Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Spor o cyrilo-metodské dedičstvo

Číslo 2/2009 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 4967
 

Po páde komunistického režimu sa ako jeden zo zamrznutých problémov objavili nedoriešené vzťahy a vyhrocujúce sa konflikty medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. V prvom rade sa spory viedli o vlastníctvo chrámov, reštitúciu budov a majetkov. Gréckokatolícka cirkev o ne prišla v roku 1950, keď boli prevedené na pravoslávnu cirkev. V šesťdesiatom ôsmom štát síce povolil činnosť gréckokatolíckej cirkvi, vrátil jej však len časť majetku.

Medzi dvoma lokálnymi cirkvami východného obradu, presnejšie medzi ich kultúrnymi elitami, sa už vyše polstoročia vedie spor aj o iné dedičstvo. O to, ktorá z nich má právo hlásiť sa k odkazu misijného diela Cyrila a Metoda. Zjednodušene povedané, či solúnski bratia prišli na Veľkú Moravu ako pravoslávni misionári, alebo či cirkev, ktorú tu založili, bola východnou, no zjednotenou s Rímom, teda gréckokatolíckou.

Hľadanie dokladov o „nepreťatých” koreňoch vedúcich až k cyrilo-metodskej misii v deviatom storočí je v gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku motivované snahou podložiť dva piliere, na ktorých je založená jej historická tradícia. Po prvé, že cyrilo-metodský model kresťanstva bol na východnom Slovensku vždy životaschopný, aj keď bol vo vrcholnom stredoveku značne oslabený a spoločensky marginalizovaný. Gréckokatolíci sú preto priamymi pokračovateľmi a „dedičmi“ cyrilo-metodskej misie, nie sú potomkami uniatov, teda pravoslávnych veriacich, ktorí pristúpili k únii s Rímom v roku 1646 v Užhorode. Po druhé, pre gréckokatolíckych Slovákov má teória neprerušenej kontinuity ešte i iný význam. Slúži ako hlavný argument proti tvrdeniam ukrajinskej a rusínskej strany, že sú výsledkom asimilácie Rusínov/Ukrajincov v 19. a 20. storočí.

Tradícia priamej línie od vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda je rovnako pevne zabudovaná i v základoch historickej identity pravoslávnej cirkvi na Slovensku. Zásadným rozdielom medzi nimi však je, že dôraz sa v nej kladie na byzantský pôvod slovanskej misie a na východnú liturgiu, kým fakt subordinácie Rímu a väzby s latinským prostredím sú spochybňované, prípadne úplne negované.

Spomínané výklady cyrilo-metodskej tradície však majú jedno spoločné. Sú v rozpore s tým, ako ju interpretuje inštitucionalizovaná slovenská historiografia, produkovaná v prostredí univerzít a akademických pracovísk. Tá vysvetľuje pôvod byzantsko-slovanského obradu u Slovákov asimiláciou Rusínov žijúcich na východnom Slovensku, ktorá na etnicky zmiešanom území prebiehala s rôznou intenzitou od 18. storočia, najmä však v 19. a 20. storočí. Iní autori ho spájajú s osídľovaním podhorských oblastí na valašskom práve v 14. – 17. storočí. Vtedy sa slovenské etnikum stalo autochtónnou zložkou východného obradového prostredia. Slováci teda boli zastúpení v gréckokatolíckej cirkvi už v čase jej konštituovania roku 1646.

Zástancami teórie, podľa ktorej sa na území východného Slovenska od dôb Cyrila a Metoda kontinuálne vyskytovala časť veriacich východného obradu zjednotená s Rímom, sú výhradne historici a cirkevní historici, ktorí pochádzali, resp. pochádzajú z prostredia slovenskej gréckokatolíckej komunity. V 40. rokoch 20. storočia ju sformulovala prvá generácia slovenskej gréckokatolíckej elity. Tá stála pred zložitou úlohou, keďže vznikala a vyvíjala sa v podmienkach reagovania a vyhraňovania sa voči už existujúcim národným naráciám, najmä maďarskej, rusínskej a ukrajinskej. Od začiatku preto mala výrazný apologetický charakter. Bola tiež nútená reagovať na meniace sa politické pomery, ktoré determinovali postavenie gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v druhej polovici 20. storočia.

