Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Dekonštrukcia feminizmu

Číslo 2/2009 · Ryszard Legutko · Čítanosť článku: 3507
 

Odporcovia feminizmu v Poľsku majú iba nepatrný prehľad o výsledkoch jeho intelektuálnych aktivít. Naše feministky to využívajú a svojich protivníkov obviňujú z neznalosti veci. Dušujú sa pritom, že myšlienkový smer, taký drahý ich srdciam, vyprodukoval mimoriadne diela, ktoré antifeministická loby nečíta iba preto, že strnulo zotrváva vo svojej myšlienkovej lenivosti.

Čo sa dá o feministickej intelektuálnej produkcii povedať? Niekoľko vecí možno zistiť ešte predtým, než vezmeme knihy do rúk. V prvom rade je to fakt, že ide o ohromnú produkciu. V západných knižniciach a kníhkupectvách zapĺňajú police s feministickou tvorbou veľký priestor, často väčší než práce venované antike alebo stredoveku. Po druhé, tieto knižky sa kupujú a vypožičiavajú, sčasti majú svoju stálu klientelu, sčasti ide o početné zástupy študentov, ktorí sa na západných univerzitách feminizmu vyhnúť nemôžu. Po tretie, sú vydávané rôznymi vydavateľstvami, ale aj tými najprestížnejšími, akými sú napríklad vydavateľské domy Oxfordu, Cambridgu alebo Harvardu. A nakoniec – a to už treba do týchto knižiek trochu nahliadnuť – existuje nebývalý počet autoriek, dosahujúci tisícky, ktoré túto obrovskú produkciu spôsobujú. Dalo by sa možno priamo hovoriť o feministickom priemysle, ktorý sám roztáča vlastnú konjunktúru: nakladateľstvá, časopisy, konferencie, univerzitné kurzy.

Napriek svetovej kariére a svojej početnej sile však feminizmus vytvoril uzavreté prostredie. Jeho tvorba sa z 99 percent obmedzuje na ženy. Muži sa tu objavujú veľmi zriedka, obvykle ako členovia redakčných rád časopisov alebo – iba príležitostne – ako autori textov v antológiách. Obrovská väčšina autoriek sú osoby mimo feministického prostredia neznáme, ktoré sa nepreslávili v žiadnej oblasti ani v žiadnej špecializácii. Takže priemysel funguje takým spôsobom, že sa tisíce neznámych autoriek čítajú navzájom, odvolávajú sa na seba, polemizujú medzi sebou, vydávajú sa, pozývajú sa, kritizujú, vyvracajú, intronizujú a vo svojom vlastnom kruhu sa presviedčajú o svojej vlastnej cene. Máme tu dočinenia s niečím, čo by sme mohli nazvať feministickým svetovým piesočkom.

Tento dojem dodatočne potvrdzuje fakt, že všetky autorky sa cítia byť vzájomne prepojené biologicko-ideologickou solidaritou. Nesmierne sa navzájom chvália a vzájomné polemiky majú upresňujúci a doplňujúci charakter. Spory síce akoby existovali, ale máme tu i tak pravdupovediac všeobjímajúcu jednotu. Veľmi obťažne by sme vo feministickej literatúre hľadali vetu, v ktorej by sa vyhlasovalo, že tá či oná osoba napísala úplnú hlúposť a že je hanbou feministickej teórie. Tento zmierlivý postoj – vysvetľujú niektoré feministky – svedčí o sesterských zväzkoch. V protiklade k mužom, ktorí sa od mladosti radi bijú – v triede, na vojne, v rubrikách časopisov alebo na stránkach kníh – ženy-feministky sú príkladom sesterskosti. Takýmto spôsobom chápaná sesterskosť má svoje zjavné následky: nie sú veci lepšie ani horšie, nie sú hlúposti a múdre tvrdenia. Všetko je dobré, ak to zapadá do záväzných schém v danom prostredí.

Myslím si však, že takáto sesterskosť je zdanlivá. Predovšetkým predstavuje formu súčasnej ideológie v politickej činnosti. Uvedomme si, čo je feminizmus: predstavuje – ako tvrdia samotné feministky – koncepciu, ktorá na jednej strane popisuje zotročenie žien mužmi, na strane druhej sa snaží tento nešťastný stav vecí zmeniť. Tieto dve záležitosti nie je možné od seba oddeľovať, podobne ako v marxistickej koncepcii jednotu teórie a praxe. Feministické myslenie sa tak vždy nachádza v stave silnej mobilizácie a vyznačuje sa apolitickými hľadiskami – nielen preto, že existuje cieľ, ktorý treba dosiahnuť, ale aj preto, že existuje dokonale definovaný nepriateľ, ktorým je muž. Cieľ a nepriateľ zjednocujú omnoho silnejšie, ako by mohli akékoľvek doktrinálne spory rozdeľovať.

