Všetci sme Karamazovovci

Číslo 1/2009 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 4712
 

Karamazovci (Karamazovi, ČR/Poľsko, 2008, 113 min.)
Réžia a scenár: Petr Zelenka, námet: Fiodor Michajlovič Dostojevskij a dramatizácia Evalda Schorma, scenár: Petr Zelenka, kamera: Alexander Šurkala, hudba: Jan A. P. Kaczmarek, strih: Vladimír Barák. Hrajú: Ivan Trojan, Igor Chmela, Martin Myšička, David Novotný, Radek Holub, Lenka Krobotová, Michaela Badinková, Roman Luknár a ďalší.

„Človek pochopí, že je smrteľný, že nemá nádej na vzkriesenie a prijme smrť, a prijme ju rád. Bude ako Boh a všetko mu bude dovolené. A až bude človek Bohom, prestane platiť akýkoľvek zákon: všetko bude dovolené!“

Bratia Karamazovci sú posledným a nedokončeným dielom ruského spisovateľa F. M. Dostojevského, v ktorom sa stretávajú témy a bytostné otázky, typické aj pre ostatné autorove veľké diela: Je Boh alebo nie je? Čo sa stane so svetom, keď Boha vypudíme zo svojho stredu? Prečo Boh dopúšťa utrpenie? Je nemorálne zabiť zlého a krajne skazeného človeka? Ako v reálnom každodennom živote naplniť Kristom absolutisticky nastolenú požiadavku po nádeji, odpúšťaní a láske k blížnemu?

Český režisér Petr Zelenka adaptoval Dostojevského cez dramatizáciu Evalda Schorma a v podaní hercov pražského Dejvického divadla. No zároveň pridal do diela aj vlastný rozmer, ktorý film ako celok sprítomňuje a diváka doslova prikováva ku stoličke. Karamazovi nie sú bežným filmom. Začínajú v autobuse, ktorý do Poľska priváža skupinu českých hercov, mieriacich na alternatívny divadelný festival. Ten sa má uskutočniť v hale stále fungujúcej železiarne. A tak kým okolo pobehujú poľskí robotníci, samotnú hru vníma filmový divák ako divadelnú skúšku, v rámci ktorej sa organicky prelína realita s fikciou. Zelenka zvládol spojenie divadla a filmu veľmi dobre a až do krajnosti využíva výrazové prostriedky obidvoch.

Najsilnejšou stránkou filmu sú popri podmanivej hudbe elektrizujúce herecké výkony. Exceluje najmä Ivan Trojan v úlohe skazeného, zhýralého a manipulujúceho starého Karamazova. Mottu filmu: „Všetci sme Karamazovci“ dodávajú obsah polarizujúce charaktery jednotlivých bratov. Je tu veriaci, poctivý a trpezlivý Aljoša a ako protiklad k nemu Ivan, pre ktorého sa racionalizmus a neviera stávajú východiskami z bolestne pociťovanej nezmyselnosti utrpenia sveta. Potom je tu najstarší Dmitrij, ktorý pôsobí ako mladšie a ešte nie úplne skazené vydanie svojho otca. Práve on bude obvinený z otcovraždy. No a napokon „bastard“ Smerďakov, ktorý robí svojmu otcovi lokaja, až pokiaľ ho nezavraždí.

Samozrejme, dej a zápletka originálnych Dostojevského Karamazovcov sú väčšine ľudí známe ešte z povinného čítania na strednej škole. Zelenka však pridáva ešte jeden rozmer, ktorý filmu dodáva štatút originálneho diela. Krátko pred príjazdom hercov sa v oceliarni stane tragická udalosť. Dieťa jedného z poľských robotníkov sa ťažko zraní a tak v továrni vládne pochmúrna nálada. Zatiaľ čo dieťa v nemocnici bojuje o život, pre jeho zúfalého otca sa skúška českých hercov mení na zrkadlo vlastnej rodinnej drámy. Herci teda začínajú hrať pre publikum, ktoré zrazu tvorí jeden zlomený človek. No Zelenka necháva divákov spočiatku na pochybách. Udiala sa tragédia naozaj alebo to celé narafičil len divadelný režisér, aby zo svojich hercov dostal pri skúške maximum?

Zelenkovi Karamazovi dostávajú od svojho uvedenia jednu cenu za druhou. A to zaslúžene. Film je totiž veľmi dobre spravený, ani chvíľu nenudí a aj keď vyzerá dosť alternatívne, nepôsobí nejako prehnane intelektuálsky. Rozhodne je to dielo, ktoré v divákovi zostane rezonovať a pre mňa osobne to bol najlepší český film za posledné roky.

Lukáš Krivošík
Autor je publicista, pravidelný komentátor na aktuality.sk