Súdy proti náboženstvu
Číslo 3/2005 ·
·
Čítanosť článku: 4756
Súdy proti náboženstvu
Thomas Piatak
Počas homílie na sviatok Nanebovzatia sa pápež Benedikt XVI. vyjadril k téme, či by mal byť krucifix v Taliansku odstránený zo štátnych škôl. Táto otázka sa stala po prvý raz dôležitou v októbri 2003, keď taliansky súd rozhodol, že všetky krucifixy majú byť z verejných škôl odstránené, vyšší súd však toto rozhodnutie neskôr zmenil. Ale Benedikt hovoril o potrebe zachovať krucifix na verejnom priestranstve plným právom: „Boh by mal byť viditeľný na verejných aj súkromných miestach; Boh by mal byť cez symbol kríža prítomný vo verejnom živote.“ Podobne sa vyjadril ešte ako kardinál v novembri roku 2004 pre taliansky denník La Repubblica. Vtedy povedal, že je potrebné rozlišovať medzi zdravým sekularizmom, ktorému ide o „neutralitu, ktorá otvára priestor pre slobodu každého“ a sekularizmom, ktorého podstatou sú prejavy nenávisti k náboženstvu a jeho symbolom.
Ťažkosť, s akou je možné udržať rozlíšenie medzi dvoma typmi sekularizmu, ako o nich hovoril pápež, je dobre vidieť na nedávnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu Spojených štátov (obdoba nášho Ústavného súdu, pozn. prekl.). Americká ľavica nemala počas uplynulých dvoch generácií väčšieho spojenca než Najvyšší súd, ktorý postupne otočil ústavnú garanciu neutrality medzi náboženstvami na mandát nepriateľstva voči náboženstvu do takej miery, že vo svojich rozhodnutiach súd už viac nepovažuje tradičné morálne presvedčenie za prípustný základ legislatívy.
Nedávno, keď Najvyšší súd rozhodol dva prípady týkajúce sa vystavenia Desatora na verejných miestach, sa tieto otázky opäť stali predmetom rozsiahlej diskusie. V prípadoch McCreary County versus American Civil Liberties Union a Van Orden versus Perry súd žiadal dva okresy v štáte Kentucky, ktoré nedávno umiestnili Desatoro v súdnych miestnostiach, aby ich odstránili, zatiaľ čo štát Texas mohol asi dvojmetrový monolit dosiek Desatora, ktorý bol umiestnený na pozemku texaského parlamentu viac ako 40 rokov, spolu s ďalšími 21 historickými pamätnými tabuľami a 17 pamätníkmi, ponechať na svojom mieste.
Zatiaľ čo médiá hovorili o týchto rozhodnutiach ako o kompromise, v skutočnosti je rozhodnutie týkajúce sa štátu Kentucky dôležitejšie. Jeho kľúčovou časťou bol názor súdu, že štát nemôže za svoj cieľ „vyhlásiť, že uprednostní jednu vieru pred inou alebo zachovávanie nejakej viery všeobecne“. Sudkyňa O´Connorová vo svojom súhlasnom stanovisku k rozhodnutiu uviedla, že „štát nemôže preferovať jedno náboženstvo pred iným, alebo presadzovať vieru pred nevierou“. Iróniou je, že kentucké súdy spojili verejné vystavenie Desatora spolu s rôznymi ďalšími historickými dokumentmi, ako napr. Dohoda z Mayflower (dohoda z r. 1620, prvý dokument vyhlasujúci nezávislú vládu na území USA, text sa začínal slovami: „V mene Boha...“, pozn. prekl.) či pasážami Deklarácie nezávislosti, ktoré dokumentovali, že Spojené štáty americké v minulosti vždy nezachovávali neutralitu medzi vierou a ateizmom, naopak. Napríklad v Deklarácii nezávislosti sa píše, že všetci ľudia boli „svojím Stvoriteľom obdarení“ určitými „nescudziteľnými právami“, Abraham Lincoln zase vyhlásil 20. apríl roku 1863 za Národný deň modlitby a pokory, ba národným mottom Spojených štátov sú slová „In God We Trust“. Najvyšší súd však prípad uzavrel s tým, že nakoľko vystavenie Desatora vyjadruje preferenciu náboženstva pred ateizmom, zobrazenia musia byť odstránené.
