Dve návštevy

Číslo 2/2009 · Pavol Minárik · Čítanosť článku: 3214
 

Pre malú krajinu, a to nie je komplex – takou objektívne sme, je každá návšteva hlavy iného štátu mimoriadna udalosť. Najmä ak neprichádza z bezprostredného susedstva a reprezentuje štát udávajúci vo svete trend. Zvyčajne zanechajú takéto udalosti v ľuďoch dobrý pocit. Nie každá návšteva nám však musí „voňať“, nie každá nám musí byť príjemná. Mnohé politické stretnutia sa nakoniec pre radosť ani nerobia. Niektoré odrážajú nevyhnutný pragmatizmus, niektorým by sa inak politicky zložené vlády vyhli. Napriek tomu všetky musíme zabezpečiť dôstojne, s plnou vážnosťou k protistrane. Celý priebeh je v prvom rade naša vizitka, veď každý k nám prichádza nielen s naším súhlasom, ale na naše pozvanie. Náš rešpekt k hosťovi musí mať i druhú stranu. Sebavedomie a cenenie si vlastných hodnôt tak, aby aj druhej strane bolo jasné, čo si ctíme a čo musí hosť rešpektovať u nás. A to rovnako Američan, Rus či Číňan. Práve o tom je slovenská suverenita. Veď aj oni prichádzajú dobrovoľne a vedia, kam idú.

Každá oficiálna návšteva na najvyššej úrovni má okrem samotného obsahu, teda oficiálnych i neoficiálnych rokovaní politikov, aj súčasť venovanú verejnosti. Tu sa prezentuje kultúra, demonštruje vzťah ku krajine a jej občanom. To, samozrejme, nejde bez opätovania, bez vyjadrenia vzťahu našich ľudí k hosťovi. Niekedy je to dokonca to najpodstatnejšie. Ako zvládame túto časť „prezidentských“ návštev na Slovensku?

Autor týchto riadkov má materiálu na úvahu z posledného obdobia viac ako dosť. Svätý Otec, hlavy Spojených štátov, Ruska, Číny, Izraela, Británie, napospol osoby najzaujímavejšie, najžiadanejšie, ale i najchránenejšie. Ako to dopadlo? U korunovaných hláv, už aj vzhľadom na ich formálne postavenie, išlo predovšetkým o demonštráciu priateľského vzťahu k našej krajine, nášmu človeku. Španielsky kráľ Juan Carlos I. a kráľovná Sofia, princ Charles, kráľovná Beatrix a najmä nezabudnuteľná Elizabeth II. sa niesli v znamení prechádzky mestom, návštevy múzeí v plnej prevádzke, na Devíne poklona ľuďom zastreleným na hranici. Chudák španielsky kráľ si aj pozáhradníčil pri výsadbe prezidentskej záhrady či ukoval rýľ (stihol ešte prezidenta Schustera). Všetko dopadlo dobre a návštevu sprevádzal príjemný pocit a – pokiaľ to bezpečnosť a protokol dovolili – uvoľnená atmosféra. Ján Pavol II. sa stretol s tisíckami veriacich na voľných priestranstvách i v kostoloch. Prinášal pokoj a povzbudzoval k odvahe svojím „Nebojte sa!“ alebo pri poslednej návšteve aj mlčaním. Prezident Bush si po stretnutí v historickej budove SND tiež želal stretnutie s ľuďmi a sám si na to vybral Hviezdoslavovo námestie. Nie náhodou, nie pre blízkosť budovy divadla, ale z úcty k slobode a ľudom, ktorí sa na tomto mieste za slobodu postavili. On vedel, že mali len sviečku v ruke a modlitbu na perách a neváhali postaviť sa vodným delám a celej moci komunistického režimu. A ocenil to spôsobom ako doteraz žiadny iný štátnik. Izraelský prezident Moše Kacav komunikoval s verejnosťou z pochopiteľných príčin podstatne menej a prezident Putin prakticky vôbec, ale obaja sa riadne stretli s tlačou a odpovedali na otázky novinárov.

Všetky tieto akcie a mnohé ďalšie menej exponované prebehli normálne, pokojne, bez vážnejších incidentov. Mohli by sme teda povedať, že Slovensko návštevy najchránenejších osôb zvláda. Len keby nebolo jedno keby... Totiž, keby k nám chodili len predstavitelia krajín nášho civilizačného okruhu. Pokiaľ zabezpečujeme návštevu ľudí, ktorí rozumejú slovám sloboda, právo, rešpekt k dôstojnosti človeka, zvláda to i Packova polícia. Keď sa to však nedeje, prichádza problém.

