Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Dejiny podľa Gombricha

Číslo 1/2009 · Anna Hlaváčová · Čítanosť článku: 2810
 

GOMBRICH, Ernst Hans: Stručné dejiny sveta pre mladých čitateľov. Bratislava : Slovart, 2008. Preklad Vladimír Varsík.

Napísať v 20. storočí dejiny sveta je ambiciózny projekt. V takomto celku vystúpia nové súvislosti – odhalí sa autorovo chápanie zmyslu dejín a dejinných udalostí. Gombrichova dejinná narácia je ušľachtilá. Stojí za ňou hlboká znalosť faktov, ale nezaťažuje nadmerným počtom dátumov a mien. Školákom zvyknutým na dejiny plné kráľov ich krajiny prináša trošku iného diskurzu, otvára širšiu „univerzitnú“ perspektívu – chuť študovať ďalej.

Kniha vznikla v roku 1935 vo Viedni. Autor ju prepracoval v roku 1998 a na preklad do angličtiny sa podujal ako 90-ročný, v roku 2001. Pri prepracovanom vydaní sa sústredil na poslednú kapitolu „Dejiny, ktoré som sám zažil“. Nečudo, veď od prvého vydania uplynulo vyše pol storočia. Doplniť musel smutné veci: fašizmus, komunizmus. Vzhľadom nato reinterpretuje vlastnú analýzu prvej svetovej vojny i osvietenstva.

Dejiny sveta sú určené mladým čitateľom, ale majú čo povedať aj generáciám, ktoré sa učili ideologizovanú históriu. Píše sa v nich: „Presvedčení komunisti nikdy neprejavili veľkorysosť voči svojim protivníkom. Ich bezohľadnosť pri presadzovaní vlastných cieľov nepoznala hraníc a vyžiadala si milióny obetí.“ Okrem ľudí padli komunizmu za obeť aj niektoré vedné disciplíny, vrátane histórie.

Myšlienku znášanlivosti datuje Gombrich do obdobia okolo roku 1700; v tejto súvislosti píše: „V ríši rozumu sa možno argumentmi sporiť a presviedčať iných, ale vieru iného človeka, ktorá leží mimo argumentov, si treba vážiť a tolerovať.“ (s. 242) Podobne ako Mircea Eliade nachádza Gombrich slová obdivu pre rozmanité náboženské idey a systémy, pričom si zostáva vedomý vlastnej identity. Konfucianizmus, ktorý korene ľudskosti vidí v rodine, charakterizuje nasledovne: „Vonkajšie prejavy správania sú dôležitejšie, ako si myslíme. Treba dbať, aby sa dobro z nás nevytratilo.“

Gombrich v sebe neživí ilúzie o iných kultúrach, ktoré často vyvoláva vzdialenosť medzi nimi a nami. Taoizmus považuje za cestu menšiny čínskeho národa a prívržencov Budhovho učenia charakterizuje slovami „čosi ako mníšsky rád“. Reinkarnáciu zdôvodňuje ľudskou nedokonalosťou a z nej plynúcou ideou očisťovania smerom k splynutiu s Bohom.

Úpadok Ríma ukazuje na súvislosti kruto potlačeného povstania Židov v Jeruzaleme a prenasledovania kresťanov – v jeho interpretácii sú si Židia a kresťania rovní v prenasledovaní, čím sa otvára motív neopodstatnenosti ich neskorších vzájomných konfliktov.

To, že mestám nikdy nevystačil výmenný obchod, dokladá na urbanizácii územia Talianska od čias starých Rimanov. Preto snahu Štaufovcov podmaniť si Taliansko vysvetľuje tým, že v rurálnom Nemecku bolo málo peňazí a prevládala tovarová výmena.

V tvrdení súvisiacom so slávnosťou v Mohuči, ktorá sa stala akousi apoteózou rytierstva, že „každodenný život býval vtedy chudobnejší a jednotvárnejší ako teraz, ale slávnosť – to bolo čosi neskutočne farebné a rozšafné“ (s. 172), zaznieva echo Gombrichovho opisu Gozzoliho fresky v „Príbehu umenia“.