Intenzívna mobilizácia je zjavná u väčšiny feministických textov a u niektorých naberá formy, ktoré nemajú ďaleko od šialenstva. Ak niekto mal v rukách niektorý z textov Andrey Dworkinovej, musel cítiť jeho zlobu, ktorá vyžaruje z každej vety, z každého slova, dokonca z každej čiarky. Nejde tu o výklad, o bežné emócie, nie je to ani sebavyjadrenie; máme tu čo robiť s nekončiacou explóziou fúrie odtrhnutej z reťaze a namierenej proti mužom, ktorá preniká bezo zvyšku telo, dušu i jazyk. Iná z autoriek v zborníku venovanom feministickým teóriám napísala, že pociťuje taký hnev, že náhle nie je schopná teoretického myslenia, čo – ako si je možné domyslieť – bolo vo všetkej vážnosti čítané ako dôležitý hlas v spore o tom, čím je feminizmus ako teória.

Tento stav ducha je možné pochopiť. Pokiaľ niekto z celej duše verí, že od samého počiatku biologickej existencie – nepočítajúc praveký matriarchát ponorený v mytologickej hmle – boli ženy predmetom ničím neprerušovanej diskriminácie, násilia, vykorisťovania, dominancie a iných nepríjemných vecí, a pokiaľ sa niekto s týmito všetkými generáciami žien bezo zvyšku solidarizuje a na tejto solidarite buduje svoju identitu, musí v ňom rásť hnev, ktorý nie je možné vybiť na ničom a ktorý – proti fyzikálnym zákonom – s každým vybíjaním skôr rastie, ako slabne.

Dosvedčujú to dejiny feministického hnutia. Úmerne tomu, ako si ženy vydobýjali stále väčšie množstvá práv a šancí, feministky prepadajú stále väčším vášňam a provokujú sa do stále urputnejších bojov o nové územia. Štandardný a v podstate pravdivý výklad hovorí, že do polovice 20. storočia feministické hnutie nijako nevybočovalo z liberálnej schémy boja jednotlivca za práva: feministky požadovali, aby mali rovnaké práva ako muži. Koncom 60. rokov, ako napísala francúzsko-bulharská hviezda Julia Kristeva a väčšina jej kolegýň to potvrdzuje, sa však zistilo, že tento druh činnosti kopíruje mužské schémy a v prvom rade ponecháva nedotknuté mocenské štruktúry.

Takto vlastne vznikol súčasný feminizmus, ktorý predstavuje veľký emancipačný proces vybudovaný na jednote teórie a praxe. Čo je cieľom emancipácie? Odpoveď je jednoduchá: všetko. Ony „mocenské štruktúry“ totiž nezahŕňajú iba právo a politické inštitúcie, nie iba mravy, ale taktiež jazyk, literatúru a umenie, filozofiu, vedu, vrátane vied prírodných a matematických. Muž sa stal niečím na spôsob tisíchlavého monštra, ktoré je všadeprítomné a všetkým preniká, ktoré ovláda naše myšlienky, náš rozum i našu predstavivosť. Je to veľký biologicko-kultúrno-mentálny konštrukt budovaný v priebehu mnohých tisícročí mužskej dominancie. Feminizmus mal za úlohu tento konštrukt popísať, demaskovať ho a taktiež od neho vytvorením a definovaním alternatívnych konštruktov oslobodiť.

Vo chvíli, keď si feminizmus vytýčil takýto cieľ a vytvoril takýto obraz protivníka, zmenil sa z výlučne politického hnutia na hnutie politicko-intelektuálne a z ulíc a parlamentu sa preniesol na univerzity. Z politického hľadiska dosiahol úspech, ale z intelektuálneho hľadiska preukázal svoju mizériu.

Existuje zarážajúci kontrast medzi základnou myšlienkovou schémou, na ktorej je vystavaný feminizmus, a jeho intelektuálnymi ambíciami. Schéma je prostá: muži diskriminovali ženy a je potrebné to zmeniť. Ambície sú však obrovské. Na základe podobnej úvodnej premisy je nevyhnutné sa vyjadrovať k Homérovi i Balzacovi, ku genetike i matematike, k poézii i próze, k univerzite i ústave, ku gramatike i filozofii, k teológii i teórii filmu.