Odkedy sú gréckokatolícki Slováci na Slovensku?

Náboženský spolok slovenských gréckokatolíkov Jednota sv. Cyrila a Metoda, založený roku 1941, vydal ako svoju podielovú knihu prácu Mikuláša Filla Gréckokatolícki Slováci v minulosti a prítomnosti. V kapitole Odkedy sú gréckokatolícki Slováci na Slovensku? sa píše:

„Niet teda pochybností o tom, že gréckokatolícki Slováci na Slovensku jestvujú od roku 863, t.j. od príchodu vierozvestov a že ich prvé deje sú tesne späté s dejinami Nitry a Devína. Gréckokatolícki Slováci sa do súčasnosti udržali už len na východnom Slovensku. Gréckokatolícki Slováci sú na Slovensku nie včerajší, ale majú tu svoje staré domovské právo, lebo oni sú živými a priamymi pokračovateľmi cyrilometodskej viery a obradu.“ (1)

Na otázku, ako sa mohla „cyrilometodská viera“ po smrti Metoda a zániku Veľkej Moravy udržať, odpovedá, že niektorí učeníci tu ostali a tajne pôsobili medzi ľudom.

„I po všetkých pohromách, ktoré stihly našu vlasť, zachoval sa na území Slovenskej krajiny slovenský národ, ktorý na úpätí slovenských hôr, v hlbokých dolinách a v rozľahlých kotlinách Slovenska chránil svoju reč, svoje starobylé zvyky, svoju slovenskú povahu a nepodľahol cudzím vplyvom. Tu v horách udržal sa v značnej miere i cyrilometodejský obrad, najmä v hornom Gemeri a na Východe. [...] Cyrilometodejskí kňazi Slováci šírili s veľkým úspechom staroslovenské bohoslužby i v Chorvátsku, Srbsku a Bulharsku. Tiež medzi Slovincami. Pravda, že už za čias sv. bratov staroslovenský obrad zapustil tam korene, ale naši Slováci len upevňovali ešte lepšie toto dielo.“ (2)

Následkom tatárskeho vpádu síce bola „cyrilometodská cirkev“ veľmi oslabená a vlny rusínskych kolonistov prichádzajúcich v rámci valašskej kolonizácie splynuli cirkevne s tunajším obyvateľstvom. Napriek tomu, že Slováci v nej stratili prevahu a v duchovenstve a cirkevnej hierarchii dominovali Rusíni, od druhej polovice 19. storočia maďarizovaní, „celková slovenskosť nášho kraja sa nikdy neporušila, slovenský živel tu zostal vždy rozhodujúci“. (3) Skutočnosť, že sa „grécko-slovanský“ obrad na území Slovenska udržal, pripisuje v prvom rade zásahom rímskeho apoštolského prestola, ktorý ho vždy bránil pred nepriateľom obradu a staroslovenskej bohoslužby.

Záverečná kapitola nesie názov Gréckokatolíci Slováci boli, sú a budú. S ohľadom na osud, ktorý túto miestnu cirkev už o pár rokov postihol, ako i na ďalší vývoj postojov M. Filla, sa oplatí ich citovať:

„Napriek všetkým nástrahám a pohromám gr. kat. Slováci boli v minulosti a ani najstrašnejšia poroba a nenávisť nepriateľov nevedela ich vytrieť z dejín. [...] Jestvovanie gr. kat. Slovákov chceli odtajiť a udusiť neprajné živly, ale nepodarilo sa im to. Za najťažších vojnových pomerov dokumentujú svojím hnutím, že žijú a budú žiť. Nech sa deje čokoľvek, ale jestvovanie gr. kat. Slovákov už nikto nikdy neodtají. [...] Slováci gr. kat. cudzie nežiadajú a svoje si nedajú. Chcú žiť s každým, v pokoji, svornosti a láske a neželajú si aby sa do ich národných a náboženských vecí miešali cudzie nepovolané živly. Gr. kat. Slováci kdekoľvek žijú majú iba na zreteli: Všetko za Boha a národ! Majú len jedno želanie a prosbu: Dedičstvo otcov zachovaj nám, Hospodine!“ (4)

