Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

O rozvodoch a kríze rodiny

Číslo 1/2009 · Patrik Daniška · Čítanosť článku: 8529
 

V prvej polovici roka 2005 slovenský parlament hlasoval o dvoch návrhoch na zmenu zákona o rodine. Prvý návrh smeroval k umožneniu rozvodu manželstva dohodou a jeho cieľom bolo urýchliť a skrátiť rozvodové konanie. Druhý návrh smeroval k zavedeniu manželských zmlúv, ktoré by bolo možné uzavrieť už pred vznikom manželstva a v ktorých by si (budúci) manželia mohli upraviť svoje majetkové vzťahy počas manželstva a v prípade rozvodu. Obidva tieto návrhy boli predložené poslancami liberálnej Aliancie nového občana, pričom parlament neschválil ani jeden z uvedených návrhov. (V prípade rozvodov dohodou chýbal len jeden hlas, aby bol návrh posunutý do druhého čítania.)

Po necelých štyroch rokoch sú oba návrhy v mierne pozmenenej podobe späť. Tentoraz ich navrhuje ministerstvo spravodlivosti v rámci legislatívneho zámeru nového Občianskeho zákonníka, ktorý bol pripravený pod vedením profesora Lazara. Kritika pripraveného dokumentu prišla tak zo strany pro-rodinne orientovaných združení, ako aj od Katolíckej cirkvi.

Marek Michalčík z Fóra života povedal, že navrhované zmeny budú mať mnoho negatívnych dopadov na rodinu, ako napríklad oslabenie rovnosti manželov, zníženie ochrany slabšieho člena manželského páru a ovplyvnenie verejnej mienky nesprávnym smerom.

Arcibiskup Stanislav Zvolenský označil predmanželskú zmluvu za inštitút, ktorý posilňuje rozvodovú mentalitu. Ľudia by podľa neho mohli vnímať manželstvo ľahkovážnejšie, keďže by sa im ponúkala možnosť jednoduchšieho rozchodu.

Napriek kritike vláda legislatívny zámer nového Občianskeho zákonníka schválila. To je prvý krok k tomu, aby sa neskôr, po vypracovaní paragrafového znenia zákonníka a jeho schválení v parlamente oba inštitúty stali súčasťou nášho právneho poriadku.

Návrhy na uľahčenie rozvodov sú podporené zrozumiteľnými argumentmi, ktoré však pri hlbšej analýze celej problematiky možno len ťažko považovať za dostatočné. Vo väčšine prípadov vychádzajú z predpokladu, že rozvody sú realita, ktorú buď netreba meniť, alebo ktorú možno zmeniť len veľmi ťažko. Manželstvo sa jednoducho niekedy dostane do stavu, keď jeho ďalšie trvanie pre jedného či oboch manželov neprináša pozitíva, ktoré od manželstva očakávali. Rozvod je síce vnímaný ako nepríjemné, ale predsa prijateľné riešenie. V danej situácii je rozvod vnímaný ako menšie zlo v porovnaní s ďalším zotrvaním v tomto nenapĺňajúcom zväzku. A keď už to tak musí byť, potom nech je rozvod čo najmenej bolestný a čo najmenej zaťažujúci. K tomu by mohla prispieť tak dobrá predmanželská zmluva pripravená aj pre prípad rozvodu, ako aj zjednodušenie celej procedúry v prípade, že s rozvodom súhlasia obidvaja manželia. Manželstvo je predsa zmluva, s uzavretím ktorej súhlasili obidvaja manželia, tak prečo by sa mal štát alebo ktokoľvek iný miešať do života manželov, ak sa slobodne rozhodnú túto zmluvu ukončiť?