Gombrichovi je cudzia redukcia dejín na osudy panovníckych dynastií. Zaujíma ho štruktúra spoločností uplynulých epoch. O stredovekom „vyprevádzaní z detstva“ píše s nostalgiou moderného človeka, ktorý žije vo veľmi diferencovanej spoločnosti. Rytierstvo považuje za pokus o posvätenie laického stavu. Iniciácia šľachty prebiehala v štádiách: páža – panoš – pasovaný rytier (Reiter). Rytier niesol erb s vlastným životným krédom, všeobecne však mal slúžiť Bohu poslušnosťou pánovi a ochranou slabších.

Keď nastal úpadok rytierstva, niečo z rytierskeho ducha sa zachovalo v systéme cechov. Tam mala iniciácia štádiá: učeň – tovariš – vandrovník – majster. Cechy mali svoje slávnosti, zástavy, pravidlá a stavovskú solidaritu. Ich služba Bohu nespočívala v boji, ale v obetiach pre stavbu chrámu – diela, ktoré navzájom tmelilo cechy, ako aj občanov mesta.

Boj o investitúru Gombrich opisuje vecne, pričom ale naznačuje, že víťazstvo pápeža Gregora VII. nad Henrichom IV. prinieslo v neskorších storočiach aj možnosti zneužívania duchovnej moci. Gombrich píše aj o tom, ako križiacke výpravy obohatili Západ o kontakt s Orientom, neskrýva však sympatiu k Friedrichovi II., ktorý ochranu pútnikov do Jeruzalema zabezpečil dohodou s kalifom a sultánom. Pri tomto panovníkovi sa pristavuje, píše o jeho osamení na sklonku života a o tom, ako sa zrodil mýtus veky spiaceho panovníka: „Po smrti Štaufovcov každý chcel iného kráľa, preto sa kráľom nestal nikto.“ Uprázdnené miesto otvorilo priestor pre sen o múdrom vládcovi (v ktorom sa krížili črty dvoch Štaufovcov – deda Fridricha Barbarossu s vnukom Friedrichom II.).

Pokojnejšími dejinami Francúzska a tým, že králi zem dávali do držby skôr tretiemu stavu ako šľachte, vysvetľuje Gombrich vzrast ich moci. Prejavom sily bolo avignonské zajatie pápeža, ale aj nárokovanie si vlády nad Anglickom. Obrat v tomto konflikte mal za následok storočnú vojnu a porobu Francúzska, ktorá sa skončila až s Janou z Arku.

Gombrich prirovnáva stredovek k hviezdnatej noci, renesanciu k jasnému a čistému ránu. V úvahách o renesancii zdôrazňuje jej inšpirovanosť štúdiom Arabov a antiky. Za predstaviteľa renesancie si z celej galérie postáv volí Leonarda, ktorému sa venuje predovšetkým ako učencovi. Výnimočnosť tejto osobnosti je, paradoxne, najlepšou metaforou vrcholu renesancie, hoci autodidakta Leonarda charakterizuje skôr učenie sa z prírody než štúdium Arabov a antiky.

Koniec epochy rytierstva Gombrich datuje približne dobou vzostupu Habsburgovcov, pričom Maximiliána považuje za jej posledného predstaviteľa. Ako umenovedec pri tejto príležitosti nemôže vynechať Dürera, ktorého rytiny sprevádzajúce Guttenbergov objav kníhtlače rozhodujúcim spôsobom zmenili charakter knižnej kultúry. Na príklade pušného prachu a na „čínskych predchodcoch kníhtlače“ ukazuje, ako sa v Európe transformovalo využitie čínskych objavov. Kompas, Číňanmi využívaný hlavne v púšti, poslúžil európskym národom hlavne pri moreplavbe a bol jedným z predpokladov objavu Nového sveta a nástupu nového veku.