Netreba snáď ani hovoriť, že autori Ústavy Spojených štátov žiadnu neutralitu medzi náboženstvom a ateizmom nemali nikdy na mysli. Ako poukázal predseda Najvyššieho súdu sudca Rehnquist vo svojom nesúhlasnom názore k rozhodnutiu v prípade Wallace versus Jaffree, James Madison, hlavný architekt ústavy, „videl zmysel prvého dodatku v zákaze uzákonenia štátneho náboženstva, prípadne zákazu diskriminácie medzi jednotlivými cirkvami. Nechápal ho ako požiadavok neutrality zo strany štátu voči náboženstvu a nenáboženstvu.“ Ďalší sudca Najvyššieho súdu, sudca Scalia zahrnul históriu podporujúcu Rehnquistov názor vo svojom nesúhlasnom názore v prípade McCreary County, v ktorom napríklad citoval prvého amerického prezidenta Georgea Washingtona; ten vo svojom záverečnom prejave vo funkcii prezidenta Američanom pripomenul, že „rozum aj skúsenosť nám zakazujú domnievať sa, že národná morálka môže zvíťaziť, ak odmietneme náboženský princíp“.
Sudcovská väčšina v prípade McCreary County sa nesporila o dejiny, ako bolo napísané v rozhodnutí, sudca Story (1779 – 1845) „pravdepodobne vyjadroval myslenie zakladateľskej generácie“, keď napísal vo svojom pojednaní o ústave, že cieľom prvého dodatku „nebola žiadna podpora mohamedánstva, judaizmu alebo neviery za cenu pokorenia kresťanstva, ale skôr vylúčenie súperenia medzi kresťanskými cirkvami“. Napriek tomu, že Najvyšší súd uznal, že sudca Story hovoril za autorov ústavy, zároveň potvrdil, že pripomienky a pamiatky amerického náboženského dedičstva – vrátane Desatora a vianočného obrazu Božieho narodenia – musia byť odstránené z verejných priestranstiev, pokiaľ nie sú kompletne obklopené sekulárnymi symbolmi, o ktorých nikto nemôže tvrdiť, že ich zobrazenie vyjadruje uprednostnenie náboženstva pred ateizmom. Tak sa ústavný dodatok, ktorého cieľom bolo zaistiť neutralitu medzi kresťanskými cirkvami a denomináciami, stal zbraňou proti náboženstvu všeobecne a proti kresťanstvu zvlášť.
Odstránenie náboženských symbolov z verejných priestranstiev je dôležité, lebo za týmto názorom sa skrýva presvedčenie, že náboženské myšlienky nemajú mať vo verejnom diskurze žiadne miesto. Takáto mentalita bola prítomná napríklad aj v rozhodnutí Roe versus Wade z roku 1973, ktoré vymyslelo právo na potrat a zrušilo všetky americké zákony zakazujúce potraty, alebo v rozhodnutí Sternberg versus Carhart, ktoré zabránilo Kongresu a štátom zakázať čo i len tzv. potrat čiastočným narodením, teda odpornú procedúru, ktorá sa vykonáva tak, že dochádza k pôrodu nenarodeného dieťaťa nohami napred, kým nezostane v maternici iba hlava, aby sa následne do lebky ešte stále nenarodeného dieťaťa zasunuli odsávacie trubice, ktoré vysajú a odstránia mozog dieťaťa.
Rovnaká mentalita súdu bola explicitne vyjadrená aj v rozhodnutí, ktoré sa týkalo homosexuality. V prípade Romer versus Evans urobil súd bezprecedentný krok, keď zrušil dodatok ústavy štátu Colorado, ktorý bol riadne schválený väčšinou voličov tohto štátu a ktorý zakazoval, aby mali homosexuáli osoh z antidiskriminačných zákonov. Podporovatelia tohto ústavného dodatku jednoducho chceli, aby tí, ktorí majú morálny odpor k homosexualite, neboli zákonom viazaní homosexuálov zamestnávať, alebo im predávať alebo prenajímať majetok. Najvyšší americký súd prehlasovaním ľudí v štáte Colorado vo svojom rozhodnutí prehlásil, že „nie je možné povedať, žeby dodatok č. 2 (coloradskej ústavy, pozn. prekl.) bol nasmerovaný na akýkoľvek identifikovateľný legitímny cieľ“.