Rodina ako kontrakt

Manželstvo však nebolo vždy chápané zmluvne, tak ako ho dnes chápe také veľké množstvo ľudí. Podľa Pitirima Sorokina, profesora sociológie ruského pôvodu na Harvardovej univerzite, sa všetky vzťahy medzi ľuďmi, ako aj skupinami ľudí dajú rozdeliť do troch skupín. (1) Prvou skupinou sú vzťahy založené na vzájomnej láske, oddanosti a obetovaní sa. Sorokin ich nazýva familistic, a keďže mám trochu problém s prekladom tohto slova, na účely tohto článku budem ďalej používať pojem nezištné vzťahy, aj keď takýto preklad nie je celkom presný. Druhou skupinou sú slobodné zmluvné (kontraktuálne) vzťahy, ktoré strany uzatvárajú pre ich vzájomnú výhodnosť; zvyčajne sú oslobodené od lásky a nenávisti a strany do takýchto vzťahov vstupujú pre ich obojstranný prospech. Treťou skupinou sú nedobrovoľné vzťahy, nanútené jednou stranou tej druhej proti jej vôli alebo záujmu.

Prvý typ vzťahov môžeme nájsť napríklad medzi milujúcou matkou a jej dieťaťom, medzi vzájomne oddanými členmi rodiny alebo medzi skutočnými priateľmi. Takýto vzťah sa vyznačuje potlačením vlastného ega v prospech celku, presahuje do každej oblasti ľudského života, je veľmi intenzívny a trvácny.

Kontraktuálne vzťahy sú oveľa užšie, nepokrývajú celý život človeka, ale len niektoré jeho časti. Príkladov je veľmi veľa – vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, predavačom a zákazníkom, prenajímateľom a nájomcom a podobne. Podstatou tohto vzťahu je niečo za niečo. Čašník mi prinesie jedlo a ja mu zaň zaplatím. Je to dobré pre nás oboch, ale pritom obaja sledujeme svoj vlastný záujem. Podľa Sorokina zmluvné strany sa nezriedka snažia od toho druhého získať tak veľa, ako sa len dá, za najmenšiu protihodnotu, ako sa len dá. Žiadna vzájomná láska, oddanosť ani obeta. Vzťahy sú časovo ohraničené a menej intenzívne.

Treťou skupinou vzťahov sú nedobrovoľné vzťahy, v ktorých chýba láska aj vzájomný prospech, kde jedna strana zneužíva tú druhú – vzťahy plné nenávisti a nedostatku rešpektu. Príkladom môže byť krutý otrokár a jeho otrok či násilník a jeho obeť.

Sorokin zmapoval, ako sa jednotlivým typom vzťahov darilo v našich dejinách. V stredovekej európskej spoločnosti (od 8. do 12. storočia) dominovali nezištné vzťahy tak medzi jednotlivcami, ako aj medzi skupinami, nasledovali nedobrovoľné vzťahy (medzi slobodnými a neslobodnými vrstvami) a kontraktuálne vzťahy existovali len v malej miere. V 13. až 16. storočí sa spoločenské vzťahy výrazne posunuli v prospech kontraktuálnych. Medzi 16. a 18. storočím pomerne výrazne vzrástlo množstvo nedobrovoľných vzťahov. 19. storočie a začiatok 20. storočia dali vznik zlatej ére kontraktuálnej spoločnosti. „Ak by sme mali charakterizovať modernú západnú spoločnosť jediným slovom, jedným takýmto slovom by nepochybne bol kontraktualizmus,“ píše Sorokin.

V ekonomickej oblasti znamenal nástup kontraktualizmu významný krok vpred, pretože prispel k vytvoreniu dynamického kapitalistického systému a k rozvoju slobodného trhu. Kontrakt tak nahradil nedobrovoľný feudálny ekonomický systém. V politickej oblasti prispel kontraktualizmus k odstráneniu autokratických politických režimov a k vytvoreniu demokratického politického systému založeného na slobodnej voľbe politických reprezentantov.

