Prezlečený marxizmus

Číslo 2/2009 · Zuzana Danišková · Čítanosť článku: 5635
 

O pár mesiacov to bude presne 20 rokov, čo vo vtedajšom Československu padol komunizmus. Pre moju generáciu neexistuje silnejšia historická udalosť, ktorá by poznamenala naše životy. Pád komunizmu bol celkom prirodzene sprevádzaný diskreditáciou marxizmu. Bývalí marxisti-leninisti sa začali za svoju špecializáciu hanbiť, z kedysi „vedeckých“ téz sa stali ideologickí kostlivci, zabudnutí a odložení v prachu. S pádom komunizmu musel padnúť aj jeho ideologický duch, marxizmus.

Netrvalo to však dlho a marxizmus je späť. Nie v podobe, v akej sme ho poznali pred rokom 1989. Zmenil sa. Vlastne by sme mali povedať, že sa prevtelil, pretože dnes má inú tvár, inú reč, ale tie isté metódy a ciele. Marxistický výhonok, o ktorom je reč, sa nazýva multikulturalizmus. Podobne ako komunizmus, na začiatku znie multikulturalizmus trendovo, moderne a vedecky. A opakovane sa stretávame s jeho nesprávnym vnímaním, nepochopením, ktoré môže následne viesť k jeho „blahorečeniu“. Pokúsim sa preto rozobrať obsah a rozsah tohto pojmu, jeho rôzne vrstvy a skryté predpoklady s cieľom dokázať, že nielenže nie je pre slobodnú spoločnosť akceptovateľný, ale že je explicitne nebezpečný.

Zameriam sa najmä na teoretickú reflexiu multikulturalizmu cez štyri úrovne analýzy. Pre obmedzenosť priestoru sa nebudem venovať histórii ani príčinám vzniku multikulturalizmu, len poznamenám, že v Spojených štátoch amerických a Európe sú tieto dôvody rôzne.

V prvej časti sa pokúsim dokázať, že multikulturalizmus je ekvivalentom postmoderny, a slovníkom sociológie v ňom identifikovať neomarxistické korene (konfliktualistická teória). Na druhej úrovni analýzy upozorním na možné nebezpečenstvo multikulturalizmu z pozície politickej filozofie, hoci si uvedomujem provokatívnosť tejto tézy. Tretia úroveň sleduje pluralizmus a relativizmus ako nevyhnutné podmienky multikulturalizmu a ukazuje, že pluralizmus a multikulturalizmus nie sú vôbec kompatibilné.

Na poslednej úrovni analýzy sa zaoberám najnižším stavebným kameňom multikulturalizmu – grupami jedincov, ktoré do nich patria či už na základe kritérií sociálnych (sexuálna orientácia, zdravotné postihnutie, religiozita, rod), alebo etnických (kultúra, rasa, etnikum).

Definícia pojmu
Definovať pojem multikulturalizmus sa môže zdať na prvý pohľad zložité, pretože sociálne vedy ponúkajú niekoľko variantov. Definujú ho prostredníctvom rôznych prívlastkov, a tým zdôrazňujú, že ich existuje viac. Laická verejnosť aj niektorí odborníci ním označujú obyčajný fakt vyjadrujúci rozmanitosť v spoločnosti, resp. taký priestor, ktorý zdieľajú príslušníci rôznych kultúr. Osobne s takýmto označením polemizujem, pretože v histórii nájdeme ťažko územie, ktoré by sa v tomto zmysle vyznačovalo 100-percentnou homogenitou. Na vyjadrenie faktu rozmanitosti spoločnosti by bol lepší pojem „multikulturalita“, nakoľko koncovka „-izmus“ predikuje multikulturalizmu normotvorný charakter (politickej) ideológie.

Multikulturalizmus teda vnímam ako politický projekt, ideológiu, ktorá po prvé predpokladá existenciu odlišných skupín, ktoré sa za rozdielne samy považujú a ktorých členovia majú záujem kultúrneho sebavyjadrenia a majú záujem zachovávať si odlišnosť skupiny. Po druhé považuje každú zo skupín za rovnocennú. Po tretie vyznáva zásady relativizmu: žiadny životný spôsob sa nemôže považovať za nadradený alebo podradený vo vzťahu k iným životným spôsobom, treba ho uchopiť v súvislostiach, a kde sú rozdielnosti existujúcich skupín, sú zabudované aj v už existujúcich spoločenských štruktúrach. A napokon po štvrté: nevníma rôznorodosť iba ako pasívny fakt, ale má byť aktívne podporovaná a zapojená do života v spoločnosti. Rôzne multikulturalizmy s prívlastkami sú vždy derivátom základného, pretože rešpektujú definíciu vyššie, líšia sa len v preferencii nástrojov (respektíve miery intervencie štátu v prospech menšinových skupín), ako dosiahnuť konečný modus vivendi .

