Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Neprostredný život

Číslo 2/2009 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2601
 

Čas, ktorý prežívame v Európe, zvlášť v politike, je čas prostrednosti. Je to zvláštne, že západná Európa, ku ktorej sa od pádu komunizmu v našich krajinách chceme stále viac približovať, prežíva blahobyt, poriadok, rešpekt a úctu medzi ľuďmi v prvom rade na báze prostrednosti.

Pokoj v spoločnosti a medzi ľuďmi pramení z toho, že existuje hranica, za ktorú sa už vo vyslovení svojich názorov jednoducho nejde. Rešpektovanie názorov a súkromia ľudí i spoločenských skupín vytvára takto blahodarný pocit rovnosti ľudí i príležitostí.

Ale ako som povedal, je to možné len vtedy, keď politické strany, politici, cirkvi, spoločenské organizácie zaujímajú pozíciu skôr stredu, lebo taká je spoločenská požiadavka i skúsenosť. A ako som rovnako povedal, tento model života stojí pred nami v postkomunistických krajinách ako cesta i cieľ, po ktorom my túžime a ktorý sa od nás, od našich starších bratov v demokracii aj očakáva.

Do takejto spoločenskej atmosféry odrazu vstupuje dnešná slávnosť a životný príbeh tohoročného laureáta ceny sv. Vojtecha. Životný príbeh, ktorý sa vymyká pravidlám zabehaného pokojného života, a ktorý nás nevdojak núti prehodnotiť naše kritériá na to, čo je pokoj a úspech.

Árpád Gőncz sa vo svojich najlepších rokoch pozeral dvakrát do očí smrti. Prvý raz ako 22-ročný, na konci druhej svetovej vojny. Ako člen Pracovného združenia Pála Telekiho ušiel vo februári 1944 z vojenského oddielu a prešiel do odboja. Byť v maďarskom odboji znamenalo preňho v prvom rade uvedomenie si, že vojna nie je maďarskou vecou a ak sa nepodarí z nej vystúpiť, môže to byť pre krajinu osudné. Znamenalo to nestáť na strane Nemcov a nebrániť proti Rusom Budapešť. Napriek biednym prostriedkom, ktoré mali odbojári k dispozícii, život a pobyt v zruinovanej Budapešti, kde sa pohybovali striedavo Rusi a Nemci, bol aj pre mladého Gőncza často otázkou náhody.

Druhýkrát to bolo v roku 1957, keď v procese s Istvánom Bibóom ako 35-ročný ženatý muž so 4 deťmi bol za účasť v maďarskej revolúcii len vďaka indickej intervencii ušetrený trestu smrti, ale odsúdený na doživotie.

Maďarskú revolúciu v roku 1956 považuje Árpád Gőncz za jeden z vrcholov maďarských dejín, ktorý už navždy presiahol hranice Maďarska a stal sa súčasťou svetových dejín.

Árpád Gőncz k tejto udalosti priložil osobne nakoniec 6 rokov ťažkého väzenia. Väzenie zvláštnym spôsobom formovalo jeho vnútorný svet. V známom rozhovore s Istvánom Wisingerom hovorí: „Moje priateľstvá siahajú zväčša do mojich skautských čias, čiže do puberty. A do väzenia. Tie najhlbšie.“ A na inom mieste tohto rozhovoru podáva svoje životné krédo: „Dnes sa plne stotožňujem s duchovným odkazom Istvána Bibóa. Prijímam jeho pohľad na históriu, mám pocit, že mám právo hlásiť sa za Maďara, mám právo hlásiť sa k liberálnym tradíciám Európy a Maďarska, uznávať hodnoty demokratického socializmu a poučenia najprostejšieho náboženstva svetových dejín, ktoré sa dá zhrnúť v jedinom slove – láska.“

Ak som na začiatku povedal, že Európa prežíva spolunažívanie ľudí v akejsi prostrednosti, iste sa tejto polohe vymyká čím viac narastajúci nacionalizmus na tomto kontinente. A ak sme tiež povedali, že Árpád Gőncz celým svojím životom, činmi a slovami odmieta politickú korektnosť svojej doby, tak treba práve vidieť, ako on stojí na opačnej strane akéhokoľvek extrémizmu. Árpád Gőncz je maďarský vlastenec a vo svojom politickom živote využil každú príležitosť, aby sa zo svojho vlastenectva vyznal.

