Rusko a jeho osud

Číslo 1/2009 · Anna Hlaváčová · Čítanosť článku: 3236
 

GROSSMAN, Vasilij: Život a osud. Bratislava : Ikar, 2. vydanie, 2008, 704 s. Preklad Igor Otčenáš (1990).

Hoci toto dielo prirovnávajú k Vojne a mieru – a autor sám k Tolstému na viacerých miestach odkazuje –, programovo sa hlási ku komornejšiemu Čechovovi: „Práve Čechov zodvihol na svoje plecia ešte nevytvorenú ruskú demokraciu. Cesta Čechova, to je cesta ruskej slobody. My sme šli inou cestou…“

Grossman je rozhodným odporcom totalitárnych systémov. Jeho presvedčenie, že „v človeku, v jeho skromnej osobitosti, v jeho práve na túto osobitosť je jediný, skutočný a večný zmysel boja za život“, podopiera aj románová kompozícia. V nej vidno, že vedecký objav vznikne po slobodnom priateľskom rozhovore; že rozhodnutia muža vo vojne neriadi myšlienka na Stalina, ale predstava milovanej ženy.

Čo na tejto epopeji, radikálne nastoľujúcej otázku dobra a zla v konkrétnej historickej situácii, udiví, že je napísaná bez hnevu a nenávisti. Pritom autor bol dianím osobne zasiahnutý, veď jeho matka zahynula v pogrome na okupovanom území v roku 1941. Echo osobnej tragédie nachádzame vo viacerých motívoch diela: v liste matky internovanej nacistami i v situácii, kedy si bezdetná lekárka k sebe privinie v plynovej komore chlapčeka Davida.

Kresba vlka z rozprávkovej knihy, ktorého tieň sa už-už blíži k jahňaťu, sa mení na ťaživý sen rovnako v pamäti židovského chlapca i nemeckého nacistu. Týmto odvážnym motívom Grossman deklaruje, že ľudí spája podobnosť psychiky a spoločnej knižnej kultúry. Nepotrebuje čitateľovi dopovedať, že rozprávkové postavy v realite ožijú – chlapec zostáva jahňaťom, kým nacista sa mení na vlka (nie na zviera, ale na údesnú nočnú moru, vraždiacu už tieňom – projekciou obludného vynálezu).

Vzťah matky a syna, do ktorého vstúpila smrť, rieši autor aj vo všeobecnejšej rovine. Prenikavo zachytáva duševné rozpoloženie Ľudmily na synovom hrobe: „Živá voda, ktorá vyniesla z tmy Toľu, vsiakla späť, zmizla, znovu sa stratil ten svet, ktorý na chvíľu zhodil okovy a sám sa chcel stať skutočnosťou, svet, vytvorený materinským zúfalstvom. Toto zúfalstvo zodvihlo poručíka z hrobu ako boh a naplnilo prázdno novými hviezdami. V týchto chvíľach žil na svete iba on a všetko ostatné jestvovalo iba vďaka nemu. Ale ani veľká materinská láska nedokázala podriadiť obrovské masy, moria, cesty, krajiny a mestá mŕtvemu Toľovi.“

V argumentácii je však Grossman neúprosný: okupáciu, rýchly postup víťaziacej nemeckej armády a obrovské straty na životoch dáva do priamej súvislosti s čistkami roka 1937 a rozkulačovaním, ktoré oslabili krajinu. Je to nielen kritika Stalina – ide o celý systém, vo vnútri ktorého sa vzájomne likvidujú aj jeho najhorlivejší prívrženci.

Znepokojivé sú predovšetkým paralely dvoch totalitárnych režimov. Kapitulujúci Paulus prebúdza sympatie úctou k životu svojich vojakov – črta spoločná s plukovníkom Novikovom. Prvého Hitler doslova pochováva vyznamenaniami ženúc jeho armádu na smrť, druhému politický komisár Getmanov síce vyjadrí obdiv za víťazstvo bez strát, ale za chrbtom práve preto naňho píše udanie Stalinovi. Novikov nemá na výber: musí bojovať po boku s Neudobnovom, aj keď pri pohľade na jeho ruky vždy rozmýšľa, že sú to tie isté, čo vybili jeho priateľovi pri výsluchu zuby.

V diele nestoja proti sebe armáda Ivanov proti armáde Fricov. Pri pohľade zblízka autor odkrýva v oboch táboroch ľudí. Hitler sa podobá Stalinovi – obaja sú rovnako ľahostajní k ľuďom, ktorí pre nich trpia a zomierajú.

Grossmana trápi neschopnosť vzoprieť sa proti neľudskému, zamýšľa sa nad rozdrobovaním dobra, nad náboženstvom, nad vedou a jej etickou stránkou. Preňho je hrdinom fyzik Čepyžin, ktorý sa v danej politickej situácii rozhoduje neuskoriť vývin jadrových zbraní – schopnosť potlačiť svoju vedeckú ambíciu považuje autor za vedcovo hrdinstvo, a nie za dezertérstvo. Ľudskosť za každých okolností stavia proti byrokratizmu, vedeckému technokratizmu, straníckemu fanatizmu a pragmatizmu. Ostro protestuje proti označovaniu vojvodcov za géniov a tvrdí, že zapojenie gigantických síl do veľkej bojovej operácie nemá nič do činenia s veľkosťou myšlienky.