Podľa Sorokina však podobnou zmenou prešla aj rodina:

„Manželstvo bolo označené za čisto občiansky kontrakt medzi slobodnými stranami, na rozdiel oproti nedobrovoľnému manželstvu, v ktorom boli strany vybraté, často proti ich vôli, rodičmi alebo inými autoritami. Slobodný súhlas strán sa teraz stal nenahraditeľnou podmienkou manželstva ako takého. Tým, že sa manželstvo stalo kontraktuálnym pri jeho založení, stalo sa viac kontraktuálnym aj počas jeho trvania i pre prípad jeho skončenia. Kým stredoveké manželstvo bolo z princípu nezrušiteľné, teraz je z princípu zrušiteľné. Rozsah právnych dôvodov pre jeho zrušenie sústavne rástol, a tak sa stále rozširovali aj možnosti rozvodu jednou alebo oboma stranami. Nie však iba vo vzťahu medzi manželom a manželkou, ale aj vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi sa rodina stávala stále viac kontraktuálnou inštitúciou.“ (2)

Presne v tomto duchu sa nesie aj legislatívny zámer nového Občianskeho zákonníka. O majetkových vzťahoch medzi manželmi legislatívny zámer hovorí nasledovné:

„Aj v tejto oblasti majetkových vzťahov sa uplatní zásada súkromného práva o zmluvnej voľnosti. V dôsledku toho sa aj v Slovenskej republike zavádza právna úprava manželskej zmluvy, ktorou si manželia v podstate ľubovoľne upravia svoje majetkové vzťahy podľa vlastných predstáv, a to nielen pri uzavretí, ale aj pred uzavretím a samozrejme kedykoľvek v priebehu existencie manželstva. Až ak takúto zmluvu manželia neuzatvoria, automaticky sa uplatňuje majetkový režim zákonného majetkového spoločenstva. Nový inštitút môže pomôcť eliminovať majetkové spory po rozvode.“ (3)

Posilnenie kontraktualizmu sa predpokladá aj v prípade samotného rozvodu. Aby súd rozviedol manželov, je v súčasnosti potrebné preukázať hlboký a trvalý rozvrat manželstva. Legislatívny zámer počíta s možnosťou rozvodu aj bez dokazovania tohto trvalého rozvratu manželstva v prípade tzv. dohovoreného či nesporového rozvodu. Stačí, aby obaja manželia s rozvodom súhlasili, aspoň rok pred podaním návrhu na rozvod spolu nežili a aby predložili súdu dohodu o úprave pomerov k maloletým deťom (v prípade, že majú deti).

Ako vidieť, Sorokinom zaznamenaný nárast kontraktualizmu v oblasti rodinného života sa nevyhol ani legislatívnemu zámeru nášho nového Občianskeho zákonníka. O tom, že kontraktualizmus je v súčasnosti v trende aj v oblasti rodinného práva, nemožno pochybovať. Avšak predtým, než prijmeme kontraktualizmus ako správny prístup, položme si niekoľko otázok. Je práve posilňovanie kontraktualizmu tým správnym prístupom, ktorý treba prostredníctvom zákonov naordinovať našim rodinám? Je naozaj dobré, aby sme z manželstva urobili zmluvu podobnú tým, ktoré medzi sebou uzatvárajú podnikatelia? Je to naozaj kontraktualizmus, po ktorom túžime, aby zavládol v našich rodinách? Aký je vzťah medzi kontraktualizmom a krízou dnešnej rodiny? Nie je to náhodou práve kontraktualizmus, čo vytvára predpoklad pre úpadok rodiny a neschopnosť plnenia jej úloh?

Kríza kontraktuálnej rodiny

Sorokin v čase, keď písal svoje knihy (prvá polovica 20. storočia), uviedol, že kontraktualizmus je v kríze. V porovnaní s 19. storočím bol kontraktualizmus v ekonomickej a politickej oblasti nahradený nedobrovoľnými vzťahmi, ktoré zaznamenali svoj vrchol nástupom totalitných režimov – fašizmu a komunizmu.

