Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Generácia Y

Číslo 2/2009 · Mary Ann Glendonová · Čítanosť článku: 6343
 

Keďže väčšina z vás sú študenti, som si istá, že si viete predstaviť, aké to je dostať za úlohu napísať prácu v oblasti, v ktorej nie ste odborník. Preto si asi dokážete predstaviť moju reakciu, keď ma Rada pre laikov požiadala o prejav s názvom „Dnešní vysokoškoláci: Portrét novej generácie“. Brala som to ako poctu, ale tiež som sa toho zľakla.

Čo hovoria odborníci z humanitných vied
S úlohou som začala tak, ako by ste to urobili asi aj vy. Išla som si do knižnice vyhľadať, čo o tejto téme hovoria humanitní vedci. Zistila som, že existuje veľké množstvo literatúry o mladých, ktorí sa narodili pred rokom 1979, dospeli na prelome storočí, a preto sa aj nazývajú Generácia tisícročia (Generácia na sieti – Net Generation). Žiadnou generáciou sa ešte odborníci nezaoberali tak, ako skupinou, ktorá je tiež známa ako Generácia Y.

Údaje spoločenských vied svedčia o tom, že požívate ako „Gen Y“ množstvo výsad. Vie sa, že ste najlepšie vzdelanou generáciou v dejinách. Na vysokých školách študuje viac mladých z rôznorodejších prostredí než kedykoľvek predtým (aj keď stále existujú veľké rozdiely medzi bohatými a rozvojovými krajinami a medzi bohatými a chudobnými v rámci rozvinutých krajín). Obzvlášť dievčatá nemali nikdy viac možností naplno rozvíjať svoj ľudský potenciál.

Výraznou črtou vašej vekovej skupiny sa stala okolnosť, že ste vyrastali súčasne s počítačmi. Prvé počítače pre domácnosti, kancelárie a školy uviedla IBM v roku 1981 a veľmi málo starších ľudí sa s nimi raz naučí narábať tak, ako to viete vy. Vašou výsadou je aj to, že vďaka zvyšujúcej sa dĺžke života nemala žiadna generácia príležitosť byť so svojimi starými rodičmi tak dlho.

No v iných oblastiach to má Generácia Y neobyčajne ťažké. Asi nič nemalo hlbší vplyv na nádej a obavy vašej generácie, než spoločenská revolúcia z polovice 60. rokov (keď bolo mnoho vašich rodičov vo vašom veku) a 80. rokov, keď sa väčšina z vás narodila. Od 60. rokov začali pôrodnosť a počet uzavretých manželstiev v bohatých krajinách severnej Ameriky a Európy, ako aj v Japonsku a Austrálii prudko klesať. Zároveň sa výrazne zvýšila rozvodovosť, počet nemanželských detí a výskyt mimomanželského spolužitia.

Taká miera a rýchlosť spomínaných javov tu doteraz ešte nebola – s nárastom alebo poklesom o viac než 50% v priebehu menej ako 20 rokov. Keď sa tieto čísla ku koncu 80. rokov ustálili na novej vysokej úrovni, ocitli sme sa v úplne pretransformovanom spoločenskom prostredí. Tradičné ponímanie sexuálneho správania, ktoré sa uplatňovalo po tisícročia, bolo všeobecne znevážené a otvorene odmietnuté.

Keď sa na to pozrieme spätne, môžeme pozorovať, že zmeny v správaní a myšlienkach, ktoré sa v tých rokoch udiali, neboli ničím iným ako spoločenským experimentom. Aj keď si to vtedy uvedomovalo len málo ľudí, bol to pokus uskutočnený do veľkej miery na úkor detí. Teraz chápeme to, čo malo byť zjavné od začiatku: keď sa mení správanie dospelých, mení sa aj prostredie, v ktorom vyrastajú deti.