Pozoruhodné sú jeho úvahy o literatúre, tlmočníkmi tých najradikálnejších sa stáva Maďjarov: „Hádali sa raz, čo je to socrealizmus. Je to zrkadlo, ktoré na otázku strany a vlády: „Kto je zo všetkých na svete najmilší, najkrajší, kto má najbelšie líca?“ odpovedá: „Ty, ty, strana, vláda, štát, ty si zo všetkých najkrajšia a najmilšia!“ Socrealizmus je utvrdenie štátnej výnimočnosti a dekadencia je utvrdenie individuálnej výnimočnosti. Metódy sú rôzne, ale podstata je tá istá – nadšenie z vlastnej výnimočnosti.“

Mnohé Grossmanove sondy sú úsporné, čo im ale neuberá na presnosti; napríklad: „Starý otec kedysi žil v Paríži. Starú matku si preto vážili a často ju vyhadzovali z práce.“

Majstrovská je scéna introspekcie, keď vedec Štrum vypĺňa dotazník a v strachu pochybuje o najelementárnejších faktoch svojho života: „Netušil, že sa z roka na rok sústredí okolo tohto bodu toľko pochmúrnej hrôzy, že zo šiesteho bodu (sociálny pôvod) budú do piateho bodu (národnosť) prechádzať strach, zloba, zúfalstvo, bezvýchodiskovosť a krv, že o niekoľko rokov budú mnohí ľudia vyplňovať tento dotazník s pocitom osudovosti, s akým v uplynulých desaťročiach odpovedali na nasledujúci šiesty bod deti kozáckych dôstojníkov, šľachticov, továrnikov, synovia duchovných.“

Neskôr vidíme, že toho istého Štruma, s ktorým sme si už zvykli súcitiť, po prejave uznania zhora (ktoré nie je ničím iným než pragmatickým úsilím ťažiť z jeho práce jadrového fyzika v boji politických mocností) sa zmocní rafinovaný démon súhlasu: „Istý čas po Stalinovom telefonáte sa mu zdalo, že strach z jeho života definitívne zmizol. No ako sa ukázalo, existoval aj naďalej, iba čo sa zmenil z plebejského na veľkopanský – strach sa vozil v aute alebo telefonoval s Kremľom.“

Ale väčšina postáv má elementárnejší, ľahko pochopiteľný strach o svoj život a o život svojich blízkych, strach z násilia pri vyšetrovaní, strach z pracovných táborov zabíjajúcich chladom a hladom. Čekistov sen o splynutí slobodného sveta s táborom je pre normálnych ľudí šialenstvom, nočnou morou. Oni majú prosté sny – ako ten o spravodajstve, z ktorého sa dozviete, „prečo niet pohánky, a nielen to, že z Taškentu priviezli lietadlom do Moskvy prvé jahody“.

Oproti sovietskej duši ovládanej paranojou a strachom, ktorý vyvoláva ešte aj neón štátnej poisťovne – Gosstrach napísaný červenými písmenami na olovenom nebi –, stavia Grossman dušu ruského národa: „Stalingradské víťazstvo rozhodlo o výsledku vojny, ale mlčanlivý spor medzi víťazným národom a víťazným štátom pokračoval. Od tohto sporu závisel osud človeka a jeho sloboda.“

Epopeja má črty monumentálnej fresky: neuzatvára všetky ľudské osudy – mnohé postavy sa v jej časopriestore nestretnú, vedci nestihnú vyrobiť atómovú bombu, viacerých vyšetrovaných opúšťame vo vyšetrovacej väzbe, nie každé udanie stihlo už prísť a mať dôsledky. Záverečný obraz potláča konkrétne postavy v prospech typovosti: „Stáli, držali v rukách košíky na chlieb a mlčali.“ Pohľad muža a ženy do budúcnosti v krajine, kde všetci mŕtvi ešte nie sú ani pochovaní. A mŕtvi ešte nie sú ani všetci tí, o ktorých smrti sa rozhodlo hore.

Taká je tragická suma prvej polovice 20. storočia. Grossmanovi sa podarilo dostať ju do literárnej formy, z ktorej napriek všetkým slepým uličkám dejín presvitá dejinný zmysel – a ním jeho epopeja oslobodzuje.

Dielo dokončené v roku 1960, no publikované až v roku 1988, bolo preložené do slovenčiny už v roku 1990. Na tomto fakte – a na tom, že preklad Grossmana krátko nato nasledoval prvý slovenský preklad Kolymských poviedok Varlama Šalamova – si uvedomíme, že prekladateľská práca Igora Otčenáša priniesla do našej knižnej kultúry z ruskej jazykovej sféry to podstatné.

Vydavateľ by mal predvídať, že 700-stranová kniha vlepená v papierovej obálke sa už pri prvom čítaní rozsýpa. Je to však hodnotné a dobre preložené dielo. Preto čitateľovi a predovšetkým knižniciam doporučujem, aby si ho dali zviazať. Zaslúži si pečať klasiky.

Autorka sa zaoberá dejinami a teóriou umenia.