V Pravoslávnom kalendári na rok 1952, napísanom rok po tom, čo bola zrušená Užhorodská únia a gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákona, Fillo v článku Zápisky z dávnych čias pravoslávnej cirkvi na Slovensku napísal:

„Po smrti sv. Metoda r. 885 Pravoslávna cirkev na Slovensku nezanikla. Zradou Wichingovou a jeho stúpencov nezahubilo sa dielo Metodovo. Východná cirkev so staroslavianskym obradom žila i naďalej medzi Čechmi, Moravanmi, Slovákmi, i dokonca Poliakmi. Ľud náš prijal Kristovo učenie z Východu, zradou a násilím bol mu nanucovaný latinský obrad cudzími mocipánmi a ich prisluhovačmi. [...] Pravoslávna cirkev na všetky vzdory nepriateľov rástla, kvitla medzi slovenským obyvateľstvom Pohronia, Horehronia, Hontu, Gemera a čiastočne aj Spiša. Mnohí oduševňujú sa cyrilometodejskou romantikou z dôb Veľkej Moravy, ale zamlčujú sa alebo ani si neprajú vedieť nič o tom, či existovala cyrilometodejská pravoslávna cirkev aj v ďalších storočiach na Slovensku. Áno, pravoslávna cirkev žila i naďalej medzi našim ľudom, a zachovala sa až do dnešných čias.“ (5)

Tak, ako si to nová situácia žiadala, zaradil medzi priaznivé okolnosti, ktoré pomohli udržať cyrilometodskú pravoslávnu cirkev, prítomnosť Jiskrových husitov, ktorí pri zavádzaní svojej bohoslužby a prijímania pod obojím spôsobom našli tu už „starovercov, dávnych pravoslávnych kresťanov, ktorí ich vďačne prijali“. Ich spolunažívanie bolo bezkonfliktné, rýchlo sa pomiešali s domácim obyvateľstvom a reformácia sa tu rýchlo ujala. Po opadnutí tlaku protestantských zemepánov sa „staroverci“ opäť vrátili k svojej pravoslávnej viere a udržali si ju dodnes.

Len dva roky po tom, čo Fillo zhodil zo seba „jarmo únie“, plný budovateľského nadšenia vyjadril pevnú vieru v „... ďalší rozmach pravoslávnej cirkvi na Slovensku, pod ochranou Jeho Blaženstva metropolitu pražského a celého Československa. Pravoslávna cirkev a cyrilometodská myšlienka nech prekvitá medzi československým ľudom na zachovanie pokoja, práce, spravodlivosti, socializmu a mieru.“ (6)

Na konci 40. rokov minulého storočia sa o historické zdôvodnenie kontinuity medzi misijným dielom Cyrila a Metoda a gréckokatolíckou cirkvou snažil Ondrej Halaga. „Gréckokatolícka viera“ sa ako „náboženstvo spodných vrstiev a neslobodnej chudoby“ udržala na východnom Slovensku po celý stredovek. Bolo to však kresťanstvo „dosť hrubé“ a práve „hrubosť“, teda prežívanie pohanských zvyklostí, bola príčinou, že sa mu nevenovala pozornosť a bolo vystavené znevažovaniu a pohŕdaniu. Valašská kolonizácia našla zvyšky po „cyrilometodskej viere“, boli však natoľko životaschopné, že pod ochranou valašského práva nastala jej reštaurácia. Od tej doby tak existovali vedľa seba dve východné cirkevné spoločenstvá. Staršie, zotrvávajúce v jednote s Rímom, a novšie, ktoré na územie Slovenska priniesli pravoslávni Rusíni počas valašskej kolonizácie. (7) Ako autor v závere akcentuje, podarilo sa mu jednoznačne dokázať, že výskyt východného obradu u Slovákov nie je „...výlučným a tým menej novodobým produktom slovakizácie Rusínov”.

