Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Konzervatívna šanca pre Slovensko

Číslo 1/2009 · Michal Svetský · Čítanosť článku: 2386
 

Dňa 4. novembra 2008, keď Barack Obama vyhral americké prezidentské voľby, sa stalo niečo, na čo obrovská skupina ľudí, veľká časť jedného veľkého národa, dlho čakala. Snažíme sa týchto ľudí niekam zaradiť: demokrati, černošskí voliči, mladí a nadšení prvovoliči. Alebo ich nazývame progresívcami, liberálmi, odporcami vojen a Busha. Všetci však majú zároveň spoločnú jednu črtu. Dlho čakali na politiku, ktorá reprezentuje ich hodnoty, názory, predstavy o živote. Vravia, že to boli náročné roky: niekedy prepadali zúfalstvu, že veci sa z ich pohľadu hrozivo vyvíjajú zlým smerom a že každá snaha bola márna. Mnohí sa báli, že všetok aktivizmus i sľubné volebné predpovede sú nanič a republikáni opäť v poslednej chvíli vyhrajú. Nestalo sa. Zvíťazil ich kandidát, pre nich stelesňujúci až akúsi magickú zmenu. Obavy ustúpili, sklamanie a malomyseľnosť sú minulosťou, všetko vynaložené úsilie zrazu získalo jasný zmysel, dokonca až historickú príchuť. Sny, predstavy, myšlienky sa zrazu prostredníctvom politických rozhodnutí môžu stať konkrétnou realitou. Môžu meniť kultúru, dobu, svet.

Pri sledovaní týchto udalostí sa núka paralela. Kedy takýto moment zažijú slovenskí konzervatívci? Povedané odľahčene a trochu trendovo: Kedy príde na scénu ich Obama, kto ním bude a čo ponúkne? Aby si mohli povedať, že majú príležitosť meniť kultúru, dobu, svet. Veď nie sú ich situácia a pocity podobné ako boli situácia a pocity amerických demokratov? Politicky sú v opozícii, navyše vážne rozdrobení, pri moci sú socialisti a môže to trvať ešte dlho, roky. Môže prísť zmena? pýtajú sa.

Odpoveď je áno. Situácia sa môže zmeniť. No čarovným slovom je alternatíva. Skutočná zmena totiž musí ponúknuť alternatívu. Konkrétnu a pozitívnu víziu. Nie je to žiaden banálny všeobecný postreh. Je to najťažšie na celom pláne. Niečo, s čím všetci súhlasia, no málokto to je schopný uskutočniť: ponúknuť alternatívu, skutočnú zmenu, riešenie, ktoré je úplné a ešte navyše niečím iné ako to doteraz používané, doteraz uprednostňované. Je to viac než vyhrať voľby, získať moc a vplyv. Cieľom politického i občianskeho snaženia konzervatívcov musí byť široká ucelená alternatíva, ktorá sa krajine ponúkne, ktorej občania uveria a zvolia si ju. Nielen odmietnuť existujúce, ale vytvoriť, priniesť a uskutočniť nové. Nebyť proti niečomu. Byť za niečo. Nebojovať. Budovať.

Kto si myslí, že konzervatívna alternatíva pre Slovensko je hotová, stačí len vyhrať voľby, aby sa zrealizovala, čítať ďalej nemusí. S ostatnými by som však rád chvíľu o týchto otázkach uvažoval. Ak chceme alternatívu vytvoriť, musíme ju najskôr začať chcieť. Autor tohto textu sa domnieva – pri úprimnej úcte k všetkému, čo sa na poli slovenského konzervativizmu dosiahlo –, že nielenže ucelenú konzervatívnu alternatívu treba na Slovensku konkrétne sformulovať, ale najskôr sa musí vôbec stať naším vedomým cieľom.

Na podporu a ilustráciu myšlienky o potrebe slovenskej konzervatívnej alternatívy, ktorú by politicky stelesnila moderná konzervatívna strana, je po príkladoch z histórie dobré najskôr si všimnúť spoločenské postavenie konzervativizmu u nás, načrtnúť obrysy „inkluzívneho“ konzervativizmu a vo svetle toho následne prakticky pomenovať určité spôsoby myslenia, škodlivé odbočenia, no najmä nutnosť vyjasniť si, ako úspešne (ne)spájať kresťanstvo s konzervativizmom.

