Výzvy pre nového pápeža

Číslo 1/2005 · George Weigel · Čítanosť článku: 6082
 

Pred niekoľkými rokmi mi jeden významný politický komentátor, ktorý nie je kresťan, povedal: „V roku 1978 mi vôbec nezáležalo na tom, kto bude novým pápežom. Teraz to má pre mňa osobný význam.“ Myslím, že niečo podobné v súčasnosti pociťujú milióny ľudí na celom svete.

Pápežský úrad si tradične nárokuje celosvetovú úlohu a pontifikát Jána Pavla II. tomuto nároku dodal špecifický význam. Toto všetko vedeli aj kardináli, ktorí volili nového pápeža. A vedeli aj niečo iné: že volia pápeža pre svet aj pre Cirkev.

Vďaka historickým úspechom Jána Pavla II. a jeho dosahu k ľuďom každej rasy, presvedčenia a stavu sa dnes pápežský úrad týka prakticky každého. Týka sa tých, pre ktorých predstavuje stred usporiadania Kristovej Cirkvi daného zhora. Týka sa tých, pre ktorých pápežský úrad predstavuje globálne ohnisko kresťanskej jednoty svedectva. Týka sa tých, pre ktorých je pápež obrancom univerzálnych ľudských práv v globálnych súvislostiach. Týka sa, hoci inak, aj čínskych, kubánskych, vietnamských a severokórejských predstaviteľov totalitných režimov, ktorí sa boja schopnosti Katolíckej cirkvi inšpirovať oslobodzovacie hnutia, ako sa to stalo za pontifikátu Jána Pavla II. v strednej a východnej Európe, v Latinskej Amerike alebo východnej Ázii. A týka sa aj tých, ktorí Katolícku cirkev a jej morálne učenie považujú za možno poslednú veľkú inštitucionálnu prekážku triumfu utilitárnej „etiky“ a rozvoja toho, čo niektorí vedci genetici bez hanby nazývajú „projekt nesmrteľnosti“. Voltaire by sa obracal v hrobe pri predstave pápeža ako obrancu „práv človeka“ a pochybujem, či si Huxley predstavoval pápeža ako protiváhu „prekrásneho nového sveta“. No práve takúto nádej – a obavy – sme mohli pozorovať na celom svete v súvislosti s koncom pontifikátu Jána Pavla II.

Očakávania

Aké sú teda veľké témy, ktoré Katolícku cirkev čakajú začiatkom 21. storočia? A ako spôsob, ktorým Cirkev k týmto témam pristúpi, ovplyvní nás všetkých?

Na úvod by bolo užitočné ujasniť si, ktoré témy to nie sú. Nový pápež nezmení učenie Katolíckej cirkvi o morálne prípustnom spôsobe regulácie počatia, hoci sa možno bude diskutovať o tom, ako toto učenie prezentovať s väčším pastoračným účinkom. Nový pápež neschváli interrupcie ani eutanáziu: Neporušiteľnosť života je základným princípom prirodzeného aj zjaveného zákona.

Medzi kardinálmi možno prebehli diskusie o vplyve revolúcie v živote žien (a súbežnej revolúcie v živote mužov) na Cirkev a na svet. Ale prax, podľa ktorej Cirkev do kňazského stavu povoláva len mužov, sa nezmení. Ako pred jedenástimi rokmi vyhlásil Ján Pavol II., Cirkev nie je oprávnená túto prax meniť.

Pravdepodobne sa bude diskutovať o vhodnosti vysväcovania viri probati, osvedčených a odskúšaných starších ženatých mužov, do kňazského stavu v situáciách, keď nedostatok kňazov drasticky ohrozuje sviatostný život Cirkvi. Je však jasné, že toto riešenie, ak ním naozaj je, vyvolá niekoľko problémov a ďalšie otvorí, preto nemôžeme očakávať celoplošný odklon od starobylého spojenia medzi celibátom a kňazským stavom v Katolíckej cirkvi. To znamená, že prakticky všetko to, čo New York Times pokladá za témy pre Katolícku cirkev, v skutočnosti témami nie je a nebude to hrať významnú úlohu v pôsobení nového pontifikátu.