Po Prešovskom sobore

Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi sa jej dejinám mohla venovať iba exilová historiografia. V pozadí vedeckej činnosti výrazne presvitalo úsilie o jej opätovné zlegalizovanie. Vedecké podloženie tradície o neprerušenom trvaní cyrilo-metodského modelu (východný obrad so západnou jurisdikciou) by bolo potvrdením historického práva spočívajúceho na väčšej starobylosti. Ďalším problémom, na ktorý slovenskí gréckokatolíci museli reagovať, bolo, že na území bývalého Prešovského a Mukačevského biskupstva boli všetci gréckokatolíci paušálne považovaní za Rusínov/Ruthenov, Maďarov, resp. Rumunov. Do 60. rokov minulého storočia sa o existencii gréckokatolíkov Slovákov nevedelo ani v prostredí Svätej stolice. Nedostávali sa do oficiálnych dokumentov, ročeniek a štatistík, nezohľadňovali sa ani pri personálnom obsadzovaní cirkevných úradov.

Zásadným zlomom, ktorý znamenal faktické uznanie ich existencie, bolo zaradenie kapitoly Slovacchi di rito bizantino do úradnej publikácie Kongregácie pre východné cirkvi Oriente Catholico. Cenni storici e statistiche v roku 1962. Najväčšiu zásluhu na tom mal profesor na Pontificio Instituto Orientale Michal Lacko, ktorý bol hlavným redaktorom tohto vydania a pohyboval sa v najvyšších vatikánskych kruhoch. Pár rokov nato bol vymenovaný prvý gréckokatolícky biskup Slovák. V roku 1964 Svätá stolica ustanovila Michala Rusnáka za pomocného biskupa pre 20 000 Slovákov byzantsko-slovanského obradu v Kanade.

Michal Lacko, jezuita východného obradu, už od začiatku 50. rokov svojimi publicistickými a vedeckými článkami uverejňovanými v emigrácii upozorňoval na krivdy spáchané komunistickým režimom a na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Zároveň sa snažil formovať a upevňovať historické povedomie komunity slovenských gréckokatolíkov. V článkoch Sme dedičmi cyrilometodského závetu a Zatlačenie cyrilometodského odkazu, uverejnených roku 1959 v gréckokatolíckom časopise Mária, vydávanom v Kanade, predstavil základné tézy, na ktorých sa v neskoršom období budovala historická identita slovenských gréckokatolíkov: 1. Pôvodcami byzantsko-slovanského obradu v podobe, v akej ju zachovávajú gréckokatolícki Slováci spolu s inými slovanskými národmi, sú sv. Cyril a Metod. 2. Biskupstvo v Mukačeve bolo jedno z tých, ktoré založil svätý Metod. 3. Po zániku Veľkej Moravy bola slovanská bohoslužba násilne zatlačovaná, takže na západnom Slovensku celkom zanikla a zachovala sa iba v odľahlých krajoch východného Slovenska a v údoliach Karpát. (8) Ak by však územie východného Slovenska nebolo súčasťou misijného priestoru Cyrila a Metoda, znamenalo by to, že „gréckokatolíci Prešovského biskupstva by boli iba neskorší prisťahovalci, či už spoza Karpát, a či Srbi, utečenci pred Turkami, a tým posilnili rady gréckokatolíckeho obyvateľstva, ale držíme sa mienky, že tu sa zachovali zvyšky cyrilometodského kresťanstva u pôvodného obyvateľstva, hovoriaceho východoslovenským nárečím.“ (9) S nimi však prišiel do tohto prostredia i východný rozkol, ktorý trval až do prijatia únie. Na otázku, kedy „naši predkovia“ prestali byť katolíkmi a „boli zavlečení do rozkolu“, odpovedá, že to bolo v 15. storočí, keď sa dostali pod vplyv carihradského patriarchu. Hlavný podiel na rozšírení východného obradu v Karpatskom oblúku mala valašská kolonizácia od 14. storočia, no udržali sa aj rezíduá cyrilo-metodského kresťanstva u pôvodného obyvateľstva hovoriaceho východoslovenským nárečím. (10) Lacko postupne revidoval svoje závery a spochybnil priamu líniu medzi východným kresťanstvom od 9. storočia a novovekou gréckokatolíckou cirkvou. Jeho práce sa však naďalej používali a používajú pri argumentácii v prospech priamej línie vedúcej až k misijnému dielu Cyrila a Metoda.

