Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ján Galandauer: Karel I.

Číslo 2/2005 · Peter Frišo · Čítanosť článku: 3355
 

Ján Galandauer
Karel I. Poslední český král
Paseka
Litomyšl 1998

„Som kráľom z Božej milosti a nie z milosti ľudového hlasovania.“
Karol I.

V závere svojho pontifikátu 3. októbra 2004 vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. za blahoslaveného významného človeka, ktorý sa okrem iného výrazne podieľal aj na našich dejinách. Bol to posledný cisár Rakúsko-Uhorska Karol I. Tento svätý a veľmi ľudský muž sa stal, podobne ako mnohí iní habsburskí panovníci, obeťou politicky poplatnej historiografie. Dokonca sa stal terčom lživej mediálnej propagandy aj pri svojom blahoslavení. A stačilo by pritom tak málo, iba si prečítať jeho zaujímavý životopis z pera českého historika Jána Galandauera. Tento životopis pritom nie je beatifikačným textom, ale je skôr snahou predložiť objektívny pohľad historika na Karola I., ako posledného českého panovníka, bez zbytočných politických a ideologických nánosov. Takže hlavnou úlohou tejto zaujímavej knihy je previesť čitateľa Karolovým životom. Keď sa Karol I. 17. augusta 1887 narodil, bolo veľmi nepravdepodobné, žeby sa mohol stať panovníkom. Dejiny však nemožno predvídať. Karol, ako významný člen habsburskej dynastie, dostal náležitú výchovu a vzdelanie. Už v mladom veku sa ukazovali Karolove dobré vlastnosti – skromnosť, oddanosť, prenikavý úsudok, zbožnosť, miernosť, svedomitosť, pravdovravnosť a zodpovednosť. V povinnostiach študenta aj vojaka, ktoré mal predovšetkým v mladosti, vynikal a kolegovia ho mali radi. S jeho životom sa spája aj krásny príbeh lásky. Vo Františkových Lázňach spoznal parmskú princeznú Zitu, Mariu della Grazia, Adelgundu. Mala výborné vzdelanie, bola vychovávaná v kláštoroch s prísnou disciplínou a bola rovnako zbožná ako Karol. Ich šťastné manželstvo, ktoré bolo skutočným naplnením tejto veľkej katolíckej sviatosti a veľkým vzorom pre dnešných manželov, požehnal sám sv. Pius X. a prorocky označil Karola za budúceho panovníka, hoci vtedy tomu ešte nič nenasvedčovalo. Karola však čakali aj iné dôležité povinnosti, keďže 28. júna 1914 bol zabitý následník trónu František Ferdinand. Hoci v tú chvíľu myslel Karol oveľa viac na svoju vlastnú bolesť, na stratu milovaného strýka, stal sa v tej chvíli nástupcom trónu. Musel však ešte myslieť na oveľa dramatickejšie veci, schyľovalo sa totiž k prvej svetovej vojne. Samotný Karol sa pritom na rozhodnutiach vedúcich k tejto vojne nijak nepodieľal a sám si ju neželal. Nebol pacifistom, ale mier vždy miloval a jeho postoje boli vždy hlboko kresťanské, aj preto nechápal nadšenie, ktoré v monarchii vypuklo medzi všetkými vrstvami spoločnosti. Zachovali sa nám Karlove slová: „Ja som dôstojníkom telom i dušou, nerozumiem však tomu, že ľudia, ktorí vidia svojich príbuzných tiahnuť do vojny, môžu byť takí nadšení.“ On musel viesť vojnu proti svojim príbuzným, keďže jeho švagrovia Sixtus a Xavier Bourbonský vstúpili do belgickej armády. Karol sám pritom do bojov hrdinsky zasiahol v južnom Tirolsku ako veliteľ XX. Armádneho zboru. Ján Galandauer nás pritom už tu upozorňuje, že Karolove rozkazy oplývali humanitou: prikazoval vystríhať sa stratám, pokiaľ je to len možné, zakazoval zabíjať zajatcov, kradnúť, plieniť či ničiť. Kresťanská etika víťazila nad sociálnym darwinizmom, s ktorým pristupovali k podobným otázkam najmä nemeckí generáli. Čoskoro mohol tento svoj skutočne ľudský prístup, ktorý mu vždy bol taký vlastný, uplatniť aj z vyššieho miesta. Dňa 21. novembra 1916 totiž zosnul starý cisár František Jozef I. a Karol sa stal cisárom, novým panovníkom monarchie. Z tohto postu sa tiež snažil o ukončenie krvavej vojny, najmä cez kontakty na svojich švagrov Sixta a Xaviera, ktorí