Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O transformácii Slovenska, pohľad zľava

Číslo 2/2009 · Marek Klatý · Čítanosť článku: 3237
 

NOVOSÁD, František: Alchýmia dejín: Slovensko v dobe neurčitosti. Bratislava : Vydavateľstvo PhDr. Milan Štefanko – IRIS, 2004

Súčasný ľavicový slovenský filozof František Novosád vo svojej knihe Alchýmia dejín rozpracúva hneď niekoľko pre dejiny Slovenska ostatných 30 – 40 rokov významných otázok či už z pohľadu sociologického, politologického, alebo dejinno-filozofického. Zámerom publikácie je na jednej strane poukázať na určité vývojové trendy v slovenskej spoločnosti a na vplyvy diania európskej a svetovej politiky na ňu. Na druhej strane chce čitateľa podnietiť začať hlbšie uvažovať o slovenskej spoločnosti, klásť si otázky typu: kto sme my Slováci, čo je to vôbec slovenská spoločnosť, odkiaľ, kam a ako kráčame a čo vlastne ako moderná európska spoločnosť chceme dosiahnuť. Určite to nie je ľahké rozmýšľanie.

Kniha je napísaná v niekoľkých polohách. Jej mozaikovitá štruktúra je vsadená na časovú os, ktorej najvýraznejšie kontúry prebiehajú v rozpätí druhej polovice 20. po začiatok 21. storočia. Pre vytváranie súčasného obrazu slovenskej spoločnosti a fungovania vecí verejných možno na základe určitých spoločných prvkov 11 kapitol knihy roztriediť na: 1. zážitok slovenskej spoločnosti s komunistickým režimom, 2. obdobie vytvárania nových spoločenských, inštitucionálnych a politických štruktúr po roku 1989, a 3. politické ideológie, identita a štátnosť.

Pre pochopenie spoločenského, politického a ekonomického vývoja v období „prechodu“, transformácie 90. rokov autor vo svojich úvahách reflektuje spoločenské zmeny vyvolané „budovaním“ nového poriadku, ktoré sám nazýva „reálnym socializmom“, ako aj skoršie udalosti dejín vývoja slovenského spoločenstva berúc do úvahy kľúčové obdobia zmien od štúrovcov, cez „uhorskú skúsenosť“ až po národné sa nadýchnutie v období prvej Československej republiky ako aj vojnovú Slovenskú republiku. V tomto segmente je kniha koncipovaná z hľadiska synchrónneho ponímania dejinných procesov a udalostí a skladá sa z ich opisov („deskripcií“) a analýz v štrukturálnej a funkčnej rovine. Mozaikovité skladanie jednotlivých úvah umožňuje precíznejšie videnie jednotlivých štruktúr, avšak do istej miery v sebe skrýva nebezpečenstvo rozmazania výsledného obrazu pri nedostatočnom pozorovateľovom odstupe...