Následky je možné ľahko predvídať. Zmienené tisíce autoriek produkujú nekonečné úvahy na témy, že napríklad Platón bol dobrý, pretože napísal niečo o ženách, ale že Aristoteles bol zlý, pretože napísal niečo iné; že Descartes bol zlý, pretože rozpriestranenú vec definoval spôsobom namiereným proti ženám, a Francis Bacon ešte horší, pretože písal o podmanení si prírody človekom, pričom mal určite na mysli násilie muža na žene. Na tomto základe, samozrejme, vznikajú spory a prebieha výmena názorov. Nejaká autorka napíše, že realizmus je plodom mužskej nadvlády, konzervujúci mocenskú štruktúru, iná pre zmenu napíše, že realizmus môže byť využitý i v ženskej veci. Jedna autorka vysloví, že mužský umelecký kánon je potrebné nahradiť ženským, iná jej odpovie, že už samotné myslenie v kategóriách kánonu je mužské a okrem toho, ak je všetko konštruktom, potom žiadny kánon neexistuje. Jedna feministka vyhlási, že umelecký génius je výsledkom mužského myslenia, ale druhá povie, že je potrebné definovať vzor génia ženského a nahradiť Thomasa Manna Alicou Walkerovou. Jedna z autoriek napíše, že je potrebné hľadať ženskosť, ale iná jej na to odpovie, že pojem ženskosti vyjadruje akýsi mužský esencializmus a že žiadna ženskosť neexistuje, ale sú iba neustále sa meniace diskurzy a konštrukty, napríklad tretieho sveta, rasový, triedny alebo lesbický. Jedna autorka napíše, že ženská obraznosť je vodorovná horizontálna, a teda nedominantná, iné jej na to odpovedia, že sa časom môže stať zvislou vertikálnou, a že teda aj ona dokáže ovládať.

Takýmto spôsobom zomieľajú feministické mlyny na desiatkach tisícok strán kníh, časopisov, semestrálnych prác jeden a ten istý skromný obsah. Kto je natoľko starý, že si ešte pamätá produkciu triumfujúceho dialektického materializmu, toho musí podobnosť zaraziť. Rovnaké nekonečné fantazírovanie o tom, či je niekto subjektívne spravodlivý a objektívne nespravodlivý, alebo je to naopak, rovnaké demaskovanie a protidemaskovanie, rovnaké hľadanie spoločenskej podmienenosti vo vede, vo filozofii alebo v ľudskom myslení. Jediný rozdiel predstavuje sesterská atmosféra, ktorá medzi súdruhmi intelektuálmi a súdruhmi umelcami rozhodne nepanovala.

Stále dokola sa opakujúce vyhlásenia o mnohosti diskurzov – čo je jedno z najobľúbenejších brnkadiel súčasnej humanistiky – nie sú nikde natoľko vzdialené od reality ako vo feminizme. Depresívna monotónnosť, ktorá je pre feministickú produkciu taká typická, jej so všetkou určitosťou už natrvalo ostane, s tým sa pri najlepšej vôli nedá nič urobiť. Ak je úvodný aj záverečný bod feministického myslenia jasný, presne stanovený a „neobchodovateľný“, nedá sa okrem radikalizmu a výstrednosti vymyslieť vo feministickej látke nič nečakaného a objavného. To isté by platilo aj o každej inej teórii, ktorá by mala podobnú štruktúru, a teda prosté, nevyvrátiteľné premisy alebo rovnaký nevyvrátiteľný záver. Premýšľajme: koľko originálnych myšlienok môže priniesť na svet premisa, ktorú feministky neustále explicité vyslovujú, že pri intelektuálnej a umeleckej tvorbe spisovateľovo a filozofovo pero, maliarov štetec, sochárovo dláto, dirigentova taktovka a učiteľovo ukazovadlo sú symbolickými zástupcami falusu a upevňujú falokratickú štruktúru.

Napísal som, že autorkami feministických textov sú z 99 percent ženy. Kto by však na základe toho dospel k záveru, že vo feminizme existuje nejaký ženský teoretický prúd, ten by sa mýlil. Nič také vo feminizme neexistuje. Mýlil by sa aj ten, kto by súdil, že tisícová armáda univerzitných feministiek prispela – okrem neproporciálne enormnej produkcie braku – niečím novým nášmu mysleniu, alebo že navrhla nejaké teoretické riešenia, na ktoré neprišiel nikto predtým. Nič nového nepriniesla.

