Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Päť percent

Číslo 1/2009 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2921
 

František Mikloško získal v prvom kole prezidentských volieb 101-tisíc 573 hlasov a skončil na treťom mieste. Znamenalo to 5,41 percenta. Víťazom obidvoch kôl a staronovým prezidentom sa stal Ivan Gašparovič, ktorý porazil Ivetu Radičovú. Radičová získala v prvom kole vyše 713-tisíc a v druhom vyše 988-tisíc hlasov. Gašparovič vyhral prvé kolo s 876-tisícmi a druhé s 1 milión 234-tisícmi hlasov. Účasť dosiahla vyše 43 percent v prvom, respektíve vyše 51 percent v druhom kole. Dosť bolo čísel, poďme k interpretáciám.

Mikloško bol medzi všetkými jediný konzervatívny kandidát – o čom teda hovorí jeho výsledok? O troch veciach. Po prvé konzervatívci si nevážia samých seba, po druhé konzervatívcov si nevážia ani ich oponenti a po tretie konzervatívnu pravicu čaká ešte hlbší prepad.

Konzervatívci sa v týchto prezidentských voľbách správali k Mikloškovi macošsky. Mikloško kandidoval na úrad prezidenta s podporou KDS a petície niekoľkých tisíc občanov. Verejne ho nepodporilo ani KDH, ani OKS, ani žiadny konzervatívnejšie založený člen SMK – MKP či inej strany. Pri KDH sa treba zastaviť a spomenúť jednu podstatnú výnimku. Mikloška verejne podporil zakladateľ tejto strany Ján Čarnogurský. Pasivita však nebola hlavným hriechom konzervatívnej pravice. Slovenskí konzervatívci zašli ešte ďalej: bez ohľadu na to, či kvôli výhrade svedomia vystúpili z vlády, alebo sa angažujú vo Fóre života, nezostali pasívni, ale aktívne podporovali Mikloškovu protikandidátku Ivetu Radičovú. Radičová bola kandidátkou KDH, OKS aj SMK – MKP. Dôvody sú rôzne: od toho, že KDH v roku 2009 nedokázalo nájsť vo vlastných radoch jediného kandidáta, ktorý by sa dokázal dôstojne zúčastniť volieb, OKS sa zbytočne poponáhľala a všetky tri strany unisono uznávajú vedúcu úlohu SDKÚ – DS v opozícii. Samozrejme, dôsledkom je, že všetky z nich poškodzujú samy seba a ak niekto na voľbách získal, nebola to opozícia, ale strana SDKÚ – DS a liberálno-ľavicový prúd. Ani to však nebolo všetko. Radičovú totiž podporila aj skupina – nazvime ju - konzervatívnych schizofrenikov. Pod konzervatívnymi schizofrenikmi mám na mysli ľudí, ktorí verejne prejavili podporu Radičovej, a pritom volili Mikloška. Nie je to len nelogické, je to niečo viac. Obetí politickej schizofrénie je celý rad, najdôležitejší je však útok na ro¬zum. Schizofrenik vie, že najlepším kandidátom bol Mikloško, sám ho volil, ale verejne odporúčal voliť jeho protikandidátku. Hlavným vystúpením politických schizofrenikov sa stala tlačová konferencia generačných rovesníkov Daniela Lipšica. Viacerí z Lipšicových prísediacich sa v súkromí netajili, že volili Mikloška. Ako to nazvať? Žiaľ, generácia, ktorá by mala nahradiť poslednú generáciu slovenských disidentov, sa správa otvorene cynicky. Napokon, týkalo sa to aj ďalších, od novinárov, ktorí za svoj politický vzor považujú amerického prezidenta Ronalda Regana, až po pastorov, ktorí na Ivete Radičovej dokázali oceňovať jej hodnoty. Obidve tieto skupiny nielenže volili, ale vyzývali voliť nereaganovsky a proti kresťanským hodnotám. Prvý záver teda je, že zatiaľ čo liberáli, nacio¬nalisti alebo športovci či herci boli jednotní a vedeli, koho majú voliť, konzervatívci boli rozdelení a volili rozdelene. Inými slovami, príliš veľa slovenských konzervatívcov si v roku 2009 neváži samých seba, ale najmä hodnoty, kvôli ktorým v politike sú.