Veľké témy

V novom pontifikáte a v styku Cirkvi so svetom 21. storočia významne zavážia tri veľké témy. Prvou je praktický kolaps kresťanstva v jeho historickom srdci – v západnej Európe. Druhou veľkou témou je reakcia Cirkvi na výzvu, ktorú predstavuje vzostup militantného islamu. A tretiu tému tvoria otázky, ktoré nastolila biotechnologická revolúcia. Medzi ďalšie významné témy patria otázky intelektuálnej disciplíny Cirkvi a otázka diplomacie Cirkvi, čiže súboru ideí, ktorými sa už dve generácie riadi „zahraničná politika“ Svätej stolice.

Európa

Európa vymiera a záporný prírastok populácie znižuje počet jej obyvateľstva najdrastickejšie od čias morovej epidémie. Prečo sa to deje? Môže to mať niečo spoločné s pôsobením toho, čo francúzsky teológ Henri de Lubac nazval „ateistický humanizmus“ - spôsob myslenia, ktorý odmietol Boha Biblie v mene oslobodenia človeka a ktorý hlboko ovplyvnil modernú európsku kultúru? Veľký ruský spisovateľ Alexander Solženicyn by pravdepodobne súhlasil. Pred dvadsiatimi rokmi totiž tvrdil, že strašné európske 20. storočie sa odohralo preto, lebo ľudia „zabudli na Boha“ a vymysleli si možnosť, dokonca imperatív, politiky bez Boha.

Zvyšky ateistického humanizmu v Európe sa dnes prejavujú vo forme sekularizmu, ktorý chce z verejného života vylúčiť všetky odkazy na transcendentnú morálku. Dôkazov o pôsobení tohto „úzkorozchodného“ sekularizmu je veľa. Pôsobil vtedy, keď dohoda o Európskej ústave, podpísaná v októbri 2004, poprela, že by tisícpäťsto rokov kresťanských dejín malo niečo spoločné s tým, že sa súčasná Európa hlási k ľudským právam, demokracii a vláde zákona. Pôsobil vtedy, keď talianskemu filozofovi Roccovi Buttiglionemu odopreli možnosť stať sa európskym komisárom pre oblasť spravodlivosti, a to nie pre jeho verejné pôsobenie, ale pre jeho osobné presvedčenie (vychádzajúce z prirodzeného zákona a katolíckej morálnej teológie) o morálnej povahe homosexuálnych pohlavných stykov a o podstate manželstva. Pôsobil pri nedávnom spore o miesto Ruth Kellyovej v Blairovom kabinete, keď kritici Kellyovú obviňovali, že katolicizmus by jej mohol „zahmliť“ úsudok pri takých otázkach, ako je výskum kmeňových buniek, pri ktorom sa ničia embryá.

Apostáza, popretie náboženskej viery, nie je jediným príbehom Európy 19. a 20. storočia. Moderné európske dejiny sú aj príbehom hnutí kresťanskej obnovy, úžasnej kresťanskej misionárskej energie a kresťanského mučeníctva. Ale momentálne v európskej verejnej kultúre prevládajú apostatovia, odpadlíci. Je to čiastočne preto, lebo európske kresťanské spoločenstvá neplnia úlohu šíriteľov viery a verejných zástancov nábožensky podloženej morálnej argumentácie.

Žiadny pápež v dejinách nevenoval viac času, intelektuálnej energie a osobného zápasu tomu, aby Európu privolal naspäť k jej krstným sľubom, ako Ján Pavol II. A hoci semená, ktoré zasial Ján Pavol II., možno v budúcnosti vzklíčia, a to najmä medzi dnešnými mladými katolíkmi, rozhodujúci okamih pre Európu pravdepodobne príde v nasledujúcich dvadsiatich alebo tridsiatich rokoch. Stane sa vyľudnená Európa, neschopná prijímať ťažké politické rozhodnutia, ktoré by zabránili fiskálnemu chaosu a sociálnej katastrofe – a čoraz väčšmi zvnútra obkľúčená asertívnou islamskou menšinou, „Eurábiou“, ako nás varoval Niall Ferguson, Bernard Lewis a Bat Ye’or – predĺžením kultúry a politiky arabského islamského sveta? Čo to bude znamenať pre kresťanský svet 21. storočia, ak jeho historický stred pôjde cestou „siedmich cirkví“, ktorým svätý Ján napísal Zjavenie – inými slovami, ak bude európske kresťanstvo konca 21. storočia vyzerať veľmi podobne ako kresťanstvo v dnešnej Malej Ázii?