Príklady z histórie a konzervativizmus na Slovensku

Veľkí ľudia v dejinách priniesli veľké veci. Videli problém, poznali diagnózu, no hlavne vedeli, čo treba urobiť, aby vzniklo niečo nové a lepšie. Ponúkali alternatívu. Ak hovoríme napríklad o náboženských postavách, Ježiš Kristus videl problém: Svet je odcudzený Bohu a človek je uväznený v hriechu. Ako Vykupiteľ ho teda pozval cez pokánie a vieru k slobode večného života. Budha videl život ako utrpenie a hlásal potrebu zbaviť sa túžob, ktoré ho spôsobujú. V politickej oblasti: Ghándí videl spoločenskú nespravodlivosť Indie, no namiesto tradičného riešenia v podobe ozbrojeného boja ponúkol nezvyčajnú taktiku nenásilia a pasívneho odporu. Dokonca aj marxizmus smeroval ponad problém k riešeniam, keď šíril revolúciu, lákajúc vidinou beztriednej spoločnosti. Minulosť nás učí, že za veľkou zmenou v akejkoľvek oblasti vždy bol niekto, čo nielen kritizoval zlý stav vecí, ale prišiel s ponukou pozitívnej alternatívy. Ak teda túžime po veľkých zmenách na Slovensku – a každý národ by také túžby mal mať –, nemôžeme byť výnimkou.

Ako je to vlastne s konzervativizmom na Slovensku? Zo stretnutí a rozhovorov s ľuďmi z konzervatívneho prostredia, či už s aktívnymi politikmi, publicistami, strednou generáciou, mladými aktivistami, vzdelávacími pracovníkmi, študentmi, kresťanmi, nekresťanmi som si odniesol vždy podobný dojem. Existuje akési samozrejmé nepísané presvedčenie, že konzervatívne myšlienky majú v slovenskom prostredí svoju silu, pevné miesto, treba s nimi rátať. Že tu pre ne existuje akýsi prirodzený ľudský potenciál, základňa, „my“, dá sa hovoriť v množnom čísle.

Platí to historicky aj aktuálne. V medzivojnovom období pôsobili v slovenskej politike životaschopné konzervatívne prúdy. Počas komunizmu tu bola podzemná cirkev, katolícke aj protestantské skupiny, ktoré odolali komunistickej indoktrinácii a zachovali tak pre spoločnosť úžasný vzor osobnej odvahy a schopnosti rozlišovať v danej dobe pravdu od klamu. V porevolučných rokoch tu boli konzervatívne osobnosti aj voliči, ktorí odmietli mečiarizmus, zahmlievajúci národu myseľ a izolujúci Slovensko. V reformných rokoch minulého volebného obdobia boli konzervatívci tvorivým činiteľom a odvážne posúvali hranice verejnej diskusie v odborných aj kultúrno-etických otázkach. Aj toto sú dôvody pre spomenuté spoločné presvedčenie o opodstatnenosti konzervativizmu v našich končinách.

Ale minulosťou to nekončí. Pri moci je dnes síce socialisticko-nacionalistická vláda, avšak spoločnosť neprevalcoval etický liberalizmus, zdravé spoločenské inštitúcie, najmä rodina a manželstvo, sú stále rešpektované v ich tradičnej podobe. Smerovanie ekonomiky naďalej nesie rukopis predtým vykonaných reforiem, nie socialistických zásahov vlády. Občianske aktivity pokračujú: rozličné združenia zamerané na podporu konzervatívnych myšlienok, konkrétnu sociálnu pomoc či vzdelávanie, profesionálna aj individuálna publicistika v klasických médiách i v podobe webových portálov a blogov. Aj súčasnosť teda podporuje to vnútorné presvedčenie, že konzervativizmus je stále na scéne. Dokonca, že štrukturálne je na tom lepšie než slovenská ľavica, ktorá historicky nemala ani aktuálne také zázemie nemá.

No nebola by to celá pravda. Napriek všetkému je tu dnes prítomný ešte jeden moment, alebo radšej dva: reálny politický vplyv je zanedbateľný, pričom to tak ešte dlho môže zostať, a navyše vzniká pocit veľkej menšinovosti a okrajovosti, najmä medzi konzervatívcami kresťanmi pri kultúrno-etických témach zoči-voči mohutným liberálnym civilizačným trendom v Európe. To môže končiť vo frustrácii a rezignácii na verejné angažovanie. Budú všetky aktivity len na akési samopovzbudenie konzervatívneho spoločenstva, alebo budeme môcť povedať, že myšlienky prekročili jeho hranice a viditeľne ovplyvňujú okolitý svet, smerovanie spoločnosti? pýtajú sa mnohí.

Je jasné, že jednoduchú odpoveď ani garanciu úspechu v tejto chvíli nedokáže poskytnúť nikto. Zhodneme sa však aspoň na tom, že kultúrne zázemie, akékoľvek bohaté a živé, nestačí, potrebný je aj väčší politický vplyv. Veď konzervativizmus v stredoeurópskom prostredí vždy vychádzal zo zásady, že politika a kultúra sa navzájom potrebujú, nedajú sa nahradiť jedna druhou, že pokrok v jednej oblasti je závislý od pokroku v druhej oblasti. Politik musí rešpektovať a zveľaďovať kultúru, nesledovať len moc pre moc, nedopúšťať sa sociálneho inžinierstva pod dojmom príslušnosti k akejsi nadradenej elite vládnucej neosvieteným masám, ale musí regulovať a prispôsobovať svoju politiku tomu, čo je v kultúre zdravé. Veď kultúra koniec koncov predchádza politiku. Na druhej strane kultúra potrebuje na svoju regeneráciu okrem občianskej energie aj praktické politické nástroje, cielený legislatívny a výkonný vplyv, aby sa žiaduce zmeny štrukturálne upevnili.