Prirodzene, logickým dôsledkom je, že konzervatívcov si nevážia ani ich oponenti. Iveta Radičová získala podporu KDH bez toho, aby sa vzdala svojej liberálne ľavicovej agendy. Neuhla ani o krok a KDH ju podporilo. Radičová si mohla dovoliť nielen odkazy na inkvizíciu, ale dokonca na obranu svojich pro-potratových hlasovaní vyťahovať výroky Jána Pavla II. – a nič. Neozval sa nikto: ani hovorca KBS, ani cirkevné médiá. Práve naopak, keď sa Katolícke noviny a rádio Lumen ozvali, svojich čitateľov a poslucháčov len dezorientovali. Nedokázali skomentovať priebeh kampane ani témy a profil jednotlivých kandidátov, naopak, urobili nadprácu a kresťanov len mýlili. Pritom to boli voľby, počas ktorých sa ako nikdy doteraz diskutovalo o ochrane života a o mieste náboženstva vo verejnom živote. Fakt, že sa o tých témach diskutovalo, bol úspechom Mikloškovej kampane a desiatky konzervatívnych kňazov na čele s biskupom Imrichom, ktorí ich do kampane vniesli. Išlo však o úspech čiastočný a formálny. O témach sa diskutovalo, ľudia sa však podľa nich napokon v absolútnej väčšine nerozhodovali. Nielen kňazi, ale aj niektorí lídri hnutia pro-life odporúčali vo svojich článkoch a blogoch v druhom kole voliť Radičovú. Žiaľ, odkázali tým budúcim kandidátom jednoduchú vec: Keď na to príde, naša agenda nie je až taká dôležitá, ergo o našu podporu v prvom kole sa do budúcna nemusí uchádzať žiadny kandidát pravice, v druhom kole môžete s nami rátať. Je len samozrejmé, že čím nelogickejšie sa konzervatívni lídri budú správať, tým závažnejšie budú dôsledky.

Nuž a napokon konzervatívcov čaká ešte hlbší prepad. Vyplýva to z dvoch predchádzajúcich poznámok, ale dôvodov je viac. Najväčším z nich je generačné prázdno, čo má nahradiť generáciu ľudí, ktorých spájala Sviečková demonštrácia z roku 1988. Práve to bola chrbtová kosť „starého“ KDH, to spájalo Čarnogurského s Mikloškom a Palkom a ďalšími. Vec nestojí tak, že by mal Mikloško v politike skončiť. Vôbec nie. Ak niečo posledné voľby ukázali, tak je to odkaz, že ak niekto dokáže zaujať osobným príbehom, otvorením diskusie na vážne témy, nie sú to žiadne „nové tváre“, ale posledná generácia disentu. Dôvod na skepsu je inde. Mikloško so svojím životným príbehom dokáže osloviť 100 tisíc voličov. Kde je však konzervatívna generácia, ktorá dokáže osloviť viac voličov? Generáciu disentu formovalo utrpenie komunizmu. Reakciou náboženského disentu bola vytrvalosť v angažovaní sa proti režimu. Práve to formovalo jej charakter a prenesene aj nádej pre celú krajinu do budúcnosti. Čo však reprezentuje, v akých zápasoch bola formovaná a ako v nich obstála nová post-novembrová generácia? Kde sú vlastne jej lídri? A kto by mal za konzervatívnu pravicu kandidovať v nasledujúcich prezidentských voľbách?

Na fatalizmus však nie je dôvod. Napokon, až také beznádejné to ani nie je. Prezidentská kampaň totiž ukázala aj ďalšie veci. V prvom rade to, že témy náboženskej pravice do slovenskej politiky patria. Dokázali získať nielen päť percent, a teda – obrazne – politicky prežiť, ale celú scénu polarizovať a kampaň urobiť zaujímavejšou. To najzaujímavejšie pritom vzniklo celkom spontánne mimo Mikloškovho volebného štábu. Bola to skupina mladých blogerov a konzervatívnych kňazov, ktorí istý čas diktovali témy celej kampane. Nebyť Mikloška, nevedeli by sme to. A ak má na Slovensku náboženská pravica prežiť, je to v čase rozkladu pravicového spektra niečo, na čom treba stavať.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.