Kríza kontraktuálnych vzťahov v rodine však nabrala celkom inú podobu než v politickej a ekonomickej oblasti. Tu sa prejavuje ako „postupný rozklad kontraktuálnej rodiny“:

„Rozklad sa prejavuje v mnohých formách: zväzok viažuci muža a ženu do jednej entity, normálne na celý život, sa oslabil, a je preto stále častejšie rozdeľovaný rozvodmi a odlúčením. Ich počet rýchlo rástol, najmä v posledných desaťročiach. Zväzok spájajúci rodičov a deti sa taktiež výrazne oslabil: po prvé preto, že vzrástlo percento manželstiev bez detí… a po druhé preto, že deti sa dnes oddeľujú od rodičov skôr než v minulosti: keď vyrastú, zostávajú oveľa zriedkavejšie so svojimi rodičmi a zvlášť starými rodičmi. Opäť, rozdiel medzi zvykmi, názormi, mentalitou a sociálnymi formami správania rodičov a detí sa výrazne zväčšil. (…) Rozklad sa prejavuje mnohými inými spôsobmi, scvrknutím a úpadkom veľkosti rodiny a jej funkcií. Všetci vieme, že za posledných pár desaťročí počet detí narodených do rodiny sústavne klesal tak, že v súčasnosti vo väčšine západných krajín počet narodených a prežitých detí nenahrádza počet zomrelých. (…) Nielenže sa rodina stáva stále menšou a menšou čo do veľkosti, ale stále viac rastie aj jej nestabilita. Táto atropia je doprevádzaná zarážajúcim úbytkom takmer všetkých jej funkcií.“ (4)

Je až neuveriteľné, ako veľmi sú tieto slová vhodné na opis stavu dnešnej rodiny. Sorokin ich pritom napísal v roku 1941, dávno pred sexuálnou revolúciou šesťdesiatych rokov, dávno pred legalizovaním potratov v takmer celom západnom svete a dávno pred hrozivými štatistikami, ktoré máme dnes k dispozícií. Niet pochýb, že kríza, v akej sa rodina dnes nachádza, je ešte hlbšia a ešte rozsiahlejšia, než to bolo pred takmer sedemdesiatimi rokmi, keď Sorokin písal tieto slová. Ak si pochopenie krízy v tom čase vyžadovalo výborné pozorovateľské schopnosti a bystrý úsudok, nepochopenie tejto krízy v dnešnej dobe si nevyžaduje nič menej než očividnú hlúposť a neschopnosť rozpoznať evidentné fakty.

Korene krízy

Sorokin naznačuje, že táto kríza rodiny nejako súvisí s kontraktualizmom. Keď sa rodina stala viac kontraktuálnou, za posledných niekoľko desaťročí sa stala tiež stále nestabilnejšou, až kým dosiahla stav súčasného rozkladu. Ako však súvisí tento rozklad so samotným nárastom kontraktualizmu? Pre zodpovedanie tejto otázky je potrebné objasniť si Sorokinove pozorovania o kultúre, presnejšie povedané, o systémoch kultúry.

Všetci máme nejaké predstavy o stredoveku: pre niekoho je to obdobie temna a zaostalosti, plné čarodejníc a drakov, kedy všetko ovládala Cirkev a slnko svietilo len spoza mrakov, pre niekoho zase obdobie duchovného vzopätia sa Európy po jej vyplienení, plné statočných rytierov či mníchov spievajúcich gregoriánske chorály. Nech je, ako chce, stredoveká kultúra bola celkom odlišná od tej, v ktorej žijeme dnes.

To isté si myslí aj Sorokin, podľa ktorého je stredoveká západná kultúra typickým príkladom tzv. ideačnej kultúry. Tá sa podľa neho vyznačuje tým, že ide o jednotný systém kultúry, založený na princípe nadzmyslového Boha ako jedinej pravej reality a hodnoty. Potreby ľudí sú hlavne duchovného charakteru, ich pohľady sú zamerané na „onen svet“. Kultúra je preniknutá religiozitou a transcendentnými hodnotami. To sa prejavuje v celej škále ľudského života, od umenia, hudby, literatúry, architektúry, cez vedu, filozofiu, právo až k ekonómii a politike. Okrem stredovekej západnej Európy takáto forma kultúry prevládala aj v iných kultúrach sveta – brahmanskej Indii, budhistickej a taoistickej kultúre a v kultúre Grécka od 8. do 6. storočia pred Kristom.