Prečo je multikulturalizmus neprijateľný
Po prvé: multikulturalizmus a postmodernu môžeme za istých okolností považovať za ekvivalenty. Dôvod? K základným prvkom postmoderny patrí skepsa k pravde a koniec veľkého rozprávania, pluralita diskurzov, ktoré sa realizujú našou interpretáciou, a ich vzájomná neredukovateľnosť a nesúmerateľnosť. Multikulturalizmus sa charakterizuje cez pluralizmus (mnohosť kultúr, verzií sveta, životných štýlov) a relativizmus – vidíme teda, že ide o rovnaké prvky. Ešte zaujímavejšie je, že spoločné prvky má multikulturalizmus aj s neomarxistickým myslením, v sociológii známym pod označením teória konfliktu. V týchto teóriách, či už špecificky ide o sociológiu kritickú, angažovanú, radikálnu alebo tzv. new sociology, je sociálne dianie vysvetľované rozložením moci, zdrojov, príležitostí a majetku. V tejto nerovnej distribúcii sa potom odrážajú a udržujú sociálne nerovnosti a existencia triednych kultúr. Usporiadanie spoločnosti vyhovuje vždy len niekoľkým, privileguje iba istých ľudí, čím diskriminuje ostatných. (1) Všetky požiadavky na pravdu a spravodlivosť sú tu chápané ako skryté formy dominancie. (2) Sociológia má potom tieto javy kriticky hodnotiť a ponúkať víziu lepšej spoločnosti. (3)

Dôkazom, že takto na sociálne dianie nazerá aj multikulturalizmus, je tvrdenie, že „príležitosti, zdroje a moc nie sú v rámci rôznych štátnych spoločností rovnoprávne distribuované medzi rôzne skupiny obyvateľov, pričom tieto skupiny sú obyčajne vymedzované na základe kategórie rasy, etnicity, kultúry, náboženstva, genderu, sexuálnej orientácie alebo telesnej (duševnej) handicapovanosti“ (4).

Pôvodný marxizmus je charakterizovaný tromi rysmi myslenia. Prvým je kritika súčasnej spoločnosti a historický materializmus, v ktorom ekonomické faktory ovplyvňujú spoločenskú zmenu a vývoj. Druhým je predstava alternatívnej spoločnosti k tej, ktorá je kritizovaná (alternatíva je spoločnosť založená na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov). Tretím rysom marxizmu je otázka prechodu od jednej spoločnosti k druhej. Je ním, prirodzene, revolučná činnosť. Neomarxizmus je časťou všeobecného prúdu marxizmu, ktorý vznikal od roku 1930. Namiesto politicko-ekonomických otázok sa začal zaoberať otázkami kultúrnymi a ideologickými. Publikum, na ktoré sa orientoval, neboli proletári, ale prevažne vzdelanci a intelektuáli. Centrálnymi pojmami neomarxizmu sú dominancia a autorita. Frankfurtská škola je ekvivalentom neomarxistickej spoločenskej teórie, pretože vznikla vo Frankfurtskom inštitúte pre spoločenský výskum, ktorého hlavnými osobnosťami boli M. Horheimer, T. Adorno, H. Marcuse či u nás najviac známy a čítaný E. Fromm. Dichotómiu triedneho boja, v ktorom proti sebe stoja utláčaní a utláčatelia, nachádzajú marxisti v každej dobe: existovali slobodní a otroci, patricijovia a plebejci, feudálni páni a nevoľníci, cechoví mešťania a tovariši.

Zarážajúce je, že multikulturalizmus a marxizmus používajú rovnakú kategóriu nepriateľa spoločnosti, len v nich vystupuje ako rozdielna premenná. Marxizmus za nepriateľa dosadzuje vykorisťovateľa-meštiaka, a preto ho bolo potrebné pre oslobodenie ľudstva odstrániť zo sveta navždy. Multikulturalizmus výmenou kapitalistu za koncept W.A.S.P. – bieleho anglosaského protestantského muža – „predstavuje, tak ako aj všetky ďalšie odrody neomarxizmu, iba starý marxistický recept v novom slovnom kostýme“ (5).