Tým, že spoločnosť postavila na prvé miesto hľadanie osobného naplnenia u dospelých, zmenila tak celé prežívanie detstva – viac detí než kedykoľvek predtým vyrastalo v domácnosti bez otca a viac bolo ponechaných v štátnej starostlivosti v mladom veku. Málo sa myslelo na to, čo budú tieto zmeny znamenať pre deti alebo pre budúcnosť spoločností, ktoré sú najviac ovplyvnené.

Niektorí z vás možno počuli na túto tému úvahy otca Tonyho Antrellu, psychoanalytika, ktorý minulý rok prednášal na tomto seminári. Hovorí, že meniace sa prežívanie detstva malo nepriaznivý vplyv na schopnosť mnohých mladých dôverovať iným, a dokonca aj na ich schopnosť veriť v lepšiu budúcnosť. Dosť ostro kritizoval generáciu, ktorá dosiahla plnoletosť v 60. rokoch. Tvrdí, že aj keď ako všetci rodičia chceli šťastie svojich detí, mnoho z nich nedokázalo deti naučiť „základné pravidlá života v spoločnosti, zvyky, ktoré sú pokladom národa, a kresťanský život, ktorý je základom rôznych civilizácií“.

Príbeh rozvojového sveta je odlišný, ale zmeny v rodinnom živote tam boli rovnako rýchle a hlboké. Spriemyselňovanie, sťahovanie sa do miest a globalizácia zrýchlili rozvrátenie dávnych zvykov a schém rodinného usporiadania. V mnohých krajinách sa proces spriemyselňovania, ktorý na západe pretrvával vyše sto rokov, zavŕšil takmer v priebehu desaťročia. V niektorých častiach sveta sú deti obrané o detstvo a aj o rodičov kvôli vyčíňaniu AIDS alebo násilným etnickým či politickým stretom.

Tak takéto informácie som našla, keď som sa snažila zistiť, čo nám o Generácii Y hovoria humanitní odborníci. No ako učiteľka na vysokej škole, matka a stará mama som mala pocit, že tam niečo chýbalo. Chcela som sa dozvedieť viac o tom, ako sami mladí vnímajú svoje rozpoloženie, keď sa pripravujú zaujať zodpovedné úlohy v ére búrlivých zmien spôsobených globalizáciou, konfliktmi a rozsiahlym rozvrátením rodinného života. A chcela som vedieť viac najmä o tom, ako vidia sami seba katolícky založení vysokoškoláci.

Hlasy mladých katolíkov
Skúste zhodnotiť svoje nádeje a obavy z budúcnosti! Požiadala som pár kolegov a priateľov, ktorí pracujú s mladými katolíkmi na univerzitách a v mládežníckych organizáciách, aby za mňa rozdali krátky dotazník. Tu sú dve z otázok, ktoré som položila: V aký posun v spoločnosti najviac dúfate a ktorého sa najviac obávate? V aké posuny najviac dúfate vo vašom osobnom živote a ktorých sa najviac obávate?

To, čo ma na odpovediach, ktoré som dostala od katolíckych študentov po celom svete, udivilo najviac, bola podobnosť, s akou títo mladí muži a ženy vyjadrili svoje osobné túžby a obavy.

Na Filipínach i v Keni, v Európe, Severnej i Južnej Amerike študenti hovorili najmä o nádeji v troch veciach: túžbe nájsť pravého človeka, ktorého by si vzali a založili s ním rodinu; túžbe po uspokojujúcej a zároveň naplňujúcej práci a túžbe byť schopným prinášať pozitívne zmeny v spoločnosti, ktoré mnohí z nich vyjadrovali ako budovanie civilizácie lásky. Ich hlavné obavy sa týkali schopnosti uskutočniť tieto túžby.