Koncom 12. storočia sa objavili základy nového, celkom odlišného systému kultúry, ktorý začal v Európe naplno dominovať v 16. storočí a dominuje až dodnes. Sorokin ho nazýva senzitívny (sensate) systém kultúry. Jeho základným princípom je, že skutočná realita a hodnota je zmyslová. Iba to, čo vidíme, cítime, čoho sa môžeme dotknúť alebo inak vnímať našimi zmyslovými orgánmi, je skutočné a má hodnotu. Okrem zmyslami vnímanej reality nič neexistuje, alebo ak aj niečo existuje, nemôžeme to vnímať, a preto je to ekvivalentné neexistujúcemu. Senzitívna kultúra je teda zameraná na „tento svet“.

Kombináciou týchto dvoch systémov vznikne tretí kultúrny systém, ktorý Sorokin nazýva idealistický. Jeho hlavnou premisou je, že realita je čiastočne nadzmyslová a čiastočne zmyslová, obsahuje nadzmyslový a nadracionálny aspekt zmiešaný s racionálnym a zmyslovým aspektom, všetko spolu spojené do jednoty, ktorou je nekonečne pestrý Boh. V západnej Európe dominoval tejto kultúrny systém v 13. a 14. storočí.

Podľa Sorokina tieto tri kultúrne typy – ideačný, senzitívny a idealistický – sa objavili v Egyptskej ríši a Babylone, grécko-rímskej, hinduistickej, čínskej a iných veľkých kultúrach a vzájomne sa striedali.

Ale vráťme sa teraz späť ku kontraktualizmu, ktorý priamo súvisí so senzitívnou formou kultúry. Preorientovanie ľudského záujmu z transcendentných hodnôt na pozemské so sebou prináša zvýšenie spotreby. Ak jedinou realitou a jedinou hodnotou je tento pozemský svet a jeho dobrá, človek sa už neuspokojí s chudobou ani s pustovníckym spôsobom života. Viac túži po materiálnych statkoch, nevidí dôvod, prečo by si ich mal odriekať, vyhľadáva materiálne dobrá a pôžitok. Keďže hmotné statky sú obmedzené, prichádza zápas medzi jednotlivcami aj medzi skupinami. Po násilných bojoch v prvých storočiach senzitívnej éry ľudia pochopili, že najvýhodnejší spôsob, ako zabezpečiť prístup všetkých k týmto dobrám, je zmluva zaručujúca práva a slobody všetkým skupinám aj ľuďom. Senzitívna kultúra tak bola príčinou rozšírenia kontraktualizmu, so všetkými jeho výdobytkami a nevídaným progresom.

Ako je však možné, že sa tento kontraktuálny systém dostal do takej hlbokej krízy? Podľa Sorokina táto kríza nebola spôsobená žiadnou osobou ani vplyvom nachádzajúcim sa mimo senzitívnej kultúry. Kríza sa vyvinula vo vnútri samotnej kontraktuálnej senzitívnej spoločnosti. Pod váhou stále väčšej túžby po zmyslových hodnotách kontraktuálne vzťahy úplne zdegenerovali. Túžba po pôžitku a hmotnom dobre viedla ľudí uzatvárať zmluvy, ktoré boli pre nich výhodné. Tá istá túžba po pôžitku a hmotnom dobre ich však viedla k tomu, aby kontrakt porušili, ak sa im to oplatí. A ak neexistujú žiadne vyššie hodnoty, žiadne transcendentno a žiadny Boh, prečo by ľudia mali dodržiavať zmluvy, ktoré sú pre nich nevýhodné a ktorých porušením získajú viac než ich dodržaním?

Takéto porušovanie kontraktov zákonite nasledovalo za rozmachom kontraktualizmu. Vo sfére manželstva a rodiny sa kríza prejavila nárastom mimomanželských sexuálnych vzťahov, nevery a stále narastajúcim počtom rozvodov. Veď ak je naozaj najvyššou hodnotou mamona a rozkoš, sexuálna viazanosť a vernosť nedávajú zmysel, a rovnako tak nezmyselné môže byť aj prijatie dieťaťa alebo starostlivosť o chorého a starého člena rodiny. Z manželstva tradične uzatváraného na celý život sa stáva inštitúcia dočasná, na obdobie, kým jeho trvanie vyhovuje obidvom manželom. Snúbencom sa dáva možnosť dohodnúť si pravidlá rozdelenia majetku v prípade rozvodu ešte pred samotným uzavretím manželstva. No a, samozrejme, keď už na to príde, treba zabezpečiť možnosť rýchleho a bezproblémového rozvodu. Ak sú naozaj najvyššími hodnotami senzitívne hodnoty, potom nové inštitúty navrhované v legislatívnom zámere Občianskeho zákonníka majú zmysel.