Hoci Kolumbus objavil Ameriku len preto, že stála v ceste jeho snu o Indii, dosah neplánovaného objavu bol nesmierny: zámorským obchodom vzrástlo bohatstvo miest a šľachta schudobnela. Vzhľadom na detského adresáta knihy komentuje Gombrich vyvražďovanie Mexičanov Cortézom úsporne: „Táto kapitola ľudských dejín je taká desivá a hanlivá pre nás Európanov, že radšej o nej pomlčím.“ (s. 206)

Kým si námorné národy podmaňovali Nový svet, Nemeckom v dôsledku reformácie zmietali násilné konflikty, ktoré Luther nepredvídal a nedokázal mierniť. V pohnutých časoch však preložil Bibliu, čím položil základy spisovnej nemčiny.

Najsubjektívnejšie motivovaná bola celkom iste reformácia anglického kráľa Henricha VIII., ženatého s tetou cisára Karola V., najväčšieho panovníka tej doby. Gombrich v knihe uvádza pregnantný detail zo života Karola V., ktorý je zároveň metaforou rozporuplnej doby: panovník, nad ktorého ríšou slnko nikdy nezapadlo, sa pokúšal nastavovať všetky hodiny narovnako.

Spor Karola V. s Františkom I. o moc v Taliansku je časťou dejín, ktorú umenovedci poznajú skôr zvnútra Talianska – ako pustošenie prekvitajúcich renesančných miest francúzskym a španielskym vojskom. V jednej z týchto bitiek sa zranil šľachtic Ignác z Loyoly, a keď ako František z Assisi pochopil márnosť krviprelievania, založil Tovarišstvo Ježišovo – rád, v názve ktorého cítiť ozvenu cechov. Jezuiti zohrali rozhodujúcu úlohu na Tridentskom sneme, ktorý započal reformné hnutie v rámci Katolíckej cirkvi. V tomto období sa hodnotový dôraz preniesol z originality jednotlivca na jeho zbožnosť a schopnosť začleniť sa do života Cirkvi.

Európska hegemónia Španielov však spela ku koncu: Nizozemsko ich vyhnalo zo svojich miest a samo sa pustilo do zámorskej plavby. Keď v reakcii na popravu Márie Stuartovej zaútočil španielsky kráľ Filip II. na Anglicko kráľovnej Alžbety, jeho Armada utrpela na mori porážku. Za porušenie Magny Charty sťali anglickí puritáni aj Karola I. Stuarta. No kým na pevnine vládol prísny poriadok, na mori sa nesmierne rozmohlo anglické pirátstvo.

Pražskou defenestráciou sa začala tridsaťročná vojna, počas ktorej sa v krviprelievaní žoldnierskych vojsk rozpadli konfesionálne definované polarity. Katolíci i protestanti zaujali rovnaký postoj aj ku Galileiho téze „Slnko vždy stojí“: heliocentrizmus zavrhli vzhľadom na doslovný výklad biblického textu (ak v Jozueho príbehu slnko a mesiac zázračne zastali, vyvodzovalo sa z toho, že za normálnych okolností sa museli pohybovať).

A zatiaľ na francúzskom dvore Ľudovít XIV. ritualizoval priebeh dňa stelesňovaním solárnej hierofánie: kráľ začal deň z geocentrickej perspektívy, pri ktorej sa jeho vstávanie odvíjalo od úsvitu slnka. Táto optika sa však v ďalšom priebehu dňa prelamovala do heliocentrického krúženia dvora okolo panovníka na spôsob planét.

Imitovanie nádhery francúzskeho dvora v sídlach vidieckej aristokracie prehĺbilo rozdiely medzi ľuďmi. V 17. storočí sa solidarita európskych krajín a národov vytrácala do tej miery, že hoci Turci už ovládali východnú Európu, protestanti požiadali sultána o ďalšiu vojenskú pomoc proti cisárovi. Keď ale pri obliehaní Viedne Turci utrpeli porážku od vojsk vedených Jánom Sobieskym (1683), sultán musel vydať Uhorsko Rakúsku.