Dva razy sme dostali súdružskú návštevu a spackali sme to. Dva razy tiekla krv, prišlo na predvádzania na políciu. Oba razy na to doplatili tí, ktorých mala naša polícia chrániť, lebo nerobili nič iné, len realizovali svoje právo na slobodu slova a prejavu. Dnes sa tomu hovorí, že demonštrovali proti porušovaniu ľudských práv, ale nie je to výmysel súčasnosti. Už svätý Augustín nás v Obci Božej nástojčivo vyzýva napomínať blížnych a kto tak nerobí, tomu to kladie za veľkú vinu (kapitola 9 Prvej knihy). A či čínsky súdruh Chu alebo kazašský prezident Nursultan Nazarbajev nie sú našimi blížnymi? Neplnila novinárka Balli Marzec Augustínovu výzvu hovoriac, že v Kazachstane vládne totalitný režim a napriek bohatým náleziskám ropy a plynu ľudia hladujú a umierajú? Čo iné robila, keď hovorila, že len za kritiku je jej režimom upretá vlasť? Za toto jej naši policajti vykrútili ruky, dokopali ju a držali na stanici, dokedy jej nepomohla poľská konzulka?

Číňania sa na našu políciu nespoliehali vedome. Sú predsa veľmoc. Vystačili si sami a aktívne zasiahli proti aktivistom za ľudské práva. Prekážali im, kradli im plagáty, asistovali pri ich zadržiavaní, sem-tam si udreli do Slováka a jednu Číňanku zhodili do podchodu, pričom ju zranili. Robili to chladnokrvne, koordinovane, premyslene, organizovane a suverénne. To všetko pod dohľadom našej polície na námestí pred prezidentským palácom.

Možno si pritom nepočínali tak brutálne, ako by sa správali v Pekingu či Lhase, ale dosiahli cieľ a námestie ovládli v prospech čínskeho režimu. Dá sa to povedať aj naopak: Slovensko prakticky dobrovoľne dočasne stratilo kontrolu nad časťou svojho územia a ponechalo svojich nanajvýš slušných občanov cudzej moci.

Čo na to povedali najvyšší exekutívni predstavitelia? Ministerstvo zahraničných vecí nič. Zrejme na GIMO na tému, čo s čínskymi súdruhmi, lekcie nedávali. A ostatní? Horšie ako tie tri čínske opice. Gašparovič nič nevidel. Fico nič nepočul. Zato minister vnútra Kaliňák rozprával, rozprával, rozprával... Čosi o opozícii vytĺkajúcej kapitál, ako všetko zvládli, ako sa takto postupuje štandardne, ako všetko vyšetria, len treba dávať podnety, že išlo o vzájomné potýčky, ako sa máme ako poslanci obrátiť na čínsku ambasádu, že tu neboli žiadni čínski policajti, ako tu nik z čínskej strany nezasahoval. Len na otázku, kto boli tí čínski muži v tmavých oblekoch, nevie odpovedať. Fakty ignoruje a s členmi výboru pre ľudské práva a niektorými ďalšími poslancami sa už nebude baviť. To je minister vnútra SR.

Výsledok ma neprekvapuje. Verím našim porekadlám a jedno vraví: vrana k vrane sadá, súdruh súdruha si hľadá. A tak už okrem ekonomických výsledkov návštevy súdruha prezidenta Chu sme sa dozvedeli aj jeden politický. Pán Čaplovič, inak podpredseda vlády s gesciou pre ľudské práva, ktorý sa k dodržiavaniu ľudských práv v Číne nevyjadril ani slovom, sa počas avizovanej návštevy dalajlámu na Slovensku s emigrantom Tändzinom Gjamcchim určite nestretne a ani nevidí žiaden dôvod, prečo by tak mal urobiť.

A prečo aj. V krajine, kde si môže prezident „všetkých občanov “ v deň inaugurácie dovoliť prejav neuveriteľnej arogancie? Dovoľte krátky citát správy z televízie TA3:

Spravodajca: "Pred palácom však bola aj skupinka aktivistov. Tá ho svojimi transparentmi vyzývala, aby pri blížiacej sa návšteve čínskeho prezidenta otvoril aj otázku dodržiavania ľudských práv v tejto ázijskej krajine. Na ich adresu zareagoval takto:“

Ivan Gašparovič, prezident SR: "Takíto ľudia, ktorí dokážu zdvihnúť nad hlavu papier a nič viac neurobiť, tí nás dneska nemusia zaujímať. Tí nás nemusia zaujímať. Ešte raz všetkým vám ďakujem a poďakujte aj týmto s tými papiermi, že sem prišli. Aspoň vidíme, kto sú a akí sú. Ďakujem vám pekne."

Takže Slováci, ktorých práve rovno pred palácom slovenského prezidenta bije čínska polícia, ho nezaujímajú. Tomu sa povie myslieť národne. Musím dodať, že návštevy Castra, Cháveza, Ahmadinedžáda či Bašíra by ma potešili.

Autor je poslancom NR SR.