Pád tretej ríše
Číslo 2/2005 ·
·
Čítanosť článku: 5845
Réžia: Oliver Hirschbiegel,
Scenár: Bernd Eichinger Nemecko 2004
„Sila spočíva v útoku, nie v obrane,“ napísal kedysi Adolf Hitler vo svojom pamflete Mein Kampf a držal sa tejto pomätenej darvinistickej poučky až do úplného konca. Svedčí o tom posledných dvanásť dní, ktoré tento masový vrah strávil vo svojom bunkri a ktoré fascinujúcim spôsobom zachytáva nemecký film Pád tretej ríše. Film režiséra Hirschbiegela so skvelým Brunom Ganzom (známym tiež z filmu Nebo nad Berlínom, 1987) je po dlhom čase v našich kinách konečne riadnou historickou drámou. Režisér ani herci si filmom neriešia žiadne komplexy zo súčasnej politiky, ako sme si na to v poslednej dobe pri historických veľkofilmoch zvykli, ale sa citlivo a verne venujú historickej téme. Napriek tomu, či práve preto, Pád tretej ríše odpovedá aj na mnohé otázky súčasnosti. Napokon dostatočne o tom svedčí búrlivá diskusia, ktorá okolo filmu vznikla. Ale začnime najskôr obsahom. Pád tretej ríše vznikol podľa práce historika Joachima C. Festa (scenár a historická práca k filmu sú na našom trhu dostupné aj knižne, Pád třetí říše, Epocha 2005) a spomienok Traudl Jungovej (Alexandra Maria Lara), najmladšej, 23-ročnej Hitlerovej sekretárky, ktorá akoby celý príbeh prerozprávala, aby sa na záver, v tak povediac dokumentárnej dokrútke k filmu, objavila ako 81-ročná stará žena, pripomínajúca divákovi jej vlastnú zodpovednosť. Traudl je vo filme mladá, pekná, veľmi prirodzená, ale predovšetkým naivná. Divák sa s ňou môže pomerne ľahko identifikovať, len ťažko ju môže viniť z niečoho ťažšieho ako z takmer bezhraničnej naivity. Práve postava Traudl, človeka-milión v nacistickom režime, bola často predmetom kritiky filmu. Ale o tom neskôr. Hitler v podaní švajčiarskeho herca Bruna Ganza je skvelý. Ako napísal britský historik Ian Kershaw, autor aj u nás dostupnej monumentálnej dvojdielnej biografie Adolfa Hitlera (Hitler 1889-1936: Hybris, Argo, 2004 a Hitler 1936-1945: Nemesis, Argo 2004), film „brilantným spôsobom“ zachytáva atmosféru v bunkri a Ganz má „perfektný, autentický hlas Hitlera“, pričom Kershaw si nevie predstaviť, „ako by film o Hitlerových posledných dňoch mohol byť urobený lepšie“ (Guardian, 17. september, 2004). A má pravdu. Hitler vo filme skutočne ožíva doteraz nevídaným spôsobom. Divák vidí jeho šialenosť, nemorálnosť, správanie k vojakom a civilistom, ktorých do úplného konca odsudzuje na istú smrť, ale aj jeho samotu, snahu o šarm v správaní k ženám, úsmev pre deti, lásku ku psom, chuť do bezmäsitého jedla, a podobne. Zobrazenie Hitlera je natoľko verné, že nemecké noviny sa po premiére filmu začali pýtať, síce najmä z iného dôvodu, ale predsa, či je vôbec „legitímne zobraziť také monštrum ako ľudskú bytosť“. Ganzov Hitler je skrátka „ľudský“, nie vo význame humanity, ľudskosti, ale vtom, že je živý, muž z mäsa a kostí, ktorého sa môžete dotknúť, ktorého je cítiť. Nie je to postava z dokumentu, stokrát známe zábery jeho prejavov, hajlovania, je to živý príbeh, ktorý sa vás dotýka, ktorého sa pri pozeraní filmu stanete súčasťou. Vo filme tiež vyniká manželka Josefa Goebbelsa (Corinna Harfouch), ale aj postava samotného Goebbelsa či Evy Braunovej. Okrem vojenskej porážky, ktorej Hitler spolu s väčšou časťou svojich generálov nedokáže čeliť, sú posledné dni predovšetkým príbehom úplného morálneho úpadku, skutočného dna, demoralizácie až do krajnosti. Opíjanie, drogy, voľný sex a, samozrejme, eutanázia, samovraždy. Posledné dni Hitlerovho bunkra sú dňami úplnej absencie, negácie morálky a mravnosti, doslova „otvoreného vraždenia“, ako nacizmus v roku 1940 vo svojej kázni pomenoval münsterský biskup Clemens von Galen. Nacizmus, podobne ako komunizmus, boli bezbožné barbarské ideológie a film Pád tretej ríše svedčí o tom, že zodpovedný za to nebol systém či doba, ale konkrétni