Hlas detí

Číslo 2/2009 · Stanislav Janota · Čítanosť článku: 3060
 

Návrh KDS na rozšírenie volebného práva o možnosť rodičov hlasovať aj za svoje deti si zaslúži krátke zamyslenie. Od vzniku štátom garantovaných všeobecných systémov, alebo väčšinu obyvateľov zahrňujúcich starobného dôchodkového zabezpečenia a bezplatnej zdravotnej starostlivosti sa z dieťaťa čoby rozhodujúcej životnej investície stáva konkurent a príživník. Predovšetkým pre ľudí, ktorí mohli očakávať relatívne vysokú starobnú penziu a ktorí mali vysoké nároky na spotrebu zdravotnej starostlivosti – kúpele, časté návštevy lekára s „maličkosťami“. Títo ľudia sa ako prví rozhodli dobrovoľne a účelovo obmedziť počet vlastných detí, často na nulu. Svoj plat minuli na seba, prípadne si vytvorili súkromné úspory na prilepšenie penzie, či nemocenských a zdravotníckych služieb, ktoré zaplatia deti tých druhých. Nielen na Slovensku, ale vo všetkých krajinách, kde vznikal od konca a najmä v priebehu 20. storočia sociálny štát, zostávali skupiny ľudí, ktorých zabezpečenie penziou a bezplatnou zdravotníckou starostlivosťou dlho obchádzalo, alebo bolo voči nim veľmi skúpe. Maloroľník na Orave dlho nebol povinne penzijne poistený, ale i v časoch združstevnenia boli penzie také nízke, že rodičia boli dlhodobo závislí od svojpomoci. Bez práce potomkov, či už v detskom veku alebo dospelosti, sa jednoducho nebolo možné zaobísť. Tak sa sociálny štát dopracoval k systému, keď početné potomstvo relatívne najchudobnejších vrstiev obyvateľov platí vysoké penzie, ale i vysoký štandard vyspelej bezplatnej starostlivosti predovšetkým dobrovoľne málodetným príslušníkom strednej triedy. Sociálny štát zabezpečuje svojich obyvateľov podľa krivky, ktorú si málokto uvedomuje. Najväčšie zisky prináša bezdetným príslušníkom strednej triedy, a naopak, najviac postihuje viacdetné rodiny z tejto triedy, ktoré preto ani neexistujú. Sociálny štát je v najvyššej miere dotovaný mnohodetnými, nízko príjmovými, ale slušnými rodinami, ktoré dobre vychovávajú svoje deti.

Ďalšou dotovanou skupinou sú najchudobnejší obyvatelia, niekde pod tretím až piatym percentilom príjmov. V praxi ide o 3 až 5 percent obyvateľov. Podpora mnohodetných rodín či iné sociálne výhody pre tieto rodiny predstavujú najkritizovanejší prvok sociálneho štátu. Sporná efektívnosť takýchto prostriedkov kričí. Vyvoláva pocit, že mnohé opatrenia propopulačnej politiky podnecujú „rodenie detí pre peniaze“, nezodpovedné rodenie detí bez snahy o dobrú výchovu a uprednostňovanie sociálnych dávok pred nízkymi príjmami z nekvalifikovanej práce. Málokto si však uvedomuje, že platby sociálneho štátu v prospech najchudobnejších, často nefunkčných a nezodpovedných rodín, predstavujú len zanedbateľný zlomok výdavkov sociálneho štátu. Hlavnými prijímateľmi sú starnúci príslušníci stredných a vyšších tried z bezdetných či málodetných rodín.

V rovnakom čase, ako vznikli európske modely sociálneho štátu, sa začal rozvíjať i systém demokracie, založený na všeobecnom a rovnom hlasovacom práve. A tak, ako sa zvyšoval počet málodetných rodín, začal sa objavovať veľký rozdiel medzi počtom obyvateľov a voličov medzi novým druhom skupín obyvateľov. To znamená medzi skupinami, ktoré prijali mentalitu dobrovoľnej bezdetnosti, skrátka mentalitu smrti, a inými skupinami ľudí, ktorí zostali pri mentalite života. V populáciách uprednostňujúcich mentalitu smrti má volebné právo 90 – 95 percent obyvateľov. V populáciách s mentalitou života je to často 50 – 70 percent.