Jeden mladý Španiel napísal: „Teším sa na manželstvo a narodenie každého jedného z mojich synov a dcér a dúfam, že si nájdem takú prácu, ktorá mi umožní žiť v lepšej spoločnosti. Bojím sa rovnakých vecí, pretože sú to najdôležitejšie rozhodnutia v živote a mám strach, že sa rozhodnem nesprávnym smerom.“ Na tú istú otázku napísal nemecký študent: „Chcel by som bohatý rodinný život a prácu, cez ktorú by som mohol vrátiť niečo z toho, čo dal Boh mne, ale bojím sa, že nenájdem správneho človeka, s ktorým by som strávil zvyšok života.“

Anna Halpinová, mimoriadna katolícka aktivistka, ktorá pred piatimi rokmi, keď mala ešte len dvadsať rokov, založila Svetovú alianciu mládeže, takto zhrnula reakciu svojich spolupracovníkov na moje otázky: „Vidíme to tak, že všetci mladí ľudia hľadajú zmysel a cieľ svojho života. Vo chvíli, keď ho nájdu, keď si uvedomia hlbokú dôstojnosť, ktorú vlastnia, môžu ju šíriť ďalej. Predtým, ako položia tento míľnik, nie sú schopní svetu nič ponúknuť a ani si odôvodniť svoju vlastnú existenciu.“

Minulý rok mala predsedníčka európskej sekcie Svetovej aliancie mládeže, Gudrun Langová, príhovor v Európskom parlamente, kde opísala svojich súčasníkov takto: „Moja generácia je tá, ktorá ako prvá zakúša, čo znamená žiť na kontinente, ktorý je viac-menej bez hodnôt. Sme to my, kto je svedkom spoločnosti rozbitých rodín – sme si vedomí, čo to znamená pre jedinca, manželov, deti a ostatných ľudí okolo nich. Sme to my, kto sa prizerá spoločnosti, ktorá je za každú cenu pohodlná – zabíjanie vlastných detí, keď sa ešte nenarodili; zabíjanie starších príbuzných, pretože im nechceme preukázať starostlivosť, darovať čas a priateľstvo, ktoré potrebujú.“

Pokračovala: „Mnohí mladí, s ktorými pracujem, zažili stratu úcty voči nedotknuteľnej dôstojnosti voči každému členovi ľudskej rodiny. Naše vlastné rodiny sa rozpadajú, naši vlastní príbuzní sú osamelí a veľa z nich nevidí v živote zmysel.“ No zároveň spomenula nárast odhodlania meniť veci k lepšiemu. Jej generácia, ako povedala, „zažila, že boli ideológie druhej polovice minulého storočia vložené do legislatívy – a nie sme s nimi spokojní.“

Hľadanie významu v postmodernej univerzite
Mám pocit, že z týchto informácií a dojmov sa vynára portrét generácie, ktorá hľadá – generácie mladých mužov a žien, ktorí chcú pre seba a svoje budúce deti niečo lepšie než to, čo sa im podáva; generácie, ktorá báda na nepreskúmanom území a u starších nenachádza dostatočné rady. Nie je prekvapujúce, že u mnohých členov Generácie Y naberá hľadanie zmyslu mimoriadnu naliehavosť, keď prichádzajú na vysokú školu, miesto, ktoré sa tradične venuje neobmedzenému hľadaniu poznatkov a pravdy.

Kde inde než na univerzite, pomyslíme si, môže človek lepšie pátrať po zmysle. Kde inde sa lepšie naučíme schopnosti rozlišovať medzi tým, čo je dôležité a čo je nepodstatné. Kde inde sa lepšie naučíme spoznať, čo je škodlivé, aj keď sa nám to zdá príťažlivé, a rozoznať, čo je pravda, aj keď jej obrana nás môže stáť priateľov alebo svetské uznanie.

No ak sú vaše túžby takéto, pravdepodobne budete na väčšine dnešných univerzít sklamaní, pretože sa zdá, že vysoké školy samy o sebe strácajú vedomie cieľa a zmyslu. Ako mladá žena zo Spojených štátov uviedla vo svojej odpovedi do môjho dotazníka: „Ak by som mohla zhrnúť do jedného slova to, čo našej generácii vtĺkali do hlavy, bolo by to slovo „tolerancia“. Výsledkom toho bol nielen fakt, že sme celkom milí ľudia, ale tiež to podľa mňa vytvorilo generáciu, ktorá má malú predstavu o objektívnej morálke či pravde. Nie sme vybavení dostatočným množstvom pravidiel pre rozlišovanie dobra a zla.“

