Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Pápež Benedikt: Ďalej než do Nemecka

Číslo 3/2005 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 3849
 

Pápež Benedikt: Ďalej než do Nemecka...
Jozef Haľko

Keď kardinála Josepha Ratzingera zvolili za pápeža, médiá priniesli správu aj o veľkom sklamaní jedného z najznámejších kardinálov. Konkrétne belgického prímasa Godfrieda Danneelsa, ktorý mal po konkláve pre médiá vyjadriť svoje „veľké sklamanie“. V Kolíne sa opäť stretli: Daneels sa Ratzingerovi snažil ospravedlňujúco objasniť, že mnohé médiá vtedy jeho výroky skreslili a nevystihli jeho pôvodný úmysel. „Never mind“ (nevadí), odpovedal pápež, „nehovorme o tom. Nie je to žiadny problém“.

Tak sa v Kolíne obnovil jeden vzťahový most, narušený napätím z nedopovedaných a nedovysvetlených vyjadrení. Pápež Benedikt, v súlade s prioritami svojho pontifikátu, však do Nemecka prišiel stavať mosty oveľa náročnejšie. Oveľa zbúranejšie, možno až neviditeľné pod nánosom predsudkov, duchovnej lenivosti a politickej zlomyseľnosti. Najočakávanejším bolo, symbolicky vyjadrené, stretnutie na moste medzi brehmi Starého a Nového zákona...

Keď pápež vstúpil do kolínskej synagógy, prítomní mu nadšene zatlieskali, temer všetci mali na hlavách modré „kipy“ s dátumom a pápežovým menom. Rabín Natanael Teitelbaum jeho príchod označil za „obrovskú poctu“ pre ich komunitu, za „predzvesť pokračujúcej harmónie medzi nami a vami“. Nasledovala tichá modlitba v Pamätnej sieni pripomínajúcej židovské obete holokaustu, ktorý pápež potom označil za zločin, za uskutočnenie „moci zla“ spredmetneného „novopohanskou rasistickou ideológiou“. Zacitoval potom slová svojho predchodcu prednesené počas návštevy Osvienčimu: „...skláňam hlavu pred všetkými, ktorí zakúsili túto manifestáciu mysterium iniquitatis – tajomstva neprávosti. Hrozné udalosti tých čias musia neprestajne prebúdzať svedomia, odstraňovať konflikty a vyzývať k pokoju. Spoločne musíme pamätať na Boha a jeho múdry plán pre svet, ktorý stvoril.“

Pápež ale navrhol, aby sa vzťahy nebudovali iba na spoločných základoch a skúsenostiach z minulosti, ale aj na cieľoch vytýčených do budúcnosti: „Náš pohľad by sa nemal obracať iba späť, do minulosti, ale mal by smerovať aj dopredu, k úlohám dneška a zajtrajška. Naše spoločné bohaté dedičstvo a náš bratský vzťah inšpirovaný rastúcou dôverou nás nútia spoločne vydať ešte jednotnejšie svedectvo a spolupracovať na praktickom pláne obrany a podpory ľudských práv a posvätnosti ľudského života, za hodnoty rodiny, sociálnej spravodlivosti a pokoja vo svete.“ Za spoločné dedičstvo označil Desatoro, ktoré nie je bremenom, ale návodom na cestu k vydarenému životu. Povedané inak, hlavnou osou spolupráce sa v budúcnosti musia stať mravné výzvy modernej spoločnosti, ktorej mentalita neraz ťažko kontrastuje s posolstvom všetkých častí Knihy kníh.

Niektoré médiá, napríklad denník SME, zamlčali takmer všetko pozitívne, čo tu odznelo, a ako ťažiskovú tému stretnutia v kolínskej synagóge zvýraznili požiadavku otvoriť vatikánske archívy v súvislosti so zodpovednosťou Pia XII. v otázke holokaustu. Problematika je isteže závažná, ale popri mnohých iných konštruktívnych vyjadreniach tvorila jediné súvetie člena kolínskej komunitnej rady Abraháma Lehrera: žiadal „v úplnej miere otvoriť Vatikánske archívy“. Nemecké noviny o stretnutí písali ako o bezprecedentnej historickej udalosti. „Nemecký pápež v nemeckej synagóge – napísal Frankfurter Allgemeine Zeitung – pre obe strany to bolo značné riziko. … Keď Benedikt XVI. prekročil prah židovskej modlitebne, vpísal do náboženských dejín novú stránku. Štrnásteho Aw židovského roku 5765 a 19. augusta kresťanského letopočtu jeden pápež, a to Nemec vojnovej generácie, prvý raz navštívil synagógu v krajine, kde začalo vražedné prenasledovanie masy európskych Židov. Hodinový obrad, pri ktorom dokonca zaznel šófar, používaný len pri väčších židovských sviatkoch, sa zveční ako najdojímavejší moment pápežovej návštevy v Kolíne.“