Stojí za to pozastaviť sa na tomto mieste a podobnosti dvoch -izmov si priblížiť.

Po prvé, pre neomarxizmus sú všetky nerovnosti vrátane kultúrnych zlé, predstavujú zlo samo o sebe. Podobne multikulturalizmus považuje vieru alebo tvrdenia o nerovnosti kultúr za herézu. Marx pracoval s pojmom nerovnosti v kontexte ekonómie a považoval ju za najväčšie zlo ľudstva, zatiaľ čo multikulturalizmus v kontexte kultúrnom v nej vidí produkt kultúrneho imperializmu.

Po druhé, multikulturalizmus si adoptoval marxistický koncept „utláčania“. Okrem spomínaného konceptu WASP-u (existujú aj „mŕtvi bieli európski muži“ DWEM, doslova Dead White Europeans Males), útočí multikulturalizmus aj na majoritnú kultúru, ktorá utláča minority či imigrantov tým, že od nich očakáva prispôsobenie sa. Zástancovia multikulturalizmu zväčša odmietajú západnú kultúru (čoho dôsledky uvidíme neskôr) tak, ako Marx kedysi kapitalizmus, a chcú jej „dominanciu“ nahradiť kultúrnou rovnosťou, kde žiadna z nich nebude dominantná ani utláčaná.

Ako som už spomínala, téza, ktorá bude diskutovaná v druhej časti, môže byť vnímaná ako provokatívna. Chcem poukázať na vybrané predpoklady multikulturalistických ideí a upozorniť na ich blízku podobnosť s totalitárnou mentalitou, aj keď multikulturalizmus s totalitarizmom nie je možné stotožniť.

Klasické definície totalitarizmu kladú liberálnu demokraciu (C. J. Friedrich, Z. Brzezinski, H. Arendtová) do absolútneho protikladu k totalitarizmu. Ani koncepcia politických náboženstiev (rozpracovaná H. Maierom), ktorá substituuje klasickú náboženskú vieru, nám túto koincidenciu nedovoľuje. (6) Multikulturalizmus teda nie je totalitarizmom klasickým ako fašizmus či komunizmus, ale ideologické prvky, ktoré obsahuje, ústia do akejsi myšlienkovej (mäkkej) totality (fenomén politickej korektnosti). Túto mentalitu je možné popísať prostredníctvom prác A. Kolakowskej či E. Voegelina. Základným predpokladom totalitarizmu, ktorý vystupuje aj v ašpiráciách multikulturalizmu, je zmena sveta. Ľudská spoločnosť je zle organizovaná, determinuje rôzne druhy ľudských problémov. Existuje tu aj revizionistický zámer odmietajúci realitu a pozitívny ideál. Toto konštatovanie však nestačí. Vedomie nedokonalosti spoločnosti je typické pre klasickú aj modernú filozofiu. Rozdiel v nich je to, čo Voegelin nazýva gnosticizmus a imanentizácia. Imanentizáciou rozumie vtiahnutie transcendentna do svetskej skutočnosti. (7) Túto, na prvý pohľad náročnú definíciu, je možné ilustrovať na rozdiele medzi klasickou a modernou politickou filozofiou.

Obe hodnotia a hľadajú najlepšie spoločenské zriadenie, zatiaľ čo klasická si je ale vedomá praktickej nedostupnosti dokonalého zriadenia. Hľadala najlepšie usporiadanie obce v zmysle utópie, neexistujúceho miesta, zatiaľ čo moderná prekladá utópiu ako eutopiu, najlepšie miesto. Nevyhnutne je to teda spojené s predpokladom, že uskutočnením takejto vízie treba zmeniť ľudskú prirodzenosť. Filozof klasickej doby môže klásť radikálne otázky, ale nesmie – použijúc Platónov obraz – vystúpiť z jaskyne. Jeho reč sa má riadiť vo vzťahu k polis princípom umiernenosti (8) a má neustále reflektovať napätie medzi nedokonalým reálnym svetom a dokonalou utópiou. Povedané s Voegelinom: moderná filozofia toto napätie medzi transcendentnou dokonalosťou a imanentnou nedokonalosťou ruší gnosticizmom. Eutopia sa zamieňa za dosiahnuteľný ideál, pričom „vulgárnym výrazom imanentizovanej gnózy môže byť viera, že všetky problémy sa dajú riešiť jednoducho tým, že sa veci správne politicky preorganizujú“ (9).