Mladá žena, ktorá učí v Keni, napísala, že tamojší vysokoškoláci „potrebujú vzory a niečo, v čo by mohli veriť, a zúfalo to hľadajú. Neustále sa bije to, ako ich vychovali rodičia, a to, čo im spoločnosť ponúka.“ Musíme smutne skonštatovať, že postmoderná univerzita pravdepodobne stráca svoju toleranciu rôznych názorov, ktorou sa tak chváli – aspoň čo sa týka morálnych stanovísk zakotvených v náboženstve, najmä ak sú kresťanské.

Takto sa ocitáme vo zvláštnej situácii, kde príliš veľa vysoko vzdelaných mužov a žien v dejinách má náboženské vzdelanie, ktoré sa drží skôr na primitívnej úrovni. Všimli ste si, koľko vzdelaných katolíkov prechádza životom s chápaním svojej viery na úrovni škôlkara? Koľkí z nás napríklad strávili toľko času prehlbovaním si vedomostí o viere, ako sme strávili učením sa používať počítač!

Musím priznať, že keď si čítam listy Svätého Otca laikom, že máme nebojácne „zatiahnuť na hlbinu“, nemôžem si pomôcť, ale myslím, že by tam mala byť poznámka pod čiarou, ktorá by vyjadrovala, že: „Nebojte sa“ neznamená „nebuďte pripravení“. Keď náš Pán povedal apoštolom, aby zatiahli na hlbinu, určite nečakal, že sa tam vydajú na deravých člnoch. Keď im povedal, nech spustia siete, nepredpokladal, že budú samá diera!

Toto ma dovádza k najdôležitejšej veci, na ktorú by som dnes chcela poukázať – chcem upozorniť na to, že slabá formácia predstavuje výnimočné nebezpečenstvo v spoločnosti, ako je tá naša, kde je vzdelanosť v iných oblastiach na takej vysokej úrovni. Ak v súčasnej spoločnosti nedosiahne náboženské vzdelávanie všeobecnú úroveň svetského, budeme mať problém obhájiť to, v čo veríme – dokonca aj pred samým sebou. Budeme sa cítiť bezmocní, keď narazíme na sekularizmus a relativizmus, ktoré tak prenikajú našu spoločnosť a univerzitu. Budeme mať zviazaný jazyk, keď bude naša viera vystavená neoprávneným útokom.

Keď sa to stane, mnoho mladých katolíkov sa odlúči od viery. Nespočetne mnoho dnešných mladých mužov a žien zažilo na univerzite skúsenosť podobnú tej, ktorá pred 200 rokmi, na vrchole osvietenstva, zapríčinila stratu viery u veľkého spoločenského teoretika, Alexa de Tocquevilla. Celé detstvo bol Tocquevillovi tútorom zbožný starý kňaz, vychovaný v jednoduchšej dobe. Potom, vo veku 16 rokov, narazil na práce Descartesa, Rousseaua a Voltaira. Takto opísal svoje stretnutie v liste priateľovi o mnoho rokov neskôr:

„Neviem, či som ti už niekedy hovoril o udalosti z mojej mladosti, ktorá ma hlboko poznačila po celý zvyšok života, ako som sa stal obeťou neukojiteľnej zvedavosti, ktorej jediné vhodné uspokojenie bola veľká knižnica. ... Dovtedy život plynul obklopený vierou, ktorá nikdy nedovolila vojsť pochybnosti. ... Potom neuveriteľne zúrivo pochybnosť vstúpila. ... Zrazu som zažil rozrušenie, o ktorom hovoria ľudia, ktorí prežili zemetrasenie, keď sa im pod nohami trasie zem a steny okolo nich, stropy nad hlavami, nábytok pod rukami, všetko, prirodzene, pred ich očami. Zachvátila ma najčernejšia melanchólia, a potom úplné znechutenie zo života, aj keď som o živote nevedel nič. A pri pohľade na cestu, ktorá mi ostala na tomto svete, bol som takmer vysilený vzrušením a úzkosťou.“ Z toho stavu ho, ako hovorí svojmu priateľovi, vytiahli svetské potešenia, ktorým na čas prepadol. No jeho listy svedčia o celoživotnom smútku kvôli neschopnosti veriť. Koľko mladých katolíkov spadlo do rovnakej pasce, keď museli vykonať zložitý prechod od viery dieťaťa k zrelému kresťanstvu! Tocquevilla zmiatli jedni z najväčších mysliteľov západnej tradície. No mnohí z našich súčasníkov si nedokážu poradiť ani so zjednodušenými verziami relativizmu a skepticizmu!