Nerovnosť hlasov spôsobuje, že väčšina voličov vždy zastupuje menšiu časť populácie, menej obyvateľov, zahrňujúcich viac detí. Preto sa už zhruba sto rokov uprednostňujú v spoločnosti také zmeny, ktoré zvyšujú komfort starších ľudí a málodetných osôb stredného veku. O prorodinných opatreniach a o investíciách do rodiny, detí a vzdelania sa síce veľa hovorí, ale ďaleko menej koná. Každá demokratická vláda plní vôľu voličov, nie obyvateľov, a preto zvyšuje nepomer medzi výdavkami na staršiu generáciu a výdavkami na rodiny s deťmi.

Ako zásadne a nepomerne vyššie sú verejne zabezpečené výdavky na starobné dôchodkové zabezpečenie, zdravotnú starostlivosť o starých ľudí, sociálne zariadenia pre starých ľudí, oproti výdavkom na školstvo, na zdravotné služby pre deti a dorast, rodičovské príspevky, materské dovolenky a ďalšie služby pre rodičov. Existujúci volebný systém v spojení s jestvujúcim sociálnym štátom vytvárajú začarovaný kruh tzv. „pozitívnej spätnej väzby“. Existujúci sociálny systém je financovaný predovšetkým mladými ľuďmi z mnohodetných zodpovedných rodín, ktorých odvody a dane financujú predovšetkým bezdetných a málodetných príslušníkov strednej a vyššej príjmovej vrstvy, ale volebné právo zvýhodňuje segmenty obyvateľov, v ktorých je menej detí, čím dochádza k upevňovaniu systému a zvyšovaniu výdavkov predovšetkým v prospech starších málodetných skupín.

Niektorí politici nám hovoria, že populačná kríza nejestvuje, pretože príde až o 15 rokov. Dlhodobo sa rodí len niečo viac ako polovica detí potrebných na udržanie slovenskej populácie. Dĺžka dožitia starých ľudí sa prudko predlžuje. Za chvíľu bude hlavný sociálny problém na Slovensku zabezpečenie dostatočného počtu miest v domovoch dôchodcov pre starých nevládnych opustených ľudí. Ľudia, ktorí vychovali viacero detí, sa prakticky nikdy nedostávajú do domovov a na geriatriu. Náklady na mesačný pobyt v domove dôchodcov, ktorý predstavuje asi tisíc eur, hradí mladšia generácia, hlavne deti z viacdetných rodín.

Populistickí politici všetkých farieb síce hovoria o vzdelanostnej politike a podpore rodín, ale príliš dobre vedia, že väčšiu váhu majú hlasy segmentu populácie, ktorá sa už o vzdelávanie zaujíma čisto akademicky. A tak aj konajú. Opatrenia pre kultúru života sú len na efekt, naopak pri reformách v prospech kultúry smrti sa politikom oplatí naozaj investovať. Ak máme v demokracii slúžiť všetkým obyvateľom, musíme všetkým obyvateľom umožniť, aby sa podieľali na moci, aby sme tu mali skutočne rovné demokratické právo a aby aj populácia života mohla spolu spravovať spoločnosť podľa svojho podielu na počte obyvateľov.

Historici organizujú minulosť vo vzťahu k súčasnosti. Tristo rokov písali dejiny vzbúr, revolúcií a vojen, aby dokázali, že predosvietenecké spoločenské štruktúry vyvolávali napätie medzi konzervatívnymi a pokrokovými myšlienkami, medzi utláčateľmi a utláčanými. Až 20. storočie postupne prinieslo tzv. revolúciu v historiografii, čo znamená sústredenie sa na dejiny každodennosti a sledovanie zmien názorov a postojov „obyčajných“ ľudí v priebehu dlhých časových období – stáročí. Žiaľ, na Slovensku máme zatiaľ veľmi málo takýchto prác, ale českí historici sa už dlhšie zameriavajú týmto smerom. Analýza stoviek a tisícov závetov, súdnych protokolov, protokolov verejných inštitúcií a cirkevných ustanovizní, ktoré často doslovne citujú dlhé úvahy obyčajných ľudí na rôzne témy, prináša celkom nový pohľad na minulosť. Vzbura bola celkom ojedinelou reakciou na poruchu fungovania spoločnosti. Ranonovoveká spoločnosť 16. – zač. 18 stor. nefungovala zákonitosťami hry na víťazstvo, ale hry s pozitívnym súčtom. To znamená, že tu nebol boj zemepána, kňaza a roľníka, kto dostane väčšiu časť úrody, ale bojovalo sa o objavenie najefektívnejšieho systému, ktorý by prinášal dostatok každému.