dokonca tajne cestovali do Uhorska. Bohužiaľ, všetky Karolove pokusy, silne podporované aj vtedajším pápežom Benediktom XV., nielenže zlyhali, ale ešte sa s prispením grófa Czernina, ministra zahraničných vecí, a francúzskeho predsedu vlády Clemenceauoa, obrátili v tzv. Sixtovej afére proti Karolovi a ešte viac pripútali Rakúsko-Uhorskú monarchiu k Nemecku opojenému vojnovým šialenstvom. Napriek tomu sa Karol naďalej usiloval všetkými prostriedkami o humánne vedenie vojny, často však mal na situáciu na fronte oveľa väčší vplyv nemecký generálny štáb než rakúsky cisár. Napokon preto aj nemeckí nacionalisti proti pre nich nenávidenému kresťanovi Karolovi intrigovali; k tomu sa viaže, že Karol nikdy nevystupoval ako nacionalista a miloval všetky „svoje národy“. To bol tiež jeden z dôvodov odvolania grófa Czernina, pre pozitívne kroky smerom k českej politickej reprezentácii. A že Karola „jeho národy“ milovali dosvedčuje aj jeho návšteva Bratislavy na sklonku augusta 1918. Hoci bola monarchia takmer na konci prehratej vojny, mesto prijalo svojho panovníka tradične dobre a s hlbokou oddanosťou. Karol sa od svojho nástupu na trón snažil o mier, no bol mu dopriaty až neskoro, až keď zomrelo zbytočne veľa ľudí a mnohé štáty, ktoré sa na vojne zúčastnili, boli v troskách: politických, hospodárskych, ale najmä morálnych. A Karol musel nadôvažok prehrať ešte jednu veľkú bitku, ktorá mala veľký význam, bitku o zachovanie monarchie. Dňa 16. októbra 1918 prišiel so snahou zachrániť monarchiu, hoci, či sa tak udialo príliš neskoro, ako sa k tomu prikláňa česká historiografia, je otázne. V každom prípade Karolov pokus o záchranu stredoeurópskej monarchie, ktorá by dostala federalizovanú podobu, bol počinom hodným úcty, ktorý mohol zachrániť Európu aj pred druhou svetovou vojnou a ktorý by znamenal najlepšie možné riešenie pre túto geopolitickú oblasť. Zároveň ponúkal aj pomocnú ruku v boji na potlačenie boľševickej revolúcie, ktorá vypukla v Rusku. Západné mocnosti, vedené ľavicovými politikmi, sa však rozhodli inak, čo však Galandauer vyslovuje v Karolovom životopise iba z polovice. Napriek tomu Karol ostal naďalej legitímnym panovníkom a pod silným politickým tlakom sa iba vzdal „účasti na vládnych záležitostiach“. Ako panovník z Božej milosti na svoj úrad nikdy nerezignoval. Musel však po dojímavom lúčení odcestovať z Rakúska, kde sa nové politické špičky obávali jeho návratu. Za exil si zvolil Švajčiarsko. Ani tu však Karol nerezignoval na politiku a čakal na vhodnú chvíľu, kedy bude môcť zrealizovať svoj koncept Podunajskej monarchie a dostáť tak svojim vznešeným povinnostiam. Najpriaznivejšie sa javila situácia v Maďarsku, kde sa počiatkom roku 1920 obnovilo pod Horthyho regenstvom kráľovstvo a existovala tu vrstva legitimistov, na čele s generálom Lehárom. Horthy však bol vierolomným regentom a Karol sa pri prvom pokuse o návrat na trón dal upokojiť jeho falošnými sľubmi, čo ho stálo návrat do švajčiarskeho exilu. Karol sa však nevzdával a pokúsil sa ešte o jeden návrat na trón, ktorý mu patril. Tentokrát bola jeho cesta do Maďarska a snaha nastoliť svoju vládu oveľa dobrodružnejšia a nebezpečnejšia, no obnoviť monarchiu sa mu nakoniec aj tak nepodarilo. Nakoniec musel tento blahoslavený panovník odísť do chudobných, a jeho zlomenému zdraviu nevyhovujúcich, podmienok na ostrove Madeira, kde aj čoskoro, 1. apríla 1922 zomrel. Veľký muž, vzorný kresťan, manžel a jeden z najväčších habsburských panovníkov tak opustil tento svet. Žil životom, ktorý by sa mal stať príkladom pre všetkých kresťanov a najmä pre všetkých politikov. Aj preto je dobré prečítať si knižku Jána Galandauera o tomto veľkom panovníkovi, ktorý bol tiež posledným kráľom nás Slovákov.

Peter Frišo

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.