Niektorí mladí ľudia ako Tocqueville môžu stráviť celý život v istej melancholickej túžbe. Iní možno začnú držať svoj duchovný život v úplnom súkromí, v oddelenej priehradke, uzavretej od zvyšku ich života. A ďalší sa podobajú chameleónovi, malej jašterici, ktorá mení farbu, aby splynula s prostredím. Keď časti ich kresťanského dedičstva nesedia s duchom doby, chameleón ich proste vymaže.

Zaujíma ma, koľkí z týchto stratených hľadačov by mohli hrdo stáť ako neústupčiví katolíci, ak by sa niekedy oboznámili s obrovskou intelektuálnou tradíciou našej Cirkvi a jej bohatou pokladnicou spoločenských učení.

Dnes, v dobe Jána Pavla II., naozaj neexistujú dobré výhovorky na to, že si nevšímame intelektuálne dedičstvo, ktoré nám poskytuje prostriedky na to, aby sme čelili výzvam modernej doby. Žiadny katolík, ktorý si dá tú námahu a načrie do dedičstva, už nemusí nemo stáť pred údajnými spormi medzi vierou a racionalitou či náboženstvom a vedou.

V texte Novo Millennio Ineunte podáva Svätý Otec posolstvo, ktoré do veľkej miery súvisí s témou konferencie o Svedčení Kristovi na univerzite.

„Aby malo kresťanské svedectvo účinok,“ ako píše, „je dôležité, aby sa vynaložilo mimoriadne úsilie na správne vysvetlenie dôvodov pozície Cirkvi, zdôrazňujúc, že nejde o uplatňovanie vízie založenej na viere, ale o vysvetľovanie a hájenie hodnôt zakorenených v samotnej podstate ľudskej bytosti.“ (51)

Treba si objasniť tri aspekty týchto múdrych slov. Po prvé, tí z nás, ktorí žijú v pluralitných spoločnostiach, musia vedieť podať svoje dôvody slovami zrozumiteľnými všetkým mužom a ženám dobrej vôle, tak ako sv. Pavol musel byť „pre židov [...] židom, [...] pre tých, čo boli bez zákona, bol som akoby bez zákona“. Našťastie, príklady, ako sa to robí, máme v katolíckom sociálnom učení a textoch Jána Pavla II.. Po druhé my, ktorí pracujeme v intelektuálnom apoštoláte, musíme v intelektuálnej tradícii držať krok s tým najlepším z humanitných a prírodných vied svojej doby tak, ako to za svojich čias robil sv. Tomáš Akvinský. A po tretie, pretože žijeme v dobe, keď na Cirkev neúprosne útočia, musíme byť schopní si ju ubrániť. Neznamená to, že musíme reagovať na každú urážku, akokoľvek malichernú. No musíme sa naučiť mať a preukazovať patričnú dávku hrdosti na to, čím sme.

Nie je nič zlé na tom, keď sa budeme pýšiť intelektuálnou tradíciou Cirkvi – tradíciou, ktorá tu bola skôr a ktorá predstihuje ochudobnený sekularizmus, ktorý zadúša myslenie na mnohých popredných univerzitách. Nie je nič zlé na tom, keď sa popýšime rekordom Cirkvi ako najvýznamnejšieho inštitucionálneho odporcu agresívnej populačnej politiky, potratov, eutanázie a drakonických opatrení voči prisťahovalcom a chudobným.

