František z Assisi? Asi nie

Číslo 2/2009 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 3317
 

Keď niektoré starozákonné texty zakazovali akékoľvek vyobrazovanie človeka, malo to svoju hlbokú logiku. Lebo zobrazovateľ sa zobrazovaného určitým spôsobom zmocňuje, stáva sa akoby jeho spolutvorcom dotvárajúc ho podľa vlastnej fantázie, potrieb, záujmov. Obraz sa potom stáva nezávislým, ľahko deformovateľným, manipulovateľným podľa svedomia a zodpovednosti jeho autora. V dnešnej mediálnej dobe sa to javí dupľom aktuálne, najmä pri zobrazovaní a „dotváraní“ reálnych historických osobností. Kto už dnes presvedčí mediálnych konzumentov, že napríklad Formanov Mozart a Salieri neveľmi zodpovedajú historickým nositeľom týchto mien? A kto presvedčí obdivovateľov Rolfa Hochhutha a Costu Gavrasa, že ich Pius XII. je ideologizovanou karikatúrou skutočného Pacelliho? Alebo inak: kto by dal prednosť serióznym a vyváženým odborným článkom pred historicky pochybným, no ľahko stráviteľným filmovým kokteilom obrazu, slova a hudby?

Je preto naivné čo i len sa pýtať, koľkí by dali prednosť štúdiu Františkánskych prameňov pred široko propagovaným muzikálom o svätom Františkovi – napríklad na bratislavskej Novej scéne? Muzikálom, ktorý podľa priznania samotného režiséra Martina Kákoša v skutočnosti celkom o Františkovi z Assisi nebude. V čase uvedenia bratislavskej premiéry totiž režisér Kákoš v jednom rozhovore uviedol, že on „nevidí Františka so svätožiarou okolo hlavy“, že jeho dielo nemá byť ani „akýmsi zbožňovaním františkánstva“, ale že chce predstaviť mladého človeka, ktorý sa „odmietne podriadiť tomu, čo od neho očakávajú iní“, ktorý „ide za svojím snom“. Možno pán Kákoš týmito slovami prezradil viac, ako pôvodne chcel. Jeho potreba vopred sa jasne vymedziť voči „svätožiare“ i „františkánstvu“ je základom rizika, že Františkovi bude chýbať chrbtica, radikalita, zápal vychádzajúci z precitnutia do oddanosti Bohu a Kristovi. Ak Kákošov František má iba „ísť za svojím snom“, už to nie je Kristom oslovený a preniknutý konvertita, ale vzbúrenec bez jasnejšieho zacielenia. Do tejto koncepcie zapadá aj parafráza evanjeliových sľubov „čistoty, chudoby a poslušnosti“, ktoré scenár pretavil na zvláštnu triádu „prostoty, chudoby a lásky“. No napríklad poslušnosť voči Cirkvi u skutočného Františka zohrávala dôležitú úlohu, veď zostával verným synom Cirkvi, ktorú chcel obnoviť. Na konci scény, kde František predstupuje pred pápeža, pontifex – celý v žiarivo zlatom kostýme – síce uznáva jeho pravdu, no celý výjav akoby chcel postaviť mladého rebela voči oficiálnej Cirkvi.

Áno, je pravda, že ide o muzikál. Kto sa do divadla vyberie na psychodrámu, právom očakáva hlboký ponor do záhybov ľudskej duše i ľudských vzťahov. No kto sa vyberie navštíviť muzikál, nemal by od ľahšieho žánru očakávať to isté. Veď muzikál je typický trochou povrchnosti, ktorá je daňou za jeho dynamiku a spevavosť. No aj táto sčasti legitímna povrchnosť má svoje dolné hranice. Najmä ak sa snaží predstaviť historickú osobnosť, ktorá zásadne ovplyvnila spirituálne dejiny ľudskej civilizácie. Osobnosť nie hocijakú, ale svätca. Svätého Františka. Muzikál o ňom na Novej scéne sa, žiaľ, nevyhol významovej plytkosti.

