Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Keď ide o viac než o život

Číslo 1/2009 · Martin Luterán · Čítanosť článku: 3239
 

Ústavný súd SR a právo na život

Presne pred rokom, 4. decembra 2007 rozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS SR) vo veci súladu (okrem iného) niektorých ustanovení zákona o umelom prerušení tehotenstva a článkom 15 Ústavy Slovenskej republiky. Bolo to jedno z najvýznamnejších rozhodnutí ÚS SR vôbec a toto rozhodnutie bude určite ešte dlho súčasťou verejnej debaty na Slovensku o otázke umelých potratov. Výsledok rozhodnutia ÚS SR je, samozrejme, všeobecne známy: zákonné povolenie vykonávania potratov v prvých 12 týždňoch života nenarodeného dieťaťa na žiadosť ženy je v súlade s Ústavou SR. Veľa sa za uplynulý rok o tomto rozhodnutí diskutovalo. Ľudia na strane pro-life ho považujú za nesprávne; pro-choice aktivisti ho, samozrejme, privítali. Radoslav Procházka, ústavný právnik a teoretik, ponúkol v nedávnom čísle revue Impulz analýzu, v ktorej ukazuje, že myši požívajú na Slovensku väčšiu právnu ochranu než nenarodený život v prvých 12 týždňoch. (1)

Cieľom tejto úvahy nie je zaoberať sa právnym či etickým problémom umelých potratov. Skôr sa chcem zamyslieť nad väčšími problémami, ktoré tento nález ÚS SR otvára. Odôvodnenie tohto rozhodnutia má totiž svoju logiku, ktorá otvára okno do myslenia našich ústavných sudcov o takých otázkach, ako je úloha ústavného súdu v našom politickom systéme, povaha našej ústavy, spôsoby ústavnej interpretácie, chápanie podstaty a logiky ľudských práv. Toto sú veľké otázky a diskutované rozhodnutie Ústavného súdu ukazuje, že to nie sú iba teoretické otázky. Naopak. To, ako Ústavný súd chápe svoje vlastné miesto v politickom systéme alebo ako chápe charakter ľudských práv, môže ovplyvniť – a v tomto prípade aj ovplyvnilo – to, či sa budú považovať potraty na Slovensku za ústavné, alebo protiústavné. Preto by nebolo zlé, keby sa aj v slovenskej verejnej debate venovala týmto otázkam väčšia pozornosť.

Nepochybne ide o veľmi ťažké otázky. Nie je preto legitímne očakávať, že ich jedno rozhodnutie Ústavného súdu uspokojivo vyrieši. Oveľa menej legitímne by bolo očakávať, že ich vyrieši toto krátke zamyslenie. Môj cieľ je oveľa skromnejší. Predstavím logiku rozhodnutia analýzou dvoch konkrétnych problémov a načrtnem istú kritiku. Toto sú otázky, ktorými sa budem zaoberať:

1. Rozhodol či mohol súd rozhodnúť tento prípad bez zaujatia niektorých etických postojov?

2. Ako chápe súd ľudské práva a právo na život zvlášť?

Najprv si stručne predstavíme problém, ktorý stál pred ÚS SR. Súd musel rozhodnúť, či ustanovenia zákona o prerušení tehotenstva, ktoré umožňujú ženám požiadať o vykonanie potratu v prvých 12 týždňoch života nenarodeného dieťaťa relatívne jednoduchou procedúrou, sú v súlade s článkom 15 Ústavy SR, ktorého prvý odsek znie nasledovne:

„Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ (2)

Kľúčovou otázkou teda bolo, čo znamenajú tieto dve vety. Skúsim načrtnúť ich niekoľko možných interpretácií a pozývam aj vás k tomu, aby ste na chvíľu odložili svoje morálne presvedčenie o (ne)prípustnosti potratov a sústredili sa iba na význam týchto dvoch viet. Čo chce naša ústava povedať tým, že každý má právo na život a že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením?