Svoje vlastenectvo asi najlepšie vyjadril, keď mal prejav pri 200. výročí narodenia grófa Istvána Széchenyiho, ktorého nazval najväčším Maďarom. Nazýva ho „občan aristokrat“, ktorý celý život bojoval za „občiansku premenu krajiny“. Keď hovorí o Széchenyiho vlastenectve, tak vymenúva v prvom rade všetko, čo tento aristokrat a génius vykonal pre Maďarsko a posunul ho historicky ďalej.

„Všetky jeho skutky slúžili maďarskému národu, ale dodajme, že celej krajine, Maďarom a ostatným národnostiam, ktorí boli v jeho túžbach rovnoprávni.“ Gőncz cituje nakoniec Széchenyiho životné vyznanie a nám je zrejmé, že ide tiež o Gőnczove vyznanie vlastenectva: „Nenávidím krajnosti a extrémy, som za zmier, rád by som ten bezpočet vyznaní zjednotil. (...) Priznám sa, nehľadím dozadu toľko ako mnohí moji rodáci, ale skôr dopredu. (...) Minulosť nám vykĺzla z moci, ale sme pánmi našej Budúcnosti...“ A nakoniec: „Neumárajme sa preto daromnými reminiscenciami, radšej svojím odhodlaným vlastenectvom a svorným zjednotením pohnime našu drahú rodnú zem ku krajšiemu ránu.“

Samozrejme, minulosť nie je pre Árpáda Gőncza uzavretá kapitola. Vracia sa k nej a chce z nej vyvodiť poučenia. Azda najlepšie to vystihuje jeho vystúpenie v Maďarsku, v Slovenskom Komlóši, kde sa vyjadril k tragickej výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Slovenskom po druhej svetovej vojne: „Pri výmene obyvateľstva Slovensko získalo 3-tisíc Slovákov. Maďarsko získalo tisícpäťsto Maďarov, ale Slováci, ktorí zostali tu, zväčša stratili svoje národné vedomie.

Neverím, že zisk tisícpäťsto duší a tritisíc duší, ktorý môžu obe krajiny vykázať v počte obyvateľov, môže vyrovnať straty, ktoré tým obidva národy utrpeli. Dovoľte, aby som to povedal takto: spoločne sme utrpeli.“

Aj keď je Árpád Gőncz maďarský vlastenec, odvážime sa povedať, že svetom jeho intímneho prežívania je stredná Európa. Je to nakoniec samozrejmé, lebo pravé vlastenectvo sa nevie uzatvárať do seba. Stredná Európa, ako ju na jednom mieste Gőncz definoval, môže vyznievať trochu nostalgicky: „ ...nech by sme v rámci tohto priestoru išli kamkoľvek – do Viedne, Grazu, Ľubľany, Záhrebu, Budapešti, Szegedu, Bratislavy či Košíc, Prahy či Brna, Veľkého Varadína, Krakova, či hoci do hraničného mesta tohto priestoru, do Ľvova – okamžite si všimneme, že sme v strednej Európe. A to nielen podľa toho, že takmer všetky miestne divadlá postavili na prelome storočí páni Helmer a Fellner, a nielen preto, že kasárne sú všade žlté, ale vďaka ovzdušiu miest, tomu nepolapiteľnému, nedefinovateľnému fluidu, ktoré je práve tým jednotné, že každé sa túži navrátiť do vlastnej skrášlenej minulosti, a zároveň pred ňou uniká...“ Stredná Európa je preňho východiskom premýšľania o spolunažívaní národov a národných menšín. Ako o ňom píše slovenský intelektuál, bývalý minister kultúry a jeho priateľ Rudolf Chmel: „Árpád Gőncz je možno jediný maďarský politik a možno aj jediný politik v celom regióne, ktorý myslí v reláciách strednej Európy nezištne, úprimne a kriticky zároveň.“ (1)