Už sme skonštatovali, že v rámci našej kultúry nezanedbateľný ľudský potenciál, zázemie slovenský konzervativizmus má, i keď ďalší rozvoj určite ešte potrebuje. Môže však získať aj chýbajúci politický vplyv? Taký, ktorý by bol viac než len symbolické zastúpenie v parlamente a účasť v nejakej vládnej koalícii v podobe doplnkovej strany? Môže dosiahnuť viac než štatistický percentuálny úspech vo voľbách a byť z politickej úrovne spoločensky tvorivou a meniacou silou?

Spoločné dobro

Odpoveď je áno. Áno, ale slovenskí konzervatívci musia myslieť na to, že cieľom je ponúkať krajine alternatívu. Nič menej. Cieľom nie je bojovať proti liberálom a postkomunistom. Ani dostať sa za každú cenu do vládnucej koalície. Ani viesť povznášajúce intelektuálne debaty v uzavretom kruhu. Ani prispôsobiť sa dobovým trendom a získavať preferencie na úkor konzervatívnych hodnôt alebo o nich zo slušnosti mlčať. Cieľom má byť niečo viac. Cieľom je ponúknuť Slovensku alternatívu, víziu, ktorá bude spájať ľudí a budovať krajinu.

Nestačí jednoducho iba presadzovať záujmy jednej spoločenskej názorovej skupiny. Pravým cieľom politiky je spoločné dobro. Dosiahne sa vtedy, ak politici v praxi realizujú správne hodnoty. Medzi občanmi však nikdy nebude dokonalá zhoda na tom, o ktoré hodnoty presne ide. Na niečom sa v danej chvíli zhodne celá spoločnosť, na niečom len polovica či menšia časť. A s niektorými hodnotami, aj keď sú správne pre spoločné dobro, sa môže stotožniť len veľmi malá časť občanov. Pravá politika by mala mať agendu, ktorá nájde spôsob, ako zahrnúť čo najviac z týchto správnych hodnôt: väčšinových, menšinových i okrajových. Čo najviac preto, lebo ich naplnením tak logicky vzrastie viac spoločného dobra.

Správne hodnoty pritom sú jednak také, ktoré nemôžeme nijako upravovať – absolútne dobrá plynúce z prirodzeného poriadku, ako napríklad nedotknuteľnosť života –, alebo také, ktoré sú, naopak, výsledkom diskusie a praktického úsudku, napríklad ekonomické riešenia, sociálna politika. Konzervatívna politika musí hľadieť na celú sumu spoločného dobra a nevyberať si len niektoré špecifické hodnoty. Určite nesmie zradiť službu spoločnému dobru tým, že odvrhne momentálne okrajové hodnoty a začne presadzovať radšej tie, ktoré sú práve populárne, ale v skutočnosti idú proti spoločnému dobru, napríklad relativizovanie inštitúcie manželstva ako zväzku muža a ženy. No určitou „zradou“ by bolo aj výlučné zameranie sa len na niektoré dobrá, napríklad ochrana nenarodeného života, pretože hlavným cieľom by prestalo byť široké spoločné dobro, ale stal sa ním čiastkový cieľ, hoci fundamentálnej dôležitosti. Konzervatívna politika má ponúknuť ucelenú alternatívu, víziu, ktorá integruje široké spektrum otázok. Ide tu vlastne aj o triezve vedomie, že nie je možné vyriešiť všetky problémy naraz a hneď, najmä nie tie, kde je len okrajová podpora občanov.