1. Možná interpretácia: Druhá veta iba vysvetľuje slovo „každý“ v prvej vete, t. j. každý už pred narodením má právo na život. Odvážnejšia verzia tejto interpretácie by povedala, že „pred narodením“ znamená to isté ako „od počatia“, keďže medzi počatím a narodením človeka neexistuje žiaden podstatný skok, ale iba plynulý priebeh.

2. Možná interpretácia: Druhá veta kvalifikuje výraz „právo na život“ prvej vety. Každý má právo na život už pred narodením, ale kvalita práva na život pred narodením je iná než kvalita práva na život po narodení. Inými slovami, právo na život nenarodeného sa v niečom líši od práva na život narodeného hlavne tým, že jeho ochrana je slabšia, menej intenzívna, užšia atď.

3. Možná interpretácia: Druhá veta hovorí o niečom inom než prvá veta. Prvá veta uznáva právo na život každého narodeného človeka. Druhá veta vytvára právny režim ochrany nenarodeného života, ktorý je podstatne iný než právny režim ochrany narodeného. Narodení majú právo na život, nenarodení nemajú právo na život, ale sú ústavou osobitne chránení.

Ktorá z týchto interpretácií je správna? Nepýtam sa, ktorá z nich je správna z morálneho hľadiska. Pýtam sa – a to sa pýtal aj ÚS SR –, ktorá z týchto interpretácií je skutočnou autentickou interpretáciou ustanovení ústavy?

Toto je ťažká otázka. Prečo je ťažká? Pretože na ňu neexistuje jednoznačná odpoveď. Každá z týchto interpretácií má svoju logiku a oporu v ústave. Ako je to možné? Ustanovenia ústavy sú jednoducho v tomto bode vágne/nejasné/neurčité/otvorené. Inými slovami, všetky tieto interpretácie sú do istej miery správne ako interpretácie ústavy. Ústava túto otázku uspokojivo nevyriešila. Všetci si vieme predstaviť, ako by vyzeralo jednoznačné riešenie. Uvedieme si príklad troch rozličných riešení:

1. Každý, od počatia až po prirodzenú smrť, má právo na život.

2. Každý má právo na život od počatia. Právo na život nenarodených možno obmedziť, ak je to nevyhnutné pre ochranu súkromia, zdravia alebo života matky.

3. Každý narodený človek má právo na život. Ľudský život pred narodením je hodný istej ochrany.

Žiaľ – alebo našťastie – naša ústava takéto ustanovenia neobsahuje. Čo mal teda ÚS SR urobiť a čo urobil, keď stál pred otázkou interpretácie článku 15 ústavy? Čím sa mal riadiť? Tu sa dostávame k otázke poslania ÚS SR, ako aj samotnej ústavy. Pozrime sa, ako ÚS SR definuje svoju úlohu v tomto prípade:

„Úlohou ústavného súdu v tomto konaní nie je odpovedať na filozofickú, morálnu či etickú otázku, kedy začína ľudský život, ani na otázku správnosti či morálnosti umelého prerušenia tehotenstva a ani na otázku, ako by mala vyzerať optimálna právna úprava umelého prerušenia tehotenstva v Slovenskej republike, ale iba na otázku, aké sú ústavné mantinely, ktoré ústava vo vzťahu k právnej úprave umelého prerušenia tehotenstva kladie zákonodarcovi.“ (3)

Toto, samozrejme, znie na prvý pohľad veľmi dobre. Mali by sme byť radi, že nám Ústavný súd nechce vnucovať svoje morálne presvedčenia, ale má v úmysle riešiť čisto ústavnoprávny problém. Žiaľ, keď sa na nález ÚS SR pozrieme bližšie, zistíme, že Ústavný súd sľubuje, čo nemôže splniť. Problém, ktorý rieši, sa nedá obsahovo vyriešiť (dal by sa vyriešiť procedurálne) bez prijatia istého morálneho postoja napríklad v otázke vzniku ľudského života. Ústava nedáva súdu jasné vodidlo. Súd si musí vybrať jednu z možných interpretácií, a tým „doplniť“ ústavu, ako keby bol sám ústavodarcom. Vybral si tretiu uvedenú interpretáciu, podľa ktorej druhá veta prvého odseku článku 15 Ústavy SR vytvára špeciálny právny režim pre nascitura (4), ale nedáva mu právo na život. Pozrime sa na dôvody, ktorými súd obhajuje tento svoj výber.