V čom je východisko i cieľ týchto nespočetných Gőnczových úvah? Vo svojom prejave pri otvorení Salzburských hudobných slávností 24. júla 1993 cituje v tomto smere svojho obľúbeného hudobného skladateľa Bélu Bartóka, ktorý o sebe píše: „Moju hudobnú tvorbu, práve preto, že vyrastá z troch prameňov – maďarského, rumunského a slovenského – možno vlastne chápať ako stelesnenie tej myšlienky integrity, ktorú v Maďarsku toľko zdôrazňujú. Mojou skutočne riadiacou ideou, ktorej som si dokonale vedomý od čias, čo som našiel svoju skladateľskú identitu, je idea zbratania sa národov, zbratania sa napriek všetkým vojnám a nepokojom.“ A v tom istom prejave, nadväzujúc na to, Gőncz dodáva: „8. októbra 1940 som bol prítomný na Bartókovom rozlúčkovom koncerte v budapeštianskej Hudobnej akadémii. Vedeli sme, že doma sa s ním tak rýchlo nestretneme. Stiahlo nám hrdlo. A pritom sme nevedeli, že ho už nikdy neuvidíme. Boli tam všetci – zväčša mladí –, ktorí sa na príklade jeho života naučili, že v Karpatskej kotline sa integrita a integrácia, pocit maďarskosti a zbratanie sa nevyhnutne musia vzájomne dopĺňať.“

Maďarský spisovateľ, vydavateľ a veľký priateľ Árpáda Gőncza, László Szigeti, ktorý žije na Slovensku, pri jednej slávnostnej príležitosti hovoril o tom, ako spolu s maďarským spisovateľom Péterom Esterházym navštívili najťažšie väzenie v Maďarsku, vo Váci, aby hľadali miesta, kde Árpád Gőncz prežil dramatické chvíle svojho života.

Ako sme už povedali, väzenie hlboko ovplyvnilo celý Gőnczov život, jeho videnie a prežívanie sveta.

Najbližším priateľom v živote Árpáda Gőncza bol asi István Bibó, maďarský intelektuál, minister vo vláde Imre Nagya. Obidvaja boli odsúdení v jednom procese na doživotie a spolu prežívali aj väzenie. Gőncz v jednom svojom prejave spomína, ako si rozprávali svoje sny, tam vo väzení.

Bibó mu vtedy povedal: „V noci som mal hrozný sen, snežilo, stál som na bronzovom podstavci a bola mi strašná zima, chcel som zostúpiť, ale nemohol som.“ A Gőncz dodáva: „Na to nikdy nezabudnem, ani na svoj dojem, že Bibó tam stojí na podstavci ako socha, hrozne mu je zima a nemôže stadiaľ zostúpiť.“

Ak som začal slovami, že súčasná Európa našla svoj spôsob spolunažívania i blahobytu v duchovnej prostrednosti a práve ľudia ako Árpád Gőncz túto prostrednosť svojím životom prerážajú, tak zároveň sa dozvedáme, z akých prameňov, z akých východísk táto veľká generácia vyznávačov slobody a vzájomnej úcty vychádzala. Bol to často, a možno väčšinou pocit, ktorý István Bibó vo svojom sne prežíval. Strádanie, zneistenie, strach, poslanie, ale aj pokušenie k úteku. Aké ľudské sú ich pocity, a aké povznášajúce je, že ich prekonali. Ako hlboko sa tieto pocity a východiská spájajú a pripomínajú životné príbehy a pocity svätca, sv. Vojtecha, ktorého cenu odovzdávame. Ako veľmi ciele, pre ktoré je táto cena udeľovaná, korešpondujú so životnými cieľmi dnešného laureáta.

Vážený pán prezident, Eminencie, Excelencie, vážená pani Gőnczová, vážení prítomní!

Sme šťastní, že cena sv. Vojtecha za rok 2009 sa dostáva do rúk prezidenta Árpáda Gőncza!


Autor je poslancom NR SR.



Text odznel 13. júna t. r. ako laudatio na prvého slobodného maďarského prezidenta po roku 1989 a laureáta Medzinárodnej ceny sv. Vojtecha za mier, slobodu a spoluprácu v Európe za rok 2009 Árpáda Gőncza.



Citáty prejavov a rozhovoru s Á. G. sú z knihy Árpád Gőncz: Karpaty a priľahlý vesmír. Bratislava : Kalligram, 1999.



(1) Chmel, Rudolf: Romantizmus v globalizme. Bratislava : Kalligram, 2009, s. 290

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.