Inkluzívny konzervativizmus

Ak je teda cieľom spoločné dobro a vplyv na celú spoločnosť, so svoju víziou sa musia konzervatívni politici obrátiť na všetkých ľudí. Musia hovoriť univerzálnym jazykom a osloviť viac skupín obyvateľstva než len svojich najvernejších, k čomu bývajú pokúšaní. Potrebujú dôveru širšej spoločnosti. Veď spoločné dobro sa naozaj týka všetkých občanov, nielen voličov jednej strany alebo jedného názorového prúdu. Konzervativizmus musí byť oficiálne inkluzívny, nie exkluzívny, má zahŕňať, nie vylučovať. Ilustráciou a inšpiráciou inkluzívnosti môže byť príklad z náboženskej oblasti. Misia svätého Pavla bola síce úplne odlišná v cieľoch od misie politika – on šíril zvesť evanjelia pre spásu duše, kým politici majú sledovať spoločné dobro vo svetskej rovine –, ale jeho metóda je platná aj pre iné oblasti života. Hoci reprezentoval okrajovú spoločenskú skupinu, raných kresťanov, dokázal nájsť univerzálny priestor, spoločnú pôdu s príslušníkmi iných skupín, aj veľmi odlišných. Jeho prístup, napríklad slávna reč v aténskom Areopágu, nebol založený na vymedzovaní sa a odmietaní, ale najskôr na vyslovení toho, čo ho s pohanským publikom spájalo: Dôležité pravdivé poznanie, ktoré bolo spoločné (existencia nejakého Stvoriteľa). Následne Pavol obraz doplnil, prezentoval vlastný postoj, ponúkol radostnú zvesť o tomto neznámom Bohu, keďže ten sa už stal známym v osobe Ježiša Krista. Pavol vstupoval do kultúrneho príbehu ľudí, s ktorými hovoril, aby sa s niektorými jeho časťami stotožnil, iné odmietol či poopravil, no aby ho v konečnom dôsledku rozšíril a prehĺbil o novú dimenziu. Inými slovami, stojac na univerzálnej (spoločnej) pôde, navrhoval pozitívnu alternatívu. Nebol proti niečomu a niekomu, bol za niečo a za Niekoho. Nebojoval, budoval.

Podobne môže slovenský konzervativizmus namiesto zdôrazňovania rozdielov cielene a systematicky dávať do popredia to, čo ho spája s inými. Potvrdí tak svoju univerzálnosť, že je tu „pre všetkých“. Pre hlavné spoločenské oblasti – trh, sociálna sféra, bezpečnosť, ekológia, kultúrno-etické otázky – môže deklarovať snahu hájiť existujúce spoločné záujmy, teda tie, čo spájajú vyhranených i umiernených konzervatívcov s voľnejšie uvažujúcimi voličmi a aj s liberálmi. (Príklady spoločných záujmov: nízke dane, podpora slobodného trhu a osobnej iniciatívy, nekompromisný boj proti zločinu, národné záujmy v EÚ, rodina ako základná bunka spoločnosti, rozumná ekológia, skvalitnenie školstva, veda a výskum, pozitíva verejného pôsobenia cirkví, pôvodný zmysel tolerancie, zrelšia politická kultúra a pod.) Vznikne tak alternatíva, ktorá bude ucelená, integrujúca všetky témy a ktorá bude vďaka obsahu a univerzálnemu jazyku prekračovať hranice strany, tradície, konfesie a spájať väčšiu skupinu ľudí, a to kvôli vyššiemu cieľu, ktorým je spoločné dobro krajiny.

Aby sme neupadli do abstraktnosti, pokúsme sa o konkrétnejšie praktické úvahy. Dajú sa zhrnúť do troch kategórií: nutnosť flexibilného myslenia, riziko sledovania čiastkových cieľov a citlivosť kultúrno-etických tém.

Flexibilné myslenie alebo schopnosť porušiť pravidlá

Získať politickú moc znamená zmeniť rozloženie politických síl vo svoj prospech. Inými slovami, znamená to zmeniť realitu. Nech hovoríme o zmene v akejkoľvek sfére ľudskej činnosti, vidieť vždy rovnaké faktory, ktoré buď zmenu napomáhajú, alebo ju, naopak, brzdia. Konzultant medzinárodných biznis manažérov a autor bestsellerov Luc de Brabandere hovorí o „zabudnutej polovici zmeny“. Ako sa jeho myšlienky dotýkajú slovenského konzervativizmu?

Podľa Brabandera sa skutoční lídri neustále učia meniť svoje vnímanie, aby dokázali meniť realitu. Nestačí len sústrediť sa na aktivity, ale potrebné je myslieť na to, ako o veciach myslíme. Zmene reality má totiž predchádzať zmena pohľadu na ňu. Rozlišuje dva typy zmeny. Prvým je inovácia. Realizuje sa v rámci systému, no ten zostane rovnaký. Istá banka sa chcela zreformovať, preto začala mať otvorené v sobotu. No ináč všetko zostalo po starom. Skutočnou zmenou je až zmena vnímania. Táto „zabudnutá polovica zmeny“ prinesie radikálne nové chápanie reality, vďaka ktorému zrazu vidíme, čo treba urobiť, aby sme realitu prakticky zmenili. Inovovanie vtedy firma nahrádza niečím oveľa vyšším: skutočnou kreativitou. Zakladateľ Microsoftu Bill Gates si jedného dňa všimol, že svetom sa šíri akýsi „prehliadač internetu“ od neznámej firmy Netscape. „Aha!“ preblesklo mu hlavou. V tej chvíli získal novú perspektívu, nastala u neho zmena vnímania reality. Zastavil rozbehnuté vývojárske programy a zdroje nasmeroval do výskumu internetu. A výsledok? Kto dnes nepozná modré „éčko“, ktoré sa stalo symbolom prehliadania internetu? Meniť teda treba dvakrát: najskôr svoje vnímanie a potom realitu.