Súd tvrdí, že ak by mal nasciturus právo na život, viedlo by to k absurdným záverom, ktoré odmietajú aj samotní navrhovatelia. Konkrétne by to mohlo viesť k dvom neprijateľným záverom. Ten prvý je, že právo na život nascitura by vždy muselo prevážiť právo na ochranu súkromia alebo zdravia ženy. Inými slovami, potraty kvôli znásilneniu alebo genetickému poškodeniu plodu by boli ústavou zakázané. Druhý možný neprijateľný záver je, že ak by potraty v takýchto prípadoch mali byť ústavou povolené, hoci by mal nasciturus právo na život, vznikli by rôzne kategórie práva na život s rôznou váhou. To však považuje súd za neprípustné, pretože ústava vyslovene uvádza, že všetci máme rovnaké práva. Zjednodušene povedané, súd tvrdí nasledovné: Ak by sme uznali, že nasciturus má rovnaké právo na život ako narodený človek, tak by sme museli uznať, že ústava zakazuje potraty v oveľa väčšej miere, ako požadujú samotní navrhovatelia – alternatívne by sme museli uznať, že právo na život nascitura má inú váhu ako právo na život narodeného – obidva tieto závery sú neakceptovateľné – preto nenarodený plod nemá právo na život.

Táto interpretácia závisí od niekoľkých etických postojov, ktoré súd implicitne predpokladá a neobhajuje. Identifikujem tri také postoje a bližšie rozoberiem prvý z nich:

1. Ľudský život sa začína narodením.

2. Rozhodnutie matky zabiť svoj plod spadá pod ochranu práva na súkromie.

3. Potraty v prípade znásilnenia alebo poškodenia plodu musia byť povolené. (5)

Toto sú všetko veľmi silné a dôležité tvrdenia, ktoré v ústave nenájdeme nikde napísané. Čo je horšie, nikde v rozhodnutí ÚS SR nenájdeme ich obhajobu. Súd jednoducho predpokladá, že tieto tvrdenia sú pravdivé. Pozrime sa na postoj súdu k vzniku ľudského života. Ak ľudský život vzniká počatím, tak interpretácia, ktorú si vybral súd (tretia možnosť), by bola protiústavná. Znamenalo by to totiž, že Ústava SR pripúšťa diskrimináciu ľudí na základe istého stavu – narodení ľudia by mali iné práva ako nenarodení. Vznikli by dve kategórie občanov: občania, ktorí majú právo na život, a občania, ktorí nemajú právo na život. Takáto diskriminácia je však ústavou explicitne zakázaná a Ústavný súd si to určite uvedomuje. Preto prijatím tretej interpretácie článku 15 Ústavy SR Ústavný súd implicitne priznáva, že nenarodený život nie je ľudským životom. To je, samozrejme, silné tvrdenie, ktoré si vyžaduje obhajobu. Tú však v rozhodnutí súdu nikde nenájdeme.