Súvislosť multikulturalizmu s totalitarizmom či neomarximom je možné prakticky ukázať či už na multikultúrnej výchove, politickej korektnosti, alebo pozitívnej diskriminácii.

Práve poľská filozofka Kolakowska identifikuje v politickej korektnosti totalitárnu mentalitu, a keďže ju považujem za jeden z nástrojov multikulturalizmu, je možné Kolakowskej závery na multikulturalizmus jednoducho previesť.

Prvým znakom totalitárnej mentality je už spomínaná optika delenia sveta na vládnucich a ovládaných, prenasledovaných a prenasledujúcich. To je podľa Kolakowskej predpokladom nutného aktu tieto rozdiely eliminovať.

Druhým znakom takejto mentality je presvedčenie, že človeka determinuje zásadným spôsobom príslušnosť k istej skupine (sexuálnej, etnickej, atď.). Táto črta je na prvý pohľad novým, doposiaľ nevyskytujúcim sa rysom. Oživujú sa skupinové identity, kde sú konanie a ontologickosť indivídua vždy od seba závislé (tomuto preťaženiu kategórií kultúry a skupinového esencializmu sa budem venovať neskôr).

Korene konceptu politickej korektnosti vyrastajú z postmodernej filozofie. Jazyk a spôsob označovania sú chápané ako formy sociálneho násilia a logickým vyústením takéhoto názoru je vznik ideologického hnutia, označovaného anglickým spojením political correctness. (10) A. J. Smidt tvrdí, že cieľom politickej korektnosti je regulovať alebo potrestať jazyk alebo správanie, ktoré kritizuje hodnoty alebo zvyky nezápadných alebo menšinových kultúr. Tento cieľ je potrebné realizovať, pretože tieto skupiny ľudí boli dlhú dobu utláčané a znevýhodnené vďaka kultúrnemu imperializmu, sexizmu a rasizmu západnej alebo euroamerickej kultúry. (11) Teórie vzniku politickej korektnosti majú svoj pôvod na amerických univerzitách. Po prvýkrát tento pojem použila Karen de Crowová ako prezidentka Národnej organizácie žien vo svojom prejave v roku 1975. (12)

Schmidt v nich nevidí žiadnu novinku, pretože tvrdí, že mu pripomínajú komunistické a nacistické taktiky s tým rozdielom, že politická korektnosť nemá faktickú moc presunúť politicky nekorektných ľudí do lágru na Sibír alebo do Osvienčimu. Mohli by sme uviesť množstvo reálnych príkladov, ako bol akt politickej nekorektnosti v rôznych prípadoch sankcionovaný. Od verejného pohoršenia, cez vylúčenie zo školy či zo zamestnania na nejakú dobu, až po nutnú účasť na kurzoch „scitlivovania“. (13)

Pri regulácii jazyka sú tradičné pojmy nahrádzané novými, pričom tie staré sú tabuizované. Absurditu tohto činu je možné demonštrovať na pojmoch ako nízky/vysoký človek, nahradené „vertically challenged“ (14), tlstý človek je „laterally challenged“, prostitútky sú erotickými pracovníčkami, domáce zvieratá sú zvieracími spoločníkmi, nemanželské deti sú označované ako deti slobodných matiek, školská tabuľa v angličtine blackboard musela byť nahradené pojmom chalkboard (ako kriedová tabuľa) (15), či logické myslenie pojmom logocentrizmus.

Manipuláciu jazykom považuje Kolakowska za známu vlastnosť klasickej definície totalitarizmu a trefne poznamenáva, že aj slovo demokracia sa stáva postupnou floskulou, ktorá sa zamieňa s ľudskými právami, vládou zákona alebo prístupom k jednotlivým menšinám. (16)

Na uvedených príkladoch je možné pochopiť zámer politickej korektnosti, ale zároveň z nich extrahovať námietky, ktoré by mohli byť voči nemu.