Ešte otvorenejší bol ten istý súd v prípade Lawrence versus Texas, v ktorom vyhlásil, že všetky zákony proti sodomii sú neústavné. Podľa súdu „skutočnosť, že vládnuca väčšina v štáte tradične nazerala prax ako nemorálnu, nie je postačujúcim dôvodom na schválenie zákona zakazujúceho takéto praktiky“. Ako poznamenal sudca Scalia v nesúhlasnom názore k prípadu Lawrence, toto rozhodnutie „účinne ustanovuje koniec všetkej morálnej legislatívy“ a „ponecháva na vratkých základoch všetky štátne zákony obmedzujúce manželstvo pre páry opačného pohlavia“.
Niet pochýb o tom, že Američania nezdieľajú nenávisť Najvyššieho súdu voči náboženstvu a tradičnej morálke. Vidieť to aj na tom, že napríklad prípad Lawrence inšpiroval ústavné dodatky zakazujúce „homosexuálne manželstvá“ vo viac než dvanástich štátoch. Problém je s tým, že – napriek uisteniu Alexandra Hamiltona v Listoch federalistov, že súdna moc je „najmenej nebezpečnou zložkou moci“ – rozhodnutia Najvyššieho súdu sú zo svojej podstaty nerevidovateľné. Pritom zo zhruba 10 tisíc návrhov, ktoré boli od roku 1789 navrhnuté ako dodatky k ústave, bolo iba 27 schválených, a dnes tvoria súčasť ústavy. A intervencie Najvyššieho súdu, ktorých samotnou podstatou sú konflikty týkajúce sa morálky, majú za následok utváranie verejných postojov k morálke.
Niet pochýb o tom, že viac Američanov považuje potraty a homosexualitu za morálne práve kvôli rozhodnutiam Najvyššieho súdu, ktorého činnosť nahrádza rozhodnutia demokratických zložiek vlády. Bez efektívnej kontroly a obmedzenia moci bude Najvyšší súd aj ďalej pokračovať v posúvaní amerického práva a verejnej mienky preč od kresťanskej viery, ktorá ich tradične formovala.
Je pravda, že Kongres má právomoc odvolať sudcov, rovnako ako obmedziť jurisdikciu Najvyššieho súdu. Ale politici boli zatiaľ veľmi neochotní využiť tieto možnosti. Pravdepodobne preto, že je jednoduchšie obviňovať súd za nepopulárne rozhodnutia bez toho, aby prebrali zodpovednosť na svoje plecia politici sami. Ani volebné víťazstvá republikánov nevyhnutne neznamenajú, že súd sa stane konzervatívnejším, veď sedem z deviatich sudcov v prípade McCreary County bolo vymenovaných republikánskymi prezidentmi, a nie je žiadna garancia, že sudca Roberts nominovaný prezidentom Bushom na miesto sudkyne O´Connorovej, ktorá odišla do dôchodku, bude o niečo menej nepriateľský voči náboženstvu a tradičnej morálke, než bola ona.
Samozrejme, Spojené štáty zostávajú stále religióznejšie než väčšina Európy. Jedným z dôvodov môže byť aj to, že Spojené štáty nikdy neuzákonili štátne náboženstvo a odjakživa bolo vyjadrenie náboženského presvedčenia na verejnosti povolené spôsobom, ako o tom hovoril Benedikt XVI. Ale je ťažké predpokladať, čo bude pre budúcnosť náboženstva v americkej spoločnosti znamenať nepriateľstvo, ktoré si osvojuje Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach, ako predtým tiež varoval Benedikt. A tiež to, že kým politici nájdu odvahu postaviť sa súdu, sekulárna menšina bude naďalej pokračovať vo vnucovaní svojej vôle náboženskej väčšine.
Preložil Jaroslav Daniška.