Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Quo vadis, náboženstvo?

Číslo 1/2009 · Tomáš Kříž · Čítanosť článku: 2692
 

RORTY, Richard – VATTIMO, Gianni – ZABALA, Santiago (ed.): Budoucnost náboženství. Praha : Karolinum, 2007, 92 s.

Máme 21. storočie. Máme za sebou výroky o smrti Boha či úvahy o náboženstve ako archaickom prejave primitívnych národov. Máme za sebou úvahy o náboženstve ako ópiu ľudstva či úvahy o dekonštrukcii a konci metafyziky a ontológie. Dospeli sme do štádia, kde silná vlna sekularizmu vytláča náboženstvo do privátnej sféry človeka. A v dôsledku individualizmu, zlyhania autorít, ale aj relativizácie pravdy a poznania tu máme odmietanie opodstatnenosti inštitucionalizovaného náboženstva.

Ale aj napriek týmto skutočnostiam vyvoláva náboženstvo, jeho zmysel, povaha i spôsob realizácie ďalšie a ďalšie otázky. A to nielen u veriacich intelektuálov. Dôkazom toho je síce útla, ale zato pozoruhodná kniha, zachytávajúca názory a dialóg dvoch významných intelektuálov a filozofov; nedávno zosnulého Richarda Rortyho, amerického ľavicovo orientovaného liberála, pokračovateľa pragmatickej filozofickej tradície, a Gianniho Vattima, kresťansky orientovaného talianskeho pokračovateľa gadamerovskej hermeneutiky. Obaja spolu s editorom Santiagom Zabalom rozvíjajú tému o aktuálnosti náboženstva a religiozity v postmodernej dobe, vedenia dialógu v otázkach viery a budúcnosti inštitucionalizovaného náboženstva. Aj napriek duchu postmoderny nevnímajú náboženstvo ako všeobecný pojem, ale jeho konkrétnu podobu, ktorá je pre západnú civilizáciu príznačná. Náboženstvom myslia kresťanstvo.

Kniha sa začína úvodom editora Santiaga Zabalu pod názvom Náboženství bez teistů a ateistů, ktorý sa snaží na základe konceptov Rortyho a Vattima na danú tému vytvoriť komplexnejší obraz súčasnej a budúcej podoby náboženstva. Po tomto úvode nasledujú eseje Richarda Rortyho Antiklerikalizmus a ateismus a Gianniho Vattima Věk interpretace. Obaja predostierajú svoj pohľad na náboženstvo dneška. V závere knihy sa potom nachádza dialóg všetkých troch intelektuálov pod názvom Jaká je budoucnost náboženství po metafyzice?.

Čím nás teda chcú títo intelektuáli obohatiť? V prvom rade svojou kritikou minulosti a jeho dualizmu, ktorý spočíva v spore vedy a viery. Prvotný „vek viery“ bol po osvietenstve nahradený „vekom rozumu“. Tieto obdobia so sebou priniesli na jednej strane snahu rozumu obsiahnuť faktami doloženú vedeckú pravdu, ktorú zastávali ateisti. Na druhej strane priniesli snahu náboženstva, najmä jej inštitucionalizovanej podoby, nárokovať si právo na objektívnu, teda metafyzicko-morálnu pravdu, ktorú preferovali teisti. Tieto aktivity hľadania a nárokovania si pravdy, ako aj samotný spor odtrhli človeka od „posvätného“. Avšak vďaka dekonštrukcii celého konštruktu poznávania a myslenia a odloženiu klasickej metafyziky do škatule s nápisom „scholastika“, môžeme radostne zvolať: Zomrel dualizmus, nech žije pluralizmus!

Dôležité je však položiť si otázku: Ak odmietneme objektívnu pravdu a metafyziku, čo nám ostane? Vattimo aj Rorty nachádzajú náhradu za pravdu v láske a za metafyziku v slabom myslení. To však neznamená, že ide o akúsi slabomyseľnosť, ale o to, že „náš rozum je príliš slabý“ (s. 16). To, že rozumom nedokážeme všetko objektívne pomenovať, nás vedie do sféry privátnosti, teda k sekularizmu. Tento sekularizmus však nerobí z náboženstva trinástu komnatu; ten vnímajú ako spojenie kresťanskej tradície s modernou civilizáciou. To nás privádza, podľa Vattima, do „veku interpretácie“, teda do veku, kde neexistujú fakty, ale len interpretácie. Namiesto dogiem a objektívnosti tu vyvstali rôzne interpretácie, ktoré sa prostredníctvom dialógu snažíme doviesť ku konsenzu. To je ten víťazný pluralizmus. Teda neexistuje objektívna pravda, ale len konsenzus. Takýto pohľad však so sebou prináša riziko. Totiž ak neexistuje objektívna pravda, tak potom ľudstvo stratilo svoj vytúžený cieľ. Ostali len prostriedky, ktoré sa pre nás stanú cieľom. A takýto nihilizmus pochováva úplne akúkoľvek snahu prekročiť pomyselný vlastný tieň.