Po páde komunizmu sa zintenzívnil zápas o cyrilo-metodské dedičstvo s ešte väčšou intenzitou, ktorú podnecovali napäté vzťahy okolo vrátenia chrámov a reštitúcií majetkov. Rok po zmene režimu vydal Michal Fedor knihu Spolupatróni Európy. Ich odkaz na Slovensku. Uvedomoval si, že jeho závery sa nezhodovali s dovtedajším výkladom slovenskej historiografie. Zdôvodňoval to spôsobom, ktorý ukazuje na jeho apriorizmus.

„(P)roces, na ktorý upozorňujeme, prebiehal však tichosti, nebadane, tak že iba sústredené oko rozozná, že ide vôbec o vplyv. A vec sa týka ľudu, ktorý je v úzadí a týka sa aj predmetu, ktorý tiež nie je – atraktívny. A aj samotné hodnotenie si vyžaduje iné kritériá, aké sa bežne používajú. Na prvý pohľad je každému zrejmé, že nositeľov odkazu sv. Cyrila a Metoda je stále menej a že sú akoby v defenzíve, zahriaknutí. Považovalo by sa to takmer za prepych – venovať im pozornosť. Tu sa však má hodnotiť iným kritériom: významom toho javu, o ktorý ide, teda miestom odkazu sv. Cyrila a Metoda, ktoré má v organizme Slovenska. A ten význam, a to miesto je veľké.“ (11)

Fedor, tiež jezuita východného obradu, ďalej rozvíjal teóriu priamej línie a sústredil sa na dokladovanie toho, že na území Slovenska sa od dôb Cyrila a Metoda kontinuálne vyskytovala a vždy prevažovala medzi veriacimi východného obradu tá časť, ktorá bola zjednotená s Rímom. Jeho argumenty sa opierali o tradíciu cyrilo-metodského pôvodu kresťanstva v niektorých oblastiach na Zemplíne a na Spiši a o dokumenty Svätej stolice. Valašské obyvateľstvo východného obradu v karpatskej oblasti posilnilo zvyšky slovenského obyvateľstva, ktoré od predošlých storočí zachovávalo cyrilo-metodské bohoslužby a tradíciu. Rusíni a Valasi priniesli do podkarpatskej oblasti gréckoslovanský obrad, ale tiež východný rozkol, čiže pravoslávie. (12)

Normatívnu pozíciu v historiografii gréckokatolíckej cirkvi, na ktorú sa odvolávajú všetky oficiálne dejiny Prešovského i Košického biskupstva, v súčasnosti majú práce Cyrila Vasiľa. Svoju koncepciu prvýkrát sformuloval v doktorskej dizeratácii obhájenej na Pápežskom východnom inštitúte roku 1994. Nadväzuje na starších autorov (O. Halaga, M. Fedor), podľa ktorých sa cyrilo-metodský vzor zachoval i napriek ťažkým podmienkam stále neporušený a schopný života, a to v regióne pod Karpatským oblúkom, zahŕňajúcim aj východné Slovensko. Problematickosť tejto tézy si uvedomuje i sám autor, keď uvádza: „Bez ohľadu na možnosť, či nemožnosť absolútneho potvrdenia, ale aj vyvrátenia tohto tvrdenia, je nepochybne dôležité poznať rozličné aspekty historickej skúsenosti cirkvi, ktorá žila a žije na spomínanom území.“ Tam, kde noví pravoslávni kolonisti vytvorili celistvú demografickú štruktúru a boli vo vzťahu k okolitému obyvateľstvu vo väčšine, tam sa etabloval pravoslávny cirkevný zbor. „Na územiach, kde tvorili nábožensko-národnostnú menšinu, noví prisťahovalci sa čiastočne zaraďovali k existujúcim cirkevným štruktúram, bez výraznejších osobitých požiadaviek, či konfliktných vystúpení.“ Veriaci byzantsko-slovanského obradu boli na niektorých miestach na Spiši i v 15. storočí jurisdikčne podriadení katolíckej hierarchii.