Afirmatívna akcia je druhým príkladom, ktorým je možné ilustrovať sporné nástroje multikulturalizmu. Túto politiku sociokultúrnej emancipácie menšín predstavil prvýkrát prezident Spojených štátov amerických Lyndon B. Johnson vo svojom prejave z roku 1965. Tento náhradník Johna F. Kennedyho vtedy konštatoval, že rovnosť príležitostí je nedostatočná a vyjadril podporu legislatívnym opatreniam a programom (17), ktoré vyrovnajú nerovné šance v prospech socioekonomickej rovnosti a zotierajú rozdiely medzi právami a výhodami v spojitosti s rasovou príslušnosťou či pohlavím .

Afirmatívna akcia (u nás známa skôr pod označením pozitívna diskriminácia) je zavádzanie takých legislatívnych alebo iných vládnych opatrení, ktorých cieľom je zvýhodnenie určitej, napr. rasovej skupiny obyvateľstva prostredníctvom prednostného prístupu k vzdelávaniu alebo pracovným príležitostiam s cieľom dopomôcť tomu, aby sa daná skupina integrovala do väčšinovej spoločnosti. Okrem cieľa integrácie, emancipácie či socioekonomickej rovnosti chce afirmatívna akcia odstrániť aj domnelý stav asymetrie moci, definovanej optikou neomarxizmu, kde biela väčšina utláča etnické a rasové skupiny. Výsledky afirmatívnej akcie v krajinách, kde sa dlhodobo uplatňujú, sú však nejednoznačné. V krátkosti spomeniem niektoré. Diskriminuje tých, ktorí nepatria k žiadnej z podporovaných minorít, vyvoláva negatívne postoje u ľudí majoritnej populácie voči danej minoritnej skupine, fixuje kategórie, ktoré chce prekonať (rasa, etnicita, pohlavie), pretože jedinca zaraďuje do skupiny na základe antropologicky definovaných kritérií alebo žiada doloženie biologicko-rasového pôvodu až do štvrtého kolena, čo je označované ako „rasizmus naruby“ či „apartheid naruby“. Ďalej stigmatizuje príslušníkov menšín ako tých, ktorí dosiahli svoj úspech vďaka rasovému pôvodu, a namiesto podpory individualít, vlastnej zodpovednosti za (ne)úspech vytvára práva spojené s kolektívnou identitou, a tým podporuje spoliehanie sa na isté výhody, ktoré z nich plynú. Vytváranie kolektívnych a skupinových práv môže povzbudzovať ďalších, ktorí nepatrili doteraz k žiadnej menšine, aby sa členom nejakej stali.

Po postmoderne, neomarxizme a totalitarizmoch prejdem k pojmom, cez ktoré sa multikulturalizmus definuje: pluralizmus a relativizmus. Prečo by nám mal prekážať pluralizmus?

Ako som už spomenula, aj postmoderna používa na svoju charakteristiku výraz pluralizmus, pluralitný. Vyjadruje ním diverzitu rôzneho typu, zatiaľ čo multikulturalizmus prevažne diskutuje o sociálnych a etnických kategóriách, ktoré majú byť v spoločnosti inherentne zastúpené. Ako však vyplýva z prác talianskeho politológa Sartoriho, ktorý z politickej vedy neurobil odnož sociológie, a slovenského kňaza a filozofa Ladislava Hanusa, pluralizmus – ako ho chápe postmoderna/multikulturalizmus – nie je skutočným pluralizmom. Prvým podstatným rozdielom je chápanie pluralizmu ako stredu, ako modusu vivendi medzi liberalizmom a kolektivizmom. Kolektivizmus je monistický systém s netoleranciou a obmedzovaním slobody bez existencie dialógu. Rovnako nebezpečným pólom je však pre Hanusa liberalizmus s jeho filozofickým základom – individualizmom. Tvrdí, že liberalizmus sa na človeka v prvom rade pozerá ako na indivíduum a v ňom sa aj zacykluje , čo má za následok, že je potom problematické spojiť ho znovu so spoločnosťou. Akcentovaním indivíduí alebo skupín multikulturalizmus svoj cieľ o harmonickej spoločnosti neplní. Naopak ju rozdeľuje a segreguje. Spoločnosť stráca spoločný étos, prvok sociálnej kohézie, kde mizne rovina vzájomného porozumenia, pretože „vytvára obrovský počet protichodných a vzájomne nepriateľských záujmov“ (18). Postmoderna nechápe pluralizmus ako stred medzi liberalizmom a kolektivizmom, ale len ako protipól kolektivizmu. Neuvedomuje si, že oba tieto systémy konvergujú k rovnakej limite napriek rozdielnym predpokladom. Postmoderna vidí posun od moderny k postmoderne v sklamaní sa v projekte moderny, v dôsledkoch totalitarizmov 20. storočia, a preto zastáva pozíciu pochybností o objektívnych, absolútnych pravdách a ponúka pluralizmus. Ladislav Hanus vidí hrozbu liberalizmu nie v pluralite, mnohosti, ktorú uznáva, ale v nezvládnutí dôležitej požiadavky – integrácie. „Pluralitu nezvládnutú a nesformovanú ponecháva v jej plurálnosti, v jej rozsypanom chaotickom stave.“ Ako metaforicky píše, sloboda sa potom „vymyká kontrole. Je schopná všakovakých vylomenín. Nedá sa predvídať, ako sa rozhodne, ktorým smerom sa poberie, čo zas vyvedie.“ (19)