Tak ako Vattimo, aj Rorty si čiastočne uvedomuje tento nihilizmus. Vattimo dokonca rozvíja svoje špecifické vnímanie nihilizmu, pretože prostredníctvom neho dochádza k láske. Nie však k akejsi neosobnej, ale práve ku kresťanskej láske. Podobne aj Rorty nachádza v kresťanskej láske odrazový bod pre budúcnosť ľudstva a náboženstva. Tento Rortyho príklon k láske je pozitívom jeho úvah, a to najmä v spojitosti s jednou jeho podobou chápania ateizmu. Rorty totiž dáva nový zmysel pojmu ateista. Podľa Rortyho človek v súčasnosti necíti potrebu dogmaticky tvrdiť, že Boh neexistuje. Rorty Preberá Weberov pojem „nábožensky nemuzikálny“, vystihujúci pocit človeka, ktorý síce neverí v existenciu Boha, ale zároveň ju nepopiera; teda nedôveruje názorom o existencii Boha, pretože jeho existenciu, resp. vieru v jeho existenciu nepociťuje alebo nemá potrebu sa ňou ani zaoberať. Takýto človek je však otvorenejší stať sa prostredníctvom lásky „nábožensky muzikálnym“, aj keď v tejto podobe pôsobí náboženstvo ako estetický prejav človeka.

Aj pre Vattima zohráva kresťanská podoba lásky dôležitú úlohu. Práve láska nám umožní viesť dialóg a dosiahnuť konsenzus a nájsť cestu k „posvätnému“. Navyše v zachovaní a rozvíjaní tejto lásky vidí Vattimo ten aspekt, pre ktorý sa západná civilizácia nemôže nenazývať kresťanskou. Západná kultúra bez kresťanstva by podľa neho stratila zmysel. Problémom je však skutočnosť, že obaja zbavujú túto lásku objektívnosti. Podľa Vattima sa Boh sám zriekol tejto objektívnosti, keď prostredníctvom Krista a jeho kenosis – vtelenia sa vzdal zvrchovanej transcendencie. Tým sa podľa nich sám zriekol pravdy a moci a ukázal sa ako láska. A preto by sa malo kresťanské náboženstvo zriecť predstavy vzťahu Boh a služobníci a naplno prijať predstavu vzťahu Boh a priatelia. Človeka však takéto videnie zbavuje vnímania Boha ako autority a prejavov úcty. Problém spočíva v tom, že aj Rorty, aj Vattimo predpokladajú zrelosť človeka do takej miery, že je schopný takej vzájomnej úcty a rešpektu, že nepotrebuje žiadnu zvrchovanú autoritu nad sebou. Obávam sa však, že človek i ľudstvo ešte ani v západnom svete k takejto prirodzenej úcte nedorástli. Ani súčasné prejavy dialógu, ekumenizmu a tolerancie nenaznačujú ani zďaleka to, čo títo dvaja autori v tejto knižke naznačujú.

Rorty sa nevyhýba ani kritike inštitucionalizovaného náboženstva. Nový zmysel pojmu ateizmus vidí v „antiklerikalizme“. Mnohí totiž viac nedôverujú náboženstvu ako inštitúcii a jeho predstaviteľom než samotnej existencii Boha. Táto nedôvera spočíva podľa neho v snahe cirkví presadzovať politické ciele. Najmä Katolícku cirkev implicitne kritizuje zato, že namiesto kresťanskej lásky postavila do stredu samu seba. Avšak samotná Cirkev má vo svojom centre Boha, teda lásku a pravdu v objektívnej podobe. Snaží sa prezentovať Božiu, a nie svoju autoritu, aj keď nie vždy sa jej to darí. Preto je Cirkev liberálmi kritizovaná za svoju zásadovosť, ktorá je nesprávne označovaná za dogmatizmus, a za svoj konzervativizmus, ktorý je mylne označovaný za skostnatenosť. Žiadať od nej, aby sa vzdala ochrany Božej pravdy, by bolo ako žiadať, aby tolerancia tolerovala netoleranciu. Jednoducho, stratila by svoju podstatu. Navyše Vattimo si súkromné náboženstvo bez cirkví ani nevie predstaviť a Rorty mu na príklade USA paradoxne dáva za pravdu.

Aj keď mnohé z tvrdení Rortyho, Vattima či Zabalu sú diskutabilné, predsa sú pre čitateľa obohatením. Kniha totiž predstavuje konfrontáciu a dialóg názorov americkej intelektuálnej tradície s tou európskou. I keď obe sú súčasťou myslenia západnej tradície, predsa len myslenie za „veľkou mlákou“ je odlišné od toho na „starom kontinente“. Okrem toho Rorty, ktorý sám seba označuje za „nábožensky nemuzikálneho“ a antiklerikála, reprezentuje krajinu plnú sekulárnych postojov, hrdo sa hlásiacu k religiozite a inštitucionalizovanej podobe náboženstva. Naopak, Vattimo, vyznávajúci kresťanskú vieru, reprezentuje kontinent hlásiaci sa k sekularizácii ovplyvnenej kritikou inštitucionalizovaného náboženstva.

A v čom vidia Rorty, Vattimo a Zabala budúcnosť náboženstva? V postreligióznej kultúre postavenej na ideách lásky, sekularizmu v kresťanskom duchu, ktoré nás privádzajú opäť k „posvätnému“, ktorá však nevytvára žiaden svetový etos.

Autor je doktorandom na FF TU v Trnave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.