V súvislosti so 40-ročnou skúsenosťou slovenskej spoločnosti s komunistickým experimentom „reálneho socializmu“ autor predovšetkým poukazuje na radikálne premeny sociálnych štruktúr, masová vnútorná migrácia stimulovaná vysokým stupňom industrializácie mala za následok rozbitie tradičných vidieckych spoločenstiev ako aj základných sociálnych štruktúr fungujúcich v ich rámci. Zánik tradičného rodinného spôsobu života úzko spojený s medzigeneračnou solidaritou sa udial náhlo, v rozmedzí desaťročia, a navyše za vynútenia štátnych represívnych zložiek ovládaných radikálnym režimom. Rok 1948 a zmeny, ktoré so sebou priniesol, zanechali hlboké jazvy na tele slovenskej spoločnosti a treba uviesť, že ho znetvorujú doteraz. Režim sa do určitej miery zrodil v dôsledku krízy predvojnového usporiadania politického systému štátu a straty viery a dôveryhodnosti v ďalšie fungovanie tohto štátu v rámci predchádzajúceho demokratického režimu. Toto je však iba čiastkový výklad. Autor opomína, že implantácia tohto typu režimu sa v podmienkach slovenskej spoločnosti uskutočnila ako riešenie nanútené zvonka, resp. riešenie, ktoré bolo aj za účasti domácich síl uvedené do života za výdatnej pomoci centra moci vtedajšieho štátu ovládaného radikálnym politickým elementom – komunistickou stranou. Nebolo to teda prirodzené preberanie kladných vývojových impulzov ako zvyčajne. Jeden radikálny režim po krátkom intermezze s demokratickými pravidlami vystriedal nový. Súčasťou tohto plánovaného a zvonku naoktrojovaného systémového prznenia prirodzeného vývoja boli také prvky ako kolektivizácia, masová industrializácia a militarizácia priemyselnej výroby v 50. rokoch. Preto možno v tejto súvislosti autorovo tvrdenie o tom, že režim „reálneho socializmu“ bol výslednicou sledu improvizácií vládnucej nomenklatúry považovať prinajmenšom za protirečivé. Komunistami uplatňované sociálne inžinierstvo „rozomlelo“ aj slovenskú spoločnosť v zhode s chorým leninským ideálom fabrickej spoločnosti. Avšak tento režim nedokázal aj napriek tomu, že fungoval na základe príkazov alebo rozkazov uplatňovaných vo forme zákonov alebo práve vďaka nim, nadobudnúť legitimitu v očiach širokej spoločnosti. Jedným z jeho kľúčových problémov podľa autora bolo, že nedokázal spustiť proces spontánnej sebareprodukcie svojich mocenských štruktúr. Režim bol jednoducho nereformovateľný, aj napriek naivnej viere šesťdesiatosmičkárov, keďže nebol schopný nachádzať odpovede na otázky každodennosti, riešenia aktuálnych problémov, a utápal sa v sérii tzv. reorganizácií, ktorých účelom bolo navodiť zdanie reformy. Autor uvádza, že komunistický „spôsob života“ stelesňovaný Sovietskym zväzom mal na rozdiel od toho amerického (čiastočne sprostredkovaného západonemeckým „štátom blahobytu“) minimálnu príťažlivosť tak pre masy, ako aj elity krajín „socializmu“.

Významnou črtou dejín slovenskej spoločnosti v rozsahu historickej perspektívy „dlhého trvania“ ako aj jej vývoja v období modernizácie, formovania moderného národného spoločenstva až po modernizáciu v sociologickom slova zmysle je ambivalentnosť vzťahu medzi centrom a perifériou, resp. poloperifériou. Miesto Slovenska v jeho abstraktnej podobe spoločenstva bolo v európskych dejinách výlučne na periférii. Charakteristickou črtou tohto postavenia je určitý druh mimetizmu či už v preberaní, napodobňovaní alebo ďalšom rozvíjaní spoločenských, hospodárskych, politicko-ideologických alebo kultúrnych štruktúr podľa vzorov sprostredkovaných najmä nemecky hovoriacim spoločenstvom strednej Európy od 19. storočia až po súčasnosť. Pre rozvoj slovenskej spoločnosti, ktorá sa dlho vyvíjala neautonómne v politickom slova zmysle, bola miera preberania cudzích vzorov určujúcim činiteľom pri jej modernizácii v západnom štýle. To isté možno vysloviť aj o modernizácii v období „reálneho socializmu“, keďže smerodajnou sa v 50. a 60. rokoch 20. storočia stala miera modernizácie ako dobiehania západnej Európy najmä v ekonomických ukazovateľoch. Treba sa však opýtať, či vôbec, a ak áno, do akej miery, možno urýchlenú a prvoplánovú industrializáciu 50. a 60. rokov minulého storočia považovať za modernizačný prvok, najmä ak si uvedomíme jej dôsledky na slovenskú spoločnosť ako celok. Tento komplex otázok by si zaslúžil hlbšiu analýzu a pozornosť nielen v akademickej spisbe.