Rovnakú reflexiu problematiky ponúka o pár desaťročí aj Sartori. Pracuje už s aktuálnym pojmovým aparátom, teda v jeho myšlienkach slovo multikulturalizmus explicitne vystupuje. Podobne ako Hanus konštatuje, že dobrá spoločnosť je pluralitná spoločnosť (20), no žiadna nesmie byť otvorená nekonečne. Sartori vyčíta multikulturalizmu, že nie je pluralizmom ani jeho pokračovateľom, ani jeho doplnkom. Ak sa totiž multikulturalizmus stane sám osebe hodnotou, t. j. ak ad hoc zväčšuje množstvo odlišností a tvrdí, že iba vnútorne diverzifikovaná spoločnosť je najlepšia zo všetkých, pluralizmom nie je. Sartoriho pluralizmus odlišnosti obhajuje, ale zároveň ich aj tlmí a podporuje takú mieru asimilácie, aká je nevyhnutná na integráciu. Multikulturalizmus, ktorý akcentuje rôzne identity, posilňuje a zviditeľňuje rozdiely (Sartori používa pojem diversity machine), nevytvára spoločnosť, kde prevláda integrácia (pluribus unum od mnohosti k jednote), ale spoločnosť balkánskeho typu, kde prevláda oddeľovanie (pluribus disiunctio/od mnohosti k rozdrobenosti). (21) Takýto vnútorný rozkol bol v politickej obci dávno chápaný ako ohrozenie prežitia. Antropológ I. T. Budil k tejto problematike poznamenáva, že pestovanie etnickej hrdosti zabraňuje jedincom stať sa súčasťou úspešnej strednej triedy. (22) A to sú dôvody aj pre Sartoriho, pre ktoré považuje multikulturalizmus za antipluralitný.

Snažila som sa poukázať na posunutý význam pojmu pluralizmus tak, ako s ním operujú oba koncepty. Hanus aj Sartori namietajú voči takémuto používaniu pojmu a zamieňaniu jeho významu za akúkoľvek rôznosť a rôznorodosť (kvalitatívnu alebo kvantitatívnu).

Nevyhnutným predpokladom dobrej (dokonalej) spoločnosti nie je v multikulturalizme len existencia rozdielností, ale aj ich vzájomná nesúmerateľnosť.

Pojem relativizmu netreba veľmi predstavovať. Je to spôsob myslenia o dobre a zle, pre ktorý neexistuje žiadne dobro a zlo samo osebe, ale iba označenie dobrý a zlý v závislosti od konkrétnej spoločnosti. (23) Námietok voči relativizmu je mnoho, ja uvediem stručne len niektoré.

Relativizmus nie je schopný obhájiť slobodu – nemôže zasiahnuť voči nositeľom myšlienok nepriateľských k slobode a zamedziť ich nástupu k moci, pretože by vyhlásila niektoré za objektívne horšie ako iné.

R. Macklin upozorňuje na zhubné dôsledky relativizmu, ak sa aplikuje na etickú sféru, pretože zabraňuje vyslovovať morálne súdy o kultúrach, napr. o právach žien v Afganistane pod vládou Talibanu alebo o mladých dievčatách a ženách podriadených ženskej obriezke vo viacerých častiach sveta (24), a tým degradovať v morálnu ľahostajnosť. Absolútny relativizmus tiež devalvuje pojem hodnoty: ak je všetko hodnotné rovnako, potom nie je hodnotné nič.