Je pochopiteľné, že súd sa chcel vyhnúť otázke vzniku ľudského života. Ide o biologickú a filozoficko-etickú otázku a Ústavný súd nie je odborníkom ani v jednom z týchto odborov. Problém je, že súd sa tejto otázke v danom prípade vyhnúť nemohol. Je pravda, že sa vyhol jej diskusii, ale nie je pravda, že v tejto otázke nezaujal postoj (hoci iba implicitný). Logika interpretácie článku 15 Ústavy SR, ktorú súd prijal, visí na premise, že ľudský život začína narodením. Ešte raz opakujem, toto je odpoveď na etickú otázku. Súd tvrdí, že nie je jeho poslaním také odpovede dávať, ale napriek tomu to robí. Nemohol totiž inak, ak mal vyriešiť prípad, ktorý pred ním stál. Z toho možno plynie jedno ponaučenie:

Ak nechceme, aby takéto otázky riešil súd, nedávajme mu na to príležitosť. Nenechajme sa zlákať vidinou lacného a rýchleho riešenia politicky a spoločensky kontroverznej témy. Skúsenosť z USA a iných krajín, kde sa rozvinula kultúra súdneho aktivizmu, by nás mala naučiť opatrnosti. Súdny aktivizmus vedie k okliešťovaniu priestoru pre demokratické rozhodovanie o vážnych spoločenských problémoch a dáva hŕstke právnikov moc rozhodovať o veciach, v ktorých nemajú špeciálnu expertízu a za ktoré nenesú žiadnu politickú zodpovednosť. Tým nechcem povedať, že ÚS SR je v tejto veci bez viny a že nemohol rozhodnúť lepšie. Mohol. Jeho odôvodnenie má totiž vážne medzery. Jednu z nich sme práve identifikovali. Celé rozhodnutie je postavené na vážnom etickom postoji o vzniku ľudského života, ktorý súd maskuje. Ale tých medzier je viac. Ďalšie dva etické postoje, ktoré sme už identifikovali, sú rovnako – ak nie viac – problematické. Ani jedno z nich neobstojí v kritickej racionálnej diskusii, ktorá, žiaľ, v odôvodnení ÚS SR očividne chýba.

Aby sme pokročili, pokladám za vhodné stručne analyzovať súdne chápanie logiky a podstaty ľudských práv. V tejto otázke podľa mňa väzí najväčší problém tohto rozhodnutia. Na úvod však treba priznať, že tento problém sa netýka iba nášho ústavného súdu. Chápanie ľudských práv, ktoré nájdeme v tomto prípade, je často zdieľané nemeckým ústavným súdom a nemeckou ústavnou teóriou (ktorú náš súd často cituje), Európskym súdom pre ochranu ľudských práv, ako aj navrhovateľmi v tomto prípade. Uvediem teda krátku kritiku istej paradigmy chápania práv, ktorá sa za posledné desaťročia rozšírila po Európe a po svete. Tento fenomén nového chápania ľudských práv je veľmi konkrétnym príkladom toho, že myšlienky majú dôsledky. Isté teoretické chápania ľudských práv ovplyvňujú zásadným spôsobom rozhodovania súdov a v konečnom dôsledku aj obsah a povahu práv každého jedného z nás.

O akej paradigme hovorím? Právo na život bolo kedysi správne chápané ako súbor rôznych špecifických pravidiel, príkazov a zákazov. Kľúčovou špecifikáciou práva na život je podľa tohto chápania absolútny zákaz úmyselného zabitia nevinného človeka. Inými slovami, každý má právo voči každému, aby nebol úmyselne zabitý. Samozrejme, právo na život môže byť špecifikované aj ďalšími pravidlami, napríklad každý má právo, aby mu v prípade ohrozenia života pomohol ten, kto je morálne aj fyzicky slobodný tak urobiť. Toto je staršia a podľa mňa zásadne správna paradigma chápania práva na život. Nová paradigma, ktorú prijíma Ústavný súd, považuje právo na život – rovnako ako väčšinu iných práv – za princíp, ktorý sa musí vyvažovať v konkrétnych okolnostiach s inými princípmi. Ilustrujme si rozdiel v týchto paradigmách na príklade sebaobrany.