Zmeniť vnímanie si však vyžaduje jednu kľúčovú vec: Musia sa porušiť pravidlá. Aspoň jedno z pravidiel systému – zaužívaná hypotéza, hodnotenie, stereotyp – sa musí poprieť. Ľudský mozog si vytvára stereotypy, čo je jeho pozitívna vlastnosť, pretože človeku pomáhajú existovať v zložitej realite. Avšak z času na čas ich treba prehodnotiť, keďže realita sa neustále mení a naše myšlienky jej už viac nezodpovedajú. Ak odstránime nejaké pravidlo svojho myslenia, necloní nám už a zrazu realitu vidíme novým spôsobom. Došlo u nás k zmene vnímania a vieme, čo treba urobiť. Neplatí to len v biznise, ale aj v manželstve či politike. Politik, ktorý neuspel v dôležitých voľbách a chce sa vrátiť, musí nielen dočasne nájsť spôsob, ako zarobiť na živobytie (inovácia), ale tiež zmeniť pohľad na svoj neúspech (zmena vnímania). Je to podobné ako stratiť rodiča: akési trúchlenie. Nezmení to danú realitu, rodič zomrel, avšak svet odteraz vnímame odlišne a budúcnosť tiež.

Čo cenného z toho teda vyplýva pre slovenský konzervativizmus? Konzervatívci, či už politici, alebo občania, chcú tiež meniť realitu: spoločnosť. Musia preto neustále prehodnocovať to, ako vnímajú spoločnosť, ľudí v nej, kultúrne trendy, iné názorové prúdy, politickú scénu, globálny svet i svoju vlastnú spoločenskú úlohu. Nesmú ľubovoľne meniť ekonomické postoje či absolútne etické princípy, musia však pravidelne prehodnocovať spôsob, akým ich chcú na spoločnosť aplikovať. Musia neustále skúmať, či spôsob, ktorým si zvykli vnímať realitu, neobmedzuje ich spoločenský vplyv.

Známy Herakleitov výrok by sme mohli pozmeniť aj na „Nemôžeš vstúpiť dvakrát do tej istej spoločnosti“. Stereotypy našej mysle nás vedú k domnienke, že v spoločnosti je stále tá istá „voda“. Nuž, nikdy nie je. Len zmena vnímania nám umožní vidieť, aká voda práve spoločnosťou „tečie“ a ako sa treba zachovať. Konzervatívci nemajú na výber. Buď budú mať schopnosť meniť vnímanie, porušovať pravidlá, alebo im svet, realita, volič ujde a oni zostanú uzavretí aj s princípmi vo svojom mikrosvete.

Škodlivé odbočenia

Konzervatívne prostredie nie je homogénne. Tvoria ho skupiny, ktoré z rýdzo povahových čŕt alebo z určitých racionálnych dôvodov zdôrazňujú inú tému a navrhujú inú stratégiu. Je ľudské, že to niekedy prináša nezhody. No môže sa tiež stať, že spustíme zrak z hlavného cieľa, ktorým by mala byť ucelená alternatíva pre krajinu, a zahľadíme sa na čiastkové, v horšom prípade dokonca nesprávne ciele.

Jedným odbočením z cesty môže byť osvojenie si mentality boja proti niečomu či niekomu. Žijeme na kontinente, ktorým hýbu silné liberálne etické trendy a zrejme budú postupne silnieť aj na zatiaľ relatívne tradične cítiacom Slovensku, najmä s blížiacim sa nástupom do spoločenského života mladšej generácie, ktorá nezažila komunizmus a ktorá je liberálnejšia než jej rodičia. V takejto situácii rastú obavy a pri sledovaní správ zo Západu v ostatných rokoch niekedy aj pocit ohrozenia (kauza švédskeho pastora Akeho Greena, kauza komisára Buttiglioneho a pod.). Logickou reakciou sú obranné postoje, principiálnosť, oprávnená kritika alebo aj tvrdšie vyhlásenia.

Sú potrebné. Ak by sme však zostali len pri takejto reakcii, všetko sa zúži na boj proti liberálom či – vzhľadom na neblahé dedičstvo socializmu – proti postkomunistom. Zo zástancov slobody a múdrosti západnej civilizácie sa stanú proroci skazy, šíriaci strach, ktorí všade vidia úpadok, pomýlenosť a nepriateľské sily. Zrak je upretý na problém namiesto na jeho riešenie, na nevyhovujúci stav namiesto na stav, ktorý si želáme. Politika, ktorá by bola len proti niečomu a nie za niečo, nemôže mať širší úspech a byť spoločensky prínosnou, keďže okrem kritiky ponúka len málo pozitívneho obsahu.