Na príklade zbožnej cisárovnej Márie Terézie, ktorá sa diplomaciou – dynastickým sobášom dcéry Márie Antoinetty – usilovala o mier s Francúzskom, Gombrich ukazuje, že o reformné kroky usilovali temer všetci doboví panovníci – „všetci okrem Francúzska“.

Francúzska revolúcia sa začala dobytím Bastily, kde vtedy neboli politickí väzni – preto jakobíni oslobodili zločincov, čím prispeli k rozpútaniu chaosu nenávisti, ktorého rozsah vyvolal nutnosť odlíšiť sa odevom. Kráľa sťali, Boha odstránili zákonom a nahradili ho modlou rozumu, no neskôr zákon novelizovali vyhlásením, že Boh existuje a duša je nesmrteľná. Revolúcia dala vzniknúť Národnému zhromaždeniu – inštitúcii, ktorá nahradila zrušené stavy.

Francúzsko vyčerpané revolúciou volalo po konsolidácii – ujal sa jej Napoleon. Na výprave do Egypta, ktorý bol anglickou dŕžavou, utrpel Napoleon porážku. Po porážke v bitke pri Trafalgare, už ako cisár, nariadil kontinentálnu blokádu obchodu s Anglickom. Keďže Rusi zákaz nedodržiavali, začal proti nim vojenské ťaženie. Nemecké kniežatá stáli na strane Napoleona proti cisárovi Františkovi II., ktorý sa po prehratých bitkách vzdal v roku 1806 cisárskeho titulu. Po porážke Napoleona obnovil prestíž Rakúska na európskej politickej scéne knieža Metternich, neskorší rakúsky kancelár.

V dôsledku technického rozvoja a rýchlejšieho prekonávania veľkých vzdialeností sa do obzoru dejinnej narácie v tomto období dostáva čoraz viac aj dianie mimo Európy. V roku 1776 získali nezávislosť Spojené štáty, no na farmách otroci zostali ešte temer storočie – otroctvo bolo v Spojených štátoch zrušené približne v tom istom čase ako nevoľníctvo v Rusku.

Rozmach strojovej výroby niesol so sebou potrebu palív a početné negatíva: prácu v noci, znečistenie miest a nezamestnanosť remeselníkov. Bieda a bezútešnosť raného kapitalizmu vyvolávala neznášanlivosť – v tejto situácii socialisti hlásali, že viac nieto povolaní, ale len dve triedy – kapitalisti a proletariát – a úlohou revolúcie je odstrániť aj tie.

Okrem negatív Gombrich vidí v industrializácii aj požehnanie – odpoveď na rastúce potreby ľudstva, ktorého početnosť sa zmnohonásobila. Nadprodukcia však spôsobovala ležanie tovaru – stav, ktorý robotníkov zbavoval práce. Hrozba hospodárskej krízy v snahe získať odbyt a suroviny ústila do kolonializmu. No keďže Rakúsko bolo bez kolónií, pokúsilo sa získať trhy európskych krajín vymanených spod tureckého jarma. Pre tieto komplexné príčiny sa situácia schyľovala k prvej svetovej vojne, ktorej začiatok sa datuje sarajevským atentátom na Františka Ferdinanda. V tomto bode dejín Gombrich svoje dejiny sveta, napísané v čase medzi dvoma vojnami, ukončil.

Počas druhej svetovej vojny Gombrich pôsobil 6 rokov ako tlmočník BBC, čím bol intenzívne vtiahnutý do aktuálneho diania vo svete. Na základe tejto skúsenosti pre 2. vydanie dejín sveta načrtol obrysy dejín svojho – 20. storočia.

Knihu končí upozornením na biedu tretieho sveta a nádejou, že spoločenstvo národov ju premôže. V tejto súvislosti je zaujímavé upozorniť na Gombrichovo posledné dielo – umenovednú prácu venovanú mimoeurópskemu umeniu The Preference for the Primitive (Uprednostnenie predmoderného umenia), vydanú v roku 2002.

Ku Gombrichovým dejinám sveta mám niekoľko pripomienok.