Zaútočí na mňa nespravodlivý útočník. Žiaľ, jediný spôsob, ktorý v daných okolnostiach mám, ako ho zastaviť a zachrániť svoj život, je streliť ho do hrude, následkom čoho útočník zomrie. Došlo v tomto prípade k zásahu do práva na život útočníka? Podľa starej paradigmy nie, pretože právo na život nezakazuje akékoľvek zapríčinenie smrti druhého. Zakazuje hlavne úmyselné zabitie nevinného človeka. V tomto prípade nemuselo ísť ani o úmyselné zabitie a nešlo ani o nevinného útočníka. Podľa novej paradigmy chápania práv však došlo k zásahu do práva na život útočníka, ktorý bol v daných okolnostiach ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný bol preto, pretože moje právo na život prevážilo právo na život útočníka. Kľúčovým konceptom novej paradigmy práv je koncept vyvažovania (balancing). S pomocou tohto konceptu priniesol Európsky súd pre ochranu ľudských práv v Štrasburgu do zoznamu európskych práv také práva, ako právo transsexuálov na právne uznanie zmeny ich identity, (6) právo na homosexuálne akty dospelých ľudí v súkromí, (7) právo väzňov na umelú insemináciu ich manželiek na slobode (8) a mnohé iné. Koncept vyvažovania sa spomína v odôvodnení Ústavného súdu v našom prípade minimálne desaťkrát a je kľúčový pre konečné rozhodnutie.

Pozrime sa krátko na zvyšok odôvodnenia. Už vieme, že nenarodený plod nemá podľa súdu právo na život. Avšak ochrana nascitura je ústavou chránenou hodnotou. V prípade pred súdom táto hodnota naráža na právo ženy na súkromný život. Súd preto posudzuje výsledok vyvažovania medzi hodnotou nenarodeného života a právom ženy na súkromie. Toto vyvažovanie bolo vykonané zákonodarcom v zákone o umelom prerušení tehotenstva. Úlohou súdu nie je vykonať nové vyvažovanie, ale iba posúdiť, či vyvažovanie prijaté zákonodarcom sa nachádza v rámci ústavných mantinelov. Zjavne mimo rámca ústavných mantinelov by bolo, podľa ÚS SR, keby ktorákoľvek z týchto hodnôt bola absolutizovaná. (9)

V tomto bode prebieha hlavný spor medzi väčšinou súdu na jednej strane a navrhovateľmi a menšinou súdu na strane druhej. Vyvážil zákonodarca hodnotu nenarodeného života s právom ženy na súkromie primerane, keď umožnil potraty na žiadosť ženy v prvom trimestri tehotenstva? Navrhovatelia si myslia, že nie. Súd si myslí, že áno. A každá zo strán má pre svoj postoj dosť dobré dôvody. Podľa mňa je však problém niekde úplne inde. Problém spočíva v zle položenej otázke. Na otázku vyvažovania totiž nikdy neexistuje správna odpoveď. Ako chceme vyvážiť súkromie ženy so životom nenarodeného života? Je to to isté, ako snažiť sa porovnať (slovami amerického sudcu Antonia Scaliu) dĺžku konkrétnej úsečky s váhou konkrétneho kameňa. (10) Také váženie je nemožné, pretože porovnávame nesúmerateľné hodnoty. Tento proces váženia sám osebe nemôže viesť k pravdivým záverom. Skôr ponúka súdom sofistikovane znejúci nástroj racionalizácie ich vnútorných neodôvodnených presvedčení a predsudkov. Racionalizácia je presný opak racionálneho hľadania pravdy. Hľadanie pravdy vychádza z poznaných pravdivých premís a hľadá nepoznané závery. Racionalizácia pozná záver a hľadá spôsoby, ako ho odôvodniť tak, aby vyzeral presvedčivo. Vyvažovanie je väčšinou nástrojom racionalizácie, ktorý maskuje skutočné postoje súdov. Zároveň odvádza pozornosť súdov od skutočných problémov, ktoré môžu a majú rozhodnúť.