Opačným javom je získavať politickú moc pomocou snahy zapáčiť sa nehľadiac na princípy. Ide rovnako o odbočenie, keďže cieľom prestáva byť objektívne dobro krajiny, ale moc pre moc. Namiesto udržania hodnôt, o ktorých veríme, že sú pre spoločnosť potrebné, totiž sledujeme svoje udržanie sa pri moci a kvôli tomu začneme radšej zastávať hodnoty, ktoré sú v móde a zabezpečia viac hlasov vo voľbách či ukradnú voličov politickým oponentom. V západoeurópskych krajinách sú tak konzervatívci ochotní redefinovať najzákladnejšie spoločenské inštitúcie ako rodina a manželstvo. Na Slovensku je obdobou tohto postoja uchyľovanie sa – menej či viac sofistikovane – k strašeniu náboženstvom alebo cirkvou, prípadne odsúvanie kultúrno-etických otázok do súkromia v mene „tolerancie“.

Iné odbočenie predstavuje snaha dostať sa za každú cenu do vládnucej koalície. Zmyslom existencie politickej strany je získať moc, a preto by bolo absurdné odmietať účasť vo vláde. Niekedy je však neúčasť vo vláde pre stranu prospešná. Odmietnuť pridať sa ku koaličnému partnerovi, ktorý je závažným spôsobom morálne skompromitovaný, udrží strane v očiach verejnosti čistý štít a ušetrí jej energiu, keďže nemusí za to čeliť kritike. Vyhnúť sa úlohe koaličného prívesku je dobré pre imidž, no aj pre úspešnosť strany: nemusí kvôli zachovaniu miesta v koalícii napomáhať politiku, ktorá riadi krajinu úplne iným spôsobom, než by strana chcela. No strana by mala mať schopnosť zriecť sa pre rozumné dôvody vládnutia aj kvôli vlastnej sebazáchove. Ináč zdegraduje na zoskupenie ľudí, ktorí si vládnutím chcú len udržať teplé miesta a vlastný prospech, čiže na stranu obsahovo vyprázdnenú, ktorá nemá voličov čím zaujať. Na druhej strane intelektuálne debaty v uzavretom kruhu bez účasti na vláde sú inšpiratívne, no samé osebe neprinášajú potrebnú politickú moc, ktorá zmení myšlienky na realitu, len sa realite ešte viac vzďaľujú, pretože vzniká domnelý romantický konflikt, že sme poslední, ktorí verne strážia ideály v mori cynizmu a nepochopenia.

Slovenský konzervativizmus si musí dávať pozor na tieto rozličné odbočenia a neustále sa spytovať, či sleduje hlavný cieľ, alebo len čiastkové ciele.

Kultúrno-etické témy: spojenectvo s umiernenými

Nesmierne dôležité je v dnešnej dobe pre konzervatívcov, hlavne kresťanov, ako sa dokážu vysporiadať s citlivými kultúrno-etickými témami. Liberálne hodnoty majú proste v Európe aj v USA silné sympatie, etický konzervativizmus budí nedôveru, alebo dokonca čelí snahám spoločensky ho vytesniť. Politikovi s konzervatívnymi morálnymi postojmi hrozí strata popularity.

Radikálny liberalizmus v podobe politickej korektnosti, prehnaných teórií o „hate speech“ a „hate crimes“ (1), agresívneho feminizmu a protináboženskej agendy síce na Slovensku širšiu verejnosť zatiaľ neoslovil, avšak neznamená to, že Slováci sú eticky konzervatívni. Skôr zastávajú akúsi umiernenú pozíciu, no so sympatiami k liberalizmu. Registrované partnerstvá rozhodujúcu podporu nemajú, avšak právo ženy na interrupciu má takmer maximálny súhlas verejnosti. Ako teda môžu konzervatívci kresťania politicky uspieť, a zároveň zostať verní princípom? Ako sme už naznačili, extrémne riešenia tejto dilemy buď vedú vojnu proti liberálom, alebo nekriticky prijímajú populárne liberálne hodnoty. Prvý tábor postupne upadá do negativizmu, uzatvára sa do seba, súc odsúdený na nízku podporu verejnosti. Druhý zapredal dušu a vlastne prestáva byť konzervativizmom. Riešením je jedine stredná cesta. Treba vychádzať z toho, že konzervatívne kultúrno-etické postoje dokážu pochopiť „umiernení Slováci“, ktorí predstavujú najväčšiu časť voličov. Každý z nich rozumie dobru rodiny a manželstva, dokáže pochopiť jedinečnosť zväzku muža a ženy. Sú to, nakoniec, prirodzené hodnoty dostupné rozumu každého. Takisto si myslia, že je dobré, keď menej žien podstúpi interrupciu; obmedzovať slobodu slova zavádzaním pojmov ako „hate speech“ sa im zdá prehnané; kresťanstvo podľa nich predsa len nie je smrteľne nebezpečné a dokážu vidieť prospešnosť cirkvi pre spoločnosť. Pri takomto uhle pohľadu sa zrazu odkrýva nie úplná, no predsa len značná zhoda v kultúrno-etickej oblasti medzi konzervatívcami kresťanmi a umiernenými Slovákmi. Ak sa k tomu pridá rozumná ekonomická agenda, sociálna politika, ekológia, rázny boj proti zločinnosti, potom môže existovať politická strana s uceleným programom, ktorá by reprezentovala túto skupinu občanov. Čo tomu teda bráni?