Vstupom do židovskej modlitebne pápež zašiel ďalej než do Nemecka. Vyslal signál celosvetovému židovstvu, signál o stavaní mostov všade a za každých okolností. Hlavné izraelské denníky Yedioth Ahronot a Jerusalem Post, napriek dramatickým udalostiam v pásme Gazy, venovali udalosti značný priestor, zdôraznili pápežovo varovanie pred „rastúcim antisemitizmom“ a so záujmom komentovali aj jeho teologické reflexie.

Keď okolo poludnia Svätý otec opúšťal synagógu a pristupoval k čiernemu mercedesu, v nestráženej chvíli sa pred ním objavilo ryšavé, usmievavé dievčatko a spontánne mu podalo svoj plecniak s logom Svetových dní mládeže. Pápež, pobavený touto improvizáciou, sa jej prihovoril a plecniak odovzdal pomocníkovi. „Ale hneď si to rozmyslel,“ referuje denník Affari Italia, „plecniak si opäť prevzal a s dievčatkom po boku sa vystavil fotografom a kameramanom, ktorí sa isteže nenechali dvakrát prehovárať…“ Rímsky pápež, ako spolu s neznámym dievčatkom drží ruksak, to bolo viac ako kuriózna fotografia: bol to symbol. Veď plecniak je azda najtypickejším prostriedkom mládežníckej námahy – v ňom si mladí na cestách po svete nosia nevyhnutné potreby. Fotografia bola akousi predzvesťou toho, čo sa odohrá počas sobotňajšej vigílie.

Tých pomyselných ruksakov prišlo na kolínsky Marienfeld milión, z krajín, ktorých je viac než štátov registrovaných v OSN. Mládežníkov teda nebolo menej, než pred rokmi na stretnutí s Jánom Pavlom II. v Ríme. Prečo? Vysvetlení sa núka viac: jedni hovoria o putovaní ako prirodzenej súčasti mládežníckeho dynamizmu, dynamizmu hľadania zmyslu a súradníc vlastného života. Iní hovoria, že mladí prahnú po zážitku spoločenstva, a v ňom po posilujúcom zdieľaní rovnakých hodnôt. Oboje je pravda, ale tieto túžby sa dajú nasýtiť aj inými spôsobmi. Prečo vlastne prišli z takých diaľok modliť sa a rozjímať práve sem, a to dokonca s takmer osemdesiatročným teológom, kedysi vraj „železným“, „konzervatívnym“ kardinálom?

Práve preto. Možno nie vo všetkom s ním súhlasia, ale cítia v ňom – i v Cirkvi, ktorú vedie – to, čo azda chýba spoločnosti naokolo: pevnú, transcendentálnu os, duchovnú chrbticu, smer, cieľ i náplň. Živého Krista.

A pápež nesklamal, konjunkturálne neriedil, latku im nasadil vysoko. Najmenej päťkrát z rôznych hľadísk zdôraznil Božiu prítomnosť a jeho posväcujúcu moc. „Svätci,“ vyhlásil pápež počas sobotnej vigílie, „to sú skutoční reformátori. Chcem to vyjadriť ešte radikálnejšie: len od svätcov a svätíc, len od Boha pochádza skutočná revolúcia, rozhodujúca premena sveta.“

