Karikatúra histórie

Číslo 2/2009 · Stanislav Janota · Čítanosť článku: 3241
 

KUČERA, Matúš: Slovenské dejiny I (Od príchodu Slovanov do roku 1526). Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008

V úvode autor hovorí, že dosiaľ sa nepodarilo na Slovensku ,,vytvoriť súbornú a dôstojnú učebnicu svojich dejín určenú priamo pre poslucháčov histórie a historických odborov na univerzitách či vysokých školách“. Autor využíva ,,priaznivú dobu (...) aby predložil v niekoľkých zväzkoch kompletnú vysokoškolskú učebnicu i kompendium zachytávajúce historický vývoj od príchodu našich predkov do našej vlasti až po dnešnú súčasnosť“.
Nuž, keď som videl pár slov v úvode, knihu som si kúpil a s veľkým záujmom začal čítať. Po prvých stranách som však zažil prekvapenie. Prekvapil ma autorov slovník, ale i mnohé jeho názory. Keď píše o predmete a obsahu slovenských dejín, podrobne rozoberá dejiny našej historiografie a píše veľmi zaujímavo: ,,Tvorbu nových československých dejín, v ktorých by bola známa proklamovaná jednota štátneho a národného, začal V. Chalupecký nešťastne, improvizovane, subjektivisticky, plne v intenciách českého veľkokapitálu...“

„Liberálna zložka slovenskej inteligencie, ktorá sa už pred prevratom zoskupila okolo časopisu Hlas... V duchu politických poradcov – najmä T. G. Masaryka – vedela, že zo slovenských historických tradícií má potierať Bernoláka, Štúra i Hurbana... Súčasne však bola presvedčená, že samostatných slovenských dejín niet.“

Kedy teda podľa autora začali písať slovenskí historici o našich dejinách pravdu? ,,Ideový prelom – nástup teórie vedeckého socializmu, ku ktorému sa začala hlásiť i časť starších odborníkov – hlboko zasiahol do vývoja slovenských dejín. Od základu zmenil predmet i obsah slovenského historického vývoja. Bezprostrednou výhodou sa ukazovala priaznivá skutočnosť, že slovenská historiografia nemusela búrať žiadne ustálené, či ináč spoločensky petrifikované ideové buržoázne prúdy, alebo teórie fašizujúcich ideológov. Nízka úroveň odbornej spisby nedávala nastupujúcej marxistickej historiografii ani kriticky preverenú pramennú bázu, na ktorej by sa dala zodpovedne budovať stavba novej slovenskej historickej vedy.“

A ďalej autor hovorí: ,,V tomto štádiu slovenskej medievalistike prišla vhod pomoc, ktorú jej poskytla vyspelejšia česká marxistická historiografia, ale aj maďarská historiografia, ktorá disponovala teoreticky zrelou vedeckou garnitúrou, ktorá prežila roky vojny v Sovietskom zväze. Už od päťdesiatych rokov predkladala marxistické, odborne i metodologicky nesporne pozoruhodné syntézy uhorských ranostredovekých dejín. Pre slovenskú historickú vedu bol obrovským prekvapením najmä triezvy, na internacionálnych leninských zásadách predložený obraz ... vznikal prvý pokus o marxistickú syntézu slovenských dejín...“
A na záver úvodnej kapitoly v časti Prevrat v r. 1989 a odkazy pre novú dobu hovorí: ,,Treba len ľutovať, že slovenská historiografia po páde starého režimu neurobila potrebnú sebareflexiu a neoddelila – biblicky povedané – zrno od pliev.“

Zdá sa mi, že autor týmito slovami najlepšie vystihol i túto svoju vlastnú knihu. Sú v nej síce fakty, ktoré obsahujú niektoré presné údaje, ale pohľad na svet, ktorý nám predkladá, je pohľadom marxistu 50. rokov 20. storočia, sem-tam doplnený slovenským národným pohľadom. Je pravda, že autor sa kde-tu hlási ku kresťanstvu, alebo ako sám hovorí, ku „kresťanskej humanite“. Ale aké sú jeho predstavy o cieľoch cirkvi, Kristovho tela, cirkvi putujúcej?
Citujem: ,,Cirkev pritom pochopiteľne sleduje najmä svoje ciele. Vynucovala si od kráľov dary, hromadila pozemky, vynucovala si neplatenie daní, poberala najrozmanitejšie dôchodky, jednoducho – bohatla. Cirkev sa pokúšala viesť aj štát.“ „S druhou tradíciou kultúrnou, Cyrilo-Metodskou sa uhorská cirkev vyrovnala oveľa rýchlejšie a účinnejšie. Boli to nitrianski benediktíni, ktorí vo svojom okolí rýchlo nahradili pamiatku o Cyrilovi a Metodovi dvoma domácimi svätcami, Svoradom a Benediktom, a postarali sa o ich svätorečenie. Títo sa stali patrónmi nitrianskej cirkvi.“