Treba povedať, že na mieste je zdravý skepticizmus. Vedomé zjednotenie takejto voličskej skupiny by určitý čas trvalo. No prekážky takéhoto potenciálneho vývoja vidieť už dnes. Paradoxne, zdá sa, že je ich viac na strane konzervatívcov kresťanov. Ide o chybné postoje, nesprávnu metodológiu a vžité predstavy, ktoré kresťania vnášajú do verejnej debaty pri kultúrno-etických témach. Všetko sa navyše komplikuje tým, že je za nimi väčšinou dobrý úmysel a navonok vyznievajú ako veľmi správne. No dôsledok je nesmierne škodlivý: potvrdenie izolovanosti konzervatívnych hodnôt v spoločnosti, a teda nepriamo posilnenie liberalizmu. Kam vlastne mieri táto tvrdá reč?

Problematickosť politiky „kresťanských hodnôt“

V prvom rade je problém v tom, že konzervatívci kresťania sa izolujú dobrovoľne, keď chcú, aby konzervatívna strana presadzovala „kresťanské hodnoty“. Aký má mať nekresťan prospech z toho, že voľby vyhrá strana zastupujúca kresťanov? Možno by mu to neprekážalo, ale prečo by ju mal voliť? Čo by mali kresťania z úspechu strany, ktorá reprezentuje napríklad mierumilovných moslimov? Alebo: Týka sa program „kresťanskej strany“ aj nekresťanov? Ak áno, prečo použitím slova „kresťanská“ hovoríme, že sa ich vlastne netýka? Či chceme nekresťanom naznačiť, že vlastne pre nás neexistujú a ani nemáme žiadne spoločné záujmy? Takéto myslenie nedáva zmysel a je zužujúce. Inými slovami, politika strany má zahŕňať viac ľudí, nie iba kresťanov.

Súvisí to s ďalším problémom, ktorý je problémom metódy uvažovania, a je ním samotný obsah slovného spojenia „kresťanské hodnoty“. Čo sa nimi myslí? Má strana presadzovať lásku? Vieru? Nádej? Či praktické cirkevné ciele: Viac katolíckych birmoviek a evanjelických konfirmácií? Reformu kanonického práva? Určite je to absurdná predstava. No prečo potom hovoríme o kresťanských hodnotách, kresťanských kandidátoch a kresťanských stranách? Pretože neuvážlivo miešame prirodzené hodnoty s náboženskými, otázky rozumu s otázkami viery. Politický názor nie je záležitosť viery. Konzervativizmus chce uchovať a rozvíjať nie „kresťanské hodnoty“, ale hodnoty západnej civilizácie. Nestojí naša civilizácia a to najlepšie v nej na troch pilieroch, ktorými sú Rím, Atény a Jeruzalem?

Problém zaužívaného konceptu „kresťanských hodnôt v politike“ je jednoducho v tom, že apeluje na vieru. No tú nesmieme politicky presadzovať, keďže musíme rešpektovať svedomie individuálnych osôb. Veď podľa kresťanstva je viera dar od Boha, z povahy veci teda otázky viery nie sú automaticky zrozumiteľné všetkým. Presadzovať však môžeme prirodzené hodnoty, keďže sa obracajú na ľudský rozum, a teda automaticky na každého od narodenia, veriaceho či neveriaceho. To sú hodnoty ako rodina, manželstvo muža a ženy, ochrana ľudského života. Politická strana ich môže zakomponovať do zákonov a urobiť záväznými pre všetkých.

Je chybné chcieť presadzovať v politike „kresťanské hodnoty“. Možno to znie nezvyčajne, ale bolo by to netolerantné a násilné. Politik má presadzovať hodnoty dostupné rozumu všetkých, nepodmienené vierou. Lebo – ešte raz – politika nie je záležitosť viery. Moderná konzervatívna strana tu nemá byť len pre kresťanov, pretože ani spoločné dobro nie je len pre kresťanov.