Pri nedostatku komunikačných možností v stredoveku nebola zástupná demokracia technicky možná. Veď až akustika katedrál vrcholného stredoveku umožnila osloviť viac ako jednu, či dve desiatky ľudí naraz. Viac ako niekoľko sto ľudí naraz umožnilo až rozšírenie tlače na prelome stredoveku a novoveku. Ranonovoveké snemy zahrňovali predstaviteľov šľachty, Cirkvi a miest. Často sa uznáva, že poslanci miest mohli zastupovať širšie vrstvy ich obyvateľov, ale až donedávna historici nepoznajúci detaily dejín každodennosti nevedeli posúdiť význam dobrej informovanosti kléru o problémoch solidarity v celej spoločnosti, ani záujem šľachty na vytvorení legislatívnych, komunikačných, obranných, bezpečnostných oparení, na zjednotení váh a mier, na novelizácii súdnictva, skrátka na vytvorení predpokladov na efektívnejšiu prácu poddaných roľníkov, a tým aj zlepšení života prostého roľníka i jeho zemepána a celej spoločnosti. Zdá sa, že za normálnych okolností zemepán i klérus dokázali efektívne prezentovať i riešiť problémy celej spoločnosti.

Vznik nákladníckej práce (dnes domácka), rozvoj manufaktúr a rast miest začali pretŕhať vzťahy medzi zemepánom, kňazom a obyčajným človekom. Koncom 18. storočia sa extrémne zlacnila a rozšírila tlač a veľká časť ľudí sa naučila čítať. Začalo sa komunikovať v reči ľudu. Najskôr v miestnom nárečí autora či tlačiara knihy, neskôr vznikli spisovné národné jazyky a začali sa vytvárať národy. To vytvorilo podmienky na komunikačný priestor pre veľké skupiny ľudí – formujúce sa národy. Takto vznikla potreba modernejšej zástupnej demokracie, ale i podmienky na jej fungovanie. Zo začiatku platili rôzne cenzy a obmedzenia. V niektorých kantónoch Švajčiarska doteraz prebieha hlasovanie tak, že „pán domu“ hlasuje za svoju rodinu i všetku čeľaď prislúchajúcu k domu. Predpokladalo sa, že veľká časť obyvateľov nevedela čítať a nevedela sa zorientovať v problémoch verejných vecí. Od stredoveku až do vzniku všeobecného rovného a tajného volebného práva nerovnosť a nevšeobecnosť nemusela znamenať zvýhodnenie bohatých a urodzených. Cieľom bolo, aby sa zvýraznilo a vyvážilo zastúpenie záujmov, ktoré reprezentoval konkrétny hlas.

Revolúcie a vzbury ukazujú, že starý systém občas nefungoval a bohaté elity zastúpené na snemoch hlasovali iba vo svoj prospech proti záujmom spoločnosti. Ale dejiny dlhodobo sledujúce vývoj každodennosti preukazujú, že takéto vyvažovanie hlasov umožnilo často presadiť záujmy a potreby veľkých skupín obyvateľov zastúpených jedným dobre informovaným predstaviteľom. Až všeobecné a rovné volebné právo poprelo váhu detí ako obyvateľov a osôb. Ide o zneváženie záujmu detí na budúcnosti ich krajiny, čo treba vykompenzovať zvážením hlasov ich rodičov.

Pri bežných rozhovoroch s ľuďmi sa pri diskusii na túto tému stretávam s dvomi nepochopiteľne paradoxnými reakciami. Jedna je založená na predstave, že sme príliš chudobní, a preto si nemôžeme dovoliť mať deti. Druhá reakcia je: kto má mnoho detí, je pravdepodobne nezodpovedný človek s najnižšími príjmami. Mnoho diskusií o podpore rodín s deťmi končí tým, že ľudia odmietajú podporovať „nezodpovedné rodičovstvo“ a v konečnom dôsledku sú veľmi skeptickí ku každej podpore rodín s deťmi. Ak by mali mať rodičia neplnoletých detí hlas za každé dieťa, museli by nejakým spôsobom preukázať, že sa o svoje deti starajú zodpovedne a že sa budú zodpovedne stavať aj k veciam verejným. Pri voľbách by teda hlas za svoje dieťa nemal mať ten rodič, ktorý si neplní zodpovedne svoje povinnosti. Ak dieťa nie je v jeho starostlivosti, alebo ak nezabezpečuje primerané vzdelávanie. Inak by však takéto právo rodič mal mať.

Autor je lekár.