Minulosť východného obradu na našom území člení Vasiľ do troch etáp: „veľkomoravského obdobia“, „temného obdobia“, trvajúceho od pádu Veľkej Moravy v roku 907 po valašskú kolonizáciu, a tretej etapy, kedy východná cirkev „hľadala nové organizačné formy“ a pokúšala sa zadefinovať svoje cirkevno-právne postavenie. Užhorodská únia v v tejto koncepcii netvorí kľúčovú udalosť, nemá teda konštitutívny, ale len legitimizačný význam. Bola len akýmsi „novým potvrdením“, resp. „úradným vyhlásením“ katolicity veriacich byzantsko-slovanského obradu. (13)

Gréckokatolícky výklad únie hovorí o sebauvedomovacom procese východných kresťanov, ktorého vyústením bolo oficiálne deklarovanie príslušnosti ku katolíckej cirkvi pri zachovaní byzantského obradu a cirkevnej disciplíny. Užhorodská únia roku 1646 bola aktom úradného zjednotenia s katolíckou cirkvou, spečatením formovania východnej katolíckej identity. Iniciatíva vyšla zo strany miestnej, legitímnej hierarchie, pričom:

„ ... žiadna z okolitých pravoslávnych cirkví nepociťovala zjednotenie mukačevských biskupov, kňazov a duchovných ako vlastnú ujmu, či odtrhnutie svojej časti v prospech katolíckej Cirkvi. So zjednotenou východnou cirkvou sa v nasledujúcich desaťročiach rovnako identifikovali kresťania, ktorí boli dovtedy priamo, či nepriamo spravovaní latinskou hierarchiou, ako aj tí, ktorí boli bezprostredne podriadení mukačevským biskupom.“ (14)

Katolícki kňazi východného obradu boli spoločensky znevýhodňovaní a veriaci marginalizovaní. Duchovenstvo nemalo vlastnú cirkevnú správu, a preto svätenie kňazov a ďalšie cirkevné obrady im vykonávali latinskí biskupi. „Napriek orientácii na Rím ich mnohí kvôli východnému obradu považovali za pravoslávnych, čo zhoršovalo ich postavenie v prevažne katolíckej spoločnosti.“ (15)

V pravoslávnej cirkvi sa na podloženie nároku na cyrilo-metodské dedičstvo používajú rovnaké argumenty, prebraté od druhej strany. Na vytváraní jej historickej tradície sa podieľali osoby, ktoré pochádzali z gréckokatolíckeho prostredia. Vysvetlenie toho, ako sa cyrilometodská cirkev dokázala udržať bez cirkevných štruktúr a podpory štátu, je prevzaté od „konkurencie“ a len ideologicky prispôsobené:

„Časť žiakov bola vyhnaná z Veľkej Moravy, časť utiekla do susedných štátov a časť sa uchýlila na Slovensko, - žili v slovenských lesoch a jaskyniach. Ale napriek tomu všetkému cyrilometodská tradícia nezanikla, bola podporovaná naďalej z Carihradu, Kyjeva a Sedmohradska. A my pevne veríme, že ani nezanikne, hoci je sústavne vystavená nesmiernemu tlaku zo strany tých, ktorí sa aj dnes chcú orientovať len na Západ. Doterajšia orientácia, doterajšie otroctvo Západu, najmä duchovné otroctvo, ich nepoučilo.“ (16)

Nedostatok písomných prameňov potvrdzujúcich interpretáciu cyrilo-metodskej misie kladie za vinu cieľavedomej snahe latinskej cirkvi, najmä jezuitov, ktorí ničili a pálili archívy a knižnice a usilovali sa o jej vymazanie z pamäti. Pravoslávna strana užhorodskú úniu interpretuje ako násilné odtrhnutie malej skupiny duchovných, ktorí v podstate ani nevedeli, o čo ide. Hodnotí ju ako projekt, ktorého konečným cieľom je podrobenie si pravoslávnej cirkvi. Rímskokatolícka cirkev chce úniu zneužiť ako:

„ ... most na Východ, most pre dobyvačné pochody na východ (Drang nach Osten), samotnú úniu za model zjednotenia po tom, čo sama spôsobila toto veľké rozdelenie kresťanstva. [...] Unionistické hnutie pre dosiahnutie svojich cieľov používalo najzákernejšie metódy a prostriedky: zastrašovanie, kupovanie, diskrimináciu v spoločenskom a kultúrnom živote, násilie, ohováranie, štátnu moc a zákony, odnímanie cirkevného majetku a pod. Pravoslávni jedinci nevstupovali do únie dobrovoľne a slobodne, nemali o ňu žiaden záujem. Páčila sa iba tým, ktorí si chceli vylepšiť svoje spoločenské alebo materiálne postavenie. Možno povedať aj to, že únia ako hnutie, zámer a úmysel, nemala žiaden úspech, preto musela použiť spomínané drastické metódy a používa ich dodnes. Stačí spomenúť roky 1914, 1968, 1989 a ďalšie.“ (17)

Projekt únie nebol podľa pravoslávnej interpretácie úspešný, šíril sa len veľmi pomaly a bez intervencie štátu by bol neuspel. Nová „panská viera“ sa šírila len pomaly a nevedela vytlačiť „starú vieru“. Medzi „argumenty“ používané pravoslávnou stranou patrí i ten fakt, že Prešovské biskupstvo bolo erigované až v prvej tretine 19. storočia, viac ako 170 rokov po Užhorodskej únii.

„O historickej prítomnosti pravoslávia svedčí i to, že uniatské biskupstvo bolo založené až roku 1818, s čím bola spojená príprava uniatských duchovných, lebo dovtedy ich tu vôbec nebolo a nemohlo byť. Tvrdenia, že únia je od čias Cyrila a Metoda, patria k tým nezmyslom, ktoré sa v našom regióne v poslednej dobe objavujú v tlači a ktoré ignorujú akúkoľvek historickú skutočnosť.“ (18)

Rozširovanie únie vykresľuje ako násilný, zhora nanútený proces. V Atlase cirkví, náboženských spoločností a religiozity na Slovensku sa tiež uvádza, že veriaci v snahe držať sa svojej pôvodnej pravoslávnej viery dlho zápasili s administratívnym zavádzaním únie ako novej, ľudom častokrát nazývanej panskej viery. Na rozdiel od nej nazýval pravoslávnu vieru starou vierou. (19)

Identita gréckokatolíckej cirkvi a jej historická pamäť je vybudovaná na tom, že východná cirkev s cirkevnoslovanskou bohoslužobnou rečou v Karpatskom priestore pochádza a kontinuálne existuje od misie sv. Cyrila a Metoda. Pôvod tohto cirkevného spoločenstva a biskupstva nie je schizmatický. Tri základné znaky tohto modelu sú východná spiritualita, jazyk liturgie zrozumiteľný veriacim a hierarchická jednota so Svätou stolicou. (20)

Stigmatizujúce tvrdenia na adresu gréckokatolíckej cirkvi, že je plodom prozelytizmu a úsilia katolíckej cirkvi oslabiť pravoslávnu, vedie k tendencii oslabovať význam Užhorodskej únie. Tá sa interpretuje ako formálne etablovanie, právne potvrdenie existencie gréckokatolíckej cirkvi na našom území. Pri jej výklade je zdôrazňovaná dobrovoľnosť a absencia akéhokoľvek nátlaku voči kňazom na zdôraznenie protikladu voči násilnému spôsobu, akým bola únia na Prešovskom sobore roku 1950 zrušená.