Eurábia by predstavovala obrovské strategické a ekonomické problémy pre Spojené štáty americké i pre zvyšok demokratického sveta. Ale aj keby sa tento príbeh neskončil takto drasticky, súčasný odpor Európy voči biblickému náboženstvu už teraz poškodzuje Spojené štáty. Import európskych právnych predstáv už teraz pôsobí na amerických federálnych súdoch. Najevidentnejšie to bolo v prípade Lawrence verzus Texas, v ktorom sa uvádzali európske precedensy na podporu stanoviska Najvyššieho súdu, ktorý stotožnil slobodu so svojvoľnosťou jednotlivca – pričom práve takéto stotožnenie oberá rodinu a politické spoločenstvo o pevnú morálnu štruktúru.

Američania a všetci slobodní ľudia majú preto záujem na tom, aby sa podarilo zvrátiť súčasný smutný úpadok Európy. To znamená, že majú záujem na tom, aby sa počas nasledujúcich dvadsiatich rokov objavil jediný možný kandidát, ktorý by viedol takúto zmenu: evanjelizačne obnovená a kultúrne vplyvná kresťanská cirkev. Hľadanie spôsobov, ako by k tomu mohlo dôjsť, je jednou z veľkých tém pre Katolícku cirkev, ktoré po sebe zanechal Ján Pavol II. To, či nový pápež preukáže schopnosť naštartovať reevanjelizáciu Európy, bude mať veľký význam pre dejiny 21. storočia, pre nás všetkých.

Islam

Keď sa pozrieme na Cirkev v globálnych súvislostiach, nemôžeme si nevšimnúť pásmo konfliktov, ktoré sa tiahne od západného pobrežia Afriky k juhovýchodnej Ázii a končí sa vo Východnom Timore. Oblasti južne a severne od tejto deliacej čiary sú ako dve tektonické platne, ktoré do seba narážajú – a takéto geologické kolízie občas spôsobujú krvavé zmeny. Severne od deliacej čiary sú spoločnosti a kultúry, ktoré sú čoraz väčšmi ovládané militantnými formami islamu, južne od deliacej čiary sú kresťanské spoločenstvá, ktoré – od Nigérie cez Sudán po Pakistan a ďalej po Filipíny a Indonéziu – často čelia útokom zo strany svojich moslimských susedov, respektíve vlád, ktoré podporujú alebo tolerujú islamský extrémizmus.

Náboženský a teologický dialóg Katolíckej cirkvi so svetmi vnútri islamského sveta sa utváral v polovici šesťdesiatych rokov, koncom Druhého vatikánskeho koncilu, v čase azda priveľkého optimizmu v Cirkvi a relatívneho pokoja v islamskom svete. To druhé sa dnes dramaticky zmenilo, v nemalej miere v dôsledku prúdov islamu ovplyvnených islamským bratstvom, wahábistickou sektou, a ďalšími zástancami kultúrnej agresie, občianskej netolerancie a často aj násilia v mene jediného Boha a jeho jediného proroka. Konflikty vyvolané týmito zmenami sú vyše desaťročia zrejmé pozdĺž čiary, ktorá sa tiahne od Senegalu po Východný Timor. Po 11. septembri a bombových útokoch v Bali, Istanbule a Madride by malo byť jasné, že tento konflikt má globálne rozmery. Z toho vyplýva, že aj dialóg medzi katolicizmom a mnohotvárnym islamským svetom sa musí dramaticky zmeniť. Z katolíckeho pohľadu sa katolícko-islamský dialóg v bezprostrednej budúcnosti musí viesť strategicky, ak sa nemá stať ďalším cvičením v politickej korektnosti s nešťastnými dôsledkami pre Cirkev i pre svet.

Povedané čo najjednoduchšie: môže Katolícka cirkev nejakou skromnou mierou pomôcť tým islamským vedcom, právnikom a náboženským vodcom, ktorí sa – často s veľkým rizikom – usilujú vytvoriť pôvodnú islamskú argumentáciu v prospech náboženskej tolerancie v čomsi, čo sa by blížilo tomu, čo na Západe nazývame „občianska spoločnosť“?