Zánikom antickej Rímskej ríše a smrťou Romula Augustula, čiže rokom 476, datujeme koniec staroveku. Ak však hovoríme o rozpade Rímskej ríše na dve časti a vyhlásení kresťanstva za štátne náboženstvo, potom by v logike dejinného konceptu bolo zmieniť ako zlomový bod pád Východorímskej ríše – dobytie Byzancie otomanskými Turkami. Pád Konštantinopolu v roku 1453 Gombrich spomína len nepriamo, hoci ním sa začala turecká expanzia do Európy a blokáda ciest do Indie, ústiaca do rozmachu moreplavby a objavu Nového sveta v roku 1492, ktorým obvykle datujeme novovek.

Gombrich sa nezmieňuje ani o Florentskom koncile, čo čiastočne ospravedlňuje skutočnosť, že do 60-tych 20. storočia nebolo o ňom dosť informácií – zostávali akoby uzavreté v cirkevných dejinách. Florentský koncil ako posledný pokus o zjednotenie svetového kresťanstva podnietil vznik Platónskej akadémie, knižníc (Medicejskej, Benátskej a Vatikánskej) a Florencii dal náskok, vďaka ktorému sa renesancia začala práve tam. Vysvetľovať renesanciu iba „nadšením zo znovuzrodenia pohanskej antiky“ (s. 195) je dnes už skutočne klišé.

Obe spomenuté udalosti – Florentský koncil a pád Byzancie – sú kľúčové pre pochopenie dejín strednej a východnej Európy, kde sa myšlienka Florentskej únie zachovala u uniatov (gréckokatolíkov). Treba si uvedomiť, že uhorské dejiny po niekoľko storočí určovali protiturecké vojny, čo spôsobilo neúčasť národov strednej Európy na zámorských výpravách a v určitom zmysle oddialilo aj nástup novoveku v našich krajoch.

Reformy Petra Veľkého hodnotí Gombrich slovami „z Rusov sa síce tak rýchle nestali Európania, ale Rusko sa odvtedy začalo zapájať do krvavých európskych hier o moc“ (s. 238). Hru o moc však môžeme datovať ideou Moskvy ako tretieho Ríma a prisvojením cárskeho (t. j. cisárskeho) titulu ruskými veľkokniežatami, teda od Ivana Hrozného.

Prekáža mi Gombrichovo tvrdenie „vraždy cárov sa stali pravidlom“, lebo vidieť špecifikum ruských dejín práve v tom je sporné. Vari bolo málo vrážd v starom Ríme, vo Francúzsku a Anglicku? Prečo potom autor nerezumuje aj ich dejiny podobne? Zdá sa, že k ruským dejinám mal Gombrich málo kvalitných prameňov.

O preklade Vladimíra Varsíka možno povedať, že je starostlivý – informáciami v zátvorkách spresňuje dejinné udalosti vo vzťahu k nášmu kultúrnemu kontextu. Prekladateľ by však mal rozlišovať medzi Maďarmi a Uhrami i napriek tomu, že v nemeckom jazyku tieto termíny splývajú. Ak v kontexte uhorských dejín hovoríme o Maďaroch, treba vždy vysvetliť, prečo maďarské etnikum vyčleňujeme spomedzi ostatných etník Uhorska (s. 234).

Pre prechod od mýtu k dejinám kľúčové spojenie „kedysi bol raz“ vyznieva ťažkopádne – vhodnejšie by bolo použiť niektoré ustálené slovné spojenie ústnej tradície.

Celkovo predstavuje vydanie Gombrichovej knihy hodnotný kultúrny a vydavateľský počin. Žiakom a pedagógom základných a stredných škôl ho možno odporúčať ako najlepšie dostupné historické kompendium. Zároveň bude potrebné iniciovať vznik nového diela, ktoré dopracuje novšie dejiny a pri starších zohľadní uvedené pripomienky bez toho, aby stratilo na pútavosti – rozmere, ktorým Gombrich zostáva príkladný.

Autorka sa zaoberá dejinami a teóriou umenia.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.