Denník SME sa poponáhľal citovať agentúru DPA, že pápež „... pôsobil napäto, črty jeho tváre boli prísne, jeho kázeň pripomínala skôr prednášku ako kázeň.“ Ak by si páni redaktori boli pozreli priamy prenos alebo aspoň záznam, neodvážili by sa napísať túto, mierne povedané, nepravdu. Navyše, ak by to aj bola „prednáška“, vadila by prítomným, ktorých veľkú časť tvorili prázdninujúci študenti? Pápež Ratzinger je intelektuál, jeho myšlienkové konštrukcie sú isteže náročné, ale práve jeho intelektuálny presah môže účinne rezonovať v ich kritickej vnímavosti a rozumovej tvorivosti. Tie dostali ďalšie vskutku hutné impulzy aj počas nedeľnej homílie, keď pri téme Ježišovho utrpenia naznačil súvislosti medzi vonkajším brutálnym násilím a vnútorným skutkom celkom darovanej lásky; alebo medzi „rozštiepením atómu“ a „víťazstvom lásky nad nenávisťou a smrťou“. Benedikt XVI. neváhal použiť ani etymologické exkurzy, či teologické vysvetlenia Eucharistie. Na záver však preukázal veľkú dávku zmyslu pre realitu a konštruktívnu kritickosť, keď konštatoval tendenciu „zabúdať na Boha“. „Zdá sa, že to ide rovnako aj bez neho. Ale súčasne existuje pocit frustrácie, nespokojnosti so všetkým a všetkými. Až sa chce zakričať – nie je možné, aby toto bol život! Naozaj, nie je.“ Pápež neprišiel mladým moralizovať, ale pozvať ich k spolupráci: „Pomôžte ľuďom nájsť skutočnú hviezdu, ktorá ukazuje cestu: Ježiša Krista!“

Týmito slovami zašiel pápež ďalej než do Nemecka. Premostil Marienfeld so všetkými tými oblasťami a prostrediami planéty, kam sa vrátia mladí, čo jeho slová zobrali vážne – ako výzvu k účinnému apoštolátu. Premostil srdcia mladých ku Kristovi, ktorého im ponúkol do najvnútornejšieho stredu ich pozornosti. A ešte ten najťažší most: moslimská komunita. Napriek protimo­slimským náladám po teroristických útokoch pápež neváhal s oslovením „drahí moslimskí priatelia“. Tým, ktorým neraz prisudzujú spoluzodpovednosť za teroristické útoky, citoval vety Jána Pavla, ktoré im adresoval ešte v Maroku: „Mladí môžu vybudovať lepšiu budúcnosť, ak svoju vieru založia na Bohu a budú sa snažiť budovať tento nový svet podľa Božieho plánu, s múdrosťou a dôverou.“

Teda namiesto výčitiek diplomatický jemnocit a odzbrojujúca priamosť – miesto moralizovania hneď pozvanie: spolupracovať. A to proti terorizmu. „Som si istý,“ pokračoval pápež, „že tlmočím aj vaše myšlienky, keď chcem medzi rôznymi obavami vyzdvihnúť šíriaci sa fenomén terorizmu.“ Potom ale konštatoval, že teroristi „chcú otráviť naše vzťahy“, ale je tu „duchovná sila modlitby“, a preto pozval „spoločne vykoreniť zo sŕdc pocity nenávisti, zamedziť každej forme netolerancie a postaviť sa proti akémukoľvek prejavu násilia“. „Máte veľkú zodpovednosť,“ naliehal pápež, „za formáciu mladej generácie. Ako kresťania a moslimovia, musíme sa postaviť tvárou v tvár rozličným výzvam dneška. ... Z celého srdca sa modlím, drahí moslimskí priatelia, aby vás milostivý a milosrdný Boh ochraňoval, požehnával a vždy osvecoval. Nech Boh pokoja pozdvihne naše srdcia, živí našu nádej a vedie naše kroky na cestách tohto sveta.“

Takto sa naplnil jeden zvláštny duchovný rekord: v priebehu dvadsatich štyroch hodín sa rímsky pápež modlil s predstaviteľmi židovskej i moslimskej komunity. Skutočný „pontifex“, staviteľ mostov. Takto vo vlastnej domovine predostrel program nového pontifikátu: na jednej strane vyzval katolícku mládež, budúcnosť Cirkvi, k životodarnej intimite s Kristom, k budovaniu vnútorne zomknutých a duchovne prebudených spoločenstiev, aby potom s takto načerpanou identitou povzbudil ku kontaktom síce zložitým, spletitým a pre budúcnosť hmlistým, ale pre prežitie civilizácie nevyhnutným.

Stretnutím s moslimami pápež zašiel ďalej než do Nemecka. Pokračoval v stavbe mosta započatej už pápežom Jánom Pavlom. Vyslal signál na druhý breh: buď spolupráca na pokoji a mieri vo svete, alebo riziko eskalácie násilia a zániku civilizácie. Preto sa stavanie mostov nesmie zastaviť. Na koniec novembra Vatikán už potvrdil, že na pozvanie istanbulského patriarchu pápež Benedikt navštívi Turecko.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.