Vývoj politického systému po roku 1989 je analyzovaný na pozadí štrukturálnych premien spoločnosti. V dôsledku ekonomického vývoja sa spoločnosť začala, podľa autora, stratifikovať takmer ukážkovo, akoby sledujúc marxistické poučky. Politická a s ňou spojená hospodárska elita vytvára spoločenskú vrstvu „tých hore“, ktorí sa aj navonok začínajú oddeľovať od väčšinovej populácie „tých dole“. Autor pochybuje, či zmenu spoločenského zriadenia uskutočnenú v roku 1989 možno skutočne považovať za „revolúciu“ v klasickom zmysle slova. Revolúcia je predovšetkým definovaná ako zlomová udalosť vo vývoji spoločnosti (resp. spoločenstva), ktorej najcharakteristickejšou črtou je radikálna (aj právna) diskontinuita s predchádzajúcim režimom. Pokiaľ ide o inštitucionálnu stavbu štátu a verejného života, možno pozorovať výrazný stupeň diskontinuity. Veľká miera kontinuity sa však premietla do personálnej roviny, keď veľa významných komunistických funkcionárov, aj keď druhého či tretieho sledu, sa podieľalo na riadení štátu v nových podmienkach a spoluvytvárali tak politické, hospodárske a najmä právne podmienky ďalšieho vývoja. Podobne ako v mnohých predchádzajúcich zlomových procesoch možno pozorovať diskontinuitu v podobe budovania nových inštitúcií a kontinuitu v ich personálnom obsadení.

Autor vo svojej analýze politického diania a organizovania politických štruktúr v prvej polovici 90. rokov vidí kľúčovú dôležitosť nadobudnutia štátnosti pokiaľ ide o ďalší politický vývoj a profiláciu slovenskej politickej scény. Jednak vyzdvihuje podiel existencie vlastného štátneho organizmu na pretvorenie slovenskej spoločnosti na národné spoločenstvo s jasne definovaným „priestorom“ svojho bytia. Na druhej strane však nemožno úplne prijať autorovo tvrdenie, že v porovnaní s integračnými procesmi SR do NATO a EÚ bolo nadobudnutie štátnosti iba druhoradým procesom. Ako ďalej píše, neschopnosť rozpoznať kľúčovú dôležitosť tejto štrukturálnej zmeny odstavila jeden významný a tradíciou podporovaný politický prúd (kresťanskú demokraciu) od možnosti aktívne pôsobiť na ďalší vývoj v podmienkach samostatnosti. S týmto tvrdením možno polemizovať, je však pravdou, že túto kľúčovú tému si „prisvojili“ (bola im v podstate vložená do rúk a najmä úst) amorfné politické zoskupenia bez jasného hodnotového programu a vízie rozvoja slovenskej spoločnosti...

Úvahy týkajúce sa otázok identity, štátnosti a ideologickej profilácie politických elít pri určovaní charakteru tejto štátnosti predstavujú ďalšiu časť. Vo svojej analýze troch hlavných politických ideológií autor vychádza z klasického delenia na konzervativizmus, liberalizmus a socializmus, pričom sa toto členenie snaží uviesť do reálií slovenskej straníckej politiky v nadväznosti na rezonanciu troch princípov dominujúcich slovenskej politike 90. rokov – národného, liberálneho a sociálneho. Vzhľadom na vedúce postavenie KDH v „opozičných“ 90. rokoch a ideologickú ukotvenosť, ako aj jeho úlohu v zmene smerovania politiky po roku 1998, je konzervativizmus dôsledne identifikovaný s kresťanskou demokraciou a jej ideologické zásady sú pre slovenský konzervativizmus určujúce. Toto je vzhľadom na silu a smerovanie druhého smeru – liberalizmu, iba čiastočná pravda, nakoľko konzervativizmus si popri snahe o uchovanie tradičných hodnôt a ich zosúladenie s modernou spoločnosťou osvojil aj liberálnu myšlienku transparentnosti štátu. Klasický liberalizmus je na Slovensku menšinový žáner a vo svojej praktickej podobe skôr inklinuje k socialistickým agendám zástupného charakteru. Socializmus sa v priebehu 90. rokov z politickej scény vytratil. Strana, ktorá túto ideológiu mala vo svojom rodnom liste, politicky exitovala z viacerých dôvodov. Okrem svojej praktickej politiky aj vďaka komunistickému 40-ročnému „glajchšaltovaniu“ spoločenských identít: napríklad, neexistovala už osobitná identita robotníctva, ktorého prirodzené záujmy jedna socialistická strana háji, ani klasické odbory ako prirodzení spojenci. Režim liberálnej zastupiteľskej demokracie opierajúci sa o fungujúce trhové hospodárstvo sa všeobecne prijal za normu bez alternatívy. Socialistická ideológia tým stratila svoju výlučnú ľavicovosť a konzervativizmus svoju výlučnú pravicovosť osvojením si rôznych liberálnych riešení, čo je do istej miery v mnohých ohľadoch typický eklekticizmus našej doby. Ideologická „modernizácia“ tak postihla aj politickú scénu...