Veci viery a veci rozumu

Kým sa neprekoná zamieňanie záležitostí viery a rozumu – a to v myslení, jazyku i mediálnom vystupovaní –, dovtedy bude existovať silná prekážka pre zblíženie konzervatívcov kresťanov s už spomínanými umiernenými Slovákmi.

Okrem zblíženia nám však otázky rozumu taktiež dodávajú legitímnosť. Nikto nemôže povedať, že vnucujeme iným svoju vieru, keď presadzujeme otázky rozumu, pričom práve obvinenie z vnucovania viery je aj na Slovensku často adresované konzervatívcom kresťanom, ktorých názory sú potom brané s rezervou, akoby nepatrili do politickej diskusie. Koľkokrát len zaznelo pri téme interrupcií, že kresťania nemajú nútiť ostatných prijať ich náboženské hodnoty. Potrebu chrániť nevinný ľudský život však všetci chápeme rozumom, nie je to predmet viery, preto výčitka o vnucovaní je nezmyselná.

Kresťania musia začať od seba a uvedomiť si, že ich kresťanská identita, ktorú vôbec nemusia – a ani by nemali – na verejnosti tajiť, zahŕňa otázky viery a otázky rozumu. Otázky viery sú záväzné len pre nich samotných, otázky rozumu sa týkajú všetkých. Musia na to pamätať vo svojich kruhoch i keď verejne prezentujú svoju politiku. Nepriamo nám to pripomína aj Biblia, ktorá hovorí, že kresťanov ich viera zo spoločnosti vyčlení, lebo „svet vás neprijme“, tak ako neprijal Krista. Naopak, účasťou v politike sa však kresťania do spoločnosti začleňujú, smerujú presne opačne, nie od sveta, ale do sveta. Treba tajomstvo takéhoto zvláštneho poriadku rešpektovať: prijať určité „vyčlenenie“ kvôli otázkam viery v osobnom živote, avšak vo verejnej sfére – pri spoločných otázkach rozumu – sa ako občan myslením aj konaním plne začleňovať, samozrejme, ruka v ruke so slobodným prejavovaním svojej osobnej kresťanskej viery.

Zvládnuť kultúrno-etické témy však znamená ešte čosi viac než správne rozlišovať medzi rozumom a vierou. Strana si musí nielen uvedomiť, aký je vhodný spôsob prístupu k týmto témam, ale aj aká je vhodná miera. Konzervatívna strana na Slovensku sa nemá definovať prioritne cez kultúrno-etické otázky, jej určujúcou značkou nemá byť povesť morálnych konzervatívcov, a už vôbec nie reputácia zástupcov kresťanov. Moderná konzervatívna strana sa má profilovať cez svoju schopnosť ponúknuť krajine ucelenú širokú alternatívu, ktorá podstatným, no najmä zbližujúcim spôsobom bude zahŕňať aj kultúrno-etické témy popri všetkých ostatných témach.

Šanca na úspech

Od Novembra 1989 sa na Slovensku voličské preferencie formovali skôr náhodne a chaoticky, čo je normálny jav pri porevolučnej transformácii spoločnosti. Tá sa ešte úplne neskončila a ani politické preferencie ľudí či programy strán nie sú úplne vyzreté a trvale zafixované. Blíži sa však čas, keď sa politické názory ľudí viac vyprofilujú a začnú odovzdávať z generácie na generáciu, ako je to v starších demokraciách. Nebudú sa už toľko meniť od volieb k voľbám podľa sľubov politikov či sympatií k nim. Je to šanca aj pre konzervativizmus, aby potvrdil svoje miesto na spoločenskej scéne Slovenka a ešte viac zosilnel. Nezanedbateľné občianske zázemie má, avšak potrebuje väčší politický vplyv a dôveru voličov. Konzervatívci sa nachádzajú v situácii amerických demokratov počas dlhého Bushovho vládnutia, v situácii, ktorá sa radikálne zmenila až zvolením Baracka Obamu za prezidenta.

Autor tohto článku sa domnieva, že takýto zásadný politický vplyv môže získať len moderná konzervatívna strana, na ktorú Slovensko stále čaká. Jej základnou črtou musí byť schopnosť namiesto čiastkových tém a úzkych záujmov ponúknuť krajine ucelenú alternatívu, víziu, ktorá bude spoločnosť čo najviac spájať a konštruktívne budovať. Úplnou prekážkou nemusia byť ani citlivé kultúrno-etické témy, ak sa k nim vhodne pristupuje. Za veľkým úspechom je na začiatku úžas z momentálneho stavu vecí, vrátane uvedomenia si toho, čo absentuje a čo môže byť. Konzervativizmus má na Slovensku šancu.

Autor pracuje v oblasti zahraničných vzťahov.



(1) Postihovanie za vyjadrenia alebo činy, ktoré majú šíriť netoleranciu voči spoločenským skupinám, najmä špecifickým menšinám.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.