Riešenie krízy

Problémom dneška však nie je to, že pred súdom treba preukázať rozvrat manželstva napriek tomu, že s rozvodom súhlasia obidvaja manželia. Skutočným problémom je rozvod sám. Skutočným problémom je, že manželia spolu nedokážu žiť po celý život a že nedokážu alebo nechcú potlačiť svoje ego v prospech celku. Problémom je zánik nezištných vzťahov v rodine, rozklad rodiny a jej neschopnosť plniť svoje základné funkcie. Nejde pritom o žiadne ojedinelé prípady, ale, žiaľ, o celospoločensky rozšírený fenomén. Preto riešenia a návrhy legislatívnych zmien nemá zmysel hľadať v tom, že zjednodušíme rozvody a dáme budúcim manželom viac možností, ako sa na rozvod zmluvne pripraviť. Skutočné riešenia na skutočné problémy treba hľadať niekde úplne inde. Ich cieľom by malo byť posilnenie pút medzi manželmi, ale aj ostatnými členmi rodiny, nie ich oslabovanie. Cieľom by malo byť predchádzanie rozvodom, nie ich uľahčovanie.

Samozrejme, tieto zmeny sa nedajú dosiahnuť len zmenou zákona. Kríza rodiny je širší problém ako len legislatívny. Také veľké množstvo ľudí, ktorí nedokážu zotrvať v manželstve a volia rozvod, to nie je len problém zákonov. Ide tu o širší celo-kultúrny problém. Sorokin by povedal, že senzitívna kultúra sa dostala do svojho dekadentného štádia a cesta z tejto krízy vedie jedine cez návrat k ideačnej alebo idealistickej kultúre a hodnotám. To sa však, samozrejme, nedá dosiahnuť zmenou jedného zákona.

Pre takúto zásadnú kultúrnu zmenu treba širokú koalíciu – musia sa do nej zapojiť rodiny, cirkvi, dobrovoľné organizácie, skrátka všetci. Ani štát však nesmie pri riešení tejto krízy zostať neutrálny, a už vôbec by nemal krízu prehlbovať. Práve to hrozí, ak bude prijímať zákony, ktorých jediným cieľom je uľahčovať rozvody. Tieto zákony totiž napomáhajú šírenie senzitívnej kultúry a vysielajú voči verejnosti signály, ktoré budú ďalej ovplyvňovať názory ľudí. Cez takéto zákony štát svojim občanom odkazuje, že rozvod je niečo normálne, niečo, na čo sa treba vopred zmluvne pripraviť a čo treba maximálne zjednodušiť. Preto si tieto návrhy nezaslúžia našu podporu.


(1) O týchto troch typoch vzťahov píše Sorokin vo svojej komplexnej sociologickej štúdii Social and Cultural Dynamics (Sociálna a kultúrna dynamika), ktorú prvýkrát publikoval v roku 1937 (New York : American Book Company), ale aj v knihe The Crisis of Our Age (Kríza nášho veku) z roka 1941 (New York : Dutton), z ktorej som vychádzal aj pri písaní tohto článku. Druhá spomínaná kniha bola preložená aj do češtiny a vyšla pod názvom Krize našeho věku (Praha : Tiskařské a vydavatelské družstvo československého obchodnictva, 1948).
(2) SOROKIN, Pitirim Aleksandrovich: The Crisis of Our Age, s. 142.
(3) Ministerstvo spravodlivosti SR: Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka. http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/5472C6FB8759B84AC1257538003BF919/$FILE/vlastnymat.doc, 7. marca 2009.
(4) SOROKIN, Pitirim Aleksandrovich: The Crisis of Our Age, s. NNN.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.