Je to tým markantnejšie, že Františkov život ponúka mnohoraké hlboké inšpirácie: jeho obrátenie, jeho mystický zážitok v San Damiano, jeho rozchod s rodičmi, jeho vnútorné pochybnosti, jeho komunikáciu s Kristom, jeho vzťahy s členmi rodiacej sa rehole... Všetkých týchto udalostí sa príbeh letmo dotkol, no bez vykreslenia hlbšej motivácie a hlbšieho spirituálneho základu. Ak mal František zostať „bez svätožiary“, tvorcovia sami sebe sťažili možnosť vyťažiť z témy maximum, a tak akoby ich fascinovali iné, menej podstatné témy: Františkov údajný hýrivý život pred obrátením, jeho celibát, jeho vzťah ku Kláre. To je však František-Nefrantišek, precedený podľa nárokov súčasnej diváckej objednávky: tak trochu flirtujúci bonviván v zhýralom Assisi; tak trochu rebel pred priam boľševickou karikatúrou pápeža medzi purpurovými kardinálmi; tak trochu reformátor medzi odpudzujúcimi križiakmi; tak trochu celibátnik infantilne ustráchaný v prítomnosti zasvätenej Kláry; tak trochu hippie dieťa kvetov bez veľkého pochopu pre skutočnú realitu. A akoby letargický ohlasovateľ bezbrehej všelásky ekologického razenia, odpútanej od Biblie a Krista, ktorého meno sa azda ani nespomenie – hoci u skutočného Františka z neho všetko vychádzalo a k nemu všetko smerovalo. Veď všetko začalo pred Kristovým Krížom.

Ak autorov a inscenátorov nezaujímala predovšetkým Františkova svätožiara, natíska sa otázka, či svojho Františka potrebovali mať sekularizovaného a celkom mimo Cirkvi. Kákošov František smie byť dobrý, hlboký, ľudský, sympatický v prejavoch dištancu od Cirkvi, alebo v situáciách, ktoré ho scenáristicky či režijne dokonca stelesňujú ako antitézu „cirkevného“.

Vo svetle týchto indícií sa nemožno ešte raz nepozastaviť nad zobrazením križiakov ako odbrzdených koristníckych sukničkárov: tu tvorcovia celkom podľahli osvietensko-komunistickej interpretácii tejto časti dejín, nielenže sa nevymanili z podsúvaného klišé, ale nesporne strhujúcimi piesňami a choreografiou umocnili manipulatívnosť takto nastaveného, no historicky naprosto neprijateľného obrazu.

Príbeh je rozpohybovaný do celého javiska, stále je na čo pozerať – na neustále nové a nové rekvizity, striedajúce sa dej a pieseň, slovo a melódiu, svetlo a tmu, kolektívne i komornejšie výjavy nie bez – viac-menej nepodarených – pokusov o psychologizáciu Františkových motivácií. No chýba tomu akási jednotiaca línia, významovo zomknutý dramaturgický zámer, ideové línie postupne od začiatku po koniec vypointované do uceleného posolstva.

Škoda, že sa autori neponorili viac pod povrch a neponúkli okrem pastvy pre oči a uši aj čosi pre dušu a intelekt: tým „čímsi“ myslím ozajstné hľadanie ozajstnej pravdy. Veru, kde sú tie časy, keď sme z tej istej Novej scény odchádzali vnútorne inšpirovaní Dumbadzeho Zákonom večnosti? Kde sú tie časy, keď nám v tom istom hľadisku po chrbte behali katarktické zimomriavky počas scén Bednárikovho Evanjelia o Márii? Vrátia sa tie časy, keď pôjdeme do divadla bez obáv, že nás herci omráčia obhrublou živočíšnosťou, ktorej sa v úvode nevyvarovali ani tvorcovia muzikálu o Františkovi?

Chudobný František vrchovato zapĺňa divadelné pokladnice, predstavenia v Prešove i Bratislave žnú neobyčajný úspech. Hľadiská sú zaplnené a lístky beznádejne vypredané. Téma stredovekého svätca poňatá ako hudobno-pohybová šou je už sama osebe príťažlivá. Ak sa navyše servíruje ako obsahová riedenina a emocionálna jednohubka šitá na mieru neporaziteľným mentálnym schémam, úspech je zaručený. Škoda, ak sa umenie zrieka svojej formačnej funkcie a bojí sa ponúkať čosi, čo nás momentálne presahuje.