Celý, opakujem, celý teoretický rámec feminizmu vznikol mimo neho. Keby nebolo koncepcií Marxa, Nietzscheho, Freuda, Lacana, Foucaulta a Derridu, dnešný feminizmus by neexistoval. Mená, ktoré som uviedol – plus dve alebo tri ďalšie, patriace do skupiny mysliteľov sledujúcich sociálnu a biologickú podmienenosť myslenia alebo formulujúcich stratégiu emancipácie – prakticky vyčerpávajú to, čo tvorí základ teoretickej konštrukcie feminizmu. Ak opomenieme koncepcie týchto autorov, nezostáva nič. Kto si myslí, že nemám pravdu, nech mi ukáže jeden jediný teoretický nápad feminizmu, ktorý by predstavoval niečo iné ako výpožičku.

Každý, kto sa na feminizmus pozrie relatívne objektívnym okom – čo samotné feministky nechcú urobiť, lebo popierajú, že by podobne objektívne oko existovalo – musí potvrdiť, že ide o koncepciu teoreticky sekundárnu, žijúcu z cudzích myšlienok a živiacu sa nimi. Nič také ako feministická teória neexistuje. Existujú iba rozličné teoretické aplikácie ideí súčasnej humanistiky, ktoré majú v jej žargóne vyjadriť to, čo feministky nazývajú emancipačným projektom. Preto musí zarážať rozpor medzi pokrikom o samostatnosti a alternatívnosti, ktorý zaznieva zo stránok feministických diel, a závislosti týchto diel od počinov vzniknutých mimo feminizmu.

Teraz sa vnucuje nasledujúca otázka: Ak je feminizmus monotónny a navyše druhotný, pretože je v podstate formou politického aktivizmu, ktorý používa vypožičané teoretické konštrukcie, ako sa potom mohol dostať na dnešné západné univerzity a získať na nich také výrazné postavenie?

Akademická kariéra feminizmu súvisí s politickými zmenami na univerzitách, a vôbec nie s vysokou kvalitou toho, čo feminizmus ponúka. Z hľadiska klasických univerzitných štandardov je potrebné považovať za niečo hrozné, ak sa vysoké školy zapájajú do akýchkoľvek „emancipačných projektov“, či už ide o projekty ženské, rasové, triedne alebo sexuálne. Miestom, kde je možné vyskúšať realizáciu podobných projektov, sú politické inštitúcie, spoločenské organizácie alebo – v určitej oblasti – médiá. Ale v žiadnom prípade nie je takýmto miestom univerzita. Že takéto niečo hrozí, o tom sa mohla presvedčiť inteligencia strednej a východnej Európy v priebehu niekoľkých desiatok rokov 20. storočia.

Západné univerzity, bohužiaľ, začínajú v určitej oblasti napodobňovať naše niekdajšie ideologické vzory a svoje výskumno-výchovné programy prispôsobujú boju za mier, proti diskriminácii, za spravodlivosť a toleranciu, proti rasizmu, za rovnosť práv a mnoho iných vecí. Veľká časť akademických predstaviteľov reaguje na podobné tendencie s najvyšším znepokojením. Mnohí zostávajú v nádeji, že ide o chvíľkovú epidémiu, ktorá sa preženie. Mnohí pred ňou svoje fakulty a katedry účinne chránia. Mnohí podliehajú konformistickému nátlaku, a aj keď sa v emancipačných projektoch neangažujú, poskytujú im morálnu podporu. Mnohí takýmito projektmi pohŕdajú, ale mlčia v záujme svojej vedeckej kariéry; iní pociťujú síce nemenšie pohŕdanie, ale v úvode alebo v záveroch ku svojim knihám nezabudnú poznamenať, ako veľmi sú vďační feminizmu, aj keď vo svojich prácach feminizmus celkom ignorovali. Mnohí taktiež prijímajú feminizmus celkom vedome: sú to najčastejšie tí akademici, ktorým je blízka intelektuálna línia vedúca od Marxa, Nietzscheho a Freuda k Derridovi a Lacanovi.

Pokusy zaviesť na poľské univerzity ženské štúdiá prebiehajú prakticky používaním jedného dobre známeho argumentu: „veď predsa na Západe“. Bohužiaľ, tento argument – jeden z najviac nemúdrych, aký sa mohol objaviť v slobodnej krajine – sa občas ukazuje ako účinný.

Autor je poľský filozof, publicista a politik konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť. V minulosti pracoval ako podpredseda Senátu, minister školstva a v júnových voľbách bol zvolený za poslanca Európskeho parlamentu.

Článok pod názvom Feminizmus na univerzitách vyšiel v českej revue Kontexty č. 1/2009 ako ukážka z knihy R. Legutka Ošklivost demokracie a jiné eseje, ktorá vyšla tento rok v nakladateľstve CDK v Brne. Vychádza s láskavým dovolením vydavateľa.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.