najmä na troch mysliteľoch: Nietzschem, Schmittovi a Niebuhrovi.

Výsledkom Baršových úvah o spore idealizmu s realizmom v politickej filozofii je tzv. realistický liberalizmus, ktorý síce uznáva v súlade s realizmom, že „konflikty identít a záujmov nemôžu byť nikdy definitívne vyriešené, predsa však môžu byť zvládnuté tak, aby sa minimalizovali ich ľudské a ekologické náklady a aktualizoval ich kreatívny potenciál“ (s. 12).

Keď Barša pritakáva tzv. realistickému liberalizmu, robí tak na pozadí kritiky dvoch súčasných dominantných liberálnych prúdov anglo-amerického liberalizmu, neutralistického a etického (perfekcionistického) liberalizmu. Tieto liberalizmy vyžadujú, aby bol štát neutrálny (nestranný) k etickým a náboženským ideálom, líšia sa však v zdôvodnení tejto požiadavky. Neutralistický liberalizmus trvá na eticky a nábožensky neutrálnych pravidlách spravodlivosti preto, že verí, že iba tak je možné zachovať rovný rešpekt k všetkým občanom, ktorí sú trvalo rozdelení vzhľadom na svoje etické a náboženské presvedčenia. (s. 276) Etickí liberáli v protiklade k neutralistom si nemyslia, že princípy spravodlivosti môžu byť neutrálne vo vzťahu k etickým ideálom, a preto zakladajú liberálny poriadok na liberálnom ideáli dobra. Tým je osobná autonómia. Podľa tohto ideálu môže žiť jednotlivec dobrý život iba ak sa na ňom podieľa svojimi vlastnými rozhodnutiami. Každý jednotlivec musí mať preto priestor pre slobodnú voľbu. Liberálny štát má prostredníctvom „systému formálnych pravidiel“ liberálnych práv a slobôd zaisťovať „rovnakú slobodu voliť si svoje vlastné ciele“. Štát má byť nestranný voči rôznym etickým koncepciám preto, že má pomáhať rozvoju osobnej autonómie každého jednotlivca. (s. 286)

Barša týmto dominantným prúdom vyčíta, že nevzali vážne „deštrukciu (univerzálneho) rozumu“ pochádzajúcu od radikálnych pluralistov Herdera a Nietzscheho, podľa ktorej neexistuje „žiadny transcendentný základ, ktorý by mohol zjednocovať rôznorodú mnohosť navzájom neprevoditeľných identít“ (s. 274). Kým neutralistický a etický liberalizmus chcú stanoviť pluralizmu hranice, ktoré by boli prijateľné pre všetkých rozumných ľudí minimálne v anglo-americkom svete, a v rámci ktorých by ľudia mohli sledovať svoje partikulárne ciele bez toho, aby tým narušovali spoločenský poriadok, realistický liberalizmus odmieta, že univerzálna zhoda na pravidlách spoločenskej interakcie je možná. „Iba realistický liberalizmus domýšľa nutnosť hľadať spôsoby politického súžitia bez zjednocujúceho konsenzu.“ (s. 275).

Podľa Baršu politická spravodlivosť nie je záležitosťou univerzálneho morálneho rozumu, ale „strategického pomeru súperiacich síl“ (s. 289). Rôzne skupiny sa v prípade šťastných okolností mocenskej rovnováhy dokážu zhodnúť na spoločných pravidlách nie preto, že tieto pravidlá sú zakotvené v univerzálnom morálnom rozume, ale preto, že je to pre všetky strany výhodné. (s. 289) Podľa realistov je konsenzus nie východiskom, ale „dôsledkom – navzájom rovní súperi nedokážu ovládnuť jeden druhého silou, a tak sú nútení sa rešpektovať ako rovní a riadiť sa pravidlami kooperácie, ktoré sú prijateľné pre všetkých (s. 289). Na námietku neutralistických liberálov, že mocenské modus vivendi je „inherentne nestabilné“, pretože je v područí kontingentného rozloženia moci, ktoré sa môže zmeniť, realistickí liberáli tvrdia, že založiť zhodu na morálnom rozume je „bláznivé“. Podľa Baršu jednoducho nie je možné vymaniť sa zo svojich partikulárnych perspektív, často radikálne odlišných, a preto „každá spravodlivosť má toľko interpretácií, koľko je relevantných aktérov, ktorí ju riadia“ (s. 290).