ľudia. Jednou z nepochybne najsilnejších a emotívne najvypätejších scén filmu je okamih, keď Goebbelsova žena, verná obdivovateľka führera a národného socializmu, ktorá si nevie predstaviť, že by jej deti žili v inom svete, ako v tom, kde vládne NSDAP, po dohode s lekárom uspí a následne cyankáliami usmrtí všetky svoje malé deti. Ten záber otrasie každým. Bez ohľadu na tisíce trpiacich v dobýjanom Berlíne, bez ohľadu na posledné vojenské popravy, práve táto eutanázia je najväčším zverstvom, ktoré vidieť vo filme. Žena, matka vraždiaca vlastné deti. Ešte aj netvor Goebbels zostal pri tej ohavnosti za dverami. A práve tento moment, eutanázia, je niečím, čo sa veľmi silne prihovára aj k dnešnému divákovi. Ako je možné, že eutanázia, ktorá bola jedným z norimberských zločinov, ktorej uplatňovanie znamenalo v Nemecku smrť pre desaťtisíce nevinných obetí, že tento zločin je dnes opäť v mnohých krajinách považovaný za ľudské právo? Nie sú až príliš súčasné slová Hitlerovho ministra spravodlivosti, ako ich podľa dobového vydania New York Times cituje Patrick Buchanan vo svojej knihe Smrť Západu? Ten v roku 1933 povedal, že „lekárom by malo byť umožnené ukončiť na požiadanie utrpenie nevyliečiteľných pacientov v záujme skutočnej ľudskosti“. Nie je desivá ich podoba s názormi Petera Singera, profesora univerzity z Princetonu a súčasného guru kultúrnej ľavice, ktorý tvrdí, že ľudský jedinec môže vlastnú osobnosť získať alebo stratiť, napríklad keď je postihnutý, starší, inak neprospešný alebo nespôsobilý? Nie je to, čo Singer nazýva „praktickou etikou“, v skutočnosti praktickým návratom nacizmu? Nie je rastúci počet obetí eutanázie (v Belgicku oficiálne dochádza k jednému zabitiu denne, v Holandsku dokonca k piatim), paralelou našich dní s obdobím vlády NSDAP? Nemecký film Pád tretej ríše nie je jediným filmom o eutanázii. Za dlhé obdobie je však jediným, kde sa eutanázia neidealizuje. Stačí si spomenúť na oskarové snímky Million Dollar Baby a Volanie mora, ktoré na rozdiel od nemeckého filmu eutanáziu propagovali. Čo sa to teda deje s našou kultúrou, že na jednej strane ju nacizmus, jeho symboly a prejavy, stále poburuje, na strane druhej však akceptuje návrat časti jeho praktík? Problém je, ako to už býva, duchovný. Je to problém zla, ktorého sa týkala aj diskusia o filme Pád tretej ríše. Hlavný problém kritiky totiž neboli herecké výkony, vernosť dejinám, ale ideológia. Nie ideológia národného socializmu, ale ideológia dnešného ľavicového liberalizmu. Ten má totiž problém so zobrazením, a najmä odsúdením, ľudského zla. Akoby zlo nemohlo mať ľudskú podobu. Preto sa kritika od východného pobrežia USA až po západné pobrežie štátu Izrael pýtala na to, či je vlastne možné zobraziť Hitlera ako človeka. Nie že by ním nebol, to sa popiera dosť ťažko, problém je skôr s tým, že ak je možné objektívne odsúdiť Hitlera, bude pravdepodobne na základe rovnakých zákonitostí možné odsúdiť aj ďalšie praktiky, ďalších zločincov, či už to bolo v roku 1945 alebo v roku 2005. A práve to je problém ideológie dnešného ľavicového liberalizmu. K jeho dogmám totiž patrí individuálna etika, étos zbožšťujúci jednotlivca, jeho autonómiu, jeho právo chápané ako možnosť voľby čohokoľvek: prostriedky, ciele idú bokom. Popiera sa univerzálnosť, večnosť práv, ako sme ich poznali, a vyhlasujú sa práva nové, popierajúce prirodzený zákon. Právu, politike a kultúre vládne jednotlivec a jeho voľba. Tak ako kedysi v rajskej záhrade pri jabloni. Lenže ak vládne svetu takýto étos, ako by sme dnes mohli odsúdiť napr. pani Goebbelsovú za presne to isté, čo spravila v roku 1945? Ako by sme dokázali brániť naše spoločnosti pred Adolfom Hitlerom, ak by nebol predsedom politickej strany, ale – povedzme – akademickým profesorom? Ťažko. A práve to je slabé miesto ľavicového liberalizmu a silné miesto filmu Pád tretej ríše.
Jaroslav Daniška