Multikulturalizmus preferuje nielen etnické, jazykové, náboženské, sexuálne, rodové identity a zdravotné postihnutia, ale aj sociálne kategórie. V úvode som spomínala, že vďaka rôznym prívlastkom sa môže zdať, že ich existuje viac. Pokúsim sa na záver ukázať, prečo je takáto preferencia identít problematická práve na rozdiele medzi komunitaristickým a liberálnym multikulturalizmom.

Túto diferenciu je možné ilustrovať na rozdiele medzi tzv. liberalizmom č. 1 (klasickom) a liberalizme č. 2 (ľavicovom). Klasický liberalizmus akcentuje individuálnu slobodu a individuálne práva jednotlivca, a tým logicky aj prísne neutrálny „farboslepý“ štát, ktorý moc kontroluje a obmedzuje, zatiaľ čo ľavicový liberalizmus štátu dovoľuje intervenovať v prospech určitej skupiny. Potom spor liberálneho a komunitaristického multikulturalizmu prebieha o tom, či majú byť favorizované práva a slobody jednotlivca, alebo autonómia etnických alebo iných skupín – komunít.

Trvanie na princípe uznania kolektívnych práv stojí proti konceptu občianskeho národa, pretože on vníma občanov ako individuality vybavené rovnakými právami a povinnosťami. Občiansky princíp je považovaný za nutný predpoklad existencie multikultúrnej spoločnosti, pretože národ definujúci sa na etnickom základe multikultúrnou spoločnosťou nikdy nebude.

Príkladom národov definujúcich samých seba na občianskom princípe sú Spojené štáty americké či Francúzsko. Multikulturalizmus podporujúci kolektívne identity na náboženskom základe je nezlučiteľný s francúzskym princípom laicité a tiež je v rozpore s americkým ústavný poriadkom. (25) Liberálny multikulturalizmus je s občianskym národom zlučiteľný, ale taktiež je zlučiteľný aj s národom na etnickom princípe, ako ho reprezentujú súčasné liberálne demokracie. Tento typ multikulturalizmu je však kritikmi označovaný za nedostatočný, pretože sa nijako nesnaží vyrovnávať asymetriu moci a vzťahov medzi majoritami a minoritami, nakoľko preferuje pozíciu laissez faire. Je teda možné chcieť občiansky národ a zároveň preferovať skupinové práva?

K problému kolektívnych práv sa pridáva jemnejší problém, týkajúci sa samotných jednotlivcov. Tí sú zahŕňaní do skupín na báze sociálnych (sexuálna orientácia, religiozita, zdravotná hendikepovanosť) či etnických (rasa, kultúra, etnicita) kategórií. Ako však posúdime, či tam jedinec patrí? Pripíšu sa mu isté kvality zvonku cez primordiálne kritériá, čím si multikulturalizmus vnútorne protirečí, pretože esencializáciou kultúry rehabilituje rasový diskurz. Taktiež okrem zaradenia indivídua do tej-ktorej skupiny mylne predpokladá vnútornú homogenitu skupiny, nedoceňuje premenlivosť etnickej, rasovej či kultúrnej identity. Či už cez kritérium etnické alebo sociálne, apriórne presvedčenie o vnútornej súdržnosti komunít, o konaní, potrebách, ktoré musia byť výlučne determinované skupinovou príslušnosťou, je identifikačnou totalitou,(26) ktorá stigmatizuje a symbolicky potvrdzuje ich minoritný status.

Záver
Multikulturalizmus je hodný analýzy. Pokúsila som sa rozobrať námietky už známe, zosumarizovať komentáre a postoje rôznych autorov, či pripojiť k nim niekoľko svojich postrehov. Niektoré miesta či vysvetlenia sa môžu zdať stručné, zložité či nejasné, napriek tomu dúfam, že boli zrozumiteľné. Vlastne dúfam ešte v jednu vec. Postkomunistická spoločnosť má na rozdiel od rozvinutej západnej spoločnosti priamu a bolestnú skúsenosť s aplikovaným marxizmom. Je to tragická skúsenosť, na konci ktorej boli milióny mŕtvych, rozklad občianskej spoločnosti, negácia základných práv a slobôd či ekonomická zaostalosť. Rozpad komunizmu pred 20 rokmi však patrí do kultúrnej pamäti nášho národa a neostáva než dúfať, že táto pamäť sa stane obranou aj pred návratmi utopických projektov. Marxizmus totiž mŕtvy nie je. Len má nové šaty.

Autorka je matkou na materskej dovolenke a vyučuje na Vysokej škole manažmentu v Bratislave.