Lenže sám Barša občas zabúda na svoje teoretické východiská a prekračuje ich smerom k univerzalizmu. Napríklad, keď síce správne kritizuje priamy vzťah medzi morálnym presvedčením a konaním, tvrdí, že „nie každé správne jednanie musí povstať zo správneho presvedčenia“ (s. 291). Ako však môže Barša vedieť, čo je to správne presvedčenie, ak zároveň hovorí, že človek nedokáže prekročiť svoju perspektívu a pozrieť sa na vec objektívne a nestranne? Podobne, keď cituje Neala, že „realistickí liberáli sa zameriavajú skôr na jednanie než na presviedčanie a spoliehajú sa na moc liberálneho štátu materiálne stimulovať dodržiavanie spravodlivosti“ (s. 291), sa zdá, že sám súhlasí s presahom k univerzalizmu, ktorý vyčíta iným.

Druhý problém, ktorý vyvstáva z prijatia partikularistických východísk, je, prečo vlastne na spravodlivosti záleží. Ak totiž hovoríme o spravodlivosti, tak hovoríme o objektívnom vyvažovaní záujmov. Barša však tvrdí, že ľudia principiálne nemôžu prekročiť svoje partikularistické perspektívy. „Neexistuje žiadny morálny kód, ktorý by bol schopný preložiť rôznorodé rozmery ľudského života do jediného jazyka tak, aby boli navzájom konzistentné“ (s. 293). Potom ale platí, že racionálne je usilovať sa o maximalizáciu subjektívnych záujmov. A keďže subjektívne záujmy sú často v konflikte, „spravodlivosť“ je záujmom silnejšieho.

Barša sa však príklonom k liberálnej spravodlivosti paradoxne prikláňa k slabším a nie k silnejším. Liberálna spravodlivosť sa totiž usiluje navzdory mocenskej asymetrii medzi ľuďmi o to, aby každý jednotlivec mal rovnú slobodu, a aby všetci jednotlivci mali rovné príležitosti. Keď však tvrdí, že liberálne princípy sú iba výsledkom mocenskej rovnováhy, ale nie objektívne správne, potom nám vlastne nedáva dôvod, prečo uprednostňuje práve mocenskú rovnováhu pred nadvládou. Ak objektívna spravodlivosť neexistuje, nie je potom lepšie vládnuť a bez obmedzení realizovať svoje záujmy, než sa obmedzovať a brať ohľad na druhých? Mocenská rovnováha môže byť nanajvýš druhá najlepšia možnosť: ak nemôžem vládnuť, vždy je lepšie nebyť ovládaný. Zdá sa preto, že ak chceme klásť spravodlivosť pred rozličné záujmy, musíme, či chceme alebo nie, spraviť krok od partikularizmu k univerzalizmu.

Ak uznáme ambíciu rozumu hľadať objektívnu mieru spravodlivosti, neznamená to, že musíme rezignovať na moc. Barša má pravdu, že rozum a sila nemusia stáť v príkrom protiklade. Avšak ich harmonický vzťah nedosiahneme vtedy, keď poprieme schopnosť rozumu poznávať objektívnu pravdu, ale skôr vtedy, keď realisticky uznáme, že sú aj takí ľudia, ktorých rozum, azda vďaka nedostatočnej výchove, nie je bez pomoci vonkajšieho donútenia schopný zabrániť ich násilným sklonom obmedzovať a vykorisťovať slabších. A že mnohí z nás potrebujeme externú podporu, aby sme sa k sebe a k druhým správali dobre a s úctou.

Barša tvrdí, že liberalizmus (s výnimkou toho realistického), podobne ako komunizmus, je utópia, ktorá je dosnívaná. (s. 303) Akokoľvek, jeho utopickosť nespočíva v tom, že sa „naivne“ odmieta vzdať viery založiť politický poriadok na univerzálnych rozumových princípoch, ale naopak v tom, že liberálna viera v rozumové schopnosti poznať pravdu je slabá. Liberalizmus chce totiž založiť politický poriadok na rozume napriek tomu, že neverí v jeho schopnosť objaviť princípy univerzálneho ľudského dobra.

Autor prednáša filozofiu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.