Ako vidíme, písanie dejín nie je len produktom vedeckej aktivity, ktorej cieľom je prehĺbiť poznanie minulosti. Je zároveň i jednou z foriem, ale i prejavov kolektívnej pamäti. Je to proces, ktorý je vždy ukotvený v sociálnej realite a existujúcich spoločenských štruktúrach. Nikdy nemôže byť úplne imúnny voči ideologickým a politickým podmienkam, v ktorých prebieha, a každé dejiny sú istým spôsobom a v rozličnej miere ideologicky a politicky podmienené. Inštrumentalizáciu dejín najzreteľnejšie vidno v prípadoch, keď sa hľadajú paralely medzi osudom cirkevnej organizácie po smrti Metoda a komunistickým pokusom o likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi. Na území, ktoré si starí Maďari podmanili, „...ďalej pracovali kňazi a mnísi a zrejme aj biskupi verní byzantskému obradu. [...] Ja osobne verím, že tak, ako neutiekli z bojiska naši blažení biskupi, o. P. P. Gojdič a o. V. Hopko, tak neutiekol z Veľkej Moravy ani sv. Gorazd, ani ďalší vysvätení biskupi. Biskupi, právoplatne vysvätení Rímom, naďalej svätili kňazov a biskupov. [...] Tak, ako sa po roku 1950 napriek technicky vyspelejšej dobe nepodarilo vyhnať všetkých kňazov a veriacich, a cirkev, hoci ranená, tajne žila, veď inak by sa v roku 1968 nedala obnoviť.“ (21)


(1) Fillo, Mikuláš: Gréckokatolícki Slováci v minulosti a prítomnosti. Jednota sv. Cyrila a Metoda : Michalovce 1944, s. 8.
(2) Fillo, Mikuláš: Gréckokatolícki Slováci v minulosti a prítomnosti, s. 32 – 33.
(3) Tamže, s. 40 – 42.
(4) Tamže, s. 96.
(5) Fillo, Mikuláš: Zápisky z dávnych čias pravoslávnej cirkvi na Slovensku. In: Pravoslávny kalendár, roč. 2, 1952, s. 97 – 99.
(6) Tamže, s. 107.
(7) Halaga, Ondrej: Slovanské osídlenie Potisia a východoslovenskí gréckokatolíci. Košice : Svojina 1947, s. 47.
(8) Lacko, Michal: Zatlačenie cyrilometodského odkazu. In: Mária, 5 (1959), Nr. 2, s. 7 – 8.
(9) Lacko, M.: Sme dedičmi cyrilometodského závetu. In: Mária, 5 (1959), Nr. 1, s. 5.
(10) Lacko, M.: Náčrt dejín gréckokatolíkov. In: Most, 1966, roč. 13, č. 3 – 4, s. 125.
(11) Fedor, Michal: Spolupatróni Európy. Ich odkaz na Slovensku. Bratislava, 1990, s. 28 – 29.
(12) Tamže, s. 58 – 59, 74 – 75.
(13) Vasiľ, Cyril, SJ.: Gréckokatolíci. Dejiny – osudy – osobnosti, Košice : Byzant, Vydavateľstvo Spolku sv. Cyrila a Metoda, 2000, s. 5 – 6; Vasiľ, C.: Kánonické pramene byzantsko-slovanskej katolíckej cirkvi v Mukačevskej a Prešovskej eparchii v porovnaní s Kódexom kánonov východných cirkví. Trnava : Dobrá kniha, 2000, s. 40, 106.
(14) Vasiľ, C., SJ.: Gréckokatolíci. Dejiny – osudy – osobnosti, s. 58, 61.
(15) Prešovské biskupstvo. Námet a zostavenie: Andrej Pribula. Text: Ján Hric, Peter Šturák. Prešov : DINO 1998, s. 30 – 31.
(16) Horkaj, Štefan – Pružinský, Štefan: Pravoslávna cirkev na Slovensku v 19. a 20. storočí. Ľudia – udalosti – dokumenty. Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU : Prešov, 1998, s. 33.
(17) Tamže, s. 36.
(18) Tamže, s. 48.
(19) Atlas cirkví, náboženských spoločností a religiozity na Slovensku. Chronos 2000, s. 39.
(20) Vasiľ, Cyril: Kánonické pramene byzantsko-slovanskej katolíckej cirkvi v Mukačevskej a Prešovskej eparchii v porovnaní s Kódexom kánonov východných cirkví, s. 21.
(21) Boka, Michal: Gréckokatolícka metropolia na Slovensku je zavŕšením misie sv. Cyrila a Metoda. In: Gréckokatolícky kalendár 2009, s. 70.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.