V dobe a kultúre, kde je kresťanstvo pod tlakom rozličných smerov, robia katolíci Cirkvi zlú službu, keď nevyvracajú mýtus, že dejiny kresťanstva vo všeobecnosti, a konkrétne katolíckej viery, sú dejinami patriarchátu, sekularizmu, prenasledovania či vylúčenia ľudí alebo myšlienok.

Ako vysokoškolský učiteľ a rodič si kriticky uvedomujem, aké ťažké je „svedčiť o Kristovi na univerzite“. Preto som si s radosťou minulý mesiac prečítala o návrhu Svätého Otca, aby parížski biskupi vytvorili „školy viery“ na univerzitnej úrovni. Prečo by sa vlastne mala náboženská výchova skončiť práve v bode, keď viera čelí najvážnejším výzvam – a práve, keď je mnoho mladých prvýkrát mimo domova?

Mám pocit, že Cirkev by mala nasledovať svojich synov a dcéry na vysoké školy. Musí nájsť spôsoby, ako ich sprevádzať na nebezpečnej ceste ku zrelému kresťanstvu. Existuje veľa ciest, ako sa to dá dosiahnuť. Na mnohých miestach sú už študentom k dispozícii veľké laické organizácie – spravili kus úžasnej práce tým, že ukázali, ako môžu formácia a spoločenstvo ísť ruka v ruke. No v tejto oblasti sa môže a musí vykonať oveľa viac. Chcela by som tiež spomenúť dve úžasné nové knihy, ktoré sa objavili práve včas, aby slúžili ako „cestovní sprievodcovia“ členom Generácie Y: „Povedz mi prečo: otec odpovedá na otázky svojej dcéry o Bohu“ od Michaela a Jany Novakovcov a „Listy mladému katolíkovi“ pápežského životopisca Georga Weigela.

Odpoveď na otázku
Aby som to zhrnula, myslím, že Y v Generácii Y znamená túžbu (yearning) – túžbu, pýtanie sa, hľadanie a odmietanie uspokojiť sa s jednoduchými odpoveďami. Nikto to nechápal lepšie ako pápež Ján Pavol II. a predpokladám, že toto je jeden z dôvodov, prečo ho mladí ľudia tak milujú a prečo sú Svetové dni mládeže takou pretvárajúcou skúsenosťou pre toľkých z nich.

Ako napísal vo svojom Tertio Millennio Adveniente, „Kristus od mladých ľudí očakáva veľké veci. ... Mladí, v každej situácii, v každej oblasti sveta neprestávajú Kristovi klásť otázky – stretávajú ho a stále ho hľadajú, aby sa ho mohli pýtať viac. Ak uspejú a idú po ceste, ktorú im vytýčil, budú naplnení radosťou z toho, že aj oni prispeli k jeho prítomnosti v ďalšom storočí, a v tých, čo prídu, až do konca dní: ‚Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!‘ “ (58) Ježiš Kristus je odpoveďou na otázku, ktorou je každý ľudský život.

Aký význam budete mať vy, katolícki vysokoškoláci, v tomto svete! Nikto nedokáže predvídať, ako každý jeden z vás odpovie na svoje krstné povolanie ku svätosti a evanjelizácii. Ale jedna vec je istá – vo vinici je mnoho práce, ktorú treba urobiť. Treba nachádzať a starať sa o rodiny, skúmať intelektuálne hranice, učiť mladé mysle, starať sa o chorých, dvíhať chudobných a odovzdávať vieru ďalším generáciám. Prajem si, aby vás Pán rozmnožil a aby sa každý jeden z vás dotkol tisícov životov.

Autorka je profesorkou práva na Harvard University, bývalou veľvyslankyňou USA pri Svätej stolici a predsedníčkou Pápežskej akadémie pre spoločenské vedy. Text odznel ako príhovor pre Pápežskú radu pre laikov na Medzinárodnom fóre mládeže.

Preložili a upravili: Mária Fileková, P. Rastislav Dluhý, C.Ss.R.
Vychádza s láskavým dovolením agentúry Zenit.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.