V kapitole o Slovensku v 13. storočí je zvláštna časť nazvaná Cirkevná ideológia. Autor tu spomína učenie o trojakom ľude a hovorí: „jedným prikazoval vládnuť, druhým modliť sa a tretím (poddanskej triede) zas pracovať na obe spomenuté vládnuce vrstvy spoločnosti, na šľachtu i cirkev. Každé vybočenie z daného poriadku sa považovalo za rušenie božských zákonov a cirkev ho prísne trestala. (...) presadzovala aj svoj mocenský vplyv.“ „V Uhorsku si cirkev vybudovala aj silné politické postavenie, v čom ju výdatne podporovala pápežská kúria a jej legáti. Jej moc siahala až tak ďaleko, že diktovala svoje hospodárske a politické rozhodnutia samotným uhorským kráľom.“

V čase, keď historici v celej Európe, vrátane našich susedných štátov, čoraz podrobnejšie odhaľujú mentality obyčajných ľudí rôzneho spoločenského postavenia a veľmi plasticky opisujú neobyčajnú pestrosť stredovekej i ranonovovekej spoločnosti, v tejto dobe sa autor recenzovanej knihy sústreďuje len na ploché zjednodušenie. Citujem: „Jasne sa vyhranili dve základné antagonistické triedy feudálneho spoločenského poriadku: šľachta a poddaní. (...) nezakryté rozkrádanie kráľovského majetku (...) Orientujú sa najmä na obsadzovanie tzv. pustých, nikomu nepatriacich oblastí, ktoré zaberajú a usadzujú tam poddaných. V tejto oblasti sa medzi sebou priam pretekali svetskí a cirkevní veľkí feudáli, využívajúc pästné právo ako najčastejší prostriedok. Skupina bohatých feudálov v priebehu 13. storočia rástla tak medzi svetskou šľachtou, ako aj medzi cirkevnými feudálmi, kláštormi.“

Keď autor píše o ideáloch rytierstva, spomína: ,,Domáci rytieri (...) mali za sebou len brutalitu, záhaľčivosť, lúpežné kúsky a pod. Preto aspoň v literatúre sa dvor usiloval vylíčiť vzor rytiera aj za cenu zjavnej idealizácie.“ Keď autor píše o sklonku stredoveku, o raste počtu nových dedín v horských oblastiach i o zániku menších, hospodársky slabých dedín, nevyhne sa svojmu príčinnému hodnoteniu: „Príčiny sú často dlhotrvajúce a vychádzajú z podstaty a neriešiteľných rozporov feudálneho spoločenského poriadku ako celku.“

Z textu veľmi farebne vystupuje nadšenie autora za triedny boj a okúzlenie prejavmi triedneho boja: „pustošenie panských kaštieľov, (...) rabovali v kláštoroch a na majeroch, (...) sedliacka vojna pod vedením Juraja Dóžu patrí k veľkým revolučným tradíciám všetkých národov žijúcich v mnohonárodnostnom uhorskom štáte nevynímajúc Slovákov. (...) Baníci najprv (už koncom júla) vyplienili bohatý majer banskobystrickej fary. V piatok 3. augusta v noci zaútočilo banícke ozbrojené zoskupenie na mesto Banskú Bystricu. Vodcovia tentoraz vydali už jasné rozkazy na ničenie, pálenie, pustošenie majetku i mestský vodovod odstavili, aby sa niektoré zložky indiferentného obyvateľstva nepokúsili hasiť ohne.“ Alebo: „ohlas husitstva bol u nás síce pozoruhodný, no spoločensko-politické podmienky mu nedovolili, aby sa rozrástol na veľký sociálny pohyb, husitské a bratrícke osádky síce pomohli pri oslabení uhorského kléru, no ich hlavný prínos vidíme...“

Keď sa snažím zhodnotiť celú knihu, môžem na záver povedať len toľko, že prináša v oblasti faktografie len všeobecne známe, mnohokrát opakované skutočnosti. Pritom je plná útokov proti Katolíckej cirkvi. Celú históriu Slovenska chápe len z hľadiska tzv. triedneho boja z hľadiska interpretácie marxizmu v 50. rokoch 20. storočia v Sovietskom zväze a v Československu, akéhosi stalinského marxizmu-leninizmu. Preto potláča všetky známe skutočnosti o individuálnych históriách, o zložitosti rozvrstvenia spoločnosti, čokoľvek, čo by narušilo plochý obraz tried a ich boja. Je to kniha, ktorá nielenže neprináša nič nového, ale chvíľami pôsobí ako karikatúra učebnice histórie.

Autor je lekár.