Skutočnou otázkou, pred ktorou stál ÚS SR, bola správna špecifikácia subjektov a obsahu práva na život zakotveného v článku 15 Ústavy SR. Taká špecifikácia by brala na zreteľ ústavné a zákonné normy v ich celosti, špecifikácie iných relevantných práv a aj správne chápanú morálku. Keby takto Ústavný súd postupoval, možno by prišiel k tomu, že zákon o umelom prerušení tehotenstva nie je v rozpore s ústavou, pretože ústava nie je dostatočne jasná na to, aby rozhodol inak, a je na ústavodarcovi, aby túto otázku vyriešil lepšie. Aj také rozhodnutie by bolo oveľa lepšie ako to, ktoré prijal súd pred rokom. Ale možno by Ústavný súd prišiel aj k tomu, že zákaz úmyselného zabitia nevinného človeka je nielen podstatou práva na život, ale základom akéhokoľvek života v spoločnosti. A ak existuje prototyp nevinného človeka, tak je to rozhodne nenarodené dieťa. Preto slovenský zákon, ktorý umožňuje beztrestné úmyselné zabíjanie detí v prvých 12 týždňoch ich života, je do neba volajúcou nespravodlivosťou. Ak je táto nespravodlivosť v súlade s Ústavou SR, tak dokument, ktorý má tvoriť základ nášho politického spolunažívania, je postavený aspoň sčasti na piesku.

Na záver iba krátke zhrnutie. Zamysleli sme sa nad tým, či prípad o práve na život, ktorý riešil ÚS SR presne pred rokom, bol vyriešený iba na základe práva, alebo aj na základe implicitných etických postojov súdnej väčšiny. Videli sme, že odôvodnenie súdu je založené na mnohých kontroverzných a pochybných etických premisách. Čo je horšie, tieto premisy súd nikdy neodôvodňuje. Zároveň sme sa krátko pozreli na to, ako chápe súd ľudské práva a právo na život zvlášť. Videli sme, že súd nevníma právo na život ako súhrn príkazov a zákazov, ale ako princíp, ktorý musí byť vyvažovaný s inými princípmi. Takéto chápanie práv oberá práva o ich obsah a dáva súdom do rúk nástroj a široký priestor pre racionalizáciu ich neobhájených presvedčení. Všetky tieto tvrdenia si, samozrejme, vyžadujú hlbšiu a dôslednejšiu obhajobu. Dúfam však, že som dokázal ukázať aspoň to, že pred rokom na Ústavnom súde išlo o život, ale aj o oveľa viac…

Mierne upravený prepis prednášky, ktorá odznela 4. decembra 2008 na pôde Spoločenstva Ladislava Hanusa.
Autor je doktorandom Právnickej fakulty Oxfordskej univerzity.



(1) PROCHÁZKA, Radoslav: O myšiach a ľuďoch. In: Impulz, č. 2/2008, s. MM – NN; http://www.impulzrevue.sk/article.php?306.
(2) Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
(3) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka PL. ÚS 12/01 č. 1/2007 (zo 4. decembra 2007).
(4) nasciturus = ešte nenarodený, ale počatý jedinec (z latinčiny doslova: má sa narodiť)
(5) Na obhajobu súdu treba povedať, že toto tvrdenie prijali aj navrhovatelia.
(6) Prípad Goodwinová verzus United Kingdom (Application no. 28957/95) (2002) 35 EHRR 18.
(7) Prípad Dudgeon verzus United Kingdom (Application no. 7525/76) (1982) 4 EHRR 149.
(8) Prípad Dickson verzus United Kingdom (Application no. 44362/04) (2008) 46 EHRR 41.
(9) Pri tejto časti odôvodnenia sa natíska otázka, do akej miery toto ovplyvní akékoľvek ďalšie snahy o zákaz potratov. Súd totiž tvrdí, že úplná liberalizácia potratov rovnako ako ich úplný zákaz by boli protiústavné.
(10) Prípad Bendix Autolite Corp. verzus Midwesco Enterprises, Inc., (1988) 486 U.S. 888, 897.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.