Významnou časťou knihy je rozbor koncepcií identít na báze individualizmu a komunitarizmu, ktoré autor vidí v kontrastnom svetle na pozadí širších súvislostí našej európskej existencie. Protiklad medzi „my“ a „oni“ je premietnutý na úroveň národnej a európskej identity a dôležité pre ďalší vývoj slovenského spoločenstva bude zoradenie identít a ich vzájomná hierarchia. Je však vytesňovanie jednej identity druhou riešením, namiesto ich vzájomného dopĺňania a prepájania? Z pohľadu hierarchizácie identít autor rieši vzťah národa a štátu a úlohu štátu v pestovaní národnej identity slovenskej spoločnosti. Po nadobudnutí štátnosti sa podľa neho národné vedomie stalo predpokladom širokých spoločenských štruktúr. Avšak nie samozrejmosťou, a preto „národné vedomie musí byť systematicky udržiavané, kultivované a rozvíjané. Len tak dokáže zostať súčasným, vyrovnať sa s výzvami doby, udržať sa v zmenách, presadiť sa ako médium formovania sa identity moderného človeka.“ (s. 210) Zostáva však nedopovedané, akú podobu by takáto kultivácia národného vedomia mala mať. Ďalšou z otázok, ktorých sa autor dotkol len letmo, je miera a stupeň regionalizácie z hľadiska efektivity riešení ako najdôležitejšieho prvku, a sekundárne jej vplyv na formovanie regionálnych identít. Z hľadiska odhadu budúceho vývoja fungovania štátu a jeho postavenia v konštrukcii spoločného európskeho domu sú zaujímavé autorove skeptické poznámky k vytváraniu určitej fasády demokracie na budove EÚ, za ktorou sa má skryť neprehľadnosť a nepriehľadnosť systému vyrastajúceho z tzv. prehlbovania integrácie, čím vyslovuje určité obavy pokiaľ ide o ďalšie prehlbovanie demokratického deficitu únie.

Napriek svojim obsahovým kvalitám však treba podotknúť, že z technického hľadiska je publikácia jedným zo smutných svedkov úpadku slovenskej knižnej kultúry. Množstvo typografických chýb, chýbajúce poznámky pod čiarou alebo chybné vytlačenie odsekov a zviazanie strán svedčí o diletantizme vydavateľa ako aj redakcie zodpovednej za formálnu stránku tohto diela, čo na čitateľa pôsobí rušivo až iritujúco. Je to veľká škoda. Takýto druh publikácií musí spĺňať najprísnejšie kritériá kvality vyhotovenia. Autor sám v úvode priznáva, že si nekládol za cieľ podať objektívny a nezaujatý pohľad na modernú slovenskú spoločnosť a jej dejinný vývoj a skúsenosti. Napokon, pred rokom 1989 bol členom komunistickej strany. Napriek niektorým jeho záverom kĺzajúcim po povrchu vecí, nezodpovedaným otázkam a formálnym nedostatkom kniha určite patrí k hodnotným príspevkom do diskusie pokiaľ ide o charakter a ďalšie smerovanie slovenskej spoločnosti.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.