Krv zmiznutého
Číslo 2/2005 ·
·
Čítanosť článku: 3818
Scenár: Vladimír Körner
Réžia: Milan Cieslar
Priveľa na jeden film! To bol môj prvý pocit z českého filmu Krv zmiznutého (2004). Pocit sa s odstupom času zmenil na presvedčenie. Dej filmu sa odvíja v rokoch 1939 – 1961. Váham, či napísať, že je príbehom matky a dcéry na pozadí dramatických dejinných udalostí, alebo ide o pokus priblížiť tragiku dejinných udalostí prostredníctvom príbehu o matke a dcére. Vo filme vidíme toho toľko, že napokon nič nie je dôsledne dotiahnuté. Ani udalosti, a už vôbec nie vzťahy. Divák, ktorý sa neorientuje dobre v histórii, sa v deji stráca. Čas 126 minút zostal po zostrihu štvorhodinového materiálu na pripravovaný televízny seriál. Krv zmiznutého je skôr dobrou návnadou na seriál než hodnotným filmom. Škoda! Mladučký baltský šľachtic Arno von Lieven (Václav Jiráček) sa zapojí do sovietsko-fínskej vojny. Dostávame pár minút na pochopenie jeho rodinného zázemia a motívu vstupu do vojnového konfliktu. Nemci ho automaticky pokladajú za spojenca a po zranení pri záškodníckej akcii ho odvezú na liečenie do sanatória v Čechách. Jeho stav sa javí ako beznádejný. Ujme sa ho Helga (Vilma Cibulková). Medzi Arnom a Helgou sa vyvinie krátky vášnivý vzťah. Arno nesúhlasí s nacistickou ideológiou, čo sa prejaví jeho útrpným prijatím vyznamenania Tretej ríše po vyzdravení. Keď sa dozvie o vypálení rodného sídla, volí radšej samovraždu než návrat na front po boku Nemcov. Helgu vníma okolie ako milenku nacistu a po vojne trestá ju i „živý dôkaz“ jej lásky k Arnovi – dcéru Dorli (Lucie Šteflová ako dieťa, neskôr Ester Geislerová). Obe majú byť vysťahované do Nemecka. Matku s dcérou sa pokúsi rozdeliť Čevora (Igor Bareš). Objavuje sa vo filme vždy, keď sa má zobraziť niečo zlé. Je skôr typom zloducha v každom čase; príliš schematickou postavou. Protiklad tvorí Dr. Blau (Martin Huba), cez ktorého vstupuje do príbehu osud Židov počas druhej svetovej vojny. Jediný z rodiny prežije koncentračný tábor a stojí pri Helge i jej dcére ako ochranca. V roku 1956 sa Dorli rozhodne hľadať otcove korene. Je uväznená za pokus o ilegálny prechod hraníc. Matka ju „vykúpi“, ale sama končí vo väzení. Dorli o niekoľko rokov podpíše spoluprácu s ŠtB, čím dostane zomierajúcu matku z väzenia a šancu vycestovať do Rakúska kvôli dedičstvu po otcovi. V závere odchádza Dorli do belgického Konga, kde pomáha chorým v čase lokálnej vojny ako rehoľná ošetrovateľka. Núkali sa dve veľké témy, hodné dôsledného spracovania – divoký odsun Nemcov v duchu kolektívnej viny a život jednotlivcov v komunistickom Československu 50. rokov (atmosféra zastrašovania, bezprávia, násilia voči vlastným občanom). Lenže silné momenty pri týchto scénach nestačíme precítiť, lebo vzápätí sa treba zorientovať v inom probléme na inom mieste v inom čase. Je to na úkor vnímania, emocionálneho prežitia a celkového dojmu z filmu. Sklame tematická preťaženosť, nedopovedanosť epizód, náznakovitosť miesto hĺbky, nedostatočná charakterokresba a úplne nepresvedčivé a zbytočné snové partie (Dorline predstavy otca). Slovenský divák, ktorý neovláda nemčinu alebo angličtinu, bude mať problém pri nemeckých prehovoroch. Titulky sú anglické. Vyzdvihnúť musíme vynikajúce herecké výkony – upútala najmä Vilma Cibulková a Martin Huba. Zaujímavý je výber Ester Geislerovej – raz má tvár dievčaťa, raz bolestnú tvár predčasne dospelej ženy. Oceniť treba i prácu kostymérov a maskérov. Silné scény sa často zaobišli bez slov (obraz znásilnených nemeckých žien a dievčat). Krv zmiznutého je ťažký film. Dráma zaoberajúca sa mnohými drámami. Je pravda, že po druhej svetovej vojne nenastala očakávaná úľava, ale vojnu vystriedala komunistická hrôzovláda a iné skúšky. Postavy však mali na prežitie týchto drám 21 rokov. Divák len 126 minút. Vyjde z kina uspokojený aspoň tým, že doba, v ktorej žije, nie je z tých najhorších. Film Krv zmiznutého mal šancu byť oveľa lepší, keby jeho tvorcovia pamätali na to, že menej je niekedy viac.
Veronika Lagová