Z miliardy moslimov sa nestanú sekulárni liberáli. Rozhodujúcou otázkou pre islamskú budúcnosť je teda to, či islam vo svojich posvätných textoch a právnych tradíciách môže nájsť vnútorné zdroje, ktoré by slúžili ako základ islamskej argumentácie v prospech dôležitých aspektov slobodnej a cnostnej spoločnosti vrátane náboženskej tolerancie a vernosti metóde presviedčania v politike. Čo môže katolicizmus priniesť do tejto diskusie?

Môže ponúknuť vlastnú nedávnu históriu. Katolíckej cirkvi totiž trvalo až do roku 1965, kým vyvinula a sformulovala dôsledne katolícku koncepciu náboženskej slobody a jej dôsledkov pre organizáciu verejného života. Vyhlásenie o náboženskej slobode (Dignitatis Humanae) Druhého vatikánskeho koncilu učí, že náboženská sloboda je základným ľudským právom, a trvá na tom, že vlády, ktoré nie sú kompetentné v teologických otázkach, musia chrániť občianske práva všetkých občanov na hľadanie a vyznávanie náboženskej pravdy. Tento dramatický rozvoj v katolíckej sociálnej doktríne by sa mohol a mal stať súčasťou globálneho dialógu Cirkvi s mnohotvárnymi svetmi islamu.

Vatikán sa zdráha pritlačiť na islamských predstaviteľov, aby priamo a verejne odsúdili terorizmus: Na jednej strane vzhľadom na ohrozené kresťanské spoločenstvá v krajinách, kde prevláda islam, a na druhej strane vzhľadom na svoj skôr chlácholivý prístup k medzináboženskému dialógu. Zdá sa, že nejde o to viesť dialóg s každým: ide o to viesť dialóg s tými islamskými partnermi, ktorí majú najlepšie postavenie, aby u svojich súvercov pomohli dosiahnuť potrebnú zmenu v chápaní úlohy islamu vo verejnom živote. Samozrejme, vzhľadom na rôzne ďalšie tlaky neexistuje záruka, že nový, strategický prístup ku katolícko-islamskému dialógu bude mať v islamskom svete želaný účinok. Takisto netvrdím, že nové formy medzináboženského dialógu sú samy osebe „odpoveďou“ na celosvetovú hrozbu militantného islamu. Mohli by však byť súčasťou tejto odpovede. Ich zavedenie je naliehavou úlohou pre Cirkev a pre svet, úlohou nielen pre nový pontifikát, ale aj pre tie, ktoré po ňom budú nasledovať v tomto storočí i neskôr.

Biotechnologická revolúcia

Mnohí z nás dnes majú pocit, že svet má k dispozícii prinajlepšom desať až dvadsať rokov, aby vybudoval právne a regulačné štruktúry, ktoré sú potrebné, aby nové genetické poznatky a ich spojenie s technológiou viedli ku skutočne ľudskému rozvoju, a nie nočnej more Prekrásneho nového sveta podľa Aldousa Huxleyho. Prevládajúci postoj verejnosti k biotechnologickej revolúcii sa dá zhrnúť otázkou: „Bude to fungovať?“ Takýto utilitarizmus posilňujú pomýlené predstavy o súcite (keď sa napríklad osobné tragédie Christophera Reeva a Michaela J. Foxa stávajú politickými argumentmi pre výskum kmeňových buniek, pri ktorom sa ničia embryá) a tiež vedecká samoľúbosť.

Aktuálnou témou pre Cirkev a svet v nasledujúcej generácii je preto zmena v biotechnologickej diskusii. Ako by k tejto otázke mohol pristupovať nový pontifikát?

Katolícka cirkev môže do tejto diskusie azda najviac prispieť, keď ukáže, že dôsledná morálna argumentácia k biotechnologickým otázkam nevnucuje sektárske hodnoty pluralitnej spoločnosti, ale prispieva k morálne serióznej teórii a praxi demokracie. Ján Pavol II. v encyklike Centesimus Annus, z roku 1991, upozornil svet na nebezpečenstvá prítomné v čisto inštrumentálnom alebo mechanickom pohľade na demokraciu. Demokracia bez hodnôt, demokracia, v ktorej proces víťazí nad morálnou pravdou, riskuje, že upadne do zle maskovaného totalitarizmu. V encyklike Veritatis Splendor, z roku 1993, Ján Pavol II. uvádza, že silná verejná morálna kultúra, založená na morálnych princípoch, ktoré sú spoznateľné rozumom, má zásadný význam pri obrane takých základných demokratických princípov, ako je rovnosť pred zákonom a tiež pri ovládaní vášní a záujmov pri boji s korupciou a zachovaní demokratickej otvorenosti. V encyklike Evangelium Vitae z roku 1995 Ján Pavol II. poukázal na to, že zákonom povolené interrupcie a eutanázia, ktoré určité skupiny ľudských bytostí vyraďujú spod ochrany zákona, ohrozujú samotnú etickú štruktúru demokratického projektu. Môže Cirkev rozviesť tieto pohľady do verejného etického jazyka, ktorý by bol schopný spochybniť utilitarizmus, aký dnes prevláda v diskusii o otázkach „kultúry života“? Vezmime si jeden dôležitý príklad: Katolicizmus spochybňuje určité biotechnologické postupy, vrátane klonovania. Spochybňuje ich na morálnom základe, podľa ktorého narúšajú prirodzenú ľudskú dôstojnosť osoby. Čo presne je obsahom tejto „ľudskej dôstojnosti“? Ako ju určité postupy narúšajú? Aké dôsledky pre demokraciu z toho vyplývajú? Ján Pavol II. nám poskytol silný rámec princípov pre úvahy o týchto otázkach. Cirkev by mala v rozhovore so všetkými, ktorí si uvedomujú nebezpečenstvá čisto utilitárneho prístupu k ľudskej budúcnosti, začať tento rámec napĺňať a posúvať stav verejnej diskusie o etike.

V čase, keď sa k vážnym problémom kultúrne akceptovateľných a legálnych interrupcií a eutanázie pridávajú výzvy biotechnológie, sociálna doktrína nového pontifikátu musí ešte presvedčivejšie poukázať na to, že ochrana nevinného života je prvým princípom spravodlivosti, bez ktorej demokracia zničí samu seba. Inými slovami, nový pontifikát musí jasne vysvetliť, že otázky života sú verejné otázky s nesmiernymi verejnými dôsledkami, a nie iba otázky individuálnej „voľby“. Ak to nový pápež urobí, rozvinie argumentáciu v prospech ušľachtilejšej teórie demokracie, ktorá zohráva rozhodujúcu úlohu aj v prístupe k hrozbe militantného islamu.

Intelektuálny život Cirkvi

Ján Pavol II. bol „prvým moderným pápežom“, ak pod týmto názvom máme na mysli pápeža s absolútne súčasným intelektuálnym vzdelaním. Obvinenie, že jeho pontifikát bol „proti“ modernosti je, úprimne povedané, absurdné. Naopak, bol to pontifikát, ktorý vytvoril alternatívne moderné čítanie moderného hľadania ľudskej slobody, čítanie, ktoré spochybňuje skepticizmus Západu týkajúci sa schopnosti človeka spoznať pravdu o čomkoľvek (vrátane pravdy o ľudskej slobode). „Viera a rozum,“ napísal Ján Pavol II. v roku 1998, „sú ako dve krídla, na ktorých sa ľudský duch dvíha k rozjímaniu o pravde.“ Toto hľadanie pravdy, ako uvádza Ján Pavol II., je nám vrodené. Popierať to znamená popierať základnú vlastnosť našej ľudskosti a výsledkom takéhoto tvrdohlavého popierania je zakrpatený humanizmus, ktorý napokon skončí vo väzení solipsizmu.

Spomenul som, že Voltaira by šokovala predstava Katolíckej cirkvi ako obrankyne práv človeka. O čo väčšmi by ho šokovala predstava katolicizmu ako obrancu rozumu? Je to však fakt: spomedzi najvplyvnejších západných inštitúcií, ktoré sa podieľajú na formovaní kultúry, len Katolícka cirkev stále verí, že ľudia môžu spoznať, čo je pravdivé, čo je dobré a čo je krásne, aj keď naše poznanie nikdy nie je úplné. Vďaka intelektuálnej iniciatíve Jána Pavla II. Cirkev môže, ak na to bude mať vôľu, obhajovať tieto tvrdenia a vysvetľovať absolútne modernými pojmami ich dôležitosť pre prežívanie slobody spojené s dôstojnosťou a veľkodušnosťou.

Samozrejme, podstatné tu je „ak bude mať na to vôľu“. Kritici (a v niektorých prípadoch zarytí oponenti) intelektuálneho projektu Jána Pavla II. – kritici, ktorí nevedia pochopiť, že jeho pontifikát nebol proti modernosti, ale že to bol pontifikát s alternatívnym moderným chápaním moderného hľadania slobody – stoja pevne na čele katolíckych intelektuálnych centier vo väčšine západnej Európy a Severnej Ameriky (z čoho okrem iného vyplýva, že tvrdenia o „represívnom“ pontifikáte Jána Pavla II. boli značne prehnané).

Zdá sa, že mladší myslitelia na obidvoch stranách Atlantiku sú ochotnejší chopiť sa iniciatívy, ktorú naštartoval Ján Pavol II., než ich starší kolegovia. Z nich mnohí totiž akoby zamrzli v intelektuálnych prúdoch, ktoré sa šírili koncom šesťdesiatych rokov. Bude nový pontifikát a nový pápež aktívne podporovať týchto mladších mysliteľov a ich oddanosť projektu Jána Pavla II.? Podnikne nový pápež a nový pontifikát kroky, aby katolícke inštitúcie vyššieho vzdelávania vytvorili alternatívu voči úzkemu, sekularistického humanizmu, alternatívu, ktorou je kresťanský humanizmus?

Ak militantný islam predstavuje vážnu hrozbu pre budúcnosť slobodných spoločností na celom svete, platí to aj o militantnom iracionalizme. Obnova západnej kultúry, ktorá je podmienkou obrany demokratického projektu, si vyžaduje novú dôveru v rozum – novú dôveru v to, že môžeme spoznať a obhajovať určité pravdy o dôstojnosti človeka a o slobodnej a spravodlivej spoločnosti. To, či bude nový pápež a nová generácia katolíckych intelektuálov stavať na dedičstve Jána Pavla II. a trvať na vyššom koncepte modernosti, má preto významné dôsledky pre nás všetkých i pre smerovanie dejín.

Vatikán a svet

K týmto štyrom rozsiahlym témam treba pridať ešte jednu tému: postoj Vatikánu k svetovej politike.

Nie je napríklad načase zamyslieť sa nad kritériami postoja Svätej stolice k medzinárodným a regionálnym organizáciám ako je OSN a EÚ? Počas diskusie pred druhou vojnou v Zálive vrcholní vatikánski predstavitelia tvrdili, že Bezpečnostná rada OSN je jedinou inštitúciou, ktorá môže morálne legitimizovať použitie ozbrojených síl vo svetovej politike. Vďaka Duelferovej správe a vyšetrovaniu Kongresu vieme, že presne v čase týchto vyhlásení členovia Bezpečnostnej rady slepo (alebo zámerne) ignorovali (alebo spolupripravovali) jeden z najväčších finančných škandálov v dejinách, program Ropa za potraviny. Nepochybne prišiel čas položiť otázku, či tento a mnohé ďalšie problémy v OSN sú skôr systematické než náhodné.

Svätá stolica bude naďalej trvať na tom, že národný štát nie je nevyhnutne konečnou alebo najvyššou formou politického usporiadania. Ak však toto tvrdenie nebude sprevádzať seriózna morálna kritika súčasnej korupcie systému OSN – kritika, ktorá musí ponechať otvorenú otázku, či nie je žiadúca nejaká iná forma medzinárodnej organizácie, potom v takýchto diskusiách hlas Svätej stolice stratí váhu. To by bola pre Cirkev prehra. Zároveň by to bola veľká prehra pre svet 21. storočia, ktorý veľmi potrebuje morálne podložený súbor ideí schopný štruktúrovať medzinárodnú diskusiu o medzinárodnej bezpečnosti, ľudských právach a otázkach rozvoja. Svätá stolica by mohla uľahčiť rozvoj takéhoto súboru ideí – ak je pripravená prehodnotiť určité aspekty svojej pozície, ktorá niektorým pozorovateľom pripomína skôr konvenčný európsky politický sentiment než to, čo sa kedysi označovalo ako „katolícka teória medzinárodných vzťahov“.

Podobné prehodnotenie „štandardných pozícií“ Svätej stolice by sa mohlo odohrať vo vzťahu k európskej integrácii. Súčasná štandardná pozícia Vatikánu voči EÚ, ktorá sa sformovala (podobne ako pozícia voči OSN) asi pred štyridsiatimi rokmi, je približne takáto: Zjednocujúca sa Európa si bude musieť položiť otázku zdrojov svojej jednoty. Túto otázku možno definitívne zodpovedať len kresťanstvom. Rozširovanie EÚ a ďalšia integrácia Únie prostredníctvom novej ústavnej dohody vytvára evanjelizačnú príležitosť – príležitosť zvrátiť niekoľko storočí dlhý proces európskej sekularizácie.

Skutočnosť je iná. Hrozí, že oficiálnou ideológiou Európskej únie sa stane bezduchý sekularizmus. Ako poznamenal odborník na medzinárodné právo J. H. H. Weiler, tento sekularizmus má orwellovské presahy, lebo v mene „tolerancie“ je pozoruhodne netolerantný voči kresťanskému presvedčeniu na európskom verejnom fóre. Spýtajte sa Rocca Buttiglioneho. Presnejšie, spýtajte sa, prečo Buttiglione dostal v októbri 2004 takú vlažnú podporu zo strany štátneho sekretára Svätej stolice. Ak sa Svätá stolica obáva, že keď zdvihne hlas na obranu práv katolíkov, ktorí by mohli do verejného života prinášať svoje filozoficky a nábožensky podložené morálne presvedčenie, ohrozí svoje „postavenie“ v Európskej únii, potom sa musíme spýtať, či zachovanie postavenia za to vôbec stojí.

Rovnako ako v prípade postoja Cirkvi k medzináboženskému dialógu s islamom, tak treba v novom pontifikáte zmeniť aj štandardné pozície v „zahraničnej politike“ – nie preto, aby Svätá stolica uzavrela užšie spojenectvo so zahraničnou politikou USA, ale preto, aby na úrovni politiky, svedectva a diplomacie obnovila a oživila charakteristickú disciplínu katolíckej teórie medzinárodných vzťahov. Jej obnova by bola významným krokom v schopnosti sveta uvažovať o veľkých morálnych otázkach, ktoré nastoľuje nepokojná svetová politika začiatku 21. storočia.

V stopách velikána

Azda najmúdrejšiu vetu o Jánovi Pavlovi II. napísal na začiatku jeho pontifikátu francúzsky novinár André Frossard, konvertita z ateizmu takého módneho v jeho intelektuálnej triede. Keď na Námestí svätého Petra na inauguračnej svätej omši 22. októbra 1978 zaznelo zvolanie Jána Pavla II. o odvahe a viere, Frossard do svojej parížskej redakcie podal takúto správu: „Toto nie je pápež z Poľska, toto je pápež z Galiley.“

Nový pápež bude mať za úlohu nastúpiť na úrad po velikánovi – po človeku, ktorého niektorí renomovaní učenci nazývajú najvýznamnejším pápežom druhého tisícročia kresťanských dejín. Tomu, ktorý prichádza po takejto kolosálnej osobnosti, nemožno závidieť. No napriek všetkej svojej osobnej iniciatíve a odvahe Ján Pavol II. vždy chápal, že „Cirkev“ je oveľa, oveľa viac ako pápežstvo alebo pápež. Jednou z možností, ako zhrnúť jeho hrdinské úsilie, je vnímať ho presne ako „pápeža z Galiley“, Petrovho nasledovníka, ktorý povolal svojich bratov prakticky v každom kúte sveta, aby prežívali význam svojho krstu – a aby pritom zapálili svet pre pravdu. Tak vyzval aj dva milióny mladých ľudí na Svetovom dni mládeže 2000 v Ríme. Inými slovami, Ján Pavol II. nám ostatným úmyselne zanechal veľa roboty.

A „my ostatní“, to je aj jeho nasledovník. To, ako bude spravovať Cirkev, ktorú po sebe zanechal Ján Pavol II., ovplyvní smer dejín 21. storočia ďaleko za inštitucionálnymi hranicami katolicizmu.

